„Nikto mi nerozumie, cítim sa tak osamelo. V duši jediné steblo nehy znelo. Avšak moje pery stenajú nemo. Via? Deje sa niečo o čom neviem a mal by som?" čítal z útržku papiera, ktorý našiel pohodený za posteľou.

„Som v pohode," zaklamala a naliala do dvoch šálok čerstvý čaj. „V najlepšom poriadku."

„Prečo potom píšeš podobné verše? Znie to ako keby si mala depresiu..."

„To nič nie je, Namjoon. Nemám pred tebou žiadne tajomstvá. Neveríš mi?" zostala prekvapená, že naozaj zaváhal pri odpovedaní na jej prostú otázku.

„Skrátka to nechaj tak, prosím."

„Nemôžem Via."

„Prečo nie?"

„Lebo mi na tebe záleží a nechcem ťa vidieť smutnú."

„Občas sa smútku nedá vyhnúť, Joon."

„Potom budem smutný s tebou," vykročil k nej.

„Buď šťastný," prehovorila naňho so síleným úškrnom na perách. „Prosím, Namjoon. Ja viem, že si to nemal v minulosti ľahké. Práve preto nechcem, aby si sa zaoberal sprostosťami."

„Myslíš si, že na to nemám, Via?" premeral si ju.

„Myslím si, že na to máš zo všetkých najviac," úprimne sa mu zdôverila: „No to ešte neznamená, že to bude stačiť na to, aby si sa púšťal do mojich problémov."

„Ty si ma vytiahla z tých mojich. Ja ťa nenechám utopiť sa vo vlastných."

Začiatky vskutku neboli ľahké. Presťahovať sa do Soulu s mizivou znalosťou jazyka a bez náležitého vzdelania sa javilo byť šialené rozhodnutie. Často žalovala papieru na ktorý sem-tam spisovala dáke tie verše. Robil to aj jej otec. Bol to predsa srdcom muzikant. Via si myslela, že ak v ničom extrémne nevyniká, bude môcť byť aspoň lacnou napodobeninou umelca.

„Poď so mnou," pokynul jej zrazu.

Spoločne sa presunuli do predsiene, kde sa ešte stále ponevierala hŕba kartónových škatúľ plných harabúrd z jeho bývalého štúdia.

Mimo iné sa tam, pravdaže, nachádzal aj staručký klavír, ktorý sem zadovážil najmä pre Viu. Jedného večera sa mu zverila, že by chcela začať znova hrávať. Prinášalo jej to radosť a vidieť ju s pravým úsmevom bolo momentálne nesmierne vzácne.

Rezkým pohybom strhol z čierneho hudobného nástroja bielu plachtu a popohnal Viu, aby si zaň sadla.

„Čo máš v pláne?"

„Zahraj mi."

„A čo ti mám zahrať?"

„Len to, čo máš na srdci."

„Ako prosím? Namjoon, tebe je niekedy vážne ťažké rozumieť..."

„Ak mi o tom nemôžeš povedať, Via, tak to zahraj," zašepkal blízko jej ucha a zadíval sa jej do očí.

„Nechaj svoje emócie prúdiť. Daj im voľnosť, prejav sa. Ukáž mi svoje umenie," povzbudzoval ju so zatajeným dychom dúfajúc, že sa jeho metóda osvedčí a konečne pohladí klávesy svojimi dlhými prstami.

Zhlboka sa nadýchla. Aj keď to nechcela urobiť, hlava ju pobádala k presnému opaku. Za zatvoreným zrakom si predstavila svoju namyslenú matku so zbytkovým alkoholom na popraskaných perách. Aspoň raz jej chcela z tváre zmazať ten pohŕdavý výraz. Túžila dokázať nielen jej, no aj iným, že bola viac než obyčajná podpriemerná bytosť. Veď mala cit pre obrazy a farby, vnímala precíznosť sochárov, prežívala najsmelšie príbehy s Čajkovského symfóniami. Túto stránku v nej ľudia prehliadali. Odišla predsa zo školy, vzdala sa kariéry, vzdala sa sľubnej budúcnosti. Čo by len mohol človek ako ona v živote dosiahnuť?

Klavír vydal svoj prvý ston. Prvý za život, kedy sa rozhodla neskrývať pred druhými, nakoľko v Soule mohol byť umelcom vari úplne každý.

Alebo?

~

Namjoona zobudil detský krik. Takmer sa strepal z kresla. Vzápätí mu do nosa udrela príjemná vôňa raňajok. Obraz Vii, ktorá sedela za klavírom u nich doma, sa mu rozplynul pred rozospatým zrakom.

Ja toho Seokjina snáď zabijem. Čo zas vyviedol?!

„N-namjoon! N-namjoon!" výskala Joia plná strachu a priklincovalo ho k zemi v momente, ako sa snažil pozviechať.

Joia bola dočista prebratá a opradená energiou. Tuho ho objímala okolo trupu a tvár zabárala do jeho hrude: „Namjoon, kto je to? Je to zlodej? Únosca? Povedz mu, nech ide preč!"

Voľnou rukou si prehrabol strapatú šticu vlasov. Pomaly sa obzrel za seba, aby sa mu naskytol pohľad na neželaného hosťa, ktorý s hotelovou zásterou previazanou okolo pásu, pohoršene postával na mieste.

„J-ja som ju nechcel vydesiť," ohradil sa mrzuto.

„Vždy ma musíš dostať z postele skôr ako je to potrebné, že?" zagánil po ňom a pohladil Joiu po chrbte. „Je to v poriadku, Joia. To je len debil Seokjin. Ten človek, o ktorom som ti hovoril včera pred príchodom sem."

„Fakt?" bojazlivo pozdvihla hlavu k tomu mužovi, čo jej skoro privodil infarkt.

„Nemusíš sa ma báť, Joia. Som tvoj kamarát," úsmev sa mu prehĺbil a zakýval jej.

„N-namjoon? Prečo ma tak čudne vykrútené p-prsty?"

„Čože?!" Jin sa pohoršene zamračil a urobil k nim o krok viac, na čo Joia zaregovala ďalším tlmeným jačaním.

„N-namjoon, prikáž mu, nech sa k nám nepribližuje! Prosím!" zafňukala do jeho pokrčeného trička.

„Psst, to bude dobré, Joia," utešoval ju, hladiac ju dlaňou po čiernych vlasoch, ktoré boli rovnako rozcuchané ako tie jeho: „Čoskoro ten ohyzdný chlap odíde. Sľubujem."

„Ohyzdný?!" zavrčal nahlas. Aká to drzosť! „Kto je ohyzdný, Namjoon?!"

Namjoon odrazu zacítil čosi pripálené. Udrelo mu to do nosa a následne aj začul prskanie oleja: „Jin? Asi ti horia vajcia."

„A-ako?!" otočil sa a chytro dobehol k panvici, na ktorej sa pripiekli vajíčka iba vďaka zbytočnému rozruchu, ktorý zapríčinila malá Joia.

Akonáhle im Jin nevenoval dostatočnú pozornosť, pretože sa márne usiloval zachrániť dnešné raňajky, Joia sa od Namjoona oddialila a spoločne si vymenili sprisahanecké úškrny.

„Skočil na to," zachichotala sa.

„Ako inak. Vravel som ti."

„Máš tie prachy?"

„Vezmi si. Zaslúžiš si ich," nenápadne jej podsunul bankovku.

„O čom si to tam vy dvaja hrkútate?" vyzvedal rozčúlený Seokjin, ktorý sa usiloval oškrabať prilepené volské oká z panvice.

„Nestaraj sa," odsekol Namjoon a poslednýkrát žmurkol na Joiu.

Ešte skôr než sa mu podarilo zaspať, napísal Joi správu o tom, nech si zo Seokjina vystrelia. Bol presvedčený o tom, že si jej priazeň získa bez najmenších komplikácií a Namjoon mu samoľúbosť túžil zotrieť z ksichtu.

Seokjin im, ak si odmyslíme ten incident s vajíčkami, pripravil skvelé raňajky. S množstvom to síce riadne prepískol, ale sám bol predsa veľký labužník.

„Mohli sme zájsť na raňajky dole. Mali sme ich v cene," odvrkol Namjoon a nabral si na tanier zeleninový šalát s tofu.

„Ich brakové švédske stoly nemôžeš porovnávať s mojím kulinárstvom." Hrdo ohrnul nos a úkosom pohľadu zavadil o Joiu, ktorá sa vidličkou prehrabovala v opekanej ryži: „Nechutí ti, zlatko?"

„Nie, iba nemám chuť."

„Môžem ti kúpiť niečo po ceste," ponúkol jej ochotne Namjoon.

„Skutočne?"

„Nie, to v žiadnom prípade. Nebudeš jej kupovať hovadiny, Namjoon. To dievča potrebuje vyváženú stravu."

„Ale prosím ťa, jedna sladkosť jej neuškodí," namietal Namjoon.

„Ale áno, uškodí. Koniec debaty."

Joia spolu s Namjoonom pretočili očami. Seokjin či nie, aj tak boli už dávno rozhodnutí o svojich nasledovných plánoch.

„Aspoň to vyskúšaj, Joia," Seokjin jej nabral na lyžicu spomínaný šalát, no ona od neho odvrátila tvár.

„Nie, vďaka."

„Prečo to nechceš?" posmutnel. Dal si s tým toľko práce a Joia jeho snahu patrične neocenila.

„Len mi nie je dobre," objala si rukami brucho.

„Čo ťa bolí? Mám ísť kúpiť lieky? Mám zavolať doktora?" začal okamžite panikáriť a vstávať od stola.

„Bude v poriadku," flegmaticky odvetil Namjoon, zatiaľ čo sŕkal svoju rannú kávu.
S Joiou sa im pretli pohľady.

„Ako môžeš byť voči nej taký ľahostajný?! Zjavne je jej nevoľno..."

„Azda je jej nevoľno z teba, Seokjin. To ti nenapadlo?"

„Ha! To nie je pravda."

„Čo ak hej?"

„Naozaj sa budem sťažovať Hitman Bangovi," krútil hlavou nad drzosťou Namjoona, ale väčšmi sa k tomu nevyjadroval.

„Kedy ti vlastne ide vlak?"

„O dvadsať minút."

„Potom by si si mal švihnúť."

„Áno, asi mal," otrávene vstal. Zobral si bundu, ktorú si včera večer prehodil cez stoličku, keď mu v nej bolo horúco a schoval svoje kľúče do vrecka.

Takmer by odišiel bez rozlúčenia nebyť toho, že ucíti, ako sa mu ktosi zavážil na pravú nohu.

Útla Joia sa naňho priateľsky zavesila a naplno mu odhalila svoje rozkošné jamky.

„Pán Kim Seokjin, nezlostite sa na nás, my si len radi uťahujeme z druhých," ospravedlnila sa, avšak svoj stisk nepovolila: „Stavím sa, že tie raňajky sú výborné, no ja mám intoleranciu na kopec potravín. Heh, veď viete. Alergie"

„Och, ozaj?"

Prikývla.

„Samozrejme, že mi o tom Namjoon nič nepovedal..."

Kôň.

„Nehnevajte sa na nás, prosím."

„Nehnevám sa na teba," kľakol si vedľa nej a sladko ju pohladil po líci.

„Taktiež mi prepáčte za tú poznámku o vašich prstoch. Bolo to odo mňa neslušné," uklonila sa mu.

„To nič. Vážne sú krivé," sám sa zasmial.

„Uvidím vás ešte, všakže?"

„Môžem dakedy prísť a niečo uvariť podľa tvojho gusta."

Len to nie!

„To by bolo super!"

„Tak sme teda dohodnutí. Musím už ísť, aby som nezmeškal vlak," rozlúčil sa s ňou a kývol na Namjoona.

Ihneď, ako sa za ním zabuchli dvere, Namjoon podišiel do chodby a plecom sa oprel o stenu.

„Klamárka," osočil ju.

„Nie som klamárka, dokým nechcem zraniť jeho city. Fakt mi to nechutilo. Nie je to až také dobré. Via varí lepšie."

„Súhlas. Ako ti však napadli tie alergie?" čudoval sa s úškľabkom.

„Skrátka mi napadli. Aj ty si často zatĺkal pred Viou."

„Pravda," pritakal. „Takže, čo by si si dala na raňajky?"

„Nepohrdla by som zmrzkou."

„S čokoládovou polevou?"

„A posypanú kandizovaným ovocím!"

~

hello guys!

guess who's coming back to school? :)))

me.

asi ma porazí, už teraz je mi nevoľno z toho, čo ma za bránami toho pekla čaká. preto len friendly reminder, že je dosť pravdepodobné, že podľahnem depkám a budem mať toho až až. takže budúcu kapitolu nesľubujem tak skoro, budem rada, keď prežijem. nervy mám už v háji z mojich učiteľov 😒

snáď ste si užili túto funny jazdu, nabudúce sa v deji trošičku posunieme 🤏

stay positive, eat and rest well! ✨✨

sga. ( ꈍᴗꈍ)