Joia sa svojou malou päsťou dobýjala do bytu, ktorý bol pre ňu bol druhým domovom. Zakaždým tu našla úľavu od náročného školského prostredia a navyše, na okolí nebol nijaký otravný Yejun.

„Prosím," mrmlala si popod nos a neprestávala búšiť na drevené dvere.

Nakoniec sa jej podvolili. Z druhej strany sa nečakane vyrojila vysoká zhrbená postava, ktorú zozadu osvetľovali iba ostré slnečné lúče.

Nohou sa pevne zaprela o zem. Neočakávala, že jej dnes niekto otvorí. Väčšinou to vzdala po dobrých pätnástich minútach a pobrala sa so zvesenou hlavou naspäť domov. Tentoraz to však bolo iné. Niekto konečne vypočul jej naliehavé prosby.

„V-via?" Joi sa ihneď rozžiarili oči.

„Obávam sa, že nie."

Tvárou jej prešla bolesť a do očí sa jej nekontrolovateľne nahrnuli slzy. Bol to zasa len Namjoon, no ona chcela uvidieť ju. Vo svojom saténovom župane ako pre ňu nešikovne pripravuje hruškový čaj. Robila ten najlepší hruškový čaj na celučičkom svete!

Joia by kedysi možno aj omdlela z prítomnosti Namjoona. Odjakživa sa jej tajne páčil a do denníka si precízne zapisovala každý moment, kedy ho stretla na prízemí pri schránkach, alebo nebodaj na ulici. Domov nechodil takmer vôbec a ak áno, tak sa nezdržal dlhšie než tri dni. Teraz bolo zvláštne, že sa karty otočili a ona videla Namjoona čoraz častejšie. Napriek tomu jej srdce neplesalo tak, ako by očakávala. Cítila sa pochmúrne. A vidno, že aj Namjoon smútil. Azda sa ponášal na svoje minulé ja, no vlasy mal celkom jak vrabčie hniezdo a po byte sa dozaista povaľovali obaly od instantného ramenu, ktorý si odnášal z obchodu jej rodičov.

„Pán Kim-"

„Joia, nemusíš ma formálne oslovovať. Predtým si mi hovorila krstným menom. Viem, že hľadáš Viu, ale ešte sa nevrátila. A nemám ani najmenšie potuchy kedy by sa mala vrátiť." Vyrútil na ňu prirýchlo.

Zmätene zažmurkala a na minútu sa odmlčala, aby spracovala novonabudnuté informácie. Následne zvesila zo svojich pliec mohutnú školskú tašku.

„Môžem ísť ďalej?"

„Je tu neporiadok," upozornil ju na niečo tak očividné, no ona sa nenechala odradiť tými tučnými nánosmi špiny, čo sa prevaľovali po podlahe. Ak by sa tu zjavila Via, asi by ho s najväčšou pravdepodobnosťou uškrtila, a potom by to tu drhla po zvyšok týždňa.

Namjoon potichu podišiel ku oknu, ktoré zahalil do tieňa tmavých záclon, takže sem viac neprenikalo vtieravé svetlo.

Ako sa obzerala vôkol seba spomínajúc si na krásne časy, potkla sa o prázdny obal od rezancov a zhíkla.

„Dávaj pozor," zamumlal Namjoon namiesto toho, aby pohol čo i len prstom na nohe a poupratoval svoj bordel.

Joia sa posadila na mäkkú pohovku v obývačke, kde väčšinou netrávila svoje voľné chvíle, no nezdalo sa, že by sa jej Namjoon chystal s láskou pripraviť šálku čaju.

Naopak, zviezol sa na opačnú stranu, lakťami sa zaprel o svoje stehná a prsty si zaboril do neupravenej štice vlasov. V podobnom psychickom rozpoložení ho ešte doposiaľ nezastihla.

„Ja..."

Odhodlala sa, ale prerušilo ju vibračné zvonenie Namjoonovho mobilu na stole. Svietilo na ňom meno so smiešnou fotkou, ale Namjoon to zaryto ignoroval. Po doznení sa na obrazovke ukázal vysoký počet zmeškaných hovorov.

„Pozrime sa ako si vyrástla," začudoval sa Namjoon. Sotva pred týždňom sa ostrihala aj napriek tomu, že s tým jej rodičia vonkoncom nesúhlasili. Toho večera vzala veci do vlastných rúk a niekoľkými pohybmi si ich skrátila na neprimeranú dĺžku pre dievčatá. Teraz na hlave nosila chlapčenský strih, čo zvýrazňoval rysy jej dospievajúcej tváre.

„Prirodzene. Aj ja starnem," pousmiala sa. „Pred dvoma rokmi som vyzerala predsa len trochu inak."

„A bola si do mňa až po uši zaľúbená," Namjoon si nemohol odpustiť túto nevinnú poznámku, kvôli ktorej sa jej nahrnula čerstvá červeň do líc. „Vážne si sa veľmi zmenila. Vyzeráš vyspelo a zdá sa, že tvoja hyperaktivita sa značne zredukovala. Čo sa stalo s tvojím účesom?"

„Prekážal mi," flegmaticky pomykala plecami. „Tak som si ho prispôsobila tak, aby mi nevadil."

„Zaujímavé," podotkol zamyslene. Dokonca sa pokúsil aj o náznak úsmevu, ale nepodarilo sa mu to. „Teraz vyzeráš ako drsný rebel. Podrástla si, všakže?"

„To teda! Ak by tu bola Via, rozhodne by ju kleplo," zasmiala sa nad svojimi predstavami. Niekedy boli títo dvaja pre ňu ako starší súrodenci, ktorí jej láskavo poskytovali miesto, kam mohla kedykoľvek utiecť, ak sa necítila dobre doma.

„Via," Namjoon sa s jej menom pohral na jazyku a na oboch rukách si preplietol prsty. „Viem, že ti veľmi chýba."

„To aj tebe, nie?"

„Každou sekundou viac a viac."

„Wondžu nie je ďaleko. Prečo ju teda nenavštíviš?"

„Všetky veci nie sú také ľahké ako sa na prvý pohľad pozdávajú. Náš vzťah asi ochladol..."

„Čože?!" zkríkla šokovane, ,,ale to sú iba tvoje domnienky, že?"

„Zatiaľ..."

„Nevoláte si?"

„Voláme..."

„Pohádali ste sa?"

,,Vôbec nie."

„Tak potom?"

„Láska je komplikovaná záležitosť, Joia. Ak chceš radu, tak ti odporúčam, aby si radšej zostala sama. A ak sa okolo teba bude obšmietať nejaký chalan s veľkými rečami, prever si jeho odvahu na skutkoch. Never nikomu a rozhodne nie mladým v tomto veku. Sú absolútne vymletí..."

Joia sa musela potmehúdsky uškrnúť. Vedela si ho živo vybaviť ako od nej odháňa potenciálnych nápadníkov. O to sa však teraz príliš nestarala. S týmito vlasmi nebude mať o ňu záujem už nikto. Kto by chcel chodiť s dievčaťom, čo vyzerá ako chalan? Navyše bola ešte príliš mladá na podobné záväzky...

„Via ťa má rada. Hovorila mi o tebe a o tom ako ju dokážeš rozveseliť, ako ju vieš potešiť aj nepatrnými maličkosťami. Namjoon, ona ťa skutočne miluje."

„To nemôžeš vedieť, Joia..."

„A ty zas nemôžeš vedieť opak," oponovala mu múdro.

„Ja ju poznám dlhšie. Prečo by sa chcela vrátiť? Čoskoro získa ten blbý diplom a odíde dakam preč. Stane sa z nej úspešná žena a na tento byt v Soule zabudne. Joia, je mi to ľúto, ale nič nebude také ako predtým. Mrzí ma to." Surovo sabotoval jej poslednú nádej.

Joia nad ním iba zanovito krútila hlavou so založenými rukami na hrudi. Toto gesto sa taktiež naučila od Vii. Dokonca si dovolila použiť jednu z jej obľúbených viet: „Možno to také nebude, no to neznamená, že to nemôže byť rovnako dobré. Ba možno aj lepšie. Som si istá, že Via by ťa neopustila ani ak by si mohla vziať toho najkrajšieho muža na svete! Pre ňu si najkrajší práve ty, Namjoon! Ona sa vráti, či bude mať jeden alebo päť diplomov. Nikdy by ťa neopustila a za to dám aj ruku do ohňa. Ver mi."

Namjoon mal toto dieťa rád. Škoda, že už väčšmi dieťaťom nebola. Dospievala a rástla neuveriteľne rýchlo, čo Namjoonovi prichodilo nesprávne. Veď ešte prednedávnom ho ledva hanblivo odzdravila. Bol hrdý na jej pokrok a najmä na to, že si šla svojou vlastnou cestou, aj keď ju v tom málokto podporoval.

Porozhliadal sa po interiéri bytu. S Viou zvykli v hale tancovať na piesne zo starého gramofónu, cez letné horúce noci vyjedať ovocnú zmrzlinu rovno z balenia. Trávili spolu bezsenné večery, kedy musel pracovať a ona s ním ochotne zostala hore, aby cítil jej oporu.

Bol sebecký, ak ju chcel mať naspäť na dosah ruky? Doprial by jej predsa všetko, po čom by jej srdce zaplesalo. Prečo sa potom cítil ukrivdene?

„Poďme za ňou," navrhla zčista jasna Joia. „Keď vyrazíme ešte dnes, do konca víkendu sa môžeme vrátiť a tým pádom nezmeškám školu."

„Č-čo?!"

„Musím si síce opraviť deják, ale to už dám. Poďme za Viou do Wondžu! Nie je to ďaleko," zopakovala, keďže na ňu Namjoon civel ako teľa na nové vráta.

„To nie je také jednoduché..."

„Och, nie. Je to až príliš jednoduché," tajuplne sa zazubila.

„Via má skúšky."

„No a? Aspoň ju uvidíme! A ja ju chcem vidieť. Chýba mi. Moc," priznala sa Joia a radosť z nej razom opadla.

Aj mne, Joia. Aj mne chýba...

„Namjoon, prosím!" Ruky spojila do prosebného gesta a pozrela naňho sprisahaneckým pohľadom, ktorému sám nemohol odolať. V hlbokých uhlíkoch jej hrala frustrácia zmiešaná s vierou, že vyhovie jej bláznivému nápadu.

Možno je bláznivý, pomyslel si, ale stojí za zváženie.

„Povedal som nie, Joia," sám nechcel uveriť tomu, že ju odmietol behom pár sekúnd.

„Ale..."

„Nie je to tvoja starosť," chlácholil ju. „Vráť sa domov a sústreď sa na svoje školské povinnosti. Myslenie na Viu prenechaj radšej mne, dobre?"

„Ale Namjoon-"

„Joia," mračil sa, dokým to nevzdala a suchopádne nepristala na jeho návrhu.

Ako keby som mala inú možnosť...

~

hello everyone! 🧏

vitajte pri pokračovaní landmark of the ocean
ᕙ( : ˘ ∧ ˘ : )ᕗ

zjavne ste už stihli rozlúštiť zápletku tohto krátkeho príbehu a tiež ste zistili, že sa odohráva o nejaký čas neskôr 🙈

let me know about your opinions! 👀

and stay happy, healthy and hydrated! ✧◝(⁰▿⁰)◜✧

sga. ( ꈍᴗꈍ)❤️