,,𝚂𝚖𝚎 𝚝𝚟𝚊𝚛𝚘𝚟𝚊𝚗𝚒̀ 𝚊 𝚘𝚟𝚙𝚕𝚢𝚟𝚗̃𝚘𝚟𝚊𝚗𝚒̀ 𝚝𝚢́𝚖, 𝚌̌𝚘 𝚖𝚊́𝚖𝚎 𝚛𝚊𝚍𝚒."

~𝙹𝚘𝚑𝚊𝚗𝚗 𝚆. 𝚟𝚘𝚗 𝙶𝚘𝚎𝚝𝚑𝚎

***

Precitol. Uvítalo ho ticho a pokoj. Zaplavila ho radosť, že všetka bolesť zmizla. Bola to úľava. Veľmi rád sa znova nadýchol bez pichania v pľúcach. Lahodilo mu, že jeho hlava nepraskala pod náporom krútiacich sa myšlienok a kŕčov zvierajúci každý jeden sval v tele. Aj keď to trvalo možno iba pár minút, jemu to pripadalo ako niekoľko hodín a dúfal, že sa to už nikdy nevráti.

Začal pomaly vnímať okolie a bol rád, keď pod sebou ucítil posteľ a pod dlaňami príjemný povrch perín. Vzduch sa zdal svieži a jemne mu pošteklil nos. Tiež postrehol, ako mu na kožu jednej ruky dopadá teplý slnečný lúč. Aj bez otvorených očí mu táto atmosféra pripomenula časy na Ásgarde, kedy bol ešte dieťa a nijaké starosti podobné tým, čo musel obnášať teraz, nemal ani nepoznal. Ach, tie skvelé časy, pomyslel si. Jemne si povzdychol a lepšie sa započúval do zvukov, ktoré mu ponúkalo okolie. Zreteľné spievanie vtáčikov napovedalo, že jedno z okien bude otvorené a bude aj zdrojom čerstvého vzduchu. Kdesi obďaleč začul niekoľko hlasov. Keďže sa prekrývali, usúdil, že to bude viacero skupiniek bytostí s rôznymi konverzáciami.

Nechcel otvárať oči. Ešte na niekoľko dlhých chvíľ ich mienil nechať zatvorené a nechal myseľ sa topiť v príjemných spomienkach na detstvo. Na tie, v ktorých sa smial so svojím bratom a na tie, kedy sa ho matka snažila naučiť nové kúzla. Jedna z nich ho predsa donútila oči otvoriť. Nezabránil sa ani väčšiemu spokojnému úsmevu. Podľa stropu predpokladal, že sa nenachádzal vo svojej izbe. Čierno-zelené vzory boli vymenené za hnedú, ktorú nič nepretínalo.

Úsmev sa mu zmenšil, ale nezmizol, a zvedavo sa porozhliadol po celej miestnosti. Biele závesy a biele plachty perín a vankúšov na posteliach mu hovorilo, že bude v časti paláca, kde sa liečili chorí. Najbližšia záclona pár metrov od neho, ktorá mala ostatným zabraňovať vidieť naňho v zlých situáciách alebo v situáciách, kedy ho niekto ošetroval, bola odhrnutá. Preto mal výhľad skoro na celú miestnosť. Drevený stolík pri hlave postele ho prestal zaujímať hneď po celom prezretí. Potichu sa vznášal a nikoho tým nerušil. Jeden šuplíček taktiež bielej farby ako zbytok nočného stolíka a miestnosti možno schovával nejaké drobnosti. No dalo sa o tom pochybovať, keďže jediná vec na ňom bola malá železná tácka a pohár s čistou vodou. Nachádzal sa v rohu miestnosti a po jeho ľavej ruke sa nachádzala stena s veľkými oknami. Jedno bolo zhora jemne pootvorené a za ním šantili vtáky tak, ako si to myslel.

Prešiel si tváre a postavy prítomných bytostí, no ako zazrel Patris, akoby si znova prežil to, čo sa stalo. Predpokladal, že to bolo včera a potom prespal celý deň a noc. V duši sa z nevysvetliteľného dôvodu začal cítiť akosi... Inak. Nič ho nebolelo, to nie... Len jeho vnútro sa akoby rozdelilo na dve časti. Jedna bojovala o to, aby si priznal, že ten moment, kedy Patris držal silno v náručí, v ňom vyvolalo nejaké... sympatie? Nevedel, ako to v tejto chvíli opísať. A tá druhá strana... Tá sa to snažila všetko potlačiť a zakopať pod zem. Presvedčovala ho, že si to iba vymýšľa a nič také necíti. Včera bola iba slabá chvíľka... Jeho zasiahla neznáma sila, ktorá mu spôsobila kŕče všetkých svalov a dostala ho na kolená, a Patris ho v tom momente len podržala, lebo musela a mala zaňho zodpovednosť.

Bola to jej práca. Áno, bola! Urobili by to aj ostatní, keby museli na mňa dohliadať, zvíťazil na pár sekúnd druhý hlas a začal sa Loki utvrdzovať v tomto názore.

Premiestnil svoje oči na ruky a prezrel si ich. Od ramien po lakte mu ich zakrývali voľné rukáve nejakej ľahkej košele. Nebol si istý, z akej látky, ktorú on poznal, to bolo ušité, ale biele vlákna boli naozaj na dotyk príjemné. Nebolo mu v tom ani zima, ani teplo. Dalo sa povedať, že tak akurát a aj cez to, že bielu farbu nemusel, cítil sa v tom dobre. Jednu z dlaní si dal bližšie k tvári a obzrel si svoje nechty. Prešiel si palcom po zostávajúcich prstoch a v duchu čakal, kým nepríjemný boj dvoch pocitov odíde. Z nejakého dôvodu bol z neho unavený, i keď trval len pár minút. Aj za tak krátku chvíľu ho začal nemať rád a v tom momente mu nenapadlo, ako sa toho zbaviť.

Napadlo mu proste sa postaviť a odísť. Veľmi rýchlo usúdil, že je to dobrý nápad a bolo by skvelé, keby sa mu podarilo okolo Patris prešmyknúť do svojej komnaty. Ruky si premiestnil pod seba a nadvihol sa, aby sa mohol posadiť a prehodiť nohy z okraja postele. Podarilo sa mu šikovne usadiť, no keď sa porozhliadol okolo, uvidel, ako sa k nemu práve daná bohyňa blížila. V myšlienkach mu náhle preletel nápad zatvoriť oči, zostať nehybne ležať a zatváriť sa, že ešte spí. No bol už na nič, keď ho videla sedieť.

Viečka sa mu pri ňom však už zatvorili, ale on to využil k tomu, aby sa nadýchol do plných pľúc a opäť vydýchol. Zanadával si. Nahneval sa na seba samého, že nebol dostatočne pozorný a že si ju nevšimol. Nechcel, aby pri ňom bola. Už len z toho dôvodu, že mal ten divný pocit, ktorý sa snažil potlačiť. Jeho tep sa mu o niečo zvýšil bez jeho povolenia. Tiež sa bál, že opäť bude musieť byť zatvorený v komnate niekoľko dní. A on chcel byť už voľný a chodiť, kde sa mu bude chcieť. Vnútri seba vedel, že sa to naňho nepodobalo, keby chcel, už dávno by dávno poznal každý kút hradu. Len mal pocit, že odkedy tu je, ona mu je v pätách, aj keď bola jeden deň a jednu noc niekoľko kilometrov vzdialená od neho. Nerád si to priznával, ale bál sa jej. Tušil, že nebol prvý ani posledný, čo sa takto pri nej cítil.

,,No konečne si medzi nami," ozvala sa a usmiala sa naňho. Zastala pri posteli, avšak neposadila sa na ňu.

Tento deň mala oblečený voľnejší kus šatstva. Vyzeral byť z niečoho ako bavlna a mohlo byť v tom teplo, pretože to bolo o dosť hrubšie, čo mal oblečené on. Mala to zastrknuté v nohaviciach, ktoré jej priliehali k telu, ale neboli obtiahnuté až priveľa. Poskytovali dostatok miesta, aby sa cítila uvoľnene a čím viac sa blížili k členkom, tým boli volnejšie a zakrývali špicaté tmavé topánky. Tie nelahodili Lokiho vkusu, preto nad nimi jemne pokrčil nos. Okolo krku sa jej ešte visel jemný plášť. Sám by prirovnal celé jej sfarbenie k bielej, ale vedel, že to tak nebude. Presvedčila by ho aj priamo na tomto mieste, že je to jeden z odtieňov sivej.

Nič nepovedal. Nevedel ani čo. Jednoducho sa opäť nadýchol do plných pľúc čerstvého vzduchu a bosé nohy nechal visieť cez okraj postele. Prstami ucítil studenú podlahu a jemne pomrvil palcami, no nebolo to až také zlé, že by to nevedel vydržať. Chcel sa postaviť, avšak si to napokon rozmyslel. Nemienil čeliť jej očiam, aj keď bola o veľký kus nižšia ako on. Teraz sa aspoň mohol vyhýbať jej pohľadom o niečo viac. Rukami si ešte pomohol poposadnúť a pretiahol sa. Keď sa uvoľnil, pozrel sa na hlavné dvere miestnosti vrazené do steny naproti nemu, ako práve niekto nimi vychádzal. Potom sa na chvíľu zahľadel na zem a na svoje nohy. Mimovoľne však premiestnil zrak na Patris. Nezamýšľal to, ale jeho telo akoby neposlúchalo a samé sa tým smerom pohlo.

,,Ako..." začal rýchlo vetu, aby to nevyzeralo podivne. Ignoroval jej malý úsmev, ktorý nasvedčoval tomu, že dneska má dobrú náladu, a v hlave sa snažil rozumne poskladať vetu. ,,Ako dlho som spal?" vyslovil nakoniec trocha slabým hlasom. Bol rád, že sa mu to podarilo povedať na prvý raz. Keby nad tým premýšľal o niečo dlhšie a váhal by, už by sa mu hlas rozoznel s nervozitou.

,,Nie dlho, ale dlhšie ako som predpokladala a chcela," odvetila mu jednoducho a z miesta sa ani nepohla.

,,A to je?" položil ďalšiu otázku a nadvihol obočie. Takúto vyhýbavú odpoveď práve počuť nechcel.

,,Deň."

,,Myslel som si," zašuškal si pre seba a sklonil hlavu dole. Pozrel na svoje ruky a povzdychol si z plných pľúc.

,,Cítiš sa dobre?" zaujímala sa zas ona a obzrela si ho od hlavy po päty. Z jej pohľadu vyzeral v poriadku, no to si myslela ešte predtým, kým ho nezasiahli kŕče bolesti. Celý predchádzajúci večer nad tým premýšľala. Tušila odpoveď, ale nechcela robiť unáhlené závery.

,,Myslím... že áno," prikývol. Videla, že sám si tým nebol až tak istý. Zrejme si myslel to isté. Ani jeden z nich nevedel, či sa to vráti alebo nie. Museli zatiaľ len dúfať, že sa to v blízkej dobe nevráti, pokým nezistia, čo to je a čo to spôsobilo.

,,Tak to som rada," prehovorila skôr zo zdvorilosti než z úprimnosti. Rýchlo podvihla svoju kútiky do úsmevu, ako to jej tvár už dávno mala nacvičené. ,,Dneska si ešte odpočiň."

,,A nie je náhodou núdzový stav? Budete ma potrebovať," zvolal, keď si toto uvedomil a postavil sa, ,,alebo?" Odvážil sa jej pozrieť do tváre a zamyslene privrel oči.

,,Potrebujeme vojakov, ktorí sú schopní bojovať v núdzi. Ale preto nemôžeme ich zdravie odsúvať na druhú koľaj. Viem, že ťa už musí pobyt v tomto kráľovstve nudiť, ale musíme myslieť na všetko," vysvetlila. Loki jej na to chápavo prikývol. Na Ásgarde ho naučili pri boji aj myslieť kriticky a na všetko. Takže toto preňho nebola novinka. ,,No.. ak budeš mať záujem... Večer ti môžem ísť niečo ukázať. Stretneme sa pred západom slnka vonku na schodoch paláca. Bohužiaľ, dovtedy mám prácu a nebudem môcť skôr," navrhla mu Patris, keď si všimla, aký nepokojný z tejto správy stále je.

Boh nad tým zapremýšľal. Chcel spoznať okolie palácu, avšak keď zahrnul aj ten nepríjemný pocit, ktorý mu držal v zovretí srdce a žalúdok, musel ešte o tom uvažovať. Skôr než stihol prísť na to, čo jej odpovie jeho ústa vydali nervózne: ,,To znie fajn." V momente si uvedomil, čo povedal a vzduch sa mu zasekol v hrdle a vytvorila sa mu tam hrča, ktorú zarazene pregĺgol. Zreničky sa mu zúžili na malé bodky a bol si istý, že v tvári zbledol aspoň o jeden odtieň. Prekvapil sám seba. Na jeho prekvapenie aj v tejto situácii vedel jeho mozog ostať v stave zdravého premýšľania. Rýchlo sa nadýchol do plných pľúc a pomaly vydýchol. Mierne sa usmial a prikývol na znak, že to myslel vážne. Dúfal, že to na ňu zaberie. Keby vedela čítať myšlienky, čo nevedela, videla by, ako si dal sám sebe zo tri facky a ako si hovoril, že sa musí začať chovať ako správny Loki.

,,Dobre," prikývla a podvihla kútiky úst nahor. Bol to skôr umelý než úprimný úsmev, ktorý hovoril skôr niečo typu ,,super, som rada, že sme sa dohodli". Sama si to uvedomovala, no neriešila to. ,,Rozprávala som sa s ošetrovateľkou. Môžeš sa vrátiť do svojej komnaty. Skús sa vyvarovať namáhavému pohybu. Oddychuj alebo si choď čítať. Môžeš sa aj prejsť, ak budeš chcieť, ale nechoď nikam ďaleko. Sad kráľovstva je ti k službám neustále."

***

Bol pravý obed, keď sa pozrel z okna a zahľadel sa do diaľky. Krásne hory, stojace na dohľad ľudského oka, mu dodávali nejaký druh energie. Príroda sa tešila a mnoho stromov nechávalo svoje koruny šplhať do výšky. Presunul zrak aj na kráľovskú záhradu, na ktorej už dávno rozkvitalo niekoľko desiatok kvetov a rastlín ako pred tým. Bolo to vskutku pastva pre oči. Myslel si, že im to bude trvať dlhšiu dobu, kým sa zotavia, ale zrejme sa mýlil. Prebehla pomerne krátka doba a už boli opäť pri živote. Dokonca sa dalo povedať, že boli dvakrát tak mohutnejšie a silnejšie ako predtým. Lokiho to udivovalo. A ak si spomínal správne, predošlý deň sa na takejto úrode ešte zem pod ním netešila. Videl už veľa ľudí čarovať a tušil, že na tom budú mať nejakú zásluhu.

Zatvoril knihu a rozhodol sa, že je čas sa tadiaľ prejsť. Už dlho sedel na veľkom a hlavne pohodlnom parapete v knižnici. Bol to práve ten, kde sedela tá záhadná dáma, ktorú ešte nemal možnosť poznať. Veľa o nej premýšľal. Vedel, že to bude ona, no bol tu aj ten druhý hlások nahovárajúci mu, že to je niekto iný. Však vo vesmíre je nekonečne veľa bytostí a je veľká šanca, že to mohla byť jedna z tunajších dám, ktorá sa o ňom nejakým spôsobom dozvedela a chcela ho spoznať. Aj keď to bola veľmi podivná metóda, ako sa s niekým zoznámiť. Sám preferoval, keby k nemu prišla a slušne sa predstavila. Ocenil by to určite viacej.

Možno bola len plachá, zaznela mu myšlienka v hlave. Uvažoval aj o tejto možnosti, ale prečo by sa hanbila až tak, že sa bála osloviť jednu osobu, ale do jeho súkromia mu vošla rýchlo a tak hrdo? Nechápal tomu. Vyhýbal sa myšlienke o nej. Bola mŕtva, avšak nebolo nemožné, aby to bola práve ona. Cítil, ako sa mu začali jemne triasť končeky prstov pri tých všetkých spoločných spomienkach. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Čiastočne sa mu uľavilo a nával spomienok ako-tak zahnal. Pomohol si jednou rukou vstať z mäkkého sedenia v druhej dlani držiac hrubšiu knihu rôznych mýtov a legiend iného sveta, o akom ešte nepočul.

Glorya akurát zametala prach kúsok obďaleč, keď sa priblížil k jej veľkému stolu a položil zväzok papierov na drevo. Ona sa na neho iba zaujato pozrela a jemne pousmiala. Nehovorila nič. Jedným zdvihnutím ruky si knihu privolala k sebe a prečítala názov. Ďalším ladným švihom prstov dohora ju poslala medzi police na svoje miesto. Už pred tým si dokázala všimnúť, že boh lsti nad niečím premýšľal, a preto ho nechcela rušiť. Nevedela to preto, lebo by mala nejakú schopnosť, však iba jednou jednoduchou vecou. Kým sa nepozeral, hodila po ňom jedným očkom. Sledovala ho niekoľko minút a ani raz sa mu nepodarilo ju nachytať. Intuícia jej hovorila, že dokáže byť pokojný a dobrý, no to, čo si o ňom už stihla zistiť od služobníctva, tak i poriadne drzý a zlý. Už pred dlhým časom si zaumienila, že bude premýšľať s chladnou hlavou a vždy si názor vytvorí sama a z vlastných skúseností. A toto bol práve tento prípad. Nechcela úplne veriť jej vlastnému pocity a naopak ani predstave ostatných. Však už poznala samú seba a vedela, že bude vždy taká naivná a bude hľadať v každom to najlepšie. A on, Loki, bol k nej od začiatku, od ich prvého zoznámenia, slušný a príjemný. Preto nemala dôvod sa k nemu chovať zle.

Uistil sa, že na červených vankúšoch parapety pod oknami nenechal nič a pomaly sa vybral k dverám. Pohltený vo vlastných myšlienkach a vo vlastnej snahe o nepremýšľanie, si nevšimol, že zvuk zametajúcej metly prestal a v celej miestnosti nastalo ticho. Nevšimol si, ako ho sleduje jeden pár očarených očí až kým sa za ním nezatvorili drevené dveraje.

Prešiel všetkými chodbami. Nevnímal, či niekto okolo neho prešiel, alebo či sa chodby znova zmenili. Jeho podvedomie to postrehlo niekoľkokrát a upozornilo ho dosť na to, aby sa jeho telo jemne myklo a otočilo sa do zrejme správnej cesty. Keď po veľkých, hnedých schodoch zišiel dole a cez bránu vyšiel na obedné slnko, kde stále panovalo pekné počasie. Podarilo sa mu myšlienky skrotiť natoľko, aby si dokázal uvedomovať, kto a čo je pred jeho očami. No stále si nevedel naplno užiť okolie, vynadívať sa alebo naopak zkritizovať.

Najskôr musel prejsť popri väčších stajniach a nie veľmi vysokými a väčšími domčekmi, v ktorých sa uchovávali zbrane a iné pomôcky na boj. Chodníček sa niekoľko metrov pred prvou hradbou rozdeľoval do dvoch strán a viedol k bojovým arénam. Opatrne nahliadol do pravej strany a uvidel ako v najbližšej niekto zápasí. Trochu ho to zaujalo, preto zastavil svoj pomalší krok a otočil sa tam. Mal veľmi dobrý výhľad, avšak aj tak neuvidel všetky detaily. Vysoké stĺpy boli medzi sebou pospájané a na ich hnedom povrchu nechýbali strieborné ornamenty, v ktorých boli zasadené aj všelijaké obrazce rôznych zbraní.

Urobil pár krokov tým smerom a v medzerách stĺpov poukladaných do trojuholníka, zahliadol tváre pomerne mladých ľudí, podľa jeho odhadu Midgarďanov. Zapáčil sa mu ich štýl boja, rýchly a nebezpečný, a rozhodol sa ich ešte niekoľko minút sledovať. Na jeho nešťastie, boj už bol u konca. Za krátky čas sa vaktovia upokojili a s prudkými dychmi sa postavili tvárou v tvár do stredu tej nerovnej plochy, na ktorej boli posadené veľké kamene alebo iné prírodné či umelo vyrobené prekážky. Vysoké, drevené palice si postavili vedľa seba a voľnú ruku si medzi sebou podali, potvrdzujúc tým mier.

Vydýchol z pľúc vzduch a počkal ešte pár sekúnd. Keď sa dvojica začala rozchádzať vlastnou cestou, dal sa do pohybu i on. Rozhodol sa prejsť cez prvú hradbu. Tam ho najskôr museli skontrolovať, no inak ho pustili bez problémov. Nepýtali sa, kam ma namierené, možno im Patris zmienila, že má povolené ísť do sadu.

Otvorili mu väčšie a ťažšie dvere z nejakého jemu neznámeho dreva. Za nimi sa objavili veľké stromy a kroviny, ktoré už nejaký čas znova prekvitali životom. I keď tu bol krátko, musel uznať, že bez tejto prírody by toto kráľovstvo bolo o dosť smutnejšie a pochmúrnejšie. Dni, kedy kyslí dážď zničil toto bohatstvo, bolo dostačujúcim dôkazom. Nič toto, jednoducho, nemohlo nahradiť.

Kyslík tu bol o niečo čistejší. Hnedými chodníkmi sa mohol dostať kdekoľvek chcel. Vybral sa do útrob a nezastavil, dokým nenarazil na veľkú fontánu okolo ktorej boli menšie lavičky. Plocha bola naraz posiata bielymi kamienkami. Celé to na Lokiho pôsobilo priam úchvatne. Zatiaľ mohol povedať, že sa mu na tomto mieste páčilo.

Sadol si na jednu z lavičiek z bieleho kameňa. Zapozeral sa najskôr na dva drobné vtáčiky, ktoré obsadili lavičku vedľa a zobali do nájdenej smietky. Následne sa poobzeral okolo. Nikto tento kruh nezdieľal s ním. Nikto. Ani stráže, ani Patris, ani opatrovateľky. Bol oboznámený s tým, že celý palác je poriadne strážený, čiže ho určite odnekadiaľ sledujú.

No nebránil sa tomu skutku, ktorý ho momentálne v duši pokúšal. Vedel, že to nie je nič zlé, preto vstal a prešiel k vode vo veľkej bielej mise. Najskôr sa dotkol opatrne hladiny. Jeho hmat chcel vedieť, ako veľmi je studená. Bola, no nie veľmi. Dalo by sa povedať, že je osviežujúca.

Ruku nechal nad ňou visieť, však už sa jej nedotýkal. Mysľou vyslal kúzlo a v dlani sa mu objavil zelený dym. Voda naraz nadskočila do výška sama od seba. Boh sa pousmial. Tešil sa, že opäť niečo takéto mohol urobiť. Že mohol s niečím hýbať bez toho, aby sa toho dotkol.

Samozrejme, svoje schopnosti v tejto krajine používal už skôr, no na tieto akoby... Zabudol? Nie, nie... Nemal na to silu? A cítil sa vnútorne slabý? Áno, tak by to opísal najlepšie. Možno sa toho nejakým spôsobom bál, ale teraz cítil tú veľkolepú silu, ktorú v sebe mal. Akoby sa mu znova otvorili oči a mohol znova precitnúť v tú voľnosť, čo mu v posledných dňoch chýbala.

Ruku spustil pozdĺž svojho tela a dlaň natočil dohora. Jeho pravou rukou zopakoval to isté. Nadýchol sa zhlboka a zatvoril oči. Premiestnil sa do svojho vnútra. Do svojej mysle. Začal vnímať, ako chuť vyslať čo najviac sily von je väčšia a väčšia. Prenášal to von. Chcel sa niečoho zmocniť, niečo ťažké odhodiť do obrovskej diaľky.

Naraz ucítil medzi prstami jemné šteklenie. Nemusel sa na to dívať, vedel, čo to spôsobuje. Vedel, čo všetko dokáže a chýbalo mu to. Pootvoril oči a prvý pohľad mu padol práve na tekutinu, ktorej sa pred minútou dotkol. Videl v nej svoj odraz. Jasné črty tváre, najviac priťahujúc pozornosť jeho zelené oči. Svietili dosť jasne na to, aby si to dokázal ktokoľvek všimnúť aj za denného svetla.

V jeho zornom poli dokázal zahliadnuť, ako zelené úponky sa dostávajú vyššie a vyššie. Rozkonarujú sa a rozpínajú sa ďalej a viac. Tento pocit ho upokojoval a zároveň napĺňal. Nemohol sa cítiť lepšie, taký blahobyt dlho nezažil.

No osud mal s ním zrejme iné plány. V ďalšom momente mu nečakane niečo pichlo v hrudi. Najskôr sa mu zazdalo, že to bolo cudzím zapríčineným. Rýchlo sa jednou rukou chytil za srdce a druhou sa oprel o fontánu. Jeho dych naraz nebol taký pokojný. Zatriasol sa a snažil sa nabrať čo najviac nového kyslíka.

Keď sa ako tak upokojil a bolesť trocha opustila jeho srdce, boh lsti a falše si uvedomil, čo sa vlastne deje. Čo najrýchlejšie sa poobzeral okolo seba, no nikoho nenašiel.

Bol tam stále sám, čiže vylúčil napadnutie cudzím človekom alebo neznámou bytosťou z blízka. No ostávala tu stále možnosť, že ho niekto zranil mágiou z diaľky. Možno to bolo varovanie od tých vyšších, ktorí sa starajú o palác a jeho okolie. Zrejme prekročil nejakú hranicu ich pravidla.

Keď mu nehrozilo žiadne ďalšie ublíženie, rozhodol sa sadnúť na zem. V tom momente ho nezaujímalo, že na zemi môže byť veľa špiny a prachu. Potreboval sedieť a nebol si istý, či by dokázal prejsť až k lavičke.

Oprel sa chrbtom o okrasu striekajúcu vodu a kým sa rozhodol, čo ďalej, popremýšľal. Príroda fungovala ďalej. Akoby sa nič nestalo. Vôbec ju nezasiahla ani sila Lokiho, ani tá, ktorá zasiahla jeho srdce.

Ešte raz si prešiel po hrudi, akoby chcel konečne to neustále pichanie zastaviť. Pomaly a isto unikalo, no stále mu dávala na vedomie, že ho ešte neopustila.

Možno by som sa mal vrátiť späť do komnaty, zaznela mu myšlienka, keď sa mu v hlave neobjavil lepší nápad. Súhlasne pokrútil hlavou, akoby to vyslovil niekto iný. Usúdil, že zrejme použil viac mágie, ako jeho telo dokázalo uniesť. A bolo len otázkou času, kedy mu to dá nejaký orgán najavo.