,,ℙ𝕣𝕚̀𝕣𝕠𝕕𝕒 𝕠𝕕𝕠𝕓𝕖𝕣𝕚𝕖 𝕜𝕒𝕫̌𝕕𝕦́ 𝕤𝕔𝕙𝕠𝕡𝕟𝕠𝕤𝕥, 𝕜𝕥𝕠𝕣𝕒́ 𝕤𝕒 𝕟𝕖𝕧𝕪𝕦𝕫̌𝕚̀𝕧𝕒."

~𝕎𝕚𝕝𝕝𝕚𝕒𝕞 ℝ𝕒𝕝𝕡𝕙 𝕀𝕟𝕘𝕖
***

Následne sa vydali okolo hory Osbourne menšou lesnou cestou. Patris naschvál vybrala tento smer. Ten opačný viedol k miestu posledného záhadného skutku. Bola to tá noc, kedy ju prebudili zlé sny a silná búrka šľahala dážď silno do okien. Doteraz ani ona nevedela určiť, kto mohol napísať tie nápisy. Tyrkysová mágia nie je na tomto mieste až taká častá. Pre bytosti, ktoré sú nové alebo len nepoznajú minimálne základnú históriu tohto miesta, sa to môže zdať ako nepodstatná vec. Však nespočetné množstvo stvorení na tomto mieste ovládalo nejaký druh svojej mágie, tak prečo by mala práve táto znamenať niečo zlé? Neznamená to nič zlé, ale kradnúť znamená.

,,Zaujíma ma, prečo sme nešli tou druhou stranou. Chcel som vidieť, či to bola pravda," ozvalo sa jej za chrbtom šuškanie, keď skupinku viedla na určité miesto v lese.

Kráčala ako prvá a zaujímalo ju, o čom si bytosti rozprávajú, no ich rozhovor prebiehal veľmi potichu a nepočula všetko. Bavilo ju počúvať názory a domienky iných, ale teraz sa nemohla pridať k ním do debaty. Po jej pravici išiel Loki. Vyslovene mu prikázala, aby toto miesto zaujal a bola rada, že to splnil. Rozhliadal sa po okolitých stromoch a zrejme tiež zachytil konverzáciu jeho druhov za ním.

,,Možno naschvál tam nešla, aby sme nezistili, že si to vymysleli a len plašia normálnych občanov," ušlo jednému až príliš nahlas.

Modroočka hlavu jemne natočila k Lokimu. No nechcela, aby bolo ostatným očividné, že sa naňho pozerá. Preto sa zahľadela niekde do ďaleka a začala sa sústrediť na jeho tvár v svojom zornom poli. On si ju všimol, čo bolo pre ňu plus. Žmurkol na ňu a ihneď sa pozrel smerom dole. Bohyňa si z toho vyvodila niečo ako menšie prikývnutie. Takže zrejme poslednú vetu počul aj on.

Urobila ešte niekoľko väčších krokov a nechala jej dušu sa nadýchnuť krásnych ihličnatých stromov naokolo. Ďalej už nepokračovala. So zastavením svojho tela sa aj prudko otočila k učencom. Boha lsti a falše z toho jemne myklo, ale zastal skôr, než stihol do nej vraziť. Ostatných zamrazilo a tiež v okamihu zastavili na mieste. Obzrela si zaskočené tváre a vydesené oči niektorých, o ktorých si stihla domyslieť, že to bola práve ich konverzácia. Rozhodla sa ju neriešiť. Nemala na takéto veci vo svojich plánoch čas a nemala ani chuť ich tam vopchať. Nech si myslia a hovoria, čo chcú. Na takéto reči bola už zvyknutá a naučila sa ich ignorovať, aj keď ju veľmi zaujímali.

Obhliadla si v rýchlosti ešte Lokiho. Pozeral sa asi do zeme, ale mala pocit, akoby sa aj tak na ňu pozeral a vnímal ju. Možno už čakal, čo bude chcieť povedať alebo rozkázať, avšak stále bol akosi bol stratený vo svojich myšlienkach. Založila si ruky za chrbtom tak ako on a s viditeľnou radosťou na tvári sa nadýchla.

,,Tak... a sme tu!" vyhlásila viac nadšene, ako chcela a usmiala sa. ,,Viem, že to nie je až tak ďaleko, ako ste možno očakávali... A možno ste tu už boli niektorí, ale pre mňa toto bude stačiť."

A naozaj stačilo. Stálo pred nimi veľký a hustý les. Cesta nepretínala stred, a tak nenarúšala prírodný pokoj. Pekne sa odblahočila niekde na myslený kraj lesa a pokračovala za svojím cieľom. Tenké kmene dávali dojem, že by mali čochvíľa spadnúť. Nejednému by v mysli napadlo zakloniť hlavu a pozorovať ich výšku kedykoľvek, keď by sa do nich vietor zaprel a jemne ich rozochvel. Určite by každý mal plné myšlienky toho strašidelného scenára, kedy by na nich jeden z tenkých pňov spadol a zabil ich. Lúče oboch sĺnk pekne dopadali pomedzi koruny až na hlinenú zem plnú spadnutého ihličia či konárikov a vyrastajúcej trávy a iných rastlín.

,,Ako som vám už spomenula, sme v kruhu a v jeho strede nájdete Telephora. Pri hraniciach máte stromy označené rôznymi farbami a s pripevnenými šatkami, ktoré majú farby ekvivalentné s označením daného stromu. K ním sa o chvíľočku rozostúpite. Ak by sa stalo, že by ste si koniec kruhu nevšimli a omylom z neho vyšli, budete to, samozrejme, cítiť. Isteže nebudete nijako fyzicky ani psychicky trpieť, ale budete napomínaní emóciami, určite vieme, ako to myslím," na sekundu zastala a premerala si prítomných, aby sa uistila, že to naozaj pochopili. ,,Však, keby niečo, neskôr stretnete ešte jednu bariéru, ktorá vás určite donúti sa otočiť priamym smerom," pokrčila plecami a pustila svoje držiace sa ruky za chrbtom. Pred hrudníkom ich však nechala opäť k sebe a pomädlila ich. ,,Teraz sa, prosím, vyberte miesto, odkiaľ bude každý z vás vychádzať. Máte na to niekoľko minút. Vy už viete, čo máte robiť, keď sa dostanete do stredu. Začiatok bude odštartovaný hlasným znamením. Ešte raz zopakujem, že vás všetkých viem rýchlo skontrolovať, preto vám neradím podvádzať."

Pri poslednej vete pokukla práve na Lokiho a na tučnejšieho boha medzi bytosťami. Mala aj iné tipy na problémových učencov, ale oni boli zatiaľ jediní, ktorí sa už stihli pochytiť. Obaja vedeli, že práve na nich dvoch hodí svoj zrak, tak sa ani nemusela snažiť to zakryť. Od boha Takisa dostala len prevrátenie očí, no od Lokiho dokonca zamračenie a vsadila by si o čokoľvek s hocikým, že chcel niečo povedať, keby ho nepredbehla jej tlesknutím. Chcela tým trošku všetkých popohnať, kým ešte oba slnka chceli ostať na nebi a dostávať sa pomaly do jeho výšin, aby sa potom znova odobrali spať.

Všetci sa dali do pohybu a Patris bohu s havraními vlasmi zabezpečila, skoro najbližšie miesto. Mala plán ísť s ním, aj keď by mal ísť sám. Tak či tak by ho sledovala, aby ho mala priamo na očiach. Navyše sa jej zdalo, že ho niečo trápi. Možno mu niečo chýba, alebo skôr niekto...

Osobne z diaľky skontrolovala, či je na svojom mieste a vrátila sa na cestu, po ktorej prišli. Neriešila, či ju započul aj niekto z učencov. Ladným zapískaním a vytiahnutím tónu až do vysokých výšin privolala jedného z malých vtáčikov posedávajúcich na stromoch. Sadol si na vychodenú lesnú cestu a vyvalil na ňu svoje malinké očičká.

,,Forebere," povedala mu a jemne sa usmiala nad jeho milým vzhľadom. Vedela preňho mnoho názvov z rôznych kultúr a miest. Najviac sa jej do pamäti zarilo pomenovanie ,,vrabec" pochádzajúci z Midgardu, keď ho navštívila za svojho života so svojím otcom. Bavilo ju sledovať, ako najskôr nechápavo naklonil hlavičku na bok a potom silno švihol svojimi hnedými pierkami, v momente sa strácajúc v korunách stromov. Vyslala ho do samého stredu jej provizórnej arény. Možno jediný rozdiel medzi zvieratami na tomto svete a v tom ,,živom" bol ten, že tu si zvieratá a bytosti dokázali porozumieť.

Otočila sa chrbtom ceste a pozrela sa po najbližších stvorách, ktoré už stáli na svojich miestach. Nie na všetky dovidela, pretože ,,ring" pre svoju aktivitu vybrala viac než veľký. Skôr než sa stihla ponoriť do svojich myšlienok, priletel k nej pomerne veľký hmyz. Pre niekoho to mohlo vyzerať ako svetluška pre jej svietiaci zadoček, no Patris musela s týmto tvrdením nesúhlasiť. Tie stvorenia oproti týmto boli omnoho menšie, aj keď mali rovnakú schopnosť svietiť.

,,Visdente meighi," zašepkala dosť nahlas na to, aby to hmyz započul a urobil, čo od neho požadovala. Pomaly priletel k jej tvári a sadol si na koreň nosa medzi obočie. Blondínka naschvál zaklonila hlavu, aby zvieratko nespadlo. Aj keď z celého srdca nenávidela takéto malé roztoče a niekedy by ich najradšej všetky vyzabíjala, teraz musela vydržať. Sledovala to pozorne očami, aby neurobilo niečo, čo by nemalo. Pri tom vyzerala dosť smiešne a niekoľko neznalých by si mohlo myslieť, že sa snaží urobiť niečo vtipné alebo má taký neskutočný strach z hmyzu, že sa nemôže ani pohnúť a musí iba v hlave dúfať, že ihneď tá potvora odletí.

Cítila, ako malé nožičky toho malého stvorenia ju jemne šteklia. Musela si vo svojej hlave pripomenúť, že tieto malé stvorenia s krídlami a mnohými nohami nemá rada a patria medzi jej nepriateľov. Zabránila úsmevu, aby sa vyplavil na povrch a radšej sa zhlboka nadýchla. Prestala potvorku sledovať a oči zatvorila.

Upokojila sa a skôr, než jej myseľ začala o niečom rozmýšľať, objavil sa v nej obraz prírody, v ktorej sa nachádzali. Celé telo sa jej akosi divne zatočilo a jej žalúdok začal trošku protestovať. Našťastie sa jej podarilo hlbokými nádychmi ho upokojiť a viac sa mohla sústrediť na vidiny v jej myšlienkach. Ukazovali okrajové miesta, kde boli označené stromy a či pri nich už niekto stojí. Pri niektorých už niekto bol, ale niekde sa bytosti práve iba dostávali a z kmeňa si farebnú šatku začali odväzovať. Rozhodla sa im dať ešte čas pár sekúnd.

Zatiaľ sa vrátila mysľou na svoje miesto. Nečakala však, že sa jej všetko pred ňou otočí o stoosemdesiat stupňov a kolena sa jej podlomia. Neudržala sa a spadla kolenami dopredu. Podarilo sa jej trup udržať na svojom mieste. V tomto prípade sa jej rukám nepodarilo zachrániť jej kolená pred pádom. Boli jediné, ktoré utrpeli bolesť. Hlava jej spadla na hruď a ruky jej bezmocne ovisli popri bokoch. Po dopade na zem však nenechala svoje telo dlho takto sedieť. Zavrtela sa, aby sa uvedomila a vrátila späť k životu. Ihneď sa začala stavať na nohy a rýchlo si ich oprášila. Aj skrz to, že sa jej na tenkých a obtiahnutých nohaviciach objavili nejaké nepekné škvrny, začala sa tváriť, akoby sa nič nestalo.

Dvakrát sa ešte poriadne nadýchla a urobila iba zopár krokov pred seba. Skontrolovala čakajúcich pri stromoch, na ktorých dovidela. S Lokim si letmo vymenila pohľad a nakoniec pohľad upriamila do diaľky, kde mohla vidieť iba tenké kmene stromov. Vybrala si spod jej šitého brnenia jednu sekeru a uistila sa, že je pekne naleštená a aspoň trošku vidí vlastný odraz. Ešte ju očistila širším rukávom a jedným šikovným pohybom dlane ju nechala urobiť vo vzduchu otočku okolo vlastnej osi.

Nakoniec si ju silnejšie uchopila za rukoväť a z dola ju silno hodila k nebu. Sledovala, ako sa čepeľ dostala nad stromy ako malý vtáčik predtým a následne odrazila lúče sĺnk od svojho povrchu. Malý záblesk musel byť pre operenca dostatočný signál. Sekera sa po dokončení svojej úlohy odobrala k zemi. S ľahkosťou sa prešmykla pomedzi stromy. Jej padanie sa dalo započuť len keby všade vládlo ticho. Majiteľka ju s obratnosťou chytila a schovala ju na svoje pôvodné miesto, upriamujúc pohľad pred seba a vyčkávajúc, kedy začuje jej známy tón.

A vtedy sa ozval. Tak prenikavo ako detský výskot, ale zároveň tak zvodne ako kráľovské dychové nástroje. Jej napätá tvár sa uvoľnila a všimla si, ako učenci pri najbližších stromov nastražili uši a zdvihli oči k nebesiam. Vydali sa pomaly vpred. Bez opýtania alebo kontrolovania si bola istá, že mnohí sa v sekunde rozbehli a čo najrýchlejšie sa budú snažiť dostať do cieľa ako prvý. Vesmír bol naozaj veľký a všetky rasy sa nedali spočítať, ale súťaživosť bola jedna z vecí, ktorú mali všetci spoločné.

Patris sa sama vydala do stredu. Neponáhľala sa, no chcela predísť tomu, aby sa jej tam pozabíjali ešte raz. Držala sa na úrovni Lokiho, aj keď by išla o niečo rýchlejšie. Odvtedy, čo sa vydali na toto miesto, sa jej zdalo, že je až príliš potopený vo vlastných myšlienkach a vôbec sa nesnaží vnímať realitu okolo. Začala si myslieť, že jediný dôvod, prečo toto robil, bolo, aby mal pokoj od nej a aby sa trošku prevetral, keďže celé dni trávil v kráľovstve. Rozhodla sa s ním porozprávať. Teraz. Skoro nikto okolo nich nebol. Ostatní si už dávno razili cestu dopredu.

Zmenila trošku svoj smer putovania a začala sa k nemu blížiť. Keď bolo medzi nimi vzdialenosť len niekoľko metrov, pochopiteľne si ju všimol a pridal do kroku. Modroočka sa nadtým zamračila a jej mozog toto naznačenie spracoval skôr negatívne. Začínala mať naozaj zlý pocit, že mu niečo spôsobila. Rýchlo si zatvorila pootvorené ústa s prvotného šoku a taktiež zrýchlila. Zo zaťatými päsťami sa nadviazala na jeho krok.

,,Stalo sa ti niečo?" opýtala sa ho hlasom, z ktorého sršala zvedavosť.

,,Nie, prečo?" odpovedal jej boh pokojne a skrčil sa, aby sa vyhol spadnutému stromu.

,,Lebo vyzeráš, akoby ja som bola tvoj frajer a kúpila som ti na výročie kvietok zlej farby," vypustila z úst vetu, na ktorej sa musela v hlave pousmiať. Následovala popod vyvalený kmeň. Kútiky sa jej zdvihli hore, keď aj Lokiho uvidela sa jemne zachichotať. Vzájomne sa na seba pozreli a konečne prišla medzi nich tá príjemná atmosféra, ktorá bola s nimi aj kedykoľvek predtým, aj keď Patris bola postavením v monarchií o niečo vyššie ako on.

,,No jasné," zasmial sa a znova z nej strhol pohľad, aby sledoval les pred ním a náhodou do niečoho nenarazil. ,,Vážne sa nič nestalo. Zatiaľ sa tu mám fajn," zvolal a podhodil rukami do vzduchu.

,,Áno, už sa dostalo ku mne od Gloryí," nadhodila bohyňa nečakane. Pôvodne to nechcela ani sama spomenúť, však jej organizmus si zrejme povedal, že to bude v tejto chvíli vhodné povedať. Pred očami si ešte stále dokázala knihovníčku predstaviť, ako natešene jej to hovorila, keď sa stretli včera večer. Nuž, také milé gesto ako duch, strážiaci jednu miestnosť, nezažila velmi dlho.

,,A to vieš odkiaľ?" začudoval sa a úsmev mu zamrzol. Vyvalil na ňu prekvapene oči a musel sa dvakrát viac nadýchnuť. ,,Povedala si, že mi necháš nejaké súkromie," naraz sa v jeho hlase zjavil smutný tón s jemným sklamaním, ale Patris dokázala vycítiť, že to bolo mienené ako vtip.

,,Ja ti vraj nedávam nijaké súkromie?" navonok sa nad touto myšlienkou zasmiala, ale vo vnútri bojovala s myšlienkou, že sa na ňu urazil. A to nechcela. Nie, že by s ním mala výborný vzťah s emóciami a s pochopením po tak krátkej dobe. Avšak lepšie sa jej pracovalo so zverencom, keď medzi nimi bol prímerie namiesto bojového napätia. ,,Kebyže ti nedávam súkromie, tak už ťa dávno vypočúvam pre tú bitku medzi tebou a tým polobohom. Úprimne, je mi jedno, čo sa medzi vami stalo. Ak ťa urazil, tak si to s ním musíš vybaviť sám, moja vec to, bohužiaľ, nie je. Ale keďže ťa mám na starosti a nemám čas ani chuť riešiť potom ešte nejaké následky, tak si to budete musieť vyriešiť inokedy a niekde inde. Určite ti dám ešte viac voľna a budeš si môcť chodiť kam budeš chcieť, len musíš vydržať túto začiatočnú dobu," vysvetlila mu a pomedzi to rôzne gestikulovala rukami. ,,A inak od Glorye som sa to dozvedela len preto, lebo sme kamarátky a ženy si veľmi rady vymieňajú takéto informácie. Takže to bola len otázka času, kedy by sa to ku mne dostalo."

Loki jej na to len prikývol, lebo nevedel, čo jej na to odpovedať. Musel uznať, že v poslednej myšlienke mala pravdu. Na chvíľu ostalo ticho. Iba teraz si uvedomil, že aj keď dlho hovoril s vaktkov po jeho boku, stále boli v pätách iných. Myslel si, že budú pozadu, ale možno to tak nebude. Odhodlal sa využiť túto chvíľu na pár svojich otázok, ktoré by sa mohol opýtať, keď už na to Patris narážala. Najviac ho trápili asi iba dve.

Jedna z nich bola myšlienka na pani v zlatých šatách. Od včerajšieho, preňho nezvyčajného, pohrebu ju už nestretol a podobný incident ako naposledy sa tiež nezopakoval. Bola mu tak známa a jeho myseľ ho viedla práve k tej jednej... A predsa sa od toho nápadu snažil držať. Nechcel trpieť to sklamanie a bolesť po jej smrti.

A presne od tej doby si začal všímať niečo nezvyčajné. Akoby sa niekoľko vecí zmenilo. Alebo si to len on zle pamätal? Nie... Bol si istý, že niečo sa určite muselo zmeniť. Chodbám, ktoré nesedeli, keď sa snažil dohnať tú neznámu dámu, nedával až takú váhu. Chodieb tam bolo veľa a naozaj si ich nemusel zapamätať dobre. Avšak, ak sa zmení hlavná cesta do hradu, ktorú si zapamätá každý snáď hneď pri príchode, to už nebude len taká náhoda.

,,A... mohol by som sa ťa niečo predsa opýtať?" pozrel sa na Patris.

,,Samozrejme. Kedykoľvek," odpovedala skoro okamžite a prikývla ľahkým úsmevom.

,,Kto bola tá dáma, ktorá bola včera na tom pohrebe? Mala čierne šaty, ako inak, a mala ich prešívané zlatom. A okolo krku mala uviazaný plášť so zlatými čipkami na koncoch. Nepýtal by som sa, keby jej nezakrýval tvár, samozrejme." Z nejakého dôvodu zastali, no nikomu to zrejme nevadilo. Otočil sa telom viac k nej a ruky si založil za chrbtom. Nezviazané vlasy mal stále sedeli poslušne za ušami, a predsa sa mu jeden dostal k tvári.

,,Oh..." bohyňa ostala trošku zaskočená nad touto otázkou. Nečakala, že ho kráľovná zaujme tak skoro a že si ju bude všímať, aj keď sa pri ňom pohybovala iba minimálne. Bolo pravdou, že jej kráľovná ešte zakázala hovoriť o nej Lokimu, no už sa stihla Patris zdôveriť o tom, ako ho chce vidieť znova, ale má strach. Sama by ju tých obáv zbavila, však... musela rešpektovať jej rozhodnutie. Pozrela sa mu do očí a jemne nadvihla bradu. ,,Je to jedna z dôležitých žien nášho kráľovstva," povedala významne. Chcela najskôr odpovedať, že to je len jedna zo slúžiek, ale klamstvá jej nešli veľmi dobre. Preto sa rozhodla odhaliť mu len polovičnú pravdu. Aj keď mu nepovedala všetko, stále to bolo lepšie ako klamanie. ,,Musím ti ju predstaviť! Je naozaj milá," navrhla nakoniec a dala sa opäť do chôdze, aby nemrhala časom.

Muž s čiernymi vlasmi jej na to prikývol. Určite by potreboval od ženy osobne vysvetliť, prečo bola v jeho komnate a následný útek. Vybral sa za vaktkov. Išla viac svižnejšou chôdzou, preto zrýchlil aj on. Kým ju dohnal pomedzi stromy, bolo medzi nimi ticho.

,,A ešte by som sa ťa na niečo rád opýtal," ozval sa, keď prekročil spadnuté konáre a pred nimi sa objavila malinká čistinka.

,,Samozrejme," blondínka povzbudivo prikývla, ale oči naňho neotočila. Dívala si popod nohy aj skrz to, že sa na polianke nenachádzalo nič, o čo by sa mohla potknúť. Nepokosená tráva jej siahala až k bruchu. Trošku ju to pohnevalo, keďže nevedela, čo v trávnatom poraste môže nájsť.

,,Ehm... Neviem ako presne to popísať... Ale nezdá sa ti v poslednej dobe, že..." zamyslel sa a snažil sa potlačiť myšlienku, že bude znieť ako blázon. ,,...Že sa niečo zmenilo? Myslím na zámku..."

Patris zastavila na mieste a otočila sa naňho so skrčeným obočím a slovami: ,,Ehm... Zmeny? O akých zmenách hovoríš?" Inštinktívne sa jej oči nechápavo rozbehli po okolí, akoby mala jednu z nich vidieť, no rýchlo sa vrátila späť na hovoriaceho boha.

,,Chceš mi povedať, že si si nevšim–," v polovici vety musel sa musel zastaiť. V prudkej bolesti, ktorá ho zasiahla po celom tele, sa spustil na kolená. Chcel vykríknuť, ale dych sa mu zastavil v pľúcach. Jeho ruky nevedeli, kde sa schúliť skôr. Nakoniec vyhrala najväčšia bolesť a zamierili k srdcu.

Bohyňa strachu zhíkla. Sprvu chcela povedať, aký hlúpy vtip to je, ale po ďalších chvíľach pozerajúc, ako trpí, sa rozhodla priskočiť k nemu. Chytila mu ruky tými svojimi a nechala ho, nech bolesť môže aspoň takýmto spôsobom preniesť na ňu. Neprestávala naňho sypať otázky, aby presne zistila, čo sa s ním deje. No on jej ani na jednu nedokázal odpovedať.

Začalo sa mu zahmlievať pred očami a viditeľne sa triasť o niečo viac. V mysli mu nastala panika. Mozog sa mu akoby rozdelil na niekoľko hlasov. Jeden hovoril, že aj napriek bolesti má ostať potichu, druhý, že musí ihneď zistiť, čo sa deje, ďalší zase začal polemizovať nad možnosťou okamžitého úmrtia. Aj cez ne sa snažil zhlboka dýchať tak, ako mu bolesť v pľúcach dovolovala.

,,Loki, no tak!" žena stále vytrvala v snahách upriamiť celú jeho pozornosť na ňu. No ako mohla vidieť, veľmi to nepomáhalo. Niekoľkokrát sa mu snažila dostať k mysli a aspoň ho zbaviť pocitu strachu. No bol veľmi napätí a niečo jej túto možnosť blokovalo. To v nej vyvolalo nepokoj, no v danom momente nestihla nad tým zamýšľať. Preto sa priklonila k ďalšiemu kroku. Rýchlo sa pritiahla bližšie k nemu a zobrala si ho do nemotorného objatia. Nevedela, čo má lepšie urobiť, ale snažila sa stále myslieť s chladnou hlavou.

Loki bol vďačný za oporu. Kŕčovito ju chytil okolo pásu. Na kolenách jej mohol siahať po brucho, možno aj po začiatok hrudníka. Počul ako si niečo šušká popod nos, no o pár sekúnd mu sluch pohltil piskot. Cítil akési uvolnenie, ale bolesti jeho telo neopúšťali. Práveže sa mu zazdalo, že pohltili ešte viac. Na stisku okolo bokov ešte zintenzivnil a kebyže Patris je chudá ako kosť a koža, nevydržala ten nápor. Vydal zo seba pazvuk bolesti, ktorý sa aj tak stratil v jej tele. Pocítil ako ho pohladila po chrbte. Na chvíľu sa mu podarilo otvoriť oči a uvidel za chrbtom bohyne, ako sa okolo nich tvorí kruh sivej hmly. Nevedel, čo to je. Zobrala ho náhla únava a pred očami sa mu zatmelo skôr než stihol znova žmurknúť. Bolesti ešte sekundu pretrvávali, avšak taktiež odrazu zmizli. Rázom všetko utíchlo...