,,ℙ𝕣𝕚̀𝕣𝕠𝕕𝕒 𝕟𝕚𝕜𝕕𝕪 𝕟𝕖𝕡𝕠𝕣𝕦𝕤̌𝕚̀ 𝕧𝕝𝕒𝕤𝕥𝕟𝕖́ 𝕡𝕣𝕒𝕧𝕚𝕕𝕝𝕒́."

~𝕃𝕖𝕠𝕟𝕒𝕣𝕕𝕠 𝔻𝕒 𝕍𝕚𝕟𝕔𝕚
***

Ráno vyzeralo rovnako pokojne a natešene ako večer predchádzajúceho dňa. Menšie so sĺnk akurát vyskočilo nad vysoké hory. Objavilo sa niekoľko obláčikov, ale nevyzeralo to, že by mal zasiahnuť dážď. Ten posledný stál kráľovstvo všetky živé kvety a rastliny. Preto mali mešťania obavy aj z tých menších a bezpečných chmárov.

Práve tento deň chcela Patris využiť. Keďže okrem Lokiho sa ujala aj skupinky učencov, naplánovala si s nimi menší výlet do prírody. Mala v pláne ich trošku naučiť, ako sa orientovať, keď nevedia, kde sa nachádzajú. Lepšie povedané, orientácia v neznámom prostredí bez hocijakej pomoci.

Už prichádzala na dohodnuté miesto, kde stála väčšia masa bytostí. Nebolo ich najmenej, náhodou viac, ako bolo zvykom. Nebol tam s ňou nijaký ďalší lektor, dalo by sa povedať, že mali na ňu veľký spoľah. Vedela zaobchádzať so svojou silou viac než dobre, ba aj lepšie ako výborne. Verili, že vie čo robí a má spôsob, ako bojovníkov správne niečo naučiť.

Zďaleka sa jej javil dobrý pohľad na hromadu čakajúcich, kde sa črtala nejaká roztržka. Stál tam Loki, ktorého tam pustila za sprievodu sluhu. Potom musela len dúfať, že niečo zlé nevivedie. Ale ako si všimla, želanie sa jej nevyplnilo. Bola ešte ďaleko a nepočula, o čom môžu na seba pokrikovať. Z jednej strany vedela, že sa čiernovlasému bohovi nemôže stať, pretože by jej dala kráľovná pár faciek. No na druhú stranu mala záujem vidieť, ako si s tým poradí a aké zručnosti vytiahne z rukáva.

,,Len aby som ten tvoj povýšenecký nos nestrčil niekam," ukázal na boha lsti a falše prstom o niekoľko centimetrov nižší ryšavec.

Lokimu už dochádzala trpezlivosť, ale zamyslel sa a začal premýšľať s chladnou hlavou, ako sa to snažil urobiť vždy. Však vedel dobre oklamať, koho len chcel. Ako prvý krok k jeho defenzíve proti nejakému druhu človeka, možno bol jeden z Vanov alebo Ásgarďanov - to sa v tomto momente určovalo ťažšie - bol úsmev. Ten jeho nefalšovaný šibalský úsmev, ktorý dokázal znepokojiť nejedného nepriateľa. Aj v modrých očkách muža len pár desiatok centimetrov proti nemu si povšimol menší zmätok.

,,Ešte nevieš, s čím sa zahrávaš," vypustil do vetra pokojným hlasom, akoby sa naraz nič nedialo. ,,A úprimné ospravedlnenie prajem všetkým, čo sa pokúsia zistiť, s čím." Z týchto pár viet snáď každému dokázali naskočiť zimomriavky alebo zastať sliny v hrdle. Každý, kto stál okolo nich s otvorenými očami zazeral, čo sa bude diať ďalej.

,,Čo tu splietaš o niečom, s čím si zahrávam. Ani koňa by som o teba nepriviazal," osočil sa, keď si myslel, že napätá chvíľa trvá až príliš dlho. ,,Však sa pozri na seba. Aj keby si sa dal do boja, po jednom údere by sa tvoje šaty spustili na zem."

Loki sa nad tým uškeril ešte viac. Vedel, že nemá rozumné argumenty, a tak siahol po urážkach. Jedným očkom si ho znova premeral. Jeho smiešne oblečenie mu vnuklo iba viac chuti sa nad ním rozosmiať ako malé dieťa. Jeho bielo-žlté rúcho pod svalnatým brnením mu pripadalo ako vtip a výsmech móde samej. Nedalo sa ani nevšimnúť si, ako mu je zlaté brnenie malé a na jeho telo s väčším bruškom vôbec nepasuje. Doteraz nedokázal postrehnúť náznak toho, či tento pán, čo stojí pred ním, vie ovládať mágiu, alebo má nejaké iné superschopnosti.

,,Moje Asgardské rúcho, utkané z najlepších a najdrahších látok sa ani nedá porovnať s tým, čo máš ty," rýchlo sklonil hlavu, aby sa mohol uistiť, že obaja hovoria o tom istom modrom odeve, a opätovne sa vrátil hlavou do pôvodnej polohy ukazujúc v úsmeve svoje zuby. ,,Ale keď sa ti to nepáči, môžem to trošku pozmeniť," ironicky dodal a luskol prstami. Zašatenie sa mu v sekunde zmenilo na zeleno-čierne, v ktorom sa vedel najlepšie pohybovať pri boji - ak by náhodou začal. V zornom poli očí videl, ako sa naňho jedna brunetka dáma omámene pozrela. Zrejme spravil dobrý dojem.

Protivník iba zažmurkal a zamračil sa, akoby vôbec nepochopil, čo sa pred pár sekundami vlastne stalo. Otrčil pred seba tučnejšie päste a pripravil sa k boju. Loki sa zamračil. Pri pohľade na toto gesto ostal zmätený. Následne sa zasmial ešte raz, tentokrát ho sprevádzal aj jeho ľahký chichot, ktorý sa dostal medzi sledujúcich. Pobavilo ho, ako sa tento človek, nebodaj nejaký poloboh, možno i dokonca boh, snažil vyzerať silno a sebavedomo.

Však by nepohol ani listom na zemi, pobavene si dodal v myšlienkach. Nielen že ho podceňoval, ale aj ním v tejto chvíli pohŕdal. Nevedel si predstaviť, že tak objemný a neschopno vyzerajúci muž, by dokázal niečoho, čo by práve jeho, boha lsti a falše, dokázalo nejako ovplyvniť, nedajbože ublížiť.

Nechal svoje ruky visieť pozdĺž svojich bokov a dlane mu za pár sekúnd zaplnila zelená hmla mágie, ktorá patrila jedine jemu. Slnko nad nimi akosi náhle potemnelo. Studený vetrík ostatným nahnal husiu kožu a o niečo chladnejší pot. Všetci vedeli, že sa do vzduchu dostalo niečo silnejšie, ako je príroda. Každý svojím okom sledoval divadielko a napäto čakal, čo sa bude diať ďalej.

No nikto si nevšimol jednu dámu. Stála o čosi obďaleč a sledovala, čo sa deje medzi účastníkmi skupinky. Nevyzerala, že by chcela zasiahnuť do toho diania, aj keď bolo jasné, že jej prítomnosť by prerušila tento začínajúci boj ihneď. Mala by to urobiť. Ale jej zvedavosť, ako si boh s havraními vlasmi poradí s druhým o niečo objemnejším bohom ju premohla a zostala na mieste stáť a pozorovať. S väčšou pravdepodobnosťou by ju na takéto zaobchádzanie kráľovná ani nikto iný neupozornil. Každý si už za tých niekoľko desaťročí zvykol, že používa trošku rozdielne výchovné a učebné praktiky ako druhí lektorovia.

,,Len aby si si tie handry nezašpinil," zahundral si popod menšie fúzy chlap oproti bohovi a zamračil sa. Nevyzeralo to, že by vedel a bojoval proti kúzlam prvý raz.

Lokimu začala v myšlienkach pobehovať otázka, či naozaj nebude vedieť aspoň jedno kúzlo. Snažil sa ten nápad potlačil do kúta svojej mysle a následne vyhodiť. No keď už o nej zauvažoval, nevedel sa zbaviť toho pocitu, že by to naozaj bola pravda. Trošku kvôli tomu znervóznel, ale na svojom tele to nedal poznať.

Vyčaroval si svoje dýky, aby nemal takú prevahu nad svojím protivníkom a bol boj ako - tak vyrovnaný. Aj keď si o sebe častokrát myslel viac, stále nezabúdal na pravidlo vyrovnaného boja. V duši sa zaradoval z dotyku železných rukovätí. Mal pocit, akoby ich nedržal celé tisícročie. Vyhrnuli sa mu mnohé spomienky, ako s nimi v mladosti cvičil a neskôr aj zápasil v rôznych bitkách a bojoch. Tie pre túto chvíľu odsunul nabok, nemohol svoju myseľ zamestnávať niečim iným.

Skôr než sa sám rozhodol zaútočiť a premyslieť nejaké ďalšie kroky, tak zavalitý muž priskočil k nemu a šikovne zamýšľal ho udrieť päsťami do pártií kúsok pod podpazuším. No čiernovlas sa stihol prebrať k vedomiu a tupou stranou dýky - tam, kde sa končila rukoväť - ho stihol udrieť do miesta ohybu. Kým protivník stihol reagovať, šikovne sa prešmykol popod jeho pažu zaňho, zanechávajúc jemnú ranku čepeľou na koži tváre. Následne ho od seba zľahka odstrčil a spravil dva kroky dozadu. Musel svoj trup dať do predklonu a jednu nohu za seba, aby udržal rovnováhu. Neposlušné pramienky vlasov si podhodil dozadu, aby mu nezavadzali v očiach. Spolu s nimi sa za jeho chrbát dostali aj jeho ruky s ostrými zbraňami. Nebolo to plánované, ale nevadilo mu to a pre tento moment si to ani neuvedomil. Bolo to automatické a pre jeho telo zrejme estetické.

Nezaútočil, nechal muža, nech sa spamätá a zváži v svojej hlave ďalšie ťahy, ktoré bude chcieť na Lokiho vytiahnuť. Ako mohol vidieť, chlapík sa viditeľne neponáhľa. A to začínalo boha lsti a falše nudiť. Jeho myseľ si začala rozoberať dve témy, a to či zaútočiť, alebo opustiť boj so slovnou poznámkou k osobe rivala, ktorou by zakryla to, že chce odstúpiť z bitky.

Mal však šťastie, že sa rozhodol ešte počkať. Keď si akurát obzeral svojho nepriateľa od končekov prstov na nohách až hore po posledný oranžový vlas na hlave, s bielym zábleskom sa mu zjavila dlhá palica v rukách. Bola vyššia ako on, takmer vyššia ako sám Loki. Zdobili ju slabo modré prstence, ktoré krúžili po celom jej obvode. Zrejme bola z nejakého typu tmavého železa, to sa však v tejto chvíli nedalo určiť.

Tlstejší muž najskôr pozrel na svoju ranu a rýchlo utrel malú stekajúcu kvapku krvi. Nato silnejšie uchopil svoju zbraň do dlaní a zdvihol ju pár centimetrov nad zem. Svižne a s viditeľne vynaloženou silou sa ňou rozohnal. Boh nechal zmiznúť svoje dýky a ruky dal v okamihu pred seba v úmysle chytiť jeho palicu a vytrhnúť mu ju. To sa však na jeho podiv nestalo. Dlhá tyč akoby narazila do neviditeľnej steny vytvorenej zo vzduchu asi meter nad ním. Ozval sa tlmený zvuk pripomínajúci neviditeľný kong. Z toho vznikla akási tlaková vlna, ktorá Lokiho odhodila poriadny kus dozadu. On však vedel a bol si istý, že to bola mágia.

Hlúčik bytostí prizerajúci sa na bojujúcu dvojicu zadržal dych. Nikto nebol vystrašený, no z vypätej atmosféry sa nejednému podarilo vydať nejeden prekvapený zvuk. Niekoľko stvorení sa chvatom uhli, aby padajúci muž nespadol náhodou na nich. Ani jeden nebol tak ochotný, aby ho chytil a pomohol mu vstať. Nechali ho spadnúť na zem ako prašivé zviera bez domova. Viselo na ňom takmer každé vypúlené očko a tváre plné očakávaní.

Loki po dopade nevydal žiadny vzdych bolesti. Zanadával si potichu a zhlboka sa nadýchol. Dvakrát zakašľal, lebo pri stretnutí so zemou vypustil veľké množstvo kyslíka zo svojich pľúc. Pomerne rýchlo sa začal zdvíhať opäť na nohy, pretože mu pohľad na ušľapanú trávu a špinu medzi ňou veľmi nelahodil. Snažil sa všetky prizerajúce sa tváre ignorovať a zameral sa na jednu. Keď videl na mužovi hrdý výraz, musel sa nahlas zasmiať. Postavil sa na nohy a oprášil sa. Pôsobil na ostatných veľmi pokojne. Snažil sa, nič mu predsa nešlo lepšie, ako klamanie svojmu okoliu. Cítil však ešte nejakú únavu a ťažkosť, to prikladal tomu, že sa ešte poriadne nezotavil. Veď to bol prvý boj po dlhšom čase!

Zadíval sa znova na svojho protivníka a obzrel si ho od hlavy po päty, akoby ho videl prvýkrát. Teraz však s úsmevom, ktorý prišiel daktorým sledujúcim veľmi záludný a ,,slizký" a vedeli z neho vytušiť niečo zlé. Zdvihol svoje paže v celej dĺžke skoro do výšky pliec a opäť sa nadýchol do plného hrudníka.

,,Myslel som, že to bude fér boj bez kúziel," povedal čo najviac priamym hlasom, z ktorého sa dal vycítiť chlad a sarkazmus spolu so zvláštnym povýšenectvom. ,,No ako vidím, ty by si sa bez nich nezaobišiel."

V dlaniach mu zaškrtalo niekoľko zelených iskier, ktoré sa v momente dokázali zmeniť na veľké gule. Ruky ladne premiestnil nad seba obracajúc ich tak, aby boli vnútrom k sebe. S tým pohybom sa dve kôpky mágie spojili do jedného, o niečo väčšieho húfu. Nechcel a ani nemal čo povedať, preto na nič nečakal a vyslal svoju mágiu na nepriateľa. Vedel, že takú váhu neunesie, aj keď si pred nemalou chvíľkou myslel, že neovláda žiadne kúzla.

No jeho radostné iskry v očiach pohasli, keď uvidel ako sa jeho výstrel stretol s párom veľkých bojových sekier. S pootvorenými ústami pozeral, ako tie zbrane ju vychýlili a minula tučného muža. Narazila do kameňov až za hrstkou sledujúcich bytostí. Tie sa rýchlo skrčili a rukami si ochránili hlavy. Náraz sa ozval silný buchot a zosypanie sa niekoľkých kameňov. Zdvihol sa suchý prach. Tieto otrasy boli určite počuť až v mestečku, nad tým sa ani netrebalo zamýšľať.

Od miesta dopadu mágie sa rozleteli dané sekery rovno za svojim majiteľom stojacom obďaleč. Všetci naňho obrátili svoj zrak a skoro preglgli aj vlastný jazyk. Snáď každému sa zdvihli chlpy a zimomriavky až na zátylku, keď si uvedomili, že to bola práve Patris. Nikto sa neopovážil povedať ani slovo. Vedeli, že bez dobrého dôvodu im nič neurobí, ale v jej blízkosti sa cítil dobre len málokto.

,,Už by aj stačilo. Nechcem, aby ste sa mi tu zabili ešte aj druhýkrát," prehovorila silným hlasom tak, aby ju započula každá jedna prítomná bytosť. Schovala svoje zbrane kdesi na chrbát pod brnenie z jemnej látky pripomínajúci tmavý korzet. Dneska jej za krkom nevial žiadny plášť, preto vyzerala o niečo chudšie. Rýchlejším krokom sa dostala do stredu skupiny a každého si prezrela so zamysleným pohľadom. Snáď každý sa musel pozrieť do zeme, keď práve jeho preskenovala svojimi očami. ,,Akurát tento deň máme krásne počasie a rozhodla som sa to využiť. Je vás tu viac, akoby malo, takže buďte ticho a počúvajte ma." V ďalších minútach im konkrétne opísala, čo bude od nich požadovať.