,,ℝ𝕖𝕒𝕝𝕚𝕥𝕒 𝕛𝕖 𝕥𝕠, 𝕔̌𝕠 𝕤𝕒 𝕕𝕖𝕛𝕖, 𝕜𝕖𝕕 𝕡𝕣𝕖sta𝕟𝕖𝕥𝕖 𝕧𝕖𝕣𝕚𝕥 𝕧 𝕚𝕝𝕦́𝕫𝕚𝕖."

~𝔹𝕪𝕣𝕠𝕟 𝕂𝕒𝕥𝕚𝕖
***

Keď Patris vyšla z hradu, zamierila si to rovno ku stajniam. Pri jednej z nich už stál menší hlúčik ľudí. Vedela rozpoznať svojho partnera v boji a aj opatrovateľky držiace neveľké tašky s potrebnými vecami. Ostávali dvaja muži, ktorým odhadovala Midgardský alebo Ágardský pôvod. Boli od seba dosť rozdielny. Jeden bol vysoký a chudý. Zrejme dlhšie hnedé vlasy mal gumičkou upevnené do menšieho drdola. Oči mal veľké a nosili zeleno-orieškovú farbu. Celkovo pôsobil veľmi mlado, mohla by si ho ešte zmýliť s pubertiakom nebyť jeho výšky. Druhý bol o hlavu nižší a výrazne tučnejší. Krátke ryšavé vlasy mu dopĺňali modré oči, ktoré pôsobili, že svietia. Bolo dosť vidno, že je od druhého o niekoľko rokov starší. No ešte sa neradil medzi seniorov.

Prešla k ním, ale skôr než sa stihla pozdraviť alebo akokoľvek zaujať ich pozornosť, zo stajne vyšiel lekár starajúci sa o zvieratá. Od okamihu, čo ho uvidela, vedela, že s ním bude hneď teraz hovoriť. Pri jeho výške musela jemne zakloniť hlavu. Sama nebola veľmi vysoká, však zvykla si. Nemo a bez vyjadrenia nejakých pocitov obišiel skupinku bytostí a ľudí.

,,Oh, vaktka Annikki, som rád, že ste už tu. Váš kôň nie je v stave, že by niekam mohol ísť. Sotva stojí na nohách," povedal bez zbytočných naťahovačiek a spojl si ruky tak, že mu ich väčšie rukávy jeho hnedého plášťa z kože zakryli.

Táto jeho veta zaujala pripravujúcich sa vaktov, no nikto nič na to nepovedal. Kontrolovali si veci, ktoré by mali mať za každú cenu. Orphan ešte usmernil nových vaktov v niektorých veciach. Zmienil im aj to, čo by mohli očakávať a na čo by si mohli dať pozor.

,,Myslím, že som sa jasne vyjadrila, že nemám rada, keď ma tak niekto volá. Môžeš ma pokojne volať po mene. Nemusíš sa obťažovať s priezviskom," napomenula ho a jemne nadvihla obočie.

,,Ospravedlňujem sa. Moja výchova mi to pri niektorých bytostiach nedovoľuje. Pokúsim sa to nezopakovať," ospravedlnil sa a na znak toho sa jemne uklonil. Ukázal pekný úsmev, ktorý blondínka nevedela odhaliť, či je úprimný alebo len nacvičený.

,,Bude dobre ak skúsiš. A potrebujem vidieť, ako sa na tom má Dodger. Čochvíľa budeme vyrážať," radšej to ignorovala a rozišla sa do stajne. Stilensky ju dlhými krokmi nasledoval. Aj keď kráčala pomerne rýchlo, dokázal ju dohnať aj dvoma krokmi.

Zdalo sa, že je tam niekoľko desiatok boxov, v ktorých sa nedalo vôbec vyznať, Patris bola už naučená, čiže jej to nerobilo problém. Ťahali sa iba po ľavej strane. Na pravej stála iba stena a pri nej sem-tam nejaké jedlo, lopata alebo vedro. Keď prechádzala okolo, niekoľko koňov sa jej pozdravilo erdžaním. Pousmiala sa nadtým a ani si poriadne neuvedomila, kedy odbočila k jednému z nich. Bol otvorený a vôbec z neho netrčala hlava. Keby mal takúto možnosť, určite by skúsil vyjsť. To ženu znepokojilo o niečo viac.

Každým krokom sa jej odkrýval kúsok koňa. Až sa jej odkryl celý, zostala prekvapená. Jeho kedysi prenádhernú bielu srsť nivočilo obrovské množsvto krvavých bodiek, ktoré sa začali plniť žltým hnisom. Mnoho z nich sa zlievalo dokopy a vytvárali väčšie. Pri tomto pohľade sa musela rukou chytiť hrude, aby zadržala nutkanie pozvracať sa. Jej znechutený pohľad dokázal perfektne vyjadriť to, čo si myslela. Bola si istá, že Dodger takto vyzeral po celom tele. Nakoniec sa jej výraz tváre zmenil na súcitný a smutnejší.

Čupla si k nemu a pohladila ho po chrbte, na mieste, kde mával sedlo. Jedine tam bolo jediné čisté miesto. Zafučal, keď ucítil jej dotyk. Hnedoočka vycítila, že trpí. Snažil sa zhlboka dýchať, ale triasol sa.

,,Teraz to máme pod kontrolou. Lenže treba to neustále sledovať a liečiť. Nikto si nie sme, čo od toho očakávať. Nemusí to byť nič strašné, ale zároveň to môže ľahko zničiť jeho organizmus. Je viac ako očividné, že ho to veľmi vyčerpáva. Avšak je veľká šanca, že to neprežije," ozval sa hlas Stilenského za jej chrbtom.

Na dlhšiu chvíľu ostalo ticho. Patris si potrebovala premyslieť, čo bude ďalej. A musela sa zmieriť s tým, že po príchode späť ho už nenájde medzi živými. Nepáčilo sa jej to. Prežila s ním všeličo a dvakrát jej bolo povedané, že neprežije zranenie. Starala sa oňho viac, než mohla a mala. Podarilo sa jej ho s veľkou starostlivosťou dostať na také isté schopnosti ako predtým.

,,Dobre teda," povzdychla si. ,,Drž sa, budem na teba myslieť," zašepkala naozaj potichu a posledný raz poriadne pohladila svojho koňa po kúsku zdravého chrbta. Znova jej na odpoveď hlasno vydýchol. Následne sa postavila a obrátila sa k opatreľovi zvierat. ,,Nechám ho oddychovať. Máš pre mňa nejakého iného?" opýtala sa a porozhliadla sa okolo.

,,Samozrejme," prikývol a pomalšie, aby strážkyňa popri ňom stíhala, sa rozišiel k ďalšiemu boxu. Bol úplne posledný a bolo vidno v ňom čierneho koňa s bielou hviezdou na čele. ,,Len neviem, či bude poslúchať. Prešiel už celým výcvikom a v podstate už čaká, kým sa nájde nejaký jazdec, čo by sa ho ujal. No musím upozorniť, že niekedy môže byť neovládateľný."

,,Nemusíš sa báť, ja si s ním už poradím," mávla rukou, pretože ju to nezaujímalo a radšej box hneď otvorila. Zviera zdvihlo hlavu od suchej trávy, ktorú dostalo na raňajky a premeralo si Patris pohľadom. Ňucháčom ju očuchalo a zdalo sa, že sa jej nebude báť. Dokonca do nej strčilo hlavou, aby mohlo vyjsť von. ,,Ou... Len pokoj kamoš," zasmiala sa a pohladila ho po bielej hviezde na čele.

Trošku si ho prezrela. Bol o niečo vyšší a väčší ako Dodger, čo jej bude robiť trošku problém iba pri nasadaní, pretože bola zvyknutá na niekoho menšieho. No po nejakej dobe si na to určite zvykne. Okrem fľaku na hlave nenašla mu na tele iné farebné šmuhy. Bol perfektne čierny až sa mu svetlo z horiacich svetiel odrážalo od srsti. Patris sa to páčilo, keďže sa ľahšie mohli schovať v tme.

,,Je v niečom výnimočný alebo v niečom trošku horší?" opýtala sa Stilenskeho, ktorý ich zatiaľ sledoval od steny.

,,Je vo všetkom dobrý, ale nie najlepší," odpovedal jej so založenými rukami tentoraz za chrbtom.

,,Takže by sa dalo povedať taký priemerný," uvažovala a z vešiaku na stene vedľa vysokého muža si zobrala uzdečku s oťažami. Zatiaľ si stihla všimnúť, že si koňov ostatní už skoro pripravili. Nasadila tomu svojmu na hlavu to, čo mala práve v ruke a začalo ho pomaly ťahať von.

,,Áno, dá sa povedať. Ale povedal by som, že jeho temperamentnosť je taká menšia nevýhoda," upozornil ju znova a začal kráčať pred ňou, aby mala dosť miesta. Spoločne vyšli von a podal jej z políc pár potrebných vecí na osedlanie. Všetky povrazy si už Patris upevnila sama.

,,A ako sa volá?" spýtala sa popritom, lebo si spomenula, že sa ešte nestihla opýtať.

,,Enigma."

,,Aha, takže je to dievča," zamyslene sa usmiala a začala pripevňovať tašky, ktoré si prevzala od opatrovateliek. Keď mala všetky, očkom skontrolovala, ako sú na tom ostatní. Bola pomerne rýchla, ale už to mala v rukách. Aj skrz to, že mala iného koňa. Boli na tom celkom dobre. Úprimne si vaktka myslela, že im to pôjde pomalšie a o niečo horšie. Obrátila sa k Stilenskému, ktorý v stajni pripravoval zrejme nejaké jedlo pre zvieratá. ,,Chcela by som poďakovať za pomoc," povedala, aby získala jeho pozornosť, čo sa podarilo. Vysoký modrý muž sa k nej obrátil s jeho typickým kamenným výrazom. ,,Ďakujem vám predom aj za liečenie môjho Dodgera. Keď sa vrátim, donesiem vám odmenu," vystrela pred seba ruku, aby si ju s ním mohla podať a čakala, kým ju príjme.

,,To nebude treba, rád pomôžem kedykoľvek," potriasli si rukami a následne sa rozlúčili.

Blondínka ešte skontrolovala a upozornila nových vaktov na pár vecí, aj keď ich nebolo veľa. Obaja sa celkom snažili, no pár vecí sa jej podarilo vytknúť tomu tučnejšiemu. Ako sa jej podarilo zistiť, vyšší s hnedými vlasmi bol Warner a menší ryšavec bol Rowan. Tým si ešte viac bola istá, že obaja pochádzajú zo zeme. Spoznali sa až tu.

S Orphanom sa dohodli, že pôjdu cez lesy a prírodu. Keby išli druhou cestou, cez najbližšie kráľovstvo Winterhold Fortress, bola by cesta ešte dlhšia. Čím ďalej boli od vlastného domova, tým viac bolo počasie krajšie. Slnko silno svietilo a pofukoval chladnejší vetrík. Najskôr ich čakala cesta skrz väčší háj. Bolo tam o niečo chladnejšie ako na rozľahlej ploche bez jediného stromu. Na jeho druhom kraji sa nachádzal potok, ktorý smeroval akurát do Falling Darkness, ich terajšieho domova. Nedala sa len tak pomýliť, pretože ako jediná rieka v okolí odrážala zelenú farbu slnka.

Starí migarďania, ktorí obývali toto územie, ju nazvali Fluentem Viridis, čo by sa dalo preložiť ako Tečúca zelená. Názov sa zachoval dodnes. Pre všetkých funguje ako záchytný bod, ak by sa náhodou stratili. Nechali v nej napojiť kone, aby mali silu. Legenda hovorí, že dokáže liečiť. No ešte sa nikomu nepodarilo potvrdiť tento mýt...

Ďalej následovalo opustenejšie miesto, ktoré bolo doslova charakterizujúce kopcami a kameňmi. Nejakú dobu museli zdolať cestu mierne dohora. Museli si dokonca urobiť menšiu prestávku, aby si mohli obliecť niečo teplejšie. Koňom taktiež dali dečky, aby nezamrzli. Čím vyššie boli, tým bolo chladnejšie. Fúkal tam silnejší vietor, ktorý rezal ich odhalené časti tela. Nechceli sa zas veľmi nadievať, pretože o nejaký čas zimu nahradí opäť teplo. Muž s havraními vlasmi a blonďavá žena si na niečo takéto už zvykli.

Tak sa aj stalo a urobili si zas menšiu pauzu. Prešli cez malú trávnatú plochu, ktorá spájala vŕšky a hustý les. Krátko po tom, čo doň vstúpili, sa zastavili pri maličkom jazierku, ktoré ďalej odtekajúlo ako potôčik. Voda v ňom bola veľmi studená, lebo sa ešte nestihla zohriať. Tam sa najedli a napili. Doplnili energiu aj koňom, aby na ďalších pár hodín dokázali uniesť ťarchu na svojom chrbte.

Púť lesom bola taktiež dosť dlhá. Aj keď sa na oblohe už pomaly objavovalo slnko, pomedzi stromami bolo pochmúrne. Jazdu im spríjemňovala pekná vôňa ihličia, lístia a dreva. Sem tam sa objavili kríky s nejakými plodmi a pri nich kvety, ktoré určite mohol niekto využívať ako bylinky. Nechýbal ani spev vtákov. Podarilo sa im stretnúť aj niekoľko zverí, ktoré na tomto mieste žili. Rowan a Warner ich s prekvapením vždy obdivovali. Na ich planete také zvieratá nejestvovali. Občas natrafili aj na veci, ktoré im pripomínali huby, no boli zvláštne pokrútené alebo mali podivnú farbu. Ich dvoch to určite znechutilo alebo zaskočilo. Pre iné rasy bytostí to možno bolo normálne a často si ich trhali a používali ako prísady do jedla. Pre istotu ich obišli a skúsili sa im vyhýbať. Nikdy nevedeli, čo im by to mohlo spôsobiť. Na konci hory si urobili poslednú pauzu.

Následne ich čakalo dlhá jazda po lúkach, kde, okrem trávy, nebolo nič. Ani rieka dávajúca možnosť napiť sa, ani strom poskytujúci tieň. Niekomu by sa to mohlo páčiť. Bol tu pokoj a nič ich tu nemohlo vyrušiť. Ale keď si uvedomili, ako ďaleko je najbližší les alebo najbližší dom, už si dvakrát rozmysleli, či sa im tam oplatí ísť a či sú dostatočne oddýchnutí. Bolo to mierne do kopca a skupinka mala šťastie, že išli smerom dole.

Po naozaj dlhom čase sa lúky zmenili na polia a to bol znak, že sú skoro na tom mieste. Každý si vydýchol. Celú cestu prešli pomerne v tichosti. Najviac narozprával Rowan. Nikto by však nepovedal, že takýto zavalitejší malý muž so smiešnymi ryšavými vlasmi by bol tak zhovorčivý. Väčšina by podľa jeho tváre plnej vrások tipovala, že je skôr ten typ, ktorý frfle a po každom zazerá. Ale opak bol pravdou. Rozprával, aký život žil, keď bol ešte živý, aké mala zvyky jeho rodina alebo ako vyrastal. Nechali ho rozprávať, pretože nikto sa veľmi nemal k reči a bolo im to príjemné počúvať. Stále to bolo lepšie ako trápne ticho.

Niekedy si Patris s Orphanom prehodili pár slov alebo uvažovali, čo sa mohlo stať a ako budú asi reagovať v Moody Lector, keď tam prídu. Bolo veľa možností. Možno s tým nemajú nič spoločné a hneď pôjdu domov. Možno majú a bude sa to musieť nejako vyriešiť. Ešte sa dalo konšpirovať o všeličom. No to, čo ich tam čakala, by znepokojilo aj iných vaktov.

Skôr, ako sa cez dostali bližšie k mestu, ktoré stálo pred veľkým hradom rôznych farieb, muž s havraními vlasmi zastavil zastavil svojho čierneho koňa s červenou hrivou a chvostom. Našťastie si to ostatní všimli a taktiež zastavili. Žena sa už chcela spýtať, či sa niečo deje. NIč nepovedal, len zo svojej malej taštičky pri jednej nohe zvieraťa vytiahol malú priesvitnú nádobku. V nej bolo vidno akési ružové kryštáliky.

,,Toto sú kamienky Scaldori. Lepšie známe aj ako kamienky, ktoré zabraňujú pôsobeniu určitých kúziel," zdvihol ich trošku do výšky a zahrkal nimi. ,,Aby začali účinkovať, musíte ich zjesť. Nehryzte do toho, prosím. Nemusíte sa báť, je to ako jesť tvrdšie želé." Vysypal si do dlane štyri, pre každého jeden. Warner a Rowan si to prevzali s menšími pochybnosťami, no Orphan to prehltol ako nejaké ovocie.

Bohyňa si to chvíľu v ruke prezerala. Niektoré hrany mal dosť ostré, preto sa trošku obávala, či jej niečo v hrdle nepoškriabe. Ale mala s takýmito vecami už nejakú skúsenosť, tak sa rozhodla tomu veriť. Vybrala si z tašky železnú fľašu menšej veľkosti a vodou v nej si to zapila. V krku to nebolo ani cítiť, za čo bola rada. Zamyslela sa, odkiaľ ich Orphan môže mať. Pritom si fľašku vrátila späť a pripravila sa na pokračovanie v ceste. Následne si spomenula, že ich kedysi vymenil za voľačo. Bol taký šťastný, že s nimi prvé dni chodil všade a furt jej ich otŕčal popred nos.

,,Výborne. Neskôr vám z toho vypadajú všetky vlasy," povedal len tak mimochodom, otočil sa, aby videl pred seba, a jemne popohnal koňa. Tým sa len snažil zakryť smiech na jeho perách, ktorý mu nabehol ihneď. Noví strážci nad tým neveriacky vyvalili oči. Jeho kamarátka si toho však všimla a dobehla ho. Zaslúžil si od nej frčku do krku. Chcel jej to vrátiť takisto frčkov do krku, no mala rýchle reflexy, tak sa stihla uhnúť.

,,Nič také sa nestane, nemusíte sa obávať," obrátila sa k prekvapenej dvojke a pretočila očami. No usmiala sa nadtým vtipom a pokynula im, aby ju nasledovali a pokračovali v ceste.

Prišli k veľkému kamennému mostu, ktorý sa ťahal ponad rieku. Tá zrejme napájala mesto a celé kráľovstvo. Bola veľká a mŕtvi už priveľmi nepili, to zaručovalo jej peknú čistotu. Bolo vidno až na dno. Ležali tam kamene rôznej veľkosti a farby. Sem-tam sa mihli ryby, ktoré sa trošku odlišovali od tých napríklad z Midgardu. Poväčšine to boli iba plávajúce kostry nosiace na bokoch niečo dlhšie, čo vyzeralo ako kúsok oranžovej látky. No zrejme to slúžilo ako plutvy.

Precválali cezeň, zastavili sa pred veľkou, kamennou bránou a opevnením, ktoré mali chrániť mesto pred možným nebezpečenstvom. Stáli tam dvaja muži oblečený vo fialových róbach. Čiernymi kapucňami mali skrytú hlavu. Zrejme to boli strážcovia vedomkári. Patris a Orphan sa na seba pozreli. Chystali sa im povedať, že prichádzajú v mieri a chceli by vojsť. No bez toho, aby vyslovili čo i len hlásku, im jednoduchými pohybmi rúk otvorili. Zostali zaskočení, to sa dalo veľmi ľahko z ich tvári vyčítať. Pri každom vstupe do mesta sa museli preukázať a dostali by nejakých sprievodcov, čo by ich zároveň prísne strážili. A nezáležalo by, či navštevujú kráľovstvo alebo mesto, len z rekreačných dôvodov alebo pracovných. Každé kráľovstvo na tomto svete si väčšinou na takýchto veciach potrpela. Ale zjavne to mali brať ako povolenie.

Vymenili si neisté pohľady a opatrne vošli dnu. Naskytol sa im pohľad na vysoké domy. Boli veľmi netypické, celkovo to bol iný typ stavieb ako vo Falling Darkness. Ich výška bola netradičná. K tomu ešte boli naklonené do strán, akoby staviteľ nevedel ukladať tehly rovno. Veľa z domov malo niekoľko poschodí šikmo do jednej strany a ďalšie do druhej. Vyzeralo to, že sa každú chvíľku idú zvaliť. Na ich vzhľade najviac skupinku zaujalo ich farebnosť. Jeden bol sýto modrý, druhý zas sýtozelený. Vystriedalo sa tam nespočetne veľa farieb, ktoré sa vôbec nestriedali podľa určitej postupnosti. Ako keby to nikoho nezaujímalo a nechal to rýchlo namaľovať, aby to mal rýchlo už za sebou.

,,Tie farby sú asi naschvál tak, ako sú. Toto je kráľovstvo mágov ovládajúcich počasie, takže to možno majú podľa farieb zadelené, ktorí kde bývajú," zamyslel sa muž s havraními vlasmi a jeho biela košeľa pod kusom ľahkého červeného železa zaviala v jemnom vetre. Jeho vlasy mal celú cestu zaviazané v malom drdole, inak by mu zavadzali.

,,Dáva to logiku," pritakala mu a prikývla plavovláska. ,,No je niečo, čo mi neprichádza na um. Prečo na týchto uliciach nikto nie je?" Premerala ju zrakom ešte raz a zašla aj do menších uličiek medzi domami.

,,Žeby mali niekde dáke podujatie a zišlo sa tam celé mesto?" ozval sa Warner a upravil si rukami hnedé vlasy. Veľkými očami taktiež pozoroval okolie.

Pohybovali sa na koňoch pomalšie. Väčšinou boli ulice plné a hmírilo sa tu veľa bytostí. Či už boli na prechádzke mestom, alebo si išli niečo kúpiť.Teraz vládlo neprirodzené ticho. Neozval sa ani jemný vetrík. Iba slnko svietilo pár svojich posledných chvíľ na osamelé mesto, pokým sa nevyberie na svoju púť za vysoké hory. Rozhodli sa koňov popohnať. Hrad mali už na dozore, stačilo len prekonať kľukatú cestu skrz mesto k nemu.