,,𝚅 𝚋𝚘𝚓𝚒 𝚗𝚎𝚛𝚘𝚣𝚑𝚘𝚍𝚞𝚓𝚎 𝚟𝚎𝚕́𝚔𝚘𝚜𝚝 𝚙𝚜𝚊, 𝚊𝚕𝚎 𝚖𝚒𝚎𝚛𝚊 𝚓𝚎𝚑𝚘 𝚋𝚘𝚓𝚘𝚟𝚗𝚘𝚜𝚝𝚒."

~𝙼𝚊𝚛𝚔 𝚃𝚠𝚊𝚒𝚗

***

Vietor jej odtiaľ priniesol zvuky bojujúcich vaktov snažiacich sa nepustiť nepriateľov do hradu ani do mesta. Stále tam prichádzalo viac a viac bytostí s červenými dúhovkami, no ale aj vaktov brániacich ich palác, ktorý predstavoval ich domov.

Patris sa zahľadela späť na posledných lukostrelcov, ktorí jej nedali pokoj posledné minúty. Skontrolovala svojho partnera v boji. Ten sa stále snažil poraziť veľkého obra a pri tom nezapáliť háj. Aspoň sa mu ho podarilo dostať na lúku medzi plavidlá, no to Orphana muselo stáť trpezlivosť a síl. Žena zaťala sánku a zaútočila na posledný pár oponentov. Dávali jej poriadne zabrať, ale verila si, že keď už sa jej podarilo zneškodniť pomaly celú skupinu, tak toto bude pre ňu ako-taká hračka. Boli naozaj rýchli a ohybní. Vedeli kam udrieť. Patris sa mnohým úderom dokázala vyhnúť alebo ich zvládla zastaviť, no niektoré sa už dotkli jej tela. Našťastie len s malým škrabancom alebo maličkou budúcou modrinkou. Bola unavená a bolo to na nej vidieť. V jej prospech bolo to, že aj na tvárach jej nepriateľov sa zračila únava. Bolo to už len o tom, kto bude mať dostatok sily využiť chybu toho druhého.

Bohyňa strachu bola pohltená vo svojich myšlienkach a nerozmýšľala nad tým, nad čím mala. To sa jej aj vymstilo. Nedávala pozor a niekoľkokrát by ju dokázali pekne zraniť, keby sebou na poslednú chvíľku nemykla iným smerom. Jednému sa jej podarilo sekerou zlomiť drevený luk na polky, čo ju dokázalo namotivovať, že ešte nie je taká hrozná, ako to možno vyzerá. Pri tom pohľade sa jemne pousmiala, no v danom momente si nevšimla druhého, ktorý vzal jeden z jej nožov zapichnutých v stromoch. Rozohnal sa po nej, pričom sa chcela stočiť telom k nemu. Rukou sa jej podarilo ho zachytiť, no lukostrelcovi sa ešte znova vydarilo napraviť ruku a ženu trafiť do ľavého lýtka. Zasyčala od bolesti a ihneď kopla druhou nohou protivníka do hlavy, čo ho dokázalo položiť na pár minút na zem. Z jednej ruky automaticky pustila sekeru, čo bola jedna z chýb, ktorá sa nemala stať.

Nepriateľ, ktorému zlomila jeho zbraň na dve sa po nej rozohnal ďalším nožom, teraz nie jej. Mala obrovské šťastie, že ho dokázala zaregistrovať a ruku mu stihla chytiť za zápästie. Inak by jej urobil dieru v krku, čo by sa jej veľmi nezapáčilo. Zapozerala sa mladíkovi s hnedými vlasmi do očí. Červené dúhovky neukazovali žiadny cit. Hovorí sa, že oči sú otvorom do duše. No tieto mali pred sebou postavené krvavé múry, aby svet nevidel ich poklad.

Patris mysľou začala hľadať. Necítila strach. Ten by jej zalahodil v zmysloch ihneď, ako by začal niekoho zužovať. Rýchlo sa snažila hľadať nejakú štrbinu, ktorú by mohla využiť a dostať sa dozadu mozgu, k citom. Ale ako na prvý pohľad videla, nedalo sa jej. Mal tam bariéru, z ktorej ona sama necítila práve najlepšiu energiu.

Skôr ako sa rozhodla, že sa prestane snažiť o napojenie započula tiché zasvišťanie a zabodnutie sa niečoho do niečoho alebo niekoho. Podľa zasyčania mohla usúdiť, že to bol človek, ktorého niečo trafilo. Už už sa chcela otočiť za seba a zistiť, čo sa stalo, ale v pohybe ju zastavil horiaci šíp a trafil lukostrelca do krku. To malo za následok, že sa zosypal na zem ako domček z kariet. Pohľad konečne stočila smerom, odkiaľ strela prišla a uvidela Orphana stojaceho na spadnutom strome s lukom v rukách.

,,Mieril som síce na srdce, ale tiež dobrý zásah," usúdil, keď sa im stretli pohľady a zložil luk k zemi. Obaja sa na seba ľahko pousmiali, čo trošku uľahčilo napätú situáciu medzi ním. Patris odvrátila od neho zorničky ako prvá a teraz bez úsmevu sa zahľadela na súboj pri moste. Orphana to mierne zaskočilo a obzrel si ju. ,,Ty si zranená?!" opýtal sa šokovane, keď spozoroval nožík zapichnutý v jej pravom lýtku.

,,Áno, trochu," priznala a vydýchla, keď si na to spomenula. Pohľad si presunula na nohu a začala premýšľať, čím si to bude môcť zaviazať.

,,Trochu?" zasmial sa sucho boh ohňa. ,,Kebyže to je trochu, tak ti to nekrváca ako striekajúca fontána," poznamenal a zoskočil zo spadnutého pňa. Prešiel okolo lukostrelca, ktorého ako prvého trafil a sklonil sa k jej rane. Ona ju však skryla za látku šiat. ,,Vieš, že to bude treba ošetriť, však? Minimálne ti to treba niečím stiahnuť, aby ti to nezačalo krvácať ešte viac." Narovnal sa a smelo sa jej pozrel do tváre, aj keď v jeho duchu sa bál ako malé dieťa čerta. Žena sa naňho nepozerala, opäť mala zamyslený pohľad niekde v diaľke. Za pár sekúnd si všimla, že na ňu Orphan uprene hľadí, tak sa k nemu rozhodla otočiť. Aj tak urobila, ale s chladnou tvárou, na ktorej bolo vidno, že si to boh pri nej v niečom pokazil.

,,A máš niečo, čím by si mi to obviazal? Lebo ja nie," povedala pomerne pokojným hlasom. Videl na nej, že sa rozhoduje, ako sa má k nemu chovať. Jedna strana jej určite hovorila, aby na hádku zabudla, že aj tak sa nepoučí a jedna sprostosť neskončí ich dlhotrvajúce priateľstvo. Tá druhá zas nechce mu dať ďalšiu šancu a radšej sa bude sústrediť na iné veci a nie na človeka, respektíve boha, ktorý jej len tvoril vrásky na čele.

,,Nie," pokrútil hlavou a obzeral sa po svojich vreckách. Ale keď mu zrak spadol na ležiaceho lukostrelca a na kus jeho odevu, ktorý vyzeral ako tenký opasok držiaci celý kostým, rýchlo si ho Orphan od pána požičal. ,,Aha! Mám," zvolal nakoniec a zamával ním pred jej tvárou.

,,Hej, hej, vidím," povedala otrávene Patris a zobrala sú to od neho. Zohla sa k svojej rane a vytiahla si z nej nôž. Vedela, že by to nemala robiť, ale lepšie sa jej bude bojovať bez neho ako s ním. Nebolo to až také hlboké, ako si myslela, však naozaj by to bolo treba zašiť, lebo sa z nej valilo dosť krvi. Látku si previazala nad ranou a napevno zatiahla každé obtočenie. Nakoniec to zaviazala na silný uzol a vyrovnala sa. Skúsila nohou, či ju to netlačí a či bude môcť aspoň trochu chodiť. Sama si hovorila, že to nie je také zlé, avšak jej viditeľné krivkanie hovorilo skôr opak.

,,Budeš v pohode, dúfam," povedal čiernovlasý muž skôr tak do vetra. Chcel ešte zaprotestovať, aby sa nepúšťala do priameho boja alebo bojovala skôr tak z diaľky, no zahryzol si do jazyka. Vedel, že takú vec si bytosť na jej postavení nemôže dovoliť. A poznal ju až priveľmi dobre, čiže by sa pustila do boja, aj keby také postavenie nemá. Ona už prežila všeličo a takéto pre ňu malé zranenie ju nezastaví.

,,Ideme tam k ním, musíme ísť pomôcť," odhodlane ho informovala a začala pomalšou chôdzou smerovať tam.

Orphan ju začal nasledovať a jedným očkom ju stále sledoval, aby sa jej niečo nestalo. Ešte v posledných sekundách premýšľal, či ju náhodou nezastaví a nepovie jej tie veci, ktoré pred ňou tajil tak dlho... Avšak nemohol.

Rozhodli sa zakrádať za lietajúce lode a napadnúť najbližšieho nepriateľa nečakane. Najbližších mágov a iné bytostí začali pacifikovať. Keďže zastúpenie nepriateľov boli hlavne ľudia, ktorí ovládali rôzne čary a zaklínadlá, vakti mali s tým pomerne problém. Len málokto z tohto paláca vedel vyčarovať poriadne kúzlo. V podstate z vaktov skoro nikto. Iba Orphan. A potom už iba kráľovná. A aj Loki, no ten sa za vakta považovať nedal a v tejto situácií bol vyslovene proti ním.

Orphan sa o chvíľu nebál ukázať svoju väčšiu silu. Tvoril horiace gule, ktoré posielal všetkými smermi, čo najrýchlejšie mohol, hádzal lávové granáty, ktoré po vybuchnutí pohltili všetkých nablízku svojou lávou, a nebál sa ani boja na blízku. Či si už vyčaroval pavúčie vlákna alebo si od niekoho vypožičal nejaké zbrane. Taká posila sa vaktom určite hodila. Patris hlavne jemu strážila chrbát a chrbáty iným. Blokovala streli, vyslala svoje sekery naproti živej bytosti. Aj skrz to, že mala poranenú nohu, obracala sa v boji, akoby ju mala v úplnom poriadku. V niektorých situáciách bolo však vidieť, že niektoré bojové pózy nedoťahovala tak, ako by mala. No pre omráčenie alebo ublíženie to v danom momente stačilo.

Nepriateľov ubúdalo, no zároveň aj vaktov. Vo chvíli, kedy si väčšina myslela, že začínali mať presilu, protistrana ich opäť prekvapila. Tí, o ktorých si mysleli, že už sa zo zeme nepostavia, sa znova pozbierali na nohy. Patris si to nejakú chvíľu nevšimla, keďže v zápale boja sa snažila položiť na pôdu pod nohami každého, komu sa zaleskla v očiach červená žiara. Ale akonáhle ucítila niekoho strach, ktorý po sekundách priradila k jednému členovi gardy s prekvapeným pohľadom na tvári, všimla si, ako sa akurát pridávajú k nepriateľom lukostrelci, ktorých pred nejakým časom s bohom ohňa porazili v lese. Následne prebehla všetkých na bojisku a uvidela, že naozaj tu niečo nie je v poriadku. Potichu si zanadávala. Takto tu mohli bojovať donekonečne. Lepšie povedané, dokým všetkým nedojdu sily a nepadnú.

Nadávanie na celú situáciu jej prerušil ťažší dopad na zem nejakého človeka alebo inej bytosti. Keď odblokovala útok jedného mága, otočila sa za seba a uvidela kráľovnú, ktorá jedným pohybom rúk dokázala zastaviť vo vzduchu asi tri rôzne strely od mágov. Ak by ich nestihla zastaviť, preleteli by cez ňu. Patris sa pousmiala. Vidieť paní prísť pomôcť v boji, keď bolo treba, jej vždy vyčarilo menšiu radosť. Aj skrz to, že to bola kráľovnina zodpovednosť chrániť svoj palác. Bohyňa strachu bola radu, že ju vidí zdravú. A vtom jej to v mysli zišlo znova na um. Loki. Stále ho nevidela niekde tu. Takže musel byť niekde vo vnútri.

,,Kde je Loki, pani moja?!" zakričala Patris, keď sa jej podarilo dostať bližšie ku Frigge. Zranenú nohu neprestajne intenzívne cítila. Z jednej strany si na bolesť takpovediac zvykla, no viac a viac bolo vidieť, že ju to naozaj súžuje.

,,V paláci som ho nestretla, tak som si myslela, že išiel tu vám pomôcť," dostalo sa jej na odpoveď.

Nečakane sa niekde v diaľke ozval silný výbuch. Pre ich šťastie to nebolo v ich blízkosti, takže nikoho to nezranilo. Keď sa obe tadiaľ otočili, uzreli vysoké plamene vychádzajúce z jedného príbytku v mestečku. Bohyňa strachu sa nad tým zamračila a prekvapene zdvihla obočie. Kráľovnej tiež neušiel udivený pohľad. Vakti, ktorí bežali smerom ku koncu mosta, kde sa ženy snažili nepriateľov zadržať, sa náhle obrátili a pri pohľade na oheň utekali pomôcť bytostiam tam.

,,Zrejme sa vám to paní bude zdať podivné a možno trošku neuctivé... Alebo možno ani nie, lebo je to Loki a s ním ste si už zažila podľa mňa dosť zlých vecí. Ale mám pocit, že práve on je ten, ktorý tu doniesol tieto bytosti s červenými očami," vypadlo odrazu z Patrisiných úst. Na pár minút nastalo medzi nimi dusné ticho. Odrazili útok niektorých mágov či lukostrelcov a pozreli si navzájom do tváre. Hnedooká bohyňa si mohla povšimnúť, že sa Frigga nezatvárila práve nadšene. Doslova počula to tiché a smutné ,,och nie, zase dačo spravil". Ale z druhej strany bola s tým pomerne zmierená, čo sa jej Patris ani veľmi nedivila. Rovnako by si za ten čas zvykla. ,,Mal by ho ísť niekto skontrolovať," dodala a s vtiahnutím pier na malú čiarku prižmúrila zamyslene oči, čím dodala väčšiu váhu na vetu, ktorú vyslovila.

,,Choď ty," povedala Frigga rozhodne po pár sekundách ticha a vyhýbania sa strelám.

,,Naozaj?" vyvalila na ňu blonďavá žena so sekerami v rukách oči a pomedzi to hodila jednu zo svojich zbraní po nepriateľovi. Zabehla po ňu a s ďalšími seknutiami po iných bytostiach sa vrátila do blízkosti kráľovnej.

,,Naozaj," bolo jej potvrdené.

,,A nebude lepšie, keď za ním pôjdete radšej vy?" položila Patris ešte jednu otázku. Toto bol prípad, kedy si nebola sama istá, či danú úlohu splní, tak ako má. Zvládol by ju hocijako, to určite. No ak Loki dokázal v podstate takto ,,zakliať" bytosti a poslať ich proti kráľovstvu, bude ona dostatočne dobrá, aby toto prekliatie dostala práve z jeho hlavy? Vedela, že kráľovná by naňho mala veľký vplyv, keďže má s ním vytvorených mnoho rôznorodých spomienok, ktoré by dokázala využiť veľmi dobre. Ak teda na ne nezabudla. Čo by mohol byť ďalší potencionálny problém.

,,Nie, choď ty. Som si istá, že to zvládneš," nadviazala s ňou Frigga očný kontakt, čím jej chcela dodať viac odvahy. Keď však videla, že chce Patris niečo namiestnuť, dodala: ,,To je rozkaz! My to tu bez teba zvládneme." Pri poslednej vete rukou kúsok odhrnula svoje modré šaty, čím dala hnedoočke lepší výhľad na bojujúceho Orphana. Ten zrejme započul ich rozhovor a po tvrdom omráčení nepriateľa sa jemu a bohyni strachu stretli pohľady. Bez nejakých slov jej prikývol, čím ju uistil, že naozaj môže ísť.

Patris zaťala teda sánku a pozrela sa opäť na kráľovnú. Jej tvár neustále hovorila to isté. Preto bohyňa rozpohybovala svoje nohy a kúzlom odkladajúc svoje sekery vybrala sa po moste. Avšak kŕče v nohe jej to nedovolovali až tak rýchlo, ako by to chcela. Pred cestou, ktorá odbáčala do mesta musela zastaviť a trochu si vydýchnuť. Jej kondička bola v pomerne dobrom stave, ale zranené lýtko jej dávalo až nepríjemnú bolesť, pri ktorej sa v niektorých momentoch rozhodovala, či sa na pár sekúnd neposadí na zem a neoddýchne si. No Patrisina tvrdohlavosť voči nej samej bola vyššia ako nutkanie starania sa o svoje vlastné telo.

Pri oddychu, kedy sa snažila nabrať nové sily a pevnejším držaním dolnej končatiny sa zbaviť pálivej bolesti, sa obzrela okolo seba. V tej chvíli okolo nej preleteli dva plavidlá a vystrelili pár farebných striel na palác. Pri tom pohľade si začala ešte viac nadávať. Rany spôsobili značné otrasy v častiach, kde dopadli, ale keďže neboli určené na útok, nespôsobili veľké škody. Po viacerých dopadoch by určite dokázali urobiť, preto ich trebalo čo najrýchlejšie zastaviť. Znova zaťala zuby a narovnala sa pripravená znova začať svoj ťarbavý beh. Do uší sa jej dostal známy zvuk jej koňa. Otočila hlavu za seba a premiestnila svoj zrak na splašeného Rodgera. Po dlhom čase, kedy z každej situácie, ktorá nastala, nadávala, si teraz konečne mohla povedať jedno veľké, neironické super.

Keď pribehol k nej, okamžite naň vysadla. Stále mal na sebe sedlo a popruhy, no nabalené tašky niekde stratil. To v tomto okamihu nebolo dôležité. Pohladila ho po hrive a objala okolo krku. Ihneď ho však popohnala do šprintu smerom k hradu. Ktovie, kde sa po lese túlal. Bola rada, že ho videla živého a bez zranení. Za to ticho poďakovať každému, kto ho ochránil pri boji na začiatku mosta. Prebehli cez prvú hradbu, kde strážili dvaja vakti a následne aj cez druhú. Ani jeden z nich ju tentoraz nekontroloval, pretože už podľa očí vedeli, že nie je na tej zlej strane. Pred veľkými schodami chcela Patris Rodgera zastaviť, ale on už vybehol hore a zastavil jej rovno pred hlavnými dverami. Rýchlo z neho zosadla a potľapkala ho po krku. Musela uznať, že on presne vedel, kedy jej treba pomôcť. Doteraz nevedela, či je to osud a naozaj to dokáže tak silno vnímať alebo je to všetko len náhoda. Zanechávajúc na ňom posledný pohľad zmizla v útrobách palácu.

Vybehla prvé schodisko a skôr ako sa stihla lepšie poobzerať po prvých chodbách, všimla si, že dvere od kráľovskej sály sú otvorené dokorán. Krivkajúc sa dostala k ním. Uvidela dve postavy a v momente ich spoznala.

Loki a Glorya.

Zase oni dvaja. Videla, ako boh zviera dievča za tvár a bez žmurkania sa jej díva do očí. Ona ho končekmi svojich prstov jemne drží za lakte a bez boja pred ním stojí ako poslušné kura. Červené chápadielka sa vlnili od jeho zraku k zorničkám priesvitnej ženy. Ústami hovoril nejaké slová alebo zaklínadlá. Patris tomu nerozumela. No vedela si domyslieť, čo sa deje.

,,Loki, nechaj ju!" zahrmela pevným hlasom až sa odrazil od stien a dostal sa k ním. S nádychom sa vystrela a ruky nechala pripravené pozdĺž tela pre prípad, že nastane nečakaný boj. Našťastie svoj rozkaz nemusela zopakovať a prerušila Lokiho snahu o premenu. Obaja sa na ňu prekvapene pozreli. Boh sa široko usmial, no žienka ostala zaskočená. ,,Glorya, odíď na svoje miesto, tam kde máš byť!" rozkázala jej rázne a ostala stáť medzi dverami ako socha z tvrdej skaly. Keďže jej rozkaz nepočúvla a od boha v zelenom sa nepohla ani na milimeter, Patris tentoraz zakričala: ,,Ihneď!" Nevedela, odkiaľ sa jej nabral taký hnev, pretože to tak podať ani nechcela, ale vo výsledku bola s tým pomerne spokojná. Z kútika duše vedela, že tomu dopomohlo to, že ich videla spolu. To jej zdvihlo tlak viac, než si sama dokázala priznať. Tentoraz už Glorya počúvla. Preletela okolo nej a zamierila do knižnice. Keď Patris cítila ako prešla okolo, zdvihli sa jej chĺpky do stoju a musela si zaťať ruky v päsť, aby náhodou nejakým reflexom nevybehla po nej.

,,Patris," oslovil ju Loki po nejakej chvíľke ticha, kedy na seba len hľadeli a nikto neurobil ani jeden pohyb. On sa na ňu najskôr usmieval, no prestal, keď neprejavila jediný náznak nejakého citu.

,,Myslím, že to vieš a nemusím to hovoriť, ale ešte sa to všetko dá zastaviť," začala a pomaličkým krokom sa rozišla k nemu. Pozorovala jeho červené oči, ktoré kedysi boli modrozelenými. Musela uznať, že tie predtým sa jej páčili omnoho viac, a nie preto, lebo tieto naznačovali niečo zlé.

,,Pff," namyslene si odfrkol a zdvihol bradu hore. ,,Vedel som, že to povieš. Ďalej ma budeš presvedčovať, že to robiť nemusím a že som dobrý človek, ktorý by nič také neurobil?" Napodobnil ju a tiež jej pomalým krokom vydal oproti nej. Štipľavá irónia a sarkazmus v jeho hlasu sa dali doslova krájať.

,,Nie, lebo viem, že keby si naozaj chcel, tak by si to už dávno ukončil. Ani by si to nezačínal," povedala pokojnejšie. Keď boli skoro pri sebe, oba naraz zastali. ,,Prečo to robíš?" opýtala sa so stále pripravenými rukami pri tele. Snažila sa ich mať uvoľnené, aby si nič nedomýšľal. Nechcela mu ublížiť. Ale ak mu to malo pomôcť, v podstate to musela urobiť. Nevedela, čo sa mu vlastne stalo a prečo robí to, čo sa v paláci deje. V podstate ani nevedela, ako mu pomôcť a ani to, čo od neho môže čakať.

,,Vážne? Toto ťa najviac zaujíma?" podvihol nad jej otázkou obočie.

,,No...," potvrdila a chcela to ešte nejako obhájiť, no otras celou sálou jej to prekazil. Na tých pár sekúnd otočila zrak z boha lsti a falše na hojdajúce sa stĺpy. Keď skontrolovala, že žiadny nich zatiaľ nepadá, ihneď sa vrátila očami do tých jeho. Pozeral sa ňu priamo, z čoho sa jej postavili všetky chĺpky na tele. So založenými rukami za chrbtom si ju obzrel od hlavy až po päty, akoby nad niečím premýšľal.

,,Ty si zranená," vydýchol si zaskočene. Zrazu v ňom bolo počuť nehu a teplé pocity, čo Patris zarazilo. Na tvári sa mu objavil ľútostivý pohľad a zdvihol ho k jej zreničkám. Na odpoveď sa mu dostalo ticho a jemné prikývnutie.

Odrazu k nej vystrel ruky a chytil ju za líca. Tak, ako predtým držal Gloryu. Bohyňa sebou trhla a urobila krok dozadu, aby sa mu to nepodarilo, ale aj tak sa mu pošťastilo. Chytila ho za predlaktia a chcela ho od seba odstrčiť, no nejako zamrzla a jej vlastné telo ju nepočúvalo. Loki si ju za tvár pritiahol bližšie k sebe a donútil ju, aby sa mu pozrela do očí. Patris prvý raz zaplavil nepríjemný pocit strachu z neho. Cítila, ako sa jej telo jemne chveje a nepáčilo sa jej to. Celá táto situácia sa jej nepáčila.

,,Nevieš si predstaviť, čoho všetkého som schopný," zašuškal jej tak chladným hlasom, nad ktorým musela sama zadržať dych. Videl, že ju má vo svojej moci. Kebyže teraz začne s premennou, zrejme by ju aj stihol dokončiť. Patris vedela síce ovládať strach, ale nevedela klamať. Aj keď sa snažila skryť svoje vlastné zdesenie, nedarilo sa jej to. Muž s havraními vlasmi jej to videl v hnedých dúhovkách.

Naraz sa však uvedomila a silou ho odstrčila od seba. Ustráchane si ho obzerala od hora dole. Uvedomila si, že ak by ju dokázal prinútiť prejsť na jeho stranu, mal by veľmi silného spojenca. A to ona nechcela. Zhlboka sa nadýchla, čím upokojila svoj dych a narýchlo prešla vo svojej hlave do časti mozgu, kde sa nachádzajú pocity. Svoj strach vypla a s ďalším žmurknutím z nej odišiel. Jej tvár sa zmenila na viac chladnú a už z nej nebolo cítiť to, čo predtým.

,,Poddaj sa mi!" zvolal po nej jemne nahnevane. Vedel, že bude oponovať a to mu najviac varilo krv v žilách.

,,Ani náhodou," zamumlala dostatočne hlasno, aby to započul a pričarovala si sekery.

Loki si vytvoril svoje dýky a prvý sa po nej zahnal. Ona to stihla zblokovať a úder vrátiť. Patris robila menší problém jej noha. Svojimi sekerami nebola až taká obratná ako boh v zelenom s jeho nožmi, preto potrebovala väčšiu rýchlosť v tele a v reflexoch. Súboj bol dlhší čas vyrovnaný, dokonca sa žene podarilo niekoľkokrát urobiť peknú reznú ranu na ruke alebo nohe nepriateľa. Avšak onedlho sa to obrátilo a sama mala problém sa niekedy udržať na vlastných nohách. Únava už aj z predchádzajúcich bojov sa na jej značne podpísala. Nestíhala blokovať a chrániť sa. Pomedzi zvuky ich čepiel bolo počuť aj otrasy a prvé zvuky pukajúcich stien. Ani jeden z nich si to poriadne nevšimol, keďže sa sústredili na boj.

Keď sa jej podarilo odraziť boha na aspoň pár metrov od nej, kŕč v nohe jej zovrelo lýtko a jej sa zahmlilo pred očami. Rýchlo nimi párkrát zažmurkala, aby to zahnala, ale nešlo jej to. Zohla sa k zemi sekery, pokladajúc na zem a rukami si lýtko silno zovrela. Za pár sekúnd sa narovnala, aby mohla bojovať ďalej, no zastavil ju pohľad na jej zakrvavené dlane. Ihneď skontrolovala nohu, z ktorej sa valila krv ako vodopád. Chvíľu jej nepozornosti využil boh. Vyslal na ňu svoju zelenú mágiu, ktorá ju odhodila niekoľkých dlhých metrov dozadu. Spadla na tvrdú zem a následne silno zakašlala. Rýchlymi nádychmi sa snažila dostať vzduch znova do tela a rozpamätať sa, čo sa vlastne stalo. Rukami sa snažila nájsť okolo seba svoje sekery, ktoré však ostali tam, kde pred pár momentmi stála. Zjavil sa pri nej Loki a so svojimi kópiami ju obkolesil z každej strany. Škodoradostne sa zasmial a jeho napodobeniny to zopakovali.

,,Snažila si sa," povedali naraz.

Bohyňa si ich zmätene premeriavala a sama nechcela tipovať, ktorý z nich je ten pravý. Prvýkrát videla na vlastné, ako to Loki urobil. Jemne ju zarmútila myšlienka toho, že jej to ukázal práve v takejto chvíli. Bolo jej jasné, že nemala proti ním všetkých žiadnu šancu vyhrať.

,,Vzdaj sa," zaznelo im z úst a namierili na ňu svojimi dýkami.

Patris cítila, že ak sa bude brániť, tak buď zomrie po druhý raz, alebo si ju vezme na svoju stranu. Vlastná priorita jej rozkázala, že musí urobiť všetko, aby sa nestalo to druhé. Keďže sa jej priority vždy držala, musela to urobiť, aj keby zomrela. Predsa jej napadla jedna vec.

,,Deos qui mihi adstant, tuas posco vires..." zatvorila svoje oči a zašuškala. Roztvorila svoje krvavé dlane a položila ich na zem. Začala v nich cítiť príjemné teplo. Keď ho pocítila v každom milimetri svojho tela otvorila oči. Boha lsti a falše oslepilo ostré, žlté svetlo. Pozdvihla ruky nad podlahu a posunula ich smerom k Lokimu a jeho kópiam. Do nich vstúpila sila, ktorá ich odhodila od ženy niekoľko metrov. Nebol to výbuch, ale akoby tlaková vlna, nútiac ich telá odletieť preč.

Všetky kópie zmizli a na zem, do blízkosti trónu spadol ten pravý Loki z mäsa a kostí. Čím viac z Patris sila odišla, tým viac musela bojovať, aby neupadla do spánku alebo rovno do kómy. Vedela, že toto kúzlo ju unaví veľmi. No musela ho urobiť. Aj za tú cenu, že teraz všetci ostatní zistia niečo, čo sa snažila schovávať tak dlho. Pomaly pohla hlavou a rozhliadla sa po miestnosti, aby vedel, kde muž s havraními vlasmi dopadol a či je pri vedomý. Uvidela ho ležiaceho pri tróne a nejavil žiadne známky života. Dúfala, že ho nezabila a že sa nijak nezranil. V tej chvíli sa poddala temnote, s ktorou bojovala a jej telo sa konečne uvoľnilo.