,,𝚃𝚒́, 𝚔𝚝𝚘𝚛𝚒́ 𝚗𝚜𝚟𝚎𝚛𝚒𝚊 𝚟 𝚖𝚊́𝚐𝚒𝚞, 𝚓𝚞 𝚗𝚒𝚔𝚍𝚢 𝚗𝚎𝚗𝚊́𝚓𝚍𝚞."

~𝚁𝚘𝚊𝚕𝚍 𝙳𝚊𝚑𝚕

***

Patris bola opäť skoro ráno hore, ako to už mala vo zvyku. Aj keď jej spánok nepatril k tým najdlhším, túto noc spala štyri a možno aj viac hodín, čo bolo pre ňu naozaj dlho. Po neskutočnej dobe sa cítila ráno svieža a plná energie. V poslednom čase mala na starosti toľko práce a myseľ zahalenú zlými myšlienkami, že to z nej vysalo silu hneď, ako ráno položila nohy z postele dole na zem.

Pozerala sa na východ slnka a ticho si odpočítavala čas, kedy bude musieť odísť na misiu. Vydá sa znova do kráľovstva Moody Lector, v ktorom naposledy neobdržali práve najlepšie správy, priam museli utiecť pred temnotou, aby ich nepohltila do seba. Nejaké obdobie odtiaľ nechodili žiadne informácie. Čo sa stalo s palácom a s mestečkom pod ním, či len jednoduchá a bežná správa, ktorá mala vykazovať, že pred nejakým časom vyrazili kone a voz plný obchodného tovaru smerom k Falling Darkness. Po skoro dvoch týždňoch prišiel konečne list. Stálo v ňom, že mali problém so skupinkou mágov a našťastie sa im to podarilo vyriešiť. Nakoniec uistili Friggu, že je všetko v poriadku a ospravedlnili sa za vzniknuté problémy. Zaslali im niekoľko krabíc elixírov ako dar na potvrdenie pretrvávajúceho mieru. Odvtedy od nich správy chodili ako predtým.

Dneska Patris s Orphanom ich mali za úlohu navštíviť. O dva dni bol deň zvaný Snakker om vekst. Vznikol, keď sa kráľovstvá dohodli na mieri a stalo sa to už aj nepretrhnuteľnou tradíciou. Každé tri mesiace kráľ určí dvoch ľudí alebo bytosti a vyšle ich do susedného paláca. Môžu byť tí istí, nemusia. Za kráľovstvo Falling Darkness to padlo na ramená talsmenn for dronningen - hovorcov kráľovnej. Bežne tam rozoberajú ekonomiku, obchod s tovarom, nové veci na obchodovanie alebo celkovú situáciu, v ktorej sa palác a mestečko pod ním nachádza. Cestu tam začínajú väčšinou ráno pred nastávajúcim dňom, ale tentoraz sa s Friggou dohodli, že pôjdu ešte skôr a trošku ich prekvapia. Veria im a pevne dúfajú, že sa naozaj problém vyriešil, no museli byť pripravení a občas zlu klepnúť nečakane po prstoch.

Bohyňu strachu netrápilo, že tam pôjde iba ona a Orphan, pretože to medzi nimi momentálne trošku nebolo v poriadku. Premýšľala stále nad Lokim a tým červeným zábleskom v jeho očiach. Tušila, že niečo nie je tak, ako má byť. On nebol taký, ako má byť. Jej inštinkt jej hovoril, že sa niečo stane v jej neprítomnosti. Takéto situácie už poznala veľmi dobre.

Od závesov sa presunula k nočnému stolíku, na ktorom bola položená maličká váza s kvetom práve od Lokiho. Na chvíľku sa pousmiala a pozabudla na ostatné myšlienky. Bola to prvá kvetina, ktorú dostala. Ak teda nepočítala provizórne ruže od oplzlých idiotov, ktorí nemali nič iné na práci než naháňanie žien. Opísala týmto aspoň z časti Orphana? Áno. Podľa nej určite.

Boh ľsti a falše bol... iný. Stále to bol síce chlap a trebalo ho brať s rezervou, ale bol iný. A počas včerajšieho krátkeho večera s ním si nevšimla nič zvláštne. Bol taký ako predtým. Aspoň sa tak tváril... Žiadne zmeny nálad, žiadne podivné svetlá v očiach. Celý čas si naňho dávala pozor, čoho si aj viackrát všimol. Buď ju upokojil, že sa cítil len unavene a už si oddýchol, alebo sa ju snažil odreagovať a začať zaujímavejšiu tému. No ani jedno jej poriadne nepomohlo. Nebola si istá, či nemá náhodou zájsť za kráľovnou a povedať jej, aby si naňho dávala pozor. Nad takou myšlienkou uvažovala už od večera.

Keď už bolo slnko z polky nad obzorom, vybrala sa na misiu. Pre tento raz si na seba dala tmavo sivé šaty a na to brnenie. Neplánovala bojovať, ale istota bola istota. Podeň na pás si založila dva šikovné nože. Svoje sekery si dokázala vyčarovať už sama. Svoje blonďavé vlasy si dala do malého drdolu. Plánovala ich čoskoro ostrihať, pretože jej už siahali niekoľko centimetrov pod plecia.

Prichystaná vyšla potichu z komnaty a do jej uší sa ihneď dostalo tiché chichotanie a šuškanie. Najskôr premýšľala, čo to je a odkiaľ to môže prichádzať. Akonáhle to rozpoznala, automaticky hlavu tým smerom. Vychádzalo to z chodby za rohom, kde sa nachádzala knižnica a Lokiho izba. Najskôr si pomyslela, že to bude on a jeho matka. Ale keďže druhý hlas nevedela rýchlo rozpoznať, rozhodla sa tam nakuknúť. Urobila pár krokov a opatrne pozrela za roh.

Naozaj to bol muž s havraními vlasmi. Stál pri veľkých dverách do knižnice a spoločnosť mu robila Glorya, čo Patris milo prekvapilo. Priehladne dievča sa usmievalo od ucha k uchu a boh jej niečo šuškal. Bohyni strachu nemohla len tak ujsť červená žiara vychádzajúca z mužových očí. Možno ju ten fakt, že mala pravdu, nezaskočil viac ako to, že žene to bolo očividne jedno. Patris vedela, že Glorya poznala Lokiho farbu očí. Kto by si ju nevšimol? Dievčina musela tušiť, že je niečo zle. Buď jej on niečo nahovoril a začaroval, alebo ona o tom vedela a ignorovala to naschvál. Bohyňa chcela veriť, že druhá možnosť bude nesprávna, lebo potom jej napadalo mnoho zlých myšlienok na dievča a ešte by to aj sedelo na jej povahu.

Zabudnutá v kolotoči svojich myšlienok prestala pár sekúnd vnímať. Párkrát zažmurkala, aby sa trošku prebrala, no to, čo následne uvidela, ju zase dostalo do tranzu. Jasne videla, ako sa Loki k nej naklonil a venoval jej dlhú pusu na pery. Ona sa tomu nebránila, neurobila ani maličký krok dozadu alebo do strany. Nechala sa. Patris prestala od prekvapenia dýchať. Vyvalila na nich svoje orieškové dúhovky a sánka jej spadla o centimetre dole. Keď sa po pár sekundách uvedomila, zaťala zuby a otočila sa im chrbtom. Začala kráčať od nich preč. V tichosti, v ktorej prišla, aj odišla. I tak sa musela ponáhľať za Orphanom.

Rozhodla sa nechať si túto vec pre seba. Nikomu nechcela prezradiť. V poslednom čase si pre seba nechávala viac vecí, čo bolo síce nezvyčajné, ale nevadilo jej to.

Keď vyšla z paláca, silno a zhlboka si vydýchla. Pomohlo jej to? Možno trošku, ale nie toľko, koľko chcela a potrebovala. Zamierila ku stajniam, kde ju už čakal jej partner v boji, s ktorým sa nezhovárala veľmi veľa. Prechádzajúc okolo neho a jeho koňa odignorovala jeho pohľad. Slušne sa pozdravila trom slúžkam, ktoré v rukách držali batožinu, čo si musela dať na svoje jazdné zviera. Bohovi venovala len tiché pozdravenie. Mohol byť aj za takýto malý prejav sociálnosti rád, lebo Patris pred svojimi očami stále videla len to, čo pred krátkym časom uzrela na jednej chodbe palácu.

Vyviedla Rogera zo stajne a osedlala ho. Batohy, ktoré zobrala od služobníctva, pripla naňho a keď bola pripravená, po prvý raz za ten čas pohliadla na Orphana. Ten už sedel na koňovi a čakal, kým budú môcť vyraziť.

,,Môžeme?" opýtal sa. Na odpoveď sa mu dostalo len tiché prikývnutie. Žena preto vysadla na svoje zviera a popohnala ho do chôdze.

Vydali sa takou istou cestou, akou chodili už odkedy museli. Najskôr museli prekonať väčší háj, v ktorom bolo o niečo chladnejšie ako v jeho okolí. Na oblohe bolo pár oblakov, ale vyzeralo, že slnko bude aj tak teplo svietiť. Všade bol pokoj, zvieratká hľadali nejakú potravu alebo vodu a rastlinu dýchali čistý vzduch a nasávali živiny z lúčov slnka a zo zeme. Všetko vyzeralo tak, ako by malo. Jedine Patris nemala ten pocit. Stále sa obzerala okolo seba, akoby neverila, že idú tou istou cestou, po ktorej už išli najmenej miliónkrát. Musela si dávať pozor. Ráno sa jej potvrdilo, že Lokimu sa nedá veriť. Že sa mu naozaj niečo stalo predchádzajúci deň a už to nebol on. Nechcela si to pripustiť, ale vedela, že to tak je. Ostatní by jej určite hovorili, že to je predsa boh ľsti a falše a naschvál čaruje, pretože sa začal nudiť a dlho neurobil žiadnu vylomeninu. Však prečo by jej inštinkt pri tom postavil všetky chĺpky na tele? To až tak veľmi sa nechávala svojím vnútorným hlasom ovládať? Vždy mal pravdu, tak prečo by ho nemala počúvať?

Zatiaľ čo ona bola opäť stratená vo svojich myšlienkach, už dlhší čas po nej Orphan pokukoval. Cítil medzi nimi tú napätú atmosféru. Všimol si, aká je tentoraz pri ňom tichá. Vedel, že to nie je len tak. Jej premýšľajúci pohľad už poznal veľmi dobre, no čítať myšlienky nevedel, preto si to musel iba domýšľať. Sám teraz v mysli silno rozhodoval, čo by mal robiť. Chcel sa jej priznať alebo skôr len jemne naznačiť, že sa v ňom nachádzajú nejaké nevyjadrené pocity, ktoré dlho skrýval a zrejme ešte nejakú dobu aj bude. Na tej druhej strane to nechcel robiť. Tiež mal kedysi takéto stavy a vždy to nejako prežil bez toho, aby sa jej musel priznať. Takže v tom aj bude pokračovať. Od tohto rozhodnutia ho držal aj ten fakt, že on sa jej nepáčil. Bol si toho viac než dobre vedomý. Už niekoľko ráz mu to povedala priamo do očí a nie veľmi pokojným a dobrým spôsobom. Spomenula to každý jeden raz, čo bola nahnevaná do nepríčetnosti. Sám si však všimol, že v poslednom čase začala od jeho maličkosti nevedomky upúšťať. Do tejto doby to iba hovorila a nevyzerala tak. Boh ohňa si nebol istý, odkedy začala aj takto konať, avšak tušil. Odkedy sa tu objavil Loki, jej zverenec. Málo koho mala Patris úprimne rada a málo koho si pripustila k telu, hlavne z mužského pokolenia, lebo mala svoj názor na lásku a na vzťahy, ale keď jej bol niekto sympatický, tak to Orphan videl z veľkej diaľky.

Bolo medzi nimi dlhé ticho, ktoré sa ani jeden nepokúšal prerušiť. Jeden z nich možno aj chcel, len v prúde svojho uvažovania sa na to nezmohol. Pokračovanie v ceste a aj napätú situáciu im pretrhol neznámy zvuk v diaľke. Obaja ihneď zastavili svoje kone a nastražili uši a zrak. Čakali, či sa zvuk ozve ešte raz. Bol to zvuk, ktorý sa ešte chvíľu ozýval vo vzduchu, preto obaja usúdili, že to muselo byť niečo podobné výbuchu alebo výstrelu.

,,Počul si to aj ty?" položila otázku blonďavá žena, keď sa na seba pozreli.

,,Áno," prikývol jej na to muž. ,,Až príliš jasno."

,,Myslíš, že by tu niekto trénoval niečo? Viem, že to je viac nereálne ako reálne, ale predsa?" spýtala sa znovu, aj keď o svojej teórií sama pochybovala.

,,Skôr nie. Predsa všetci vedia, že v lesoch by sa nemalo trénovať. Hlavne s mágiou. Keby na blízke boje so zbraňami, tak ešte nič nepoviem, ale s mágiou.... Na to majú lepšie miesta," utvrdil ju v tom, že zmýšla zle.

Skôr než skúsili niečo ďalej povedať, výbuch sa ozval znova. Tentoraz bližšie, hlasnejšie a tvrdšie. Teraz si vedeli byť viac istejší v tom, že to je výbuch a nič iné. Šíril sa vzduchom, čiže nenarušil zemskú flóru. Dvojica si vymenila pohľad, v ktorom si dokázali povedať viac než slová v posledných dňoch. Išli to skontrolovať. Museli. Pokračovali v ceste, ktorou to mali namierené a potom z nej zišli na užšiu cestičku vedúcu medzi stromy. Prvý išiel Orphan. On jediný z nich dvoch ovládal živel. Niečo, čo bolo nadprirodzené a radilo sa medzi moc mágov. Patris vždy išla za ním a kryla mu chrbát. Išla pár metrov od neho a začala tušiť, že teraz začína to niečo zlé, na čo sa ju snažil upozorniť jej inštinkt.

Ďalšie ticho, v ktorom sa snažili zostať čo najtichšie a zistiť, odkiaľ zvuk prichádza a čo ho spôsobuje. Prerušilo to tiché svišťanie raziac si cestu zhora pomedzi drevo dolu. Bohyňa strachu to sluchom stihla zachytiť a zareagovať.

,,Pozor, vľavo," zakričala Orphanovi. Ten sa za ňou obzrel, ale nestihol urobiť čokoľvek, čo by mu v danej situácií pomohlo.

Výbuch spôsobil tlakovú vlnu, ktorá oboch zhodila z koňov dole. Ale upozornenie im stačilo, aby sa pred pádom aspoň trochu pripravili a stihli rukami zmäkčiť pád. Jazdné zvieratá spadli tiež, čím svojich pánov skoro pripučili k zemi, no do pár sekúnd boli späť na nohách a splašene zaerdžali a skákali. Od svojich vlastníkov však neutiekli. Dvojica sa tiež pozbierala na nohy čo najskôr. Dali sa do pozoru. Čiernovlasému bohovi zapraskali medzi prstami iskry ohňa a hnedooká bohyňa si jediným švihnutím rúk do strán pričarovala svoje bojové sekery.

,,To bol granát?" zakričal otázku Orphan, no Patris mu neodpovedala, keďže jej v ušiach zvonilo a okrem toho nepočula nič iné. Preto to aj nechal tak a radšej sa sústredil na svoje okolie. Mal ju však vo svojom zornom poli, ak by sa niečo rozhodla ukázať. Samému sluch jemne vypovedal službu a potreboval si ho niečím na chvíľu vynahradiť.

Patris mala nastražené oči snáď všade. Prezerala listy stromov, kmene, kríky, kvety... Akoby medzi nimi bola prvýkrát a v živote nič také nevidela. Najviac ju zaujala príroda v diaľke a nebo, kde by mohla nájsť potencionálneho nepriateľa. V momente, kedy chcela premiestniť zrak z modrej oblohy na hustý ráj, po čisto modrej preletelo niekoľko neznámych plavidiel. Svetlo, ktoré sa odrazilo od ich strieborného a lesklého povrchu, jej zľahka oslepilo zrak.

,,Sú hore," ozvala sa dostatočne nahlas, aby ju jej priateľ v boji započul. Celým predlaktím urobila vo vzduchu pár koliesok a vystretým ukazovákom namierila hore a potom ním ukázala smer, ktorých išli. Podľa toho už on vedel, čo tým myslela, aj keby ju nepočul.

Následne sa rozbehla ku svojmu koňovi a vysadla ihneď naň. Tak isto urobil aj muž a vydali sa rýchlo smerom späť k palácu. Popohnali svoje zvieratá do šprintu, aby sa tam dostali, čo najskôr. Plavidlá používal naozaj iba málokto a málokedy. Väčšinou ich posielali na veľmi dlhé cesty, kedy sa musel veľký a ťažký náklad prepraviť naozaj zďaleka alebo o niečo rýchlejšie. Keďže boli aj dostatočne veľké, zvyčajne chodila len jedna alebo dve, maximálne tri. Nie šesť. Vpredu mali malé zbrane, ktoré vystrelovali červené lasery. Tie sa používali na dobré určovanie polohy z diaľky alebo v prípade núdze sa dali použiť aj na obranu. Kebyže niekto s nimi niečo zasiahne, dokáže urobiť poriadnu škodu.

Keď bola dvojica na pokraji hája a prešmykli sa popri hore Osbourne, do očí im udreli plavidlá stojace na zemi. Rozhodli sa situáciu kontrolovať z diaľky a v prípade začatia boja, zasiahnu. Nespúšťali s očí ako sa niekoľko bytostí zhováralo s vaktami, ktorí strážili most. Nebolo ich veľa, čo sa ani Orphanovi, ani Patris z nejasného dôvodu nepáčilo. Do uší sa im dostala hlasná vrava pri vstupe na cestu k palácu. Tá naznačovala len to, že sa obidve strany nepohodli. Pri tej príležitosti sa ako na príkaz otvorili malé dvere na jednom aeropláne. Ten bol najďalej od prebiehajúcej hádky a otvor, z ktorého vyšlo niekoľko ľudí alebo skôr mágov. Patris a Orphan to vedeli zistiť podľa toho, že ani jeden nemal v rukách zbraň a všetkým sa aspoň trošku zaiskrilo medzi prstami.

Boh ohňa a bohyňa strachu ihneď zoskočili so svojich koňov na pevnú zem. Ani jeden z nich nemusel tomu druhému ukazovať, čo idú urobiť. Jazdné zvieratá zaviedli kúsok medzi stromy, aby ich bolo menej vidno a v sekunde sa vrátili pešo naspäť. Patris si z krajov sedla zobrala svoje sekery, ktoré si tam založila po ceste. Pripravila ich pred seba a s Orphanom spoza skál a stromov pozorovali, ako cudzie bytosti sa chystajú na tichý útok. Najbližšie plavidlo bolo pri nich pomerne blízko. Priveľkým šťastím bolo to, že si ich nikto z neznámych nevšimol.

Blonďavá žena rukou naznačila čiernovlasému mužovi so strniskom, aby sa začali pomaly a nečujne približovať k ním, pretože videla, že už-už chcú vybehnúť z úkrytu. Odpoveďou jej bolo jemné prikývnutie. Nenáhlivo vyšla spoza neveľkého kameňa a snažila sa skryť za kmene stromov. Dávala si pozor, na aké listy či konáre stúpa, hlasný zvuk by jej v týchto momentoch veľmi nepomohol. Všímala si nepriateľov a to, čo si znakovou rečou chceli ešte rýchlo povedať. Ponorila sa do dvojho šiesteho zmyslu, podľa ktorého ju aj nazývali a mysľou pátrala po strachu alebo po aspoň malej neistote vo vzduchu. Mienila to využiť, prečo by aj nie. No bolo to veľmi ťažké, lebo práve mágovia mali myseľ mimoriadne dobre vycvičenú práve preto, aby sa im tam nikto nedostal. To znamenalo, že aj ich centrum pocitov bolo ukryté hlboko. Proti ním jednoducho nemala s takýmto niečim šancu ani trochu. Aj tak sa v bojoch stále snažila vyhľadávať štrbinku, kde by sa im mohla dostať. Totižto aj takéto malé rozrušenie jej postačilo. Ak sa však našiel nejaký citlivý jedinec, ktorý nezvládal svoje emócie držať pod rúškom, ten bol najľahším cieľom.

Z hľadania obete ju vytrhol svišťavý zvuk šípu, ktorý jej preletel popri hlave a zapichol sa do jedného z kmeňov. Nečakala ho a mierne sa mykla od ľaku. Skoro jej trafil hlavu, a tak by jej mohol spôsobiť pekné zranenie. Automaticky sa jej obrátila hlava dozadu, kde uvidela svojho taktiež prekvapeného partnera v boji. Vymenili si spýtavé pohľady a obaja naraz otočili zrak do lesa a medzi kamene. Orphan sa jemne stiahol k veľkému balvanu, no keď sa medzi drevom naraz objavil veľká obluda s niekoľkými lukostrelcami, už mu schovávanie bolo na nič. K ich nečakanému objaveniu určite dopomohli mágovia, pretože by si tak veľkú bytosť so železným brnením a ešte niekoľkými strelcami v diaľke všimli skoro okamžite. Lukostrelci, teraz už viacerí, si vybrali šíp z tulca a natiahli ho do tetivy.

,,Stiahnime sa na lúku!" ozval sa tichšie Orphan a s pripravenými rukami na vyšľahnutie ohňa začal cúvať von spomedzi stromov. Ako odpoveďou mu bolo nenápadné prikývnutie. Nohy za seba začala ukladať aj Patris, no kým všetku svoju pozornosť preniesla z jej priateľa v boji na protivníkov, oni už vystrelili všetky pripravené strely. Len tak tak sa dvojica dokázala uhnúť do strany. Niektoré zrazili sekerou alebo spálili ohňom, ostatné nechali presvišťať okolo nich a zapichnúť do zeme alebo do stromu. Čím ďalej sa posúvali, tým ďalej ich oponenti nasledovali. Ešte niekoľkokrát po nich strelili šípy, no ani jeden ich nezasiahol. Opäť sa im dokázali ubrániť.

Patris mala sekundu času na obhliadku svojich nepriateľov. Zelenohnedé hábity a dlhšie orieškové vlasy boli typické pre lukostrelcov. Ale pôvod veľkého, mohutného obra si nemohla tipnúť. Sivá pokožka a tvár s malými očami a chýbajúcimi ušami a nosom jej nepripomínala žiadnu rasu vo vesmíre, ktorú už stretla. Podľa jeho veľkosti však vedela, že jeho sila bude naozaj veľká. V jeho ruke držal meč, ktorý bol určite vyšší ako bohyňa. No všetkých prítomných spájala jedna vec. Červené dúhovky. Keby nesvietilo slnko, žiarili by viac ako hviezdy. A vtedy jej to došlo. Loki. On bol ich spojencom. Jeho ovládol ten istý človek ako tieto bytosti. Nebol medzi nimi... Bol v paláci... Niekto musel okamžite varovať kráľovnú a všetkých vnútri!

Na konci hája sa konečne rozhodli zaútočiť aj oni. Orphan sa istým spôsobom obával použiť svoju moc ohňa, keďže vedel, že ak náhodou podpáli stromy a rastliny, bude mať čo robiť, aby oheň zastavil. Dokázal vôľou uhasiť menší požiar, ale na obrovský sa bál. Raz to už skúšal a nedopadlo to dobre. Táto zlá skúsenosť mu utkvela v hlave veľmi dobre a odvtedy sa o to nepokúšal. Vytvoril si v rukách malé žeravé uhlíky a hodil ich smerom na nepriateľov. Po udretí do bytosti alebo stromu sa rozpadli na malinké kamienky a spadli na zem. Zanechali však pekne červené popáleniny špinavé od popola. Boh si dával naozaj dobrý pozor na to, čo a ako striela.

,,Zameraj sa na toho najväčšieho, ja si zoberiem strelcov," informovala ho žena po jeho boku a vytiahla si malý nožík z pod brnenia a hodila ho silno po jednom mužovi. Ten sa mu šikovne uhol a vystrel sa. ,,Trošku ich ešte vylákame von," dodala.

,,Jasné," pritakal čiernovlasý boh a zapozeral sa na veľkú príšeru, s ktorou sa mu podarilo ihneď urobiť očný kontakt. ,,No poď bratku," zašomral si sám pre seba a rýchlo popremýšľal, ako ho ide napadnúť.

Príšera sa po ňom pomedzi stromy rozbehla, čo spôsobilo, že mal na vymyslenie dobrej stratégie ešte menej času. Vytvoril si v dlaniach ohnivé vlákna, ktoré pripomínali tie pavúčie a zachytil úder mečom mierený na jeho hlavu. Orphan sa musel však pokrčiť v kolenách, aby to naozaj dobre udržal. Takto odbil ešte niekoľko rán a keď sa dostal bližšie ku nemu, tak mu do medzierok v brnení hodil prvý, potom druhý horiaci kamienok, čo malo za následok hlasný krik. Pomedzi boj s obrom musel dávať pozor aj na bojovníkov s lukmi, ktorých tam práve nebolo najmenej. Dvoch sa mu podarilo zneškodniť guľami ohňa, za čo aspoň bol rád. Inak sa im venovala najviac Patris, ktorá tiež už niekoľkých položila na zem. Čiže už to nebolo až také hrozné, no stále boli protivníci v presile.

Patris sa pozrela za seba, smerom k mostu a pohľad na situáciu ju prekvapil, aj keď čakala túto scénu. No aj tak jej nič nezabránilo, aby prekvapene pootvorila svoje ústa.