,,𝚂𝚙𝚘̂𝚜𝚘𝚋 𝚊𝚔𝚘 𝚖𝚒𝚕𝚘𝚟𝚊𝚝 𝚌̌𝚘𝚔𝚘𝚕́𝚟𝚎𝚔, 𝚓𝚎 𝚞𝚟𝚎𝚍𝚘𝚖𝚒𝚝 𝚜𝚒, 𝚣̌𝚎 𝚜𝚊 𝚝𝚘 𝚖𝚘̂𝚣̌𝚎 𝚜𝚝𝚛𝚊𝚝𝚒𝚝."

~𝙶𝚒𝚕𝚋𝚎𝚛𝚝 𝙺. 𝙲𝚑𝚎𝚜𝚝𝚎𝚛𝚝𝚘𝚗
***

,,Pre fúzy všetkých mocných!" zašomrala si sama pre seba Patris, keď sa jej nepodarilo nájsť jej zverenca v jeho komnate ani v knižnici. Nemala vôbec chuť sa prechádzať po celom hrade a hľadať ho. Najlepšie, keby on prišiel za ňou sám od seba. Chcela ho zobrať znova na nejaký tréning, keďže stále potrebovali nejaké posily do vojska. A on bol určite jedným z tých lepších, ktorého sa oplatilo mať v kondičke.

Prešla chodbami a vyšla na veľkom schodišti, ktoré sa ťahalo do dvoch smerov. Vybrala si ten, kde sa nachádzali veľké ozdobené dvere o niekoľko schodíkov vyššie. Mierila si to za kráľovnou. Malá blondínka sama nevedela prečo, ale mala pocit, že ona mohla vždy vedieť, kde sa jej syn nachádza. Teoreticky by sa mohla opýtať aj vaktov, ktorí mali momentálne službu. No akosi dopredu vedela, že by ju to tak či tak doviedlo k jej paní.

,,Patris!" ozvalo sa za jej chrbtom, keď sa jej ruka dotkla dverí a chcela ich odtlačiť. Telo sa jej v momente zastavilo a po započutí známeho hlasu sa za osobou otočila. Pre jej obrovské šťastie to bola práve tá, ktorú hľadala. S nadšením sa nadýchla a rýchlejším tempom k nej zišla. ,,Už ste prišli z tréningu? Loki šiel do svojej komnaty všakže? Alebo do knižnice..." spustila kráľovná a chytila bohyňu za jedno plece a otočila ju späť k veľkej sále kadiaľ s ňou aj začala smerovať. ,,Potrebujem si s tebou pohovoriť. A aj s Orphanom. Ten by mal každú chvíľu prísť tiež."

,,Počkať. Loki nie je s vami?" zastavila ju Patris v rozprávaní zarazene, ale aj v chôdzi.

,,Však bol s tebou," zatvárila sa jej výsosť zmätene, no jej náhla rozpačitosť sa nedala ani pri najmenšom porovnať s tou v tvári bohyne strachu.

,,Nie, teraz som ho hľadala v jeho komnate a v knižnici. No nebol tam. Preto som si myslela, že by ste to mohli vedieť a išla som akurát za vami," znervoznela ešte viac a vyhodila ruky do vzduchu.

Kráľovná chvíľu zamrznuto stála a rozmýšľala, čo povedať. Netrvalo jej to dlho, aby si dokázala spojiť dve a dve dokopy. Nakoniec jej z pier ticho utieklo: ,,Doobeda ťa vakti videli, ako s ním ideš okolo hory Osbourne... Ale ty si bola tu, všakže..." Posledné slová boli vyslovené tak potichu, že ich sotva bolo počuť. Patris ich zachytila, avšak časť z nich si musela domyslieť.

V tej chvíli nemusela ani jedna nahlas povedať, že sa čosi trošku pokašľalo. Možno trošku viac. Dokázali si z očí prečítať veľa otázok a poriadnu dávku zmiešaného zmätku so strachom a uvedomenia si danej veci.

,,Ako veľmi dôležitá je tá vec, o ktorej sa chcete so mnou porozprávať?" odhodlala sa modroočka ako prvá k slovám po dlhej dobe ticha. Zároveň pripomenula kráľovnej, že o niečom sa chcela porozprávať.

,,Asi nie až tak veľmi dôležitá," priznala staršia žena sama nevediac posúdiť, ktoré malo väčšiu hodnotu. Obe sa zrazu spustili dolu schodiskom von z hradu, akoby si dokázali prečítať myšlienky.

,,A čo keby sa len vakti pomýlili? Možno len nevideli správne. Možno sa len niekto na mňa podobal alebo sa za mňa niekto prezliekol. Alebo... Alebo... Ja neviem! Hocičo! Možno je to len planý poplach," začala chrliť zo seba Patris tichším hlasom a bolo vidno, že ju opäť pohlcuje panika, čo sa práveže často nestávalo. Neverila svojim verziám toho, kto mohol Lokiho zaviesť niekam do hôr Osbourne.

Keby odišiel boh sám, čo by teoreticky aj mohol, vedelo by sa to. Minimálne jeden človek z celého kráľovstva by vedel kam má namierené. Stráže pri hradbách pri kontrole každej bytosti by mali vidieť, kam odchádza alebo odkiaľ prišla. Preto sa obidve rozhodli ísť za nimi. No kým sa stihli čo i len dotknúť hlavných dverí, otvorili sa samé a za nimi sa objavil ten, ktorého mienili teraz začať hľadať. Obe sa opäť zastavili, aj keď prešli iba pár schodov. Ostali zarazene naňho hľadieť, akoby bol prízrak.

,,Loki," zvolala tichšie naraz bohyňa a podišla k nemu. Keby neučinila tento krok, atmosféra by bola stále viac a viac hustejšia. Patris vedela, že by sa jej na to boh spýtal. A keďže bola ona mizerná v klamaní, vytiahol by to z nej tak či tak. ,,Kde si bol?" opýtala sa ho, keď zastavila pár centimetrov pred ním.

Obzrela si ho od hlavy až po päty. V jeho tmavomodrom oblečení so zlatým plášťom vyzeral ako obyčajne. Preskúmala každý milimeter jeho tela, oblečenia a hlavne tváre, akoby sa snažila rozpoznať, či to je jeho kópia alebo nie. Vyzeral rovnako ako predtým. Žiadne zranenie alebo pre tento moment výrazná zmena. Nič. Bol presne taký, akého si ho pamätala. Aj tak cítila, že niečo nie je v poriadku. Poznala svoj inštinkt a verila mu. Preto sa snažila teraz zistiť, čo mu je proti srsti.

,,Na menšej prechádzke," odpovedal Loki krátko a viac odmerane, ako plánoval. Žena mu chcela na to niečo namietnuť, no on sa ako keby uvedomil a dodal: ,,Tam, kde som bol s Orphanom na tom tréningu. Chcel som sa tam ešte raz pozrieť a znova skúsiť niektoré kúzla a tak." Tentoraz tieto slová povedal oveľa živšie a natešene. ,,Viem. Mal som ti povedať, že niekam idem. Ale nevedel som ťa hodnú dobu nájsť, tak som si myslel, že máš nejakú prácu. Dúfal som, že prídem skôr, ako ma budete hľadať, no ako vidím, nestihol som. Za to sa ospravedlňujem."

Patris bola na vážkach a premýšľala, či to naozaj myslí vážne. Znelo to ako pravda. Ale na druhú stranu vedela, že Loki vie klamať viac než dobre. Zlý pocit z celej tejto scény jej tiež veľmi nepomáhal. Prečo v prvej vete znel tak... Chladne? A potom sa akosi zobudil a zrazu bol taký ako predtým? Obzrela sa za seba a spýtavý pohľad venovala kráľovne. Tá sa nemusela pýtať, čo by chcela počuť. Preto blondíne najskôr trošku váhavo, avšak následne rozhodne prikývla hlavou na znak toho, že podľa nej Loki hovoril pravdu. To trošku bohyňu strachu upokojilo, no stále bola v strehu.

,,V poriadku," povedala pokojne a otočila hlavu späť k mužovi. ,,A s kým si bol? Ak sa smiem opýtať a nenaruším ti tvoje súkromie. Viem, že ťa vakti videli ísť s nejakou ženou," podozrievavo naklonila hlavu na jednu stranu a pozorne sledovala jeho reakciu.

,,Oh, áno," povzdychol si. ,,To bola Kathrin, jedna z tej skupiny, s ktorou sme boli pred nejakým časom v tom lese, kde som... Však vieš, čo sa stalo," hovoril bez zakoktania a bez ošívania. Prešiel hneď k veci a ani sa nebál. Zrejme naozaj hovoril pravdu. Ako dopovedal, tak sa pousmial, čo donútilo Patris po dlhšom zvažovaní zdvihnúť kútiky úst tiež nahor.

,,Dobre, v poriadku," pokojne prikývla. Zapozerala sa mu do očí a chystala sa niečo povedať. Pootvorila ústa, no slová sa jej zasekli v hrdle. V jeho očiach sa zablysla červená žiara. Bolo to však iba na krátky okamih, preto musela zapremýšľať, či to naozaj bolo to, čo videla. Prekvapene párkrát zažmurkala. Loki jemne otočil hlavu uchom bližšie k nej, čím jej naznačil, že čaká na ďalšie jej slová. ,,Ehm... Len sme ťa trošku hľadali, tak nabudúce naozaj niektorej z nás aspoň naznač, že sa niekam chystáš," zakoktala sa, no chytro sa osmelila, aby sa nezahanbila. Dodala aj milý úsmev, na čo si doplnila nejaké sebavedomie.

,,Samozrejme," prikývol čiernovlasý boh a taktiež sa pousmial.

Boli pri sebe blízko, čo pre Patris bolo z nejakého dôvodu úľavou. Bola rada, že ho má späť, aj keď v podstate nebol preč až tak dlho. Znova si ho premerala, teraz so zaujatým pohľadom. Jej kráľovná si to ihneď všimla a jemne sa nad tým pousmiala. Keďže blondínu poznala pomerne dlho, vedela rozpoznať niektoré jej pohľady veľmi dobre.

Chvíľu ticha prerušilo rýchle klopkanie topánok z jednej chodby. Všetci traja sa tým smerom otočili a zrak im spočinul na bohovi ohňa, ktorý práve odtiaľ vyšiel. On zvrtol svoju tvár na trojicu a automaticky krokom zamieril k ním. Patris sa jemne zamračila, pretože sa stále cítila nahnevane. Od poslednej hádky s ním neprehovorila a vyhýbala sa mu. Už sa však trochu upokojila. Vedela, že keď naňho nakričí znova a znova, nezmení sa a nepohne to s ním, ani keby sa išla roztrhať na dvesto kusov. Sama preto nevedela, prečo sa stále snaží niečo urobiť. Ľahko si povzdychla, čo jej pomohlo uvoľniť sa.

,,Volali ste ma, pani..." zkonštatoval Orphan a zastal pri jeho kráľovnej. Čokoládové oči najskôr venoval jej. Potom si rýchlo, ale pozorne premeral Lokiho a partnerku v boji, na ktorej zanechal zrak o chvíľku dlhšie. Tiež nevedel, ako má reagovať a ako sa má chovať po tej hádke. Cítil, akoby sa o čosi odlúčili a ich vzťah už nebol taký, ako kedysi.

,,Áno, Orphan. Chcela som sa s tebou a Patris o niečom pozhovárať. Nemusíte sa báť. Sú to veci len ohľadne paláca," prikývla na potvrdenie Frigga a uvoľnene s úsmevom na nich pohliadla, aby sa naozaj nemali čoho báť. ,,Poďte, pôjdeme do haly," pokynula im a očami a aj rukou im naznačila, aby ju nasledovali.

***

,,Pre Ódinové fúzy! Však ste skvelí priatelia. Boli ste nimi ešte skôr, než som ja prišla do sveta mŕtvych. A to v tej dobe ste ani neuvažovali, že vytvoríte ďalšie kráľovstvo," dohovárala kráľovne Patris a Orphanovi. ,,Prežili ste si toho už mnoho a oveľa horšie veci. Odlišuje sa táto hádka od tých predchádzajúcich niečim tak dôležitým, že sa teraz na seba sotva pozriete?"

Za otázkou ostalo dlhšie ticho. Bola len rečníckou a Frigga neočakávala na ňu odpoveď, no nechala dvojici priestor. Ani jeden z nich sa na odpoveď nezmohol. Obaja ticho hľadeli pred seba. Raz na ich paní a následne do zeme alebo do steny. Hnedooká bohyňa strachu držala ruky spustené popri tele za chrbtom a snažila sa vystierať. Ale počítanie smetí na podlahe jej v tom nepomáhalo. Dlhovlasý boh ohňa mal končatiny prekrížené na prsiach a zdal sa, akoby pohľadom nebol vôbec prítomný. Nad niečím musel tuho premýšľať. V zreničkách sa mu značila tvrdosť a ľahostajnosť voči citom. Avšak sa mu v nich pri niektorých slovách kráľovnej objavila malá iskra niečoho iného. To sa snažil vždy zakryť rýchlym žmurkaním. Šťastím v týchto chvíľach bolo to, že ho nikto momentálne neskúmal až tak detailne ako inokedy.

,,Buďte radi, že máte jeden druhého. Tu nemáte pri sebe tých najbližších, ktorí vám boli nablízku počas vašich životov, tak si vážte toho jediného, ktorého vám osud poslal do cesty po smrti. A vy viete, že už mi lezie krkom tieto vaše nerozumné hádky," nadhodila dlaňami do vzduchu a pokrútila hlavou, akokeby to boli jej vlastné deti. ,,Takže sa už uvedomte!" Ukončila celú debatu dňa a posadila sa na svoju posteľ. Sama na sebe videla, že je mrzutá a unavená. Preto sa ich rozhodla poslať tam, kde ich bolo treba.

***

Po dokončení vecí, ktoré sa od Orphana, ako od jedného z dvoch talsmenn for dronningen, žiadalo urobiť sa vrátil do svojej komnaty. Celý deň premýšľal nad jednou vecou a možno si toho veľa bytostí všimlo. Dneska nebol vo svojej koži ešte väčšmi, aj keď nad danou myšlienkou už premýšľal nejakú dobu.

Unavený si zo seba zobliekol časti brnenia a korzet, ktorý tak veľmi rád nosil. Vložil ju do priestrannej skrine po pravej strane od dverí. Hneď oproti ním bola veľká posteľ zaodiata do červeno-čiernych obliečok. Tieto dve farby tvorili celý povrch stien jeho komnaty. Nechal na sebe len košeľu a priliehavé nohavice. Spodok ohnivej látky, zakrývajúcej jeho hruď, si vytiahol spoza opasku a uvoľnil si dve gombičky pri krku.

Vydýchol si od únavy a prešiel do kúpelne, ktorá bola tiež súčasťou jeho priestorov. Popošiel k umývadlu a vyhrnul si rukávy. Najskôr si malou gumičkou položenou na kamennom povrchu chytil všetky vlasy do malého drdolu, aby mu nepadali do tváre. Pustil studenšiu vodu a párkrát si ňou opláchol tvár. Následne kohútik vypol a utrel sa do uteráku zaveseného na stene.

Vrátil sa ku svojej posteli a znova sa zapremýšľal nad tým, čo ho trápilo. Kedy sa mu začal vzťah s Patris tak veľmi rútiť? Vždy sa hádali, to je pravda, ale teraz to bolo iné. Aspoň jemu sa zdalo, že to teraz jeho partnerka v boji myslí o niečo vážnejšie ako kedysi. Alebo na to on neprikladal takú váhu? Vždy mu vyčítala niekoľko vecí. Hlavne to, ako sa choval k ženám, aj keď on v tom nevidel nič zlé. Na čo by sa mal niečím takýmto zaťažovať. Však ona tomu aj tak nechápala. Ničomu nechápala.

Orphan od začiatku vedel, že kamarátstvo s Patris bude v niektorých oblastiach veľmi ťažké. No nezoznámil sa s ňou bližšie len pre nič za nič. Od prvej chvíle sa mu z nejakého dôvodu pozdávala. Nielen charakterom, ale aj postavou. Keď zistil, že sú si pomerne podobní, viac sa mu zapáčila. Naozaj dlhú dobu si to nevedel priznať, ale v moment, čo tak urobil, sa rozhodol to nepovedať nikomu. Obzvlášť nie jej ani nikomu jej blízkemu. S týmto tajomstvom žil niekoľko desaťročí a stále sa mu to darilo schovávať pod pokrývkou. Doteraz nenabral odvahu jej to povedať. Dokým mu bola na blízku, nemal sa čoho báť.

Problémom začínalo byť to, že sa mu akosi začínala vzďaľovať. Už niekoľkokrát mu vykričala veľa vecí a nezabudla niekedy pri nich spomenúť ani to, že ho nemá rada. Doteraz to bral len ako vec, ktorú nechtiac povedala, keď sa nahnevala do nepríčetnosti. Teraz to dávalo iný zmysel. Čo ak to bola pravda? Možno už konečne začal strácať city k nej. Ale stále si nebol istý tým, či je vôbec pripravený nechať ich odísť len tak. To bol zrejme znak toho, že ju ešte mal rád. Alebo si na ňu tak zvykol... Alebo bol priam presvedčený, že ju má pri sebe tak blízko a pevne, že ju jednoducho nestratí.

Svoje túžby si musel spĺňať prostredníctvom iných žien. To bolo jednou s prekážok, aby mu Patris viacej dôverovala, to už dávno vedel. Len vedel aj to, že ak by na ňu vyšiel teraz s takouto informáciou, že ju má rád už pekných pár desaťročí a bál sa jej to povedať, tak by sa s ňou mohol rovno rozlúčiť. Pokazil by to viac, ako vylepšil. Musí medzi nimi teraz vyriešiť to, čo sa medzi nimi riešiť musí. Lepšie povedané, nejako jej to vysvetlí, keď nastanú lepšie časy.

Opäť sa nadýchol, tentoraz zhlboka, a vydýchol. Dúfal, že mu to pomôže, ale nepomohlo. Prešiel k závesom a rozostrel ich o čosi viac, aby sa mohol pozrieť lepšie vonka. Pod hradom uvidel arény pre bojovníkov, stajne pre kone a kráľovskú záhradu. Akurát mu skákal pohľad po pekne košatých stromoch a hustých kríkoch, keď zahliadol v sivom oblečení bohyňu a s ňou bol určite Loki. Iného muža v zelenočiernom oblečení si v tomto momente vybaviť nedokázal. Nad Patris ani premýšľať nemusel.

Všimol si, ako boh v zelenom sa po niečo zohol a následne sa vystrel s fialovým kvetom v ruke, podávajúc ho Patris, ktorá sa nad tým pousmiala a zrejme poďakovala. So zamračenou tvárou na nich hľadel a odfrkol si. Na toto sa pozerať naozaj nepotreboval. Zatiahol závesy úplne, až vytvoril vo svojej komnate hlbokú tmu. Rozhodol sa radšej skúsiť ľahnúť do postele, pretože tento deň bol preňho naozaj únavný.