,,𝚅𝚎𝚌̌𝚗𝚘𝚜𝚝 𝚓𝚎  𝚜𝚕𝚗𝚔𝚘  𝚣𝚖𝚒𝚎𝚜̌𝚊𝚗𝚎́ 𝚜 𝚖𝚘𝚛𝚘𝚖."

~𝙹𝚎𝚊𝚗 𝙽. 𝙰. 𝚁𝚒𝚖𝚋𝚊𝚞𝚍

***

Chlad. Jedna taká maličkosť dokázala nahnať husiu kožu nejednej duši. Boh sa pokúsil už niekoľkokrát porozhliadnuť okolo seba, no veľmi sa mu to nedarilo. Trvalo mu, kým sa prestal krútiť do všetkých strán a priznal si, že temnota ho pohltila z každej strany. V danej chvíli bol rád, že si videl vlastné telo. Avšak v jeho vnútri sa rozprestieral veľmi nepríjemný pocit. Cítil, že sa niečo deje, niečo alebo niekto sa snažil o nie práve dobrú a ľahkú vec. Niečo sa mu snažilo prekĺznuť do mysle, vedel to. Ten pichľavý pocit vo vnútri celého tela mu bol známy. Možno aj preto sa danej osobe zrejme nedarilo preraziť jeho bariéru na kraji jeho rozumu a vnímania. Snažil sa tomu brániť, ale bolo to trošku iné, ako si na to pamätal.

V momente, kedy sa pozeral na svoje ruky a premýšľal, že by skúsil použiť kúsok svojej sily, k nemu priviala ľahká hmla. Zjavila sa ako blesk z jasného neba. Pokrčil nad tým zjavením čelo a pozrel sa okolo seba, či sa mi to nezdá. Nezdalo.

Celá scéna sa mu javila veľmi nezmyselná. Jeho mozog vedel, že to nie je realita, v ktorej naozaj žil. No akosi nevedel odtiaľto ujsť, nevedel sa prebudiť. Akoby to nemal vo svojich rukách, aby o tom mohol rozhodnúť.

Keď sa mu podarilo v levitujúcej pare zahliadnuť postavu, zamiešala mu hlavou menšia radosť a zároveň neistota. Nevedel, čo mal od osoby očakávať. Preto neurobil ani jeden rýchli pohyb a nevydal ani najtichší zvuk. Jemno si privrel pootvorené pery a premeral si väčší tmavý plášť od hlavy po päty. Okolo jeho nositeľa plápolala oranžová žiara, čím ho iba o niečo zvýraznila. Loki nemohol tomu človeku či bohovi nazrieť do očí. Nestáli si tvárou v tvár, ale neznámy bol svojim bokom k bohovi. Loki vedel, že keby si dal dole kapucňu, videl by jedno z jeho líc.

,,Kto si?" opýtal sa potichu a stále počuteľne, keď nabral odvahy a uistil sa, že sa nebude musieť zrejme báť útoku. Zdvihol jemne hlavu hore, ako to robil aj pri iných rozhovoroch.

Odpoveď však neprišla.

,,Pýtal som sa, kto si?" zopakoval o niečo istejším hlasom v sekunde, kedy mu došlo, že osoba asi rozprávať nebude. Premeral si opäť ju zhora dole. Nič. Čo iné aj mohol čakať? ,,Prečo som tu?" položil ďalšiu otázku ľahostajnejšie. Cítil v sebe nával svojich pocitov. Avšak z veľkého víru emócií nevedel v tom momente vyjadriť tú najjasnejšiu, pretože ani jedna nebola v popredí. ,,Neprajem si tu byť. Chcem ísť späť. Tam, kde žijem. Páči sa mi tam. Chcem konečne existovať bez utrpenia. Počuješ!" posledné slovo už skoro vykríkol v zúfalstve. No osobou to ani nepohlo.

V momente vykonal nápad, ktorý sa mu pred milisekundou zjavil. Urobil jeden krok, potom druhý a následne sériu ďalších. Naberali na rýchlosti. Naraz sa mu všetka nervozita, opatrnosť a strach premenil na zapálenosť po odpovediach na svoje otázky, nebojácnosť a veľkú hrdosť.

No niekoľko metrov od bytosti zahalenej v plášti jeho nohy zmeraveli a samé od seba zastali. Nechápal tomu. Lomcovali ním také pocity, ktoré by nemali skoro vôbec problém niekomu napraviť chrup, ale jeho končatiny zamrzli na mieste ako dve malé ustráchané deti.

,,Kto si?" neodpustil si ani tretíkrát. Následne mu ústa zavrela neviditeľná sila. Ihneď zdvihol ruky do vzduchu, že by chcel tomu zabrániť, no aj tie boli zastavené. Nevedel určiť čím, zato vedel o jedinej vec, ktorá bola v tej chvíli najjasnejšia - mágií.

Osoba si ťažko povzdychla a pomaly začala k mužovi otáčať hlavu. Stále však nemal možnosť spoznať, kto to je, keďže hrubá látka sa jej zubami nechtami držala. Nakoniec prehovorila jediným slovom: ,,Vykúpenie." V sekunde osoba priskočila k nemu a nevedno či prešla cez neho alebo rovno do neho. No nechutný pocit, ktorý následne Lokiho zaškriabal po duši, bol až šokujúci.

Našťastie sa bohovi podarilo zatvoriť v správnej chvíli oči, a aspoň tak sa ubránil pred zlom. V tom zmätku si neuvedomil, že ležal na pevnom matraci zakrytý v pohodlných perinách. Nezapamätal si momenty, kedy otvoril svoje oči a rýchlo sa posadil. Jeho ruky mu podopreli chrbát, čím mu dali čas predýchať jednu z nočných môr. Až keď upokojil svoj dych, dokázal sa pozrieť okolo seba a poriadne si usporiadať, čo sa vlastne stalo. Zožieral ho nepríjemný pocit, no vedel, že za nejaký čas vyprchá. Dúfal, že to bude čo najskôr.

Vo svojej komnate bol sám, čo ho jedným spôsobom trošku upokojilo, ale na druhú stranu chcel mať momentálne niekoho pri sebe. Už bolo našťastie ráno, nevydržal by ďalších niekoľko hodín ležať v posteli a pozerať do stropu. Vyzeralo to byť na pekný deň. Len škoda, že jemu sa stihla nálada prikloniť skôr k tej zlej.

Ešte niekoľko minút ostal sedieť na posteli. Lepšie sa usadil a prešiel si dlaňami tvár. Sám nevedel, kedy vlastne zaspal. Necítil sa byť až tak unavený, lebo tušil, že spal niekoľko hodín, možno aj jednu desiatku. Ale aj tak sa cítil byť rozlámaný a ostal by ešte niekoľko dlhších chvíľ v spánku. Ak by teda nemusel znova čeliť zlému snu.

Narozdiel od ostatných nocí, kedy nemal ani poňatie, že sa mu niečo snívalo, sa mu tento sen zaryl do mozgu až príliš. Aj teraz si vedel veľmi dobre spomenúť, dokonca aj na niektoré detaily. Naozaj napríklad povedal, že sa mu tu páči? Čo spôsobilo jeho veľmi rýchlu zmenu nálad? Čím viac sa mu zjavovalo otázok na podivné veci, tým viac sa mu potvrdzovalo, že to bol len zvláštny sen a nič neznamenal.

Z myšlienok ho vytrhlo ráznejšie zaklopanie na jeho dvere. Nastražil všetky zmysly a čakal, kým sa ozve hlas, ktorý by mu oznámil, kto sa za dverami nachádza. Možnosť, že osobu vpustí do svojej komnaty iba s povedaným súhlasom, neprichádzala do úvahy. Nechcel, aby ho uvidela v posteli od pása nahor nahého. Aj v prípade, kedy by to mohla byť jeho matka. V tej chvíli sa rozhodol pre tretiu možnosť - otvorí on osobne.

Postavil sa z postele opatrne na nohy a sekundu počkal, či ho udržia. Jedna časť jeho podvedomia sa bála, že opäť stratí pevnú zem pod nimi a znova spadne do temnoty. Keďže sa cítil v poriadku, luskol prstami jednej ruky a zjavil sa mu jeden z jeho zelených kostýmov. Následne urobil niekoľko krokov k dverám a načiahol sa k ním. Kým ich stihol otvoriť, pousmial sa nad nápadom, že by to mohla byť jeho matka, Patris alebo jedna z milých dám zo služobníctva. No keď sa zjavil pred ním muž, ktorého česť mal poznať iba raz. Vlastne aj druhý, ale tenkrát iba cez spŕšku nadávok.

Najprv sa na seba dívali a každý si toho druhého prezrel podrobne od špičiek topánok až po najvyšší vlas na hlave. Orphan bol od Lokiho viditeľne nižší. Loki by ho vedel jedným švihom vyhodiť von oknom. Avšak nepodceňoval ho, aj za malým mužom sa môže skrývať veľká sila. Jeho oranžovo červený korzet s čiernou látkou pod ním a červeno-čierny plášť siahajúci mu skoro po zem, ktorý odlákal pozornosť od čiernych jemne obtiahnutejších nohavíc z, pre Lokiho, neznámej látky, úplne kontrastovali s oblečením boha ľsti. Dokonca dostal pocit, akoby s ním mal ísť na nejaký kráľovský večierok. Vyzeral jednoducho vznešene.

,,Ránečko," pozdravil sa prvý Orphan, čím prerušil ticho, ktoré medzi nimi nastalo. Rukou si upravil svoje kratšie havranie vlasy a pre istotu aj väčšie strnisko. ,,Poď so mnou," vyzval muža oproti sebe bez vysvetlenia podrobností a prstami mu ukázal, že ho má nasledovať.

,,Kam ideme?" opýtal sa boh bez pozdravu a nepohol sa z miesta ani o milimeter.

,,Ukážem ti. Hlavne poď," boh ohňa znel pokojne, no dalo sa vytušiť, že ak by mu niekto zabrnkal na strunu, už by veľmi pokojný nebol.

,,Už mám nejaké plány, takže neviem, či stíham práve toto," snažil sa z toho znovu vykrútiť, no z druhej strany ho jemne hrýzla zvedavosť.

,,S kráľovnou som to vybavil. Informoval som ju o tomto a presne vie, čo plánujem," ozvalo sa mu od muža. Ľahko určil, že to bola pravda, čo ho trochu popohnalo s ním ísť, ale zároveň chcel ostať.

,,A vie o tom Patris?" zastavil Orphana v otáčaní s ďalšou otázkou.

,,Samozrejme," potvrdil mu po neistej odmlke, no ani len nemrkol do Lokiho tváre. Bolo to jasné viac než sa dalo. Už len tento malý detail potvrdil bohovi ľsti, že toto už pravda nebola. Výška a tón jeho hlasu, akým dané slovo vyslovil alebo menšia odmlka na premyslenie odpovede, boli len ďalšími náznakmi.

,,Nie, nevie," vypustil Loki z úst slabším, ale istým hlasom skôr, než si to stihol premyslieť. ,,Aspoň nie všetko." Následne zacítil stúpajúcu nervozitu, ktorá prešla mužom oproti. Takéto situácie poznal a mal ich veľmi rád, to sa musel priznať. Krátko sa pousmial a prižmúril naňho oči.

,,Vie všetko, čo potrebuje vedieť," dostal ako odpoveď, no znova nie z očí do očí. Orphan sa mu otočil chrbtom a vykročil chodbou. ,,Poď so mnou," zopakoval.

Lokim však zamávala neistota a nerozhodnosť, svetlá chvíľka bola preč. Opäť sa mu do popredia pretlačil ten nepríjemný pocit z nočnej mory. Donútil ho premýšľať. Čo ak bola nejakou predzvesťou a práve tu začínal ten moment, kedy sa to malo pokaziť? Preňho z nepochopiteľného dôvodu sa vybral za mužom v červenom. Ešte stále sa mohol otočiť a zabuchnúť za sebou dvere. Ale neurobil to. Rozhodol sa tomu dať šancu.

Ako ho nasledoval, vyšli z hradu a zamierili si to k stajniam. Pomedzi to sa nechali skontrolovať strážami, ktoré ich bez problémov pustili. Zatiaľ Loki premýšľal. Jednou z vecí bolo to, že v tento deň akurát nemal veľmi chuť sa stretávať a zhovárať s ľuďmi alebo inými bytosťami. Preto sa niekoľkokrát za seba obzrel, či by naozaj nebolo lepšie zatvoriť sa do komnaty a prečítať nejakú knihu. Na druhú stranu, veľmi rád spoznával nové miesta a nerád vyzeral ako bojko, ktorý sa bál vystrčiť nos zo svojej komfortnej zóny. No s tým mu v mysli lietalo niekoľko nezodpovedaných otázok.

Vonku videl množstvo mužov či žien, ktorí bojovali a snažili sa v niečom novom zlepšiť. Pri nikom z nich však nevidel Patris. Nevedel, ako by zareagovala, ak by sa dozvedela nejaké podrobnejšie informácie o tomto. Nevedel ako to vlastne mal nazvať, pretože mu Orphan nič nepovedal. Bol to nejaký typ tréningu? Alebo mu chcel len niečo ukázať? V tých chvíľach nevedel, ako bude reagovať on sám, keď mu to boh ohňa prezradí.

V stajniach sa mu naskytol pohľad na niekoľko rôznych koňov. Všetky vyzerali mocne a bolo vidno, že majú veľmi dobrú, priam ukážkovú starostlivosť. Prešli okolo Dodgera, krásneho bieleho koňa, ktorý patril Patris. Ten ich s ostatnými zvieratami privítal erdžaním a zastrihaním uší. Vybral si svojho koňa. Jeho zelené oči svietili už z diaľky. Loki ho pohladil po hlave a nato ho začal osedlávať.

Orphan mu na to niečo chcel povedať a videl na ňom, ako ho kontroluje v každom jednom kroku a pohybe. Loki však nebol prvýkrát pri koňoch. Na Ásgarde ich používali vyslovene každý deň. Preto mal každé otočenie ruky a každé dotiahnutie lanka nacvičené. Keď boli obidvaja pripravení a jazdné zvieratá taktiež, mohli vyraziť. Boh ľsti nebol vôbec v popredí, už len preto, lebo nevedel, kam majú namierené.

Išli okolo hory Osbourne, niektoré cestičky mu boli povedomé. No zašli do hlbín hlbokého lesa, kde ešte nemal tú možnosť byť. Pomedzi vysokými tenkými stromami sa túlali hodnú chvíľu. Pol hodiny by to podľa jeho odhadu mohlo byť.

V nejakom okamžiku zeminu pokrytú trávou preťali veľké kamene a pomedzi ne roztrúsený piesok s maličkými kamienkami. Boh v zelenom v prvom momente prekvapene zažmurkal, ale nechal sa uniesť obhliadkou krásnej prírody. Niektoré skaly ešte boli zarastené trávou alebo lišajníkmi, sem-tam bol nejaký strom či krík, no postupne ich bolo menej a menej.

Na kraji tejto malej piesočnatej oblasti si zaviazali o posledné stromy kone. Obaja muži z nich zišli a vydali sa skalám naproti. Keď boli už akurát ďaleko od okraja lesa, ale ešte stále ďaleko od najväčších skál, Orphan zastavil. Napravil si rukami pár neposlušných pramienkov vlasov a otočil sa k bohovi ľsti. Do toho momentu medzi nimi nepadlo ani jedno slovo, preto si nebol istý, čo očakávať.

,,Patris mi povedala, že vieš čarovať a že si v práci s mágiou pomerne dobrý," začal s neutrálnym hlasom, no značil sa v ňom záujem o poznanie toho, či to je naozaj pravda. Obzrel si muža od hlavy po päty a pokračoval. ,,Videl som ťa bojovať asi iba raz a to som tiež veľmi veľa nevidel..." Ďalej hovoriť nemohol, keďže mu Loki skočil do reči.

,,Pff, pomerne dobrý?" odfrkol si skôr sám pre seba, ,,môžeš ma volať pán Arogantný, ak chceš, ale som si istý, že moje schopnosti, či už s mágiou alebo bez nej, preskakujú najvyššie hranice ,,pomerne dobrého" niekoľkými míľami. Takže sme tu prišli na menší tréning, ak som pochopil správne?" Poslednú vetu neplánoval vysloviť, však v poslednej chvíli mu napadla a mal nutkanie získať potvrdenie jeho mienky.

,,V podstate áno. Dá sa tomu tak povedať," prikývol mu na to Orphan jemne zarazený z toho, ako mu Loki skočil do reči. ,,Chcel som byť trošku mimo od bytostí, aby sa im nič nestalo. Síce nemôžeš umrieť v ríši mŕtvych, ale bolesť cítiť môžeš stále," mykol plecami.

Bez váhania a menšieho naznačenia sa postavil do bojovej pózy. Zaiskrili mu medzi prstami prvé plamienky ohňa a jeho oranžovo-červené oči sa mu zapálením rozsvietili. Loki to nečakal tak skoro, ale taktiež neváhal a pripravil sa. V momente sa mu okolo rúk objavili zelené pramienky a vyčkal, kým muž oproti zaútočí. Najprv sa obaja točili do kruhu a sledovali každý jeden pohyb toho druhého.

Ohnivo červené dúhovky skúmali tie ľadovo modré preťaté zelenou. Vyčkávali, no mužovi v červenom došla trpezlivosť pomerne rýchlo. Pre túto chvíľu to bol dobrý nápad, pretože by tam zrejme tancovali do kolečka ako dvaja blbci ešte niekoľko desiatok minút. Orphan zaútočil menšími horiacimi guľami, ktoré však neleteli ďalej ako za hranicu posledných zŕn piesku. Hádzal ich po druhom bohovi, ktorý sa však dokázal ubrániť dostatočne na to, aby mu takéto nástrahy neublížili. Zdržal ich zelenou hmlou a poslal do iných strán.

Boh ohňa nenechával na seba čakať. Jeho útok bol intenzívny a tempo sa snažil postupne zvyšovať. Loki sa zatiaľ iba bránil. Neodvážil sa k útoku. Plán mal jasný. Spracovával každú strelu a každú fintu, ktorá naňho bola použitá. Bol si istý, že Orphan bral tento súboj s rezervou a ešte ho trošku šetril. Ak by dopustil, že by sa mu niečo stalo, Patris by mu uštedrila minimálne jednu facku poza každé uško, ak nie ďalší krik. Doposiaľ sa mu všetko podarilo slušne odbiť alebo sa tomu vyhnúť v ten správny čas.

Loki vyčkal, keď nastane chvíľa, kedy bude jeho protivník potrebovať pauzu na nabratie nových síl. Sám pociťoval únavu. Dokonca sa mu zdalo, že presne takú istú, akú cítil v kráľovskom sade, keď prvý raz po dlhom čase skúšal svoju mágiu viacej.

No túžba po víťazstve alebo aspoň po ukázaní čo v ňom je, bola o niečo silnejšia a donútila ho, aby daný moment a celý súboj využil, čo najviac. Keď sa taká naskytla, naozaj nečakal. Niektoré strely sa mu podarilo zastaviť a vyslať na svojho súpera. Ten sa im vyhol, ale neprestal strieľať. Lokimu niekoľko minút trvalo, kým sa dostal do kondičky a podarí sa mu každú strelu chytiť a poslať proti mužovi oproti.

Vykročil k nemu, čím ho donútil, aby Orphan rozprúdil svoje nohy smerom dozadu. Bohovi lsti sa vydarilo ho zatlačiť medzi menšie kamene, ktoré stále boli dostatočne veľké, aby za seba schovali aj niekoľko väčších a objemnejších zvierat. Keď sa mu boh ohňa skryl za jeden z nich, využil ďalší moment v jeho prospech a vytvoril si kópiu samého seba. On sa vybral za jeho oponentom a napodobenina sa vybrala druhou stranou, aby mal istotu, že nemusí očakávať útok aj z druhej strany.

O niekoľko minút v mysľovom spojení vycítil, že jeho dvojník sa stretol s Orphanom. Dostal sa k ním o niečo bližšie, aby ich mohol sledovať. Stáli oproti sebe, no zatiaľ v žiadnej bojovej póze. Boh ohňa si ho uznanlivo premeriaval. No nemal ani tušenie, že to vlastne nebol on.

,,Potrebuješ trošku pocvičiť kondíciu, ale popravde nie si až taký zlý," zkrútil svoje pery do oceňujúcej grimasy. Avšak v jeho hlase bolo počuť trošku irónie.

Lokiho kópia neodpovedala, venovala mu len lišiacky úsmev, z ktorého sa dalo vyčítať hneď niekoľko vecí. Bolo v ňom obyčajné ,,ďakujem za kompliment", arogantné ,,áno, ja viem" a aj vyzývavé ,,toto ešte nebolo všetko." Vyčarovala si bohové dýky a nečakala, kedy sa muž pripraví. Ten sa v jeho šťastie dokázal spamätať a momente si dokázal z ohňa vyčarovať plápolajúci oštep. Bola to jeho jediná a preňho zároveň typická zbraň, s ktorou už dokázal všeličo.

,,Prečo ste sa pohádali s Patris?" opýtala sa kópia boha pomerne pokojne pomedzi rýchle nájazdy útokov.

,,Vieš, že ani neviem," odpovedal muž, na ktorého bola otázka mierená, keď sa mu Lokiho kópiu podarilo odstrčiť od seba na niekoľko metrov.

,,Musíš vedieť," donútila ho zamyslieť sa aj v takejto situácií, kedy obaja sa museli sústrediť, a vrhla sa s ním do boja čepeľ na čepeľ. ,,Aspoň trochu tušiť," dodala pomedzi rýchli dych.

,,Vadí jej, že sa rád obklopujem ženami. Nechápem, prečo. Však aj ona je jedna z nich. Kebyže je škaredá, nič nepoviem, ale ona je naozaj jedna z tých lepšie vyzerajúcich," podarilo sa Orphanovi vydať zo seba odpoveď a zároveň sa sústrediť na boj. ,,Ona to volá povolanie sukničkára. Ja užívanie si posmrtného života."

Práve pri vyslovení posledných slov nedal pozor na svoje nohy a Lokiho dvojník mu ich ľahko podkopol. Chcel sa podoprieť alebo inak zachrániť oštepom pred pádom, no zelené oko protivníka bolo v tých chvíľach veľmi bystré a kopol aj do nej. Boh ohňa sa zvalil na zem a mal čo robiť, aby nepustil vlastnú ruku, ktorá by protivníkovi za to uštedrila jednu nepeknú päsť na tvár. Ten sa však od neho vzdialil a dal mu možnosť postaviť sa.

,,Tak za toto zaplatíš," zasyčal si skôr pre seba a vytiahol sa na svoje nohy. Jeho dych bol rýchly, rovnako ako Lokiho. Už sa na ňom podpísala únava. Nie len na kópií, ale aj na tom skutočnom.

Všetci si dali na čas, aby mohli chytiť aspoň dych. O niekoľko momentov Orphan znova zaútočil a tentoraz mal prevahu. Súper stál niekoľko metrov od neho a mal miesto na hocijaké rozohnanie sa s oštepom. Tentoraz nasledoval jeho tvrdý a rýchly útok s množstvom úderov a zásahov. Lokiho dvojník už začínal robiť chyby, ktoré len ťažko potom stíhal naprávať. Keby sa nestihol uhnúť do zadu, už by mal niekoľko možných škrabancov alebo iných, horších zranení. Obaja sa snažili hľadať chyby v tom druhom, ale obom už uchádzali ruky viac než si priali.

Netrvalo dlhú dobu a boh ohňa sa dostal do prevahy. Podarilo sa dvojníkovi zadržať ruky a potom rovnako podkopnúť nohy. Keď muž v zelenom sa ocitol na zemi, nadšene k nemu namieril čepeľ a pomedzi hlboké a rýchle nádychy vydal suchý smiech. Dostal ho. V tom sa mu však Loki pod jeho nohami rozplynul a namiesto neho tam neostalo nič. Ani len stopa, že tam pred malými milisekundami niekto ležal. Iba zelená hmla, ktorá sa dokázala vypariť do mrknutia oka. V Orphanových očiach vystriedal strach radosť rýchlejšie ako snáď ešte nikdy predtým. Husia koža mu nabehla skôr, ako mu úsmev stačil zmiznúť z pier.

,,Hľadáš ma?" ozval sa za ním hlas, ktorý patril tomu, kto ležal pred malou chvíľou pri jeho členkoch.

Svoje ohnivé oči upriamil na muža za sebou a presvedčil sa, že to je on. Sám sebe v duchu uznal, že ho podcenil viac, než si najskôr myslel. Bojoval skade kým, možno už zabudol na to, že stále môže niekto vo vesmíre existovať, kto sa mu dokáže vyrovnať. Možno to, že vo väčšine prípadov naozaj bojoval proti viditeľne slabším, mu kleplo po hlavičke klinca a musel sa rozpamätať na takéto pocity.

Loki urobil ešte niekoľko krokov k nemu a svoje doteraz prázdne ruky obohatil o ostré nože ladným švihnutím dlaní za seba. Čepele urobili sladkastý zvuk, nad ktorým sa musel boh lsti pousmiať. Teraz on dostal jeho.

Orphan sa kúsok narovnal, ale ruky s oštepom a jeho tvár sa ešte chvíľu nemenili. No keď započul svišťanie ostrého železa, akoby sa zobudil. Tvár si uvoľnil a otočil sa k nemu celým telom. Jeho oči prezradili, že sa mu to veľmi nepáčilo a ani sa mu nebude páčiť to, čo zamýšľa urobiť.

,,Podcenil som ťa," priznal mierne otrávene, ale snažil sa vyzerať aspoň trochu nadšene. Pozerali si do tváre, preto vedeli približne odhadnúť, či jeden z nich ešte niečo plánuje. ,,Mier?" navrhol mu nakoniec Orphan nechávajú svoju zbraň zmiznúť a voľné prsty podal svojmu protivníkovi.

Boh lsti si ho niekoľko sekúnd ešte poobzeral, či to myslí vážne. Pre tento moment sa mu zdalo, že to naozaj myslel vážne. Preto nechal obe svoje zbrane zmiznúť. Prijal Orphanovú ruku a s menším úsmevom a prikývnutím mu s ňou potriasol.

,,Dobrý tréning," dodal.