,,𝚉̌𝚒𝚟𝚘𝚝 𝚣𝚊𝚌̌𝚊𝚕 𝚙𝚛𝚎𝚋𝚞𝚍𝚎𝚗𝚒́𝚖 𝚊 𝚖𝚒𝚕𝚘𝚟𝚊𝚗𝚒́𝚖 𝚝𝚟𝚊́𝚛𝚎 𝚖𝚘𝚓𝚎𝚓 𝚖𝚊𝚝𝚔𝚢."
~𝙶𝚎𝚘𝚛𝚐𝚎 𝙴𝚕𝚒𝚘𝚝

***

,,A inak nikomu nepoviem, že kto si," zašepkala mu.

,,Prepáč, ale čo?" nepochopene sa na ňu Loki pozrel, keď prechádzali chodbami hradu.

,,No, že nepoviem nikomu, že sa dokážeš premeniť na modrého. Pokým mi nepovolíš, tak nikto o tom nebude vedieť," vysvetlila jemne. A potom to Lokimu došlo.

,,Dobre," prikývol a jemne sa usmial, aj keď nemal chuť usmievať sa. ,,Ďakujem."

Prešli cez veľkú sieň, kde sedel veľký trón. Teraz to tam zívalo prázdnotou. Prekĺzli popri sedadle moci a posledná vec, čo im bránila v ceste, boli veľké, striebrom zdobené dvere. Lokimu došlo za kým idú v momente, kedy vstúpili do tejto rozsiahlej miestnosti. Obzeral si ju poriadne a niektoré ornamenty na stenách mu boli povedomé. Akoby to robil niekto, koho verne poznal.

Už mu párkrát na chvíľu zabehli myšlienky k tomu, ako vlastne vyzerá kráľovná tohto paláca. Od svojho príchodu ju nemal ešte možnosť poznať. Preto si obliekol sviatočnejšie oblečenie. Nezabudol ani na svoju vernú helmu s rohami zo zlata. Nebál sa zoznámenia, len naberal jemne na nervozite. Mal šťastie, že modriny alebo iné poranenia mu na tvári už zmizli. Maximálne mal len nepatrné a ťažko povšimnuteľné nerovnosti. Snažil sa kráčať smelo a vznešene. Nemal s tým problém, dlho takto chodil na Ásgarde.

Patris zastala pri honosných dverách a hlasno na ne zaklopala. Počkala, kým sa ozve pokyn, ktorý im dovolí vojsť dnu. Akonáhle ho dvojica započula, blondína ako prvá jemne nakukla dnu. Následne ukázala bohovi, že smie vojsť dnu. Neváhal. Zatnul dlane do pästí a zuby k sebe. Vykročil a žena ho nechala prejsť do vnútra. Zatvorila za ním dvere a on sa mal zatiaľ čas poobzerať.

Zorným polom si všimol osobu sediacu na veľkej parapete pod oknom, na veľmi podobej, aká bola aj v knižnici. No z nejakého dôvodu k nej nepozrel hneď. Chcel sa nechať prekvapiť. Najskôr mu padla do očí veľká posteľ so strieškou, ktorá sa tiahla až ku stropu. Obliečky sa blýskali v kráľovskej červenej farbe a niekde zlato bielou. Celé lôžko zdobil ešte brečtan, ktorý sa tiahol po tenkých stĺpikoch. Rýchlo mrkol očami k nočnému stolíku a veľkej skrini. Väčší stôl po pravej strane bol tiež ozdobený rastlinou a bolo na ňom položených niekoľko kníh a papierov.

Bohyňa zatiaľ precupitala pred neho, aby ho mohla zoznámiť s osobou, ktorá mala na starosti celý tento palác. On na Patris presunul pohľad a následne nevydržal a pozrel sa na osobu, ktorá na ňom mala zapichnuté zreničky už odvtedy, ako jeho špička topánky prešla prahom dvier. Keď sa im oči stretli, postavila sa a natiahla prívetivý úsmev.

Loki však nič nepovedal. Zamrzol a v tej sekunde sa nezmohol na nič. Aj skrz to, že sa jeho ústa otvorili a snažili niečo povedať, ostal ticho. Do oči sa mu tlačili slzy a klipkaním sa ich snažil zahnať. Hľadel na ženu ako na výjav. Nevedel určiť, či je to pravda, alebo nie. V jeho duši sa mu rozľahla úprimná radosť a potešenie. Zdalo sa mu o nej toľkokrát, až sa teraz obával, že ho vlastné oči klamú.

,,Ahoj, Loki," povedala tichším hlasom. Aj ona bojovala so slzami, o tom nebolo pochýb. Nastalo opäť medzi nimi ticho, kedy ani jeden nebol schopný pohybu.

Čiernovlasý muž sa jemne rozklepal, ale snažil sa to nedať najavo. Pevne zahryzol zubami a odvážil sa urobiť k nej niekoľko krokov. Zhlboka dýchal, aby sa tam citovo nevylial. Keď bol dostatočne blízko, natiahol ruku k tej jej. Končekmi prstov sa dotkol tých jej. Chcel k nej pristúpiť a pevne ju objať, no toľkokrát to skúšal v snoch a dopadlo to neúspešne. Väčšinou to bola ilúzia a tá mu dokázala újsť. Avšak tentoraz ucítil kožu pod svojím dotykom. Od radosti, ale aj prekvapenia sa mu zježili chlpy až na zátylku. Vtedy sa usmial celými perami. Vedel, že to je naozaj ona. Tak dlho dúfal, že ju opäť uvidí.

Kráľovná neváhala a pri pohľade na jeho úsmev ho okamžite vtiahla do náručia. On neprotestoval. Omotal si ruky okolo jej menšieho tela a pevne ju zovrel, aby sa uistil, že mu znova nezmizne. Spustilo sa mu niekoľko slaných a horkých kvapiek po tvári a hlboko si povzdychol. Tentoraz to nebolo smútkom, práveže šťastím. Držali sa niekoľko dlhých minút. Ani jednému to však nevadilo, užívali si to. Keď sa od seba odtrhli, pozreli si do tváre. Mužovi viditeľne spadol veľký kameň zo srdca a od úžasu nevedel prísť na jediné slovo, ktoré jej mohol vyslať.

,,Nemáš ani tušenie, ako si mi chýbal," ozvala sa prvá žena a pohladila ho po tvári.

,,A ani ty nemáš tušenie," povedal jej s najúprimnejším úsmevom. ,,Musím ti toho toľko povedať, matka," dodal. Veľmi mu chýbala. Odvtedy, čo ju stratil, sa necítil úprimne šťastný. Teraz mal aspoň jednu skladačku z jeho rodiny pri sebe. V očiach mu pohrávali slzy a iskry šťastia. Usmieval sa ako idiot, ale v tomto momente mu to nevadilo.

,,Rozpovieš, neboj. Máme na to veľa času," usmiala sa až ukázala všetky biele zuby. ,,Zostarol si. A zmužnel!" poznamenala a obzrela si ho od hlavy po päty s úžasom v zreničkách.

,,A ty si stále tak nádherná ako v deň, kedy som ťa stratil," povedal nežne a pohladil ju opatrne po vlasoch. ,,Kebyže vieš, čo všetko som zažil. Neverila by si tomu."

Patris ich prvé minúty iba pozorovala a bola rada, že sa opäť stretli, no nemala rada takéto emotívne scény s rodinou. Sama nerada na svoju rodinu spomínala a keď tieto veci videla riešiť ostatných, robilo sa jej zle. Možno to bolo práve preto, lebo ju by takto nikto neprivítal. Sotva by sa na ňu pozreli. Radšej sa po pár minút sa premiestnila potichu k stolu a skúmala, čo je na papieroch a všetky názvy kníh.

***

Zaklopala na drevené dvere od izby svojho zverenca. Už bol večer a odvtedy, čo ho nechala s kráľovnou v izbe samých, ho nevidela. Počítala s tým, že budú spolu dlhú dobu, no nevedela, kedy sa vráti späť do svojej komnaty. V podstate nemusela o tom premýšľať a ani to nijak riešiť. Ak bol s ňou, nič sa mu nemohlo stať. Obaja vedeli čarovať a svoju mágiu ovládali viac než dobre. Pri nebezpečenstve by sa vedeli brániť aspoň minimálnym spôsobom.

A aj tak sa blondína pokúsila dvere otvoriť a nakuknúť tam. Privítala ju prázdna a osamelá izba, samozrejme. Ani sprchu nebolo počuť. Patris nevedela, na čo vlastne urobila túto vec. Na čo chodila do jeho izby. Mala ho na starosti, čiže mala právo sa zaujímať, kde je a čo robí, to áno. Ale ona vedela, kde je a čo robí. Pokrútila hlavou sama nad sebou a povzdychla si. Dvere opäť zatvorila a vybrala sa do knižnice.

Dávno tam nebola. Nemala poriadne ani čas. Teraz však nejakú chvíľu pre seba mala. Chcela tam vstúpiť, no pár centimetrov pred vchodom sa zastavila a rozmyslela si to. Lepšie by sa teraz cítila niekde na vzduchu. Chcela byť v tichu a premýšľať. A pri knihách bola Glorya, ktorá nebola zlá duša, ale nechcelo sa jej ju počúvať. Obrátila sa teda na päte a nasmerovala si to von z paláca so záujmom nechať nohy viesť, kde chcú. Avšak bola tak veľmi stratená vo svojich myšlienkach, že si nevšimla muža pred sebou a skoro celou silou doňho vrazila.

,,Pardon," vyslovila automaticky bez citov a mienila ho obísť, no on ju zastavil rukou. Až teraz zodvihla k nemu pohľad a bradu a všimla si, že je to vlastne Loki.

,,Čo si tu hľadala?" opýtal sa pokojne. Jeho hlas znel podivne, hlavne, keď naňho svietili lúče mesiaca. Pozeral sa jej priamo do očí, až jej to bolo nepríjemné. Sršal z neho pokoj a to dokázalo Patris zdvihnúť chĺpky po celom tele.

,,Nič. Bola som pozrieť v knižnici," zahovorila a nedovolila si pozrieť sa niekde inde. Takmer ani nežmurkala. Jej hnedé oči sa vpíjali do tých jeho. Akoby sa ich pohľady zamkli do seba a nedovolili si utiecť niekam inam.

,,V klamaní si naozaj zlá," vyvrátil jej vlastnú odpoveď. Bol naozaj ako vymenený. Jeho šíriaci pokoj sa nedal prehľadnúť. Preto prerušila očný kontakt a začala si ho obzerať od hlavy po päty a naspäť. ,,Hľadala si ma, všakže?"

,,Dobre, čo chceš vedieť?" nevydržala to a namiesto odpovede naňho hodila otázku.

,,Čože?" pokrčil muž s havraními vlasmi nosom.

,,Prečo si taký milý?" zamračila sa jemne a v jej tóne bolo veľké podozrenie.

,,Je to snáď zlé?" pousmial sa a jemne podhodil plecami, neprestávajúc preskúmavať Patris.

,,Nie, ale je mi to z nejakého dôvodu podivné," zamračila sa a kúsok sa odtiahla. ,,Rozprával si sa s kráľovnou, teda s matkou? Pomohlo ti to?"

,,Dá sa povedať, že áno. Pomohlo mi to," prikývol s milým úmevom.

,,To som rada," taktiež prikývla a pokúsila sa trošku pousmiať. ,,Choď už do izby, je neskoro."

,,Práve tam smerujem. Idem si ešte niečo prečítať."

,,Tak dobre. Vidíme sa zajtra," prikývla a rozlúčila sa s ním. On jej zablahoželal dobrú noc s milým hlasom a tiež sa vybral svojim smerom.

Rýchlo sa pobrala vonka s paláca. Najskôr myslela, že pôjde do vlastnej komnaty a pokúsi sa zaspať. No vedela, že nebude spať. Jej spánok je sám o sebe veľmi krátky už odjakživa a túto noc by nenaspala v podstate nič. Sotva pol hodiny. Preto sa vybrala na nočnú prechádzku a dúfala, že nejako unaví svoje telo a potom bude chcieť na nejaký čas oddych, pretože by si nebola istá, či by zvládla ďalší deň.

***

Nastalo ráno. Po jej nočnej prechádzke, z ktorej sa vrátila späť asi o dve hodiny neskôr, sa jej podarilo donútiť telo aspoň na hodinu zaspať. Cítila sa sviežo, aj napriek tomu, že jedna hodina je extrémne málo spánku. Ostatným by toľko vôbec nestačilo na fungovanie. Zvyšok neprespatej noci strávila pri svojom okne.

Východ slnka jej urobil jemné zimomriavky na ruke. Keď Loki a Maury tvrdia, že sa tu stále niečo mení, prečo to nevidela aj ona? Prečo si to jej mozog nevedel uvedomiť? To už tak veľmi strácala pamäť, že si neuvedomovala zmenu najdôležitejších vecí v jej okolí? Toto bola jedna z mála vecí, ktoré ju dokázali v tomto momente znepokojiť. Aj keď sa im rozhodla aspoň čiastočne veriť, musela to brať s rezervou a stále je šanca, že si mohli vymýšľať a klamať jej. Bolo jej však podivné, že to potvrdili obaja v ten istý deň, aj keď si bola takmer istá, že sa ešte spolu nestretli a v kontakte neboli. Prirodzene chcela vedieť odpoveď, no pre tento moment sa rozhodla presunúť na priečku menšej priority.

Dneska išla opäť cvičiť nových vojakov. Čím dlhšie sa nič v podstate nedialo, tým viac mala pocit, že tieto opatrenia boli na nič. Keby sa s nimi niekto alebo niečo zahrávalo, už by to zasiahlo opäť. Nečakalo by to týždeň. A možno hej. Možno to chcelo všetkých najskôr len zastrašiť, vyčkať, kým nebudú na pozore, a následne ich napadnúť veľkou silou a klepnúť ich po hlavičke ako taký klinec. Premýšľala veľa a vždy si v hlave prehodnotila možné scenáre. Taktiež sa za ten čas na tomto mieste naučila počúvať svoje telo a svoj inštinkt s intuíciou. Väčšinou mali pravdu. No teraz necítila nič. Ani nič zlé, ani nič dobré.

Pozerala sa von oknom na slnečné lúče, ktoré sa snažili vyliezť spoza obzoru. Sedela na zemi opretá chrbtom o posteľ a ruky mala založené na hrudi. Nohy mala voľne vystreté pred sebou a sama sebe pôsobila ako bezdomovec. Teplé svetlo jej pohladilo tvár a privrela oči. Ucítila, ako sa v celom tele uvoľnila. Spokojne vydýchla. Odvtedy, čo umrela a odkedy ju kamarátka Hella poverila byť na tomto mieste, musela toto tu nazvať svojím novým domovom. Nebolo ľahké vybudovať tento palác, keďže keď prišla, ešte tu nestáli ani jeho základy. Pôdu mala pod kontrolou príroda. Okrem týchto zmien sa nič iné za tie storočia nezmenilo.

Rozhodla sa postaviť na nohy a pozrieť, či je všetko okolo hradu v poriadku, i keď by ju na to strážcovia už dávno upozornili. Zatiahla si dlhé záclony, aby trošku zakryla slnečné lúče. Hneď na to prešla k dverám a otvorila ich. Obzrela si automaticky chodbu zprava a zľava, či náhodou okolo nej niekto nejde. Pohľadom však zastavila na čiernovlasom mužovi. Jemne sa na ňu pousmial, ona sa o to pokúsila tiež.

,,Loki, čo ty tak skoro hore?!" spýtala sa narovinu.

,,S matkou sme sa dohodli, že si pôjdeme za východu slnka trošku potrénovať mágiu. Vraj už by sa mi to už hodilo, v čom má pravdu," vydýchol potichu spokojne. Bolo na ňom vidieť ešte unavené črty, ktoré by si ešte na chvíľku poležali v posteli. Ale ohník v jeho duši ho hnal k svojej matke a udržoval ho živým.

Patris nad tým prikývla, bola spokojná, že mal nejaké plány a nenudil sa. Nebrzdila ho v jeho ceste. Smerom, ktorých išiel, mohla ľahšie určiť, že mieril do svojej komnaty. Alebo skôr do knižnice. Tam trávil podstatnú časť svojho času.

,,Možno by som sa k vám pridala. No, bohužiaľ, mám teraz prácu. Ak by ste sa rozhodli ísť bojovať niekedy v poobedňajších hodinách, tak by som sa určite prišla aspoň pozrieť, ako vám to ide. Teba som ešte nevidela používať tvoju mágiu, ak nepočítam momenty, kedy si vymeníš svoje oblečenie jedným lusknutím prstov," nadhodila stále neopúšťajúc rám dverí. Pozorne ho sledovala, ako ide okolo nej. Nechcela, aby jej unikol akýkoľvek detail.

,,Uvidím, je veľká pravdepodobnosť, že aj popoludní budeme trénovať. A matka aj hovorila, že niečo takéto povieš," uchechtol sa, i keď sa na tvári blondínky nečrtala ani jedna známka smiechu. Myslela to úplne vážne. ,,Vraj máš rada, keď môžeš ostatných sledovať pri boji."

,,To je pravda," potvrdila mu. Musela zaťať sánku, pretože nemala rada, keď ju niekto predstavoval niekomu bez jej zvolenia. Takéto situácie sú jedným z mála vecí, ktorej sa vyslovene bála. Najradšej sa spoznávala s človekom osobne a ukázala mu presne to, čo ona chcela. Keď o nej niekto povedal nejakú vec, ktorá ba i bola pravdou a daná osoba by na to prišla tak či tak, dokázalo ju to dostať do nepríjemných okolností.

,,Potom vraj rada kritizuješ a dávaš rady, ako techniku boja zlepšiť," dodal a na pár sekúnd sa pred ňou zastavil, aby konverzáciu nezakončil neslušným odchodom. Zároveň si ju obhliadol od hlavy po päty, akoby ju videl prvý raz.

,,Nevyštudovala som žiadnu školu ani nič podobné, takže by som to nenazvala kritizovaním, ale skôr ako predávanie rád zo života menej skúseným," obrnila sa, no tentoraz sa už trošku pousmiala. Vyrovnala sa, ruky dala za chrbát a jemne zdvihla bradu hore. Tým nemo naznačila, že rozhovor chce ukončiť a chce si ísť svojou cestou.

,,Tak sa vidíme neskôr," ľahko sa Loki bohyni uklonil pohybom hlavy a vybral sa tam, kde smerovali jeho nohy.

,,Samozrejme," menší úklon mu obetovala kývnutím hlavou dole a žmurknutím s núteným úsmevom.

Nechala ho prejsť až za roh. Musela uznať, že začínala cítiť medzi nimi kamarátsku zónu. Za čo bola z jednej strany rada, predtým to bolo asi... napäté? Niečo im bránilo sa spriateliť. A práve to, že mu ukázala jeho matku, mohlo byť spúšťačom. Rozhodla sa s ním nadväzovať priateľský vzťah aj naďalej. Zatiaľ v tom nevidela žiadny problém. Však nezabudla na svoju obozretnosť, ktorú ju naučil život. Každý mal v sebe dve strany, presne ako minca. Bolo len na danej duši, ktorú sa rozhodne ukazovať a ktorú zahalí do rúška tajomstva.