12. Kapitola
,,𝙲̌𝚕𝚘𝚟𝚎𝚔 𝚗𝚎𝚖𝚘̂𝚣̌𝚎 𝚣𝚗𝚒𝚎𝚜𝚝 𝚖𝚞𝚌̌𝚎𝚗𝚒́𝚌𝚝𝚟𝚘 𝚗𝚎𝚙𝚘𝚌𝚑𝚘𝚙𝚎𝚗𝚒𝚊..."
~𝚂øren Kierkegaard
***
Vstúpila do krčmy, kde už opäť bolo veselo. Spievali sa pesničky, niektorí tancovali po stoloch a občas sa našiel aj taký, ktorý zaspal niekde na zemi alebo niekde v rohu na stoličke. Bolo síce ráno, ale nič im nebránilo prestať. Vyhnula sa opitým osobám, ktoré sa chceli až príliš skamarátiť s každým naokolo a posadila sa na jednu z vysokých stoličiek pri pulte. Keď bola v práci, čo bolo, v podstate, neustále, nemohla piť alkohol. Respektíve sa nemohla opiť tak, že by nezvládala premýšľať rozumne.
Sama veľmi nemala rada, keď niekto narába s alkoholom a so svojím telom takto. Rada si občas dá niečoho, to je pravda. No len pri výnimočných udalostiach alebo keď sa v zime potrebuje zahriať a nemá nič lepšie po ruke. Teraz potrebovala niečo kyslé, čo by jej zmylo horkú chuť na jazyku. Najlepšie niečo s citrónom.
Počkala, kým čašník obslúži ostatných hosťov a uprace stoly plné hrnčekov. Mala čas. Postarala sa, aby vojaci cvičili tam, kde mali a ako mali. Na ňu pripadla práca dneska o niečo neskôr. Nakoniec sa ukázalo, že dokážu zvládať naraz učiť aj niekoľko tých istých stupňov spoločne a nemusia byť rozdelení na skupiny tak, ako predtým. Najskôr vyzeralo, že budú učenci medzi sebou mať nezhody a chvíľami to naozaj problém bol. Ale tie už stihli zmiznúť a začali spolupracovať. Zrejme si uvedomili, že táto práca nie je o zábave, ale o chránení toho, čo im je blízke a toho, čo im dáva strechu nad hlavou.
,,Tak čo to bude?" opýtal sa s povzdychom obsluhujúci. Patris zdvihla k nemu tvár, no za ten čas, čo si užívala samotu v tichosti, aj zabudla, čo vlastne chcela. Pootvorila ústa, že niečo povie, ale nevydýchla ani slovo, pretože si ich najskôr musela premyslieť.
,,Niečo studené a s citrónom, ak nájdeš. Potrebujem sa schladiť," rozhodla sa nakoniec a vyslovila tichším hlasom. Nemusela sa pýtať, či mu môže potykať. Bol to ten istý muž, ktorý ju obslúžil asi týždeň dozadu.
Dal sa do práce. Musela povedať, že sa za ten čas nezmenil, však to bol aj kratší čas a s veľkou pravdepodobnosťou nemal šancu sa na ďalšiu zmenu vo svojom mŕtvom živote ani pripraviť. Čierne dlhšie vlasy mal začené dozadu a vlasy po bokoch, ktoré mal prv veľmi kratučké, teraz už o niečo podrástli a boli viac viditeľné. Vyzeral iba viac unavenejšie. Opäť mal čierne oblečenie. Tentoraz tričko s krátkym rukávom a rifle s dierami na kolenách. Nechápavo sa ne zahľadela. Tento kus oblečenia jej nebol po chuti. Však mu v tom musí byť zima a vôbec ho to nechráni proti možným protivníkom. A vyzerá ako keby niekde veľmi škaredo spadol a do to mu ešte niekto zarezal ostrými čepeľami. Jednoducho... v jej očiach niečo hrozné.
Presmerovala svoj zrak na jeho ruky potetované farbou do rôznych obrázkov alebo bezvýznamných čiar, ktoré jej práve vyrábali nápoj. Všimla si medzi nimi aj možné slová, no to si nebola istá. Nepoznala všetky existujúce znaky, runy alebo písma. Z toho by sa zrejme zbláznila. O moment neskôr jej pred tvárou na pulte pristal prehľadný pohár zo skla, kde sídlila biela tekutina. Tvar čaše bol pomerne zaujímavý. Hrana, z ktorej sa pilo bola zahnutá do vonkajšej strany a vyzeralo to, akoby sa vyrábateľovi sklo na niečo omylom rozlialo.
,,Páčia sa ti, keď sa na ne tak pozeráš?" opýtal sa obsluhujúci chlap s malým úškrnom a začal leštiť jeden zo špinavých nádob. Patris mu pozrela po dlhšej dobe do tváre, stále utiahnutá vo svojich myšlienkach.
,,Nie som veľmi na takéto veci, ale sú zaujímavé," povedala pokojným hlasom a oči opäť upriamila na obrázky na jeho kožy.
,,Len zaujímavé?" podvihol jedno obočie a jemne sa pousmial.
,,Neviem sa k ním lepšie vyjadriť, keďže neviem, čo znamenajú," priznala a odpila si z nápoja. Chuť kyslosti, štípanie alkoholu a studenej teploty ju zasiahla viac, než čakala. A predsa to bolo práve to, čo potrebovala. Po hádke, kedy sa v nej prebudili pudy k celému svetu, hlavne teda k Orphanovi a k jeho prístupu k životu, potrebovala nejako skrotiť a upratať svoje myšlienky.
,,Ja ti jedno ukážem, stačí povedať."
,,Oh," vydýchla nad návrhom mierne prekvapene a tiež trošku zaujato. ,,Nechcem ťa oberať o čas, keďže máš teraz plno..." dodala obzerajúc sa po plnom bare, no muž pustil pohár a handru z rúk a priblížil sa jednou z nich k Patris. Prstom druhej ukázal na nejaké, pre ňu neznáme, znaky nad lakťom.
,,Vieš, čo to je?" položil jej otázku, na ktorú mu však len negatívne pokrútila hlavou. ,,Sú to čísla. Som zo Zeme, z Midgardu, ak tú planétu poznáš pod týmto názvom. Šesťdesiat deviatka," vysvetlil a usmial sa, keď vyslovil to číslo.
,,Aha. A čo znamená? Alebo lepšie povedané, prečo si si vybral práve toto číslo? Čo pre teba znamená?" zamračila sa a ešte väčší zmätok jej v hlave urobil jeho úsmev, lebo jej neprišlo nič z toho, čo hovorili, vtipné.
Muž sa zarazil, keď započul jej snahu o získanie odpovede. Preto naklonil hlavu na jednu stranu a začal vyzvedať naopak on: ,,Ty nevieš, čo znamená šesťdedsiatdeviatka?"
,,Kebyže viem, nepýtam sa," rozhodila rukami.
,,U nás na Zemi to je jedna určitá poloha pri sexe," vyriekol úprimne, bez zábran a o niečo tichšie, ako keby sa rozprávali o niečo zakázanom.
„U Arragyho fúzoch, fuj," znechutene sa zasmiala a pokrčila nosom. Síce vypustila zo seba nie veľmi pozitívnu emóciu, no dokázalo ju to rozptýliť a donútiť premýšľať nad niečím iným. „Ste nechutní. Prečo si si vôbec dával niečo také na ruku?"
„Nemám vôbec poňatia. Bol som ešte mladý a sprostý. A nechal som si to len preto, aby som nezabudol na tie staré časy. Mám naozaj dobré spomienky a veľa z nich je zábavných."
Rozprávali sa ešte dlhšiu dobu, kým nemusela bohyňa odísť. Začala sa pomaly zbierať a zaplatila za jediný nápoj, ktorý pila po celý čas. Aj keď sa jej zdali zvyky a tradície toho Midgarďana podivné a pozoruhodné, rozumeli si náhodou veľmi dobre. Už dlhšiu dobu sa takto s nikým nerozprávala. Samozrejme, mala Lokiho a s tým sa rovnako mohla spoznať ako s Mauryim. Ale s ním to bolo iné. Necítila sa pri ňom tak, že by mu mala chuť povedať všetko. Maury pôsobil na prvý pohľad strašidelne, avšak keď sa s ním človek zblížil, bol naozaj príjemný. Len mal trošku iný štýl. Či už obliekania, alebo života. Však sa ani nemohla diviť, nikdy nevie, z ktorého kúta vesmíru sa objaví ďalší človek alebo bytosť.
„A prečo vlastne si sem prišla? Čo si musela vyventilovať?" opýtal sa nakoniec.
„Ahh," povzdychla si blondína, „v podstate sa nič nestalo. Môj partner v boji, Orphan, ma naštval a potom som ešte Lokimu vynadala, pretože mi začal voľačo rozprávať o tom, že sa všetko okolo nás mení a ja si to vôbec nevšímam a neriešim to. Neviem, nepochopila som to. Určite to je jeden z jeho žartov, ktoré skúša na všetkých," mávla nad tým rukou a postavila sa zo stoličky.
,,Necháp ma zle, ale možno má pravdu," povedal opatrnejším hlasom Maury a zadíval sa na ňu o čosi vážnejšie.
,,Ako to myslíš?" Patris pokrčila nad tým obočie a upravila sa.
,,Tiež som si začal v poslednej dobe všímať nejaké zmeny," položil jednu prázdnu fľašu od nejakého pitia pod pult a následne sa oň oprel lakťami, aby bol bližšie pri bohyni a aby ho lepšie počula. ,,Najskôr to neboli veľké zmeny. Buď som mal doma inak poukladané veci, alebo som si v skrini našiel iné oblečenie, o akom som ani nevedel. Myslel som si, že mi to niekto daroval a ja som to niekde zahrabal, no keď sa mi zmenil z jednej noci na druhú jeden celý dom, tak to už nejaký problém bude."
,,A prečo si to nikomu nepovedal?" povedala tichšie jeho smerom a jemne sa zamračila. Tiež sa k nemu nahla, aby bola konverzácia o niečo súkromnejšia.
,,Pretože som sa bál, že ma budú brať za blázna a nebudú mi veriť. A nikto si to nevšimol, takže ešte ma to v tom utvrdilo..."
Presne tak, ako ja Lokimu, prebehlo Patris mysľou a iba teraz si to uvedomila. Nastalo medzi nimi ticho. Iba pozerali na seba, bez slov. Muž videl, že si blondína práve niečo uvedomuje a potrebuje si niečo premyslieť v hlave.
,,Možno by si mala za ním zájsť," navrhol jej a vystrel sa.
,,To je dobrý nápad," prikývla a obzrela sa po bare. Stále tam bolo živo, ale už sa väčšina hostí upokojila. Skontrolovala, či má všetko a či na tomto mieste nič nenechala. Keď sa uistila, že je všetko tak, ako má byť, bola pripravená vyraziť. ,,Ďakujem za pitie a za rozhovor. Vidíme sa neskôr," rozlúčila sa a s menším úsmevom mu rukou zamávala. Odpoveď sa k nej už nedostala, keďže vyšla dverami von.
***
Keď sa vrátila do paláca, Loki tam už nebol. Opýtala sa niekoľkých ľudí, či ho nevideli. Bolo jej povedané, že išiel z kráľovstva preč. Nebol tam prítomný už nejaký čas, no nie viac ako hodinu a pol. Nemala však čas ho hľadať, ale mala typ, kam mohol ísť.
Po dokončení práce s novými vojakmi sa vybrala ešte raz po hrade a jedno z miest, kde bola veľká pravdepodobnosť, že by sa vyskytoval, bola knižnica. Tam taktiež nebol. Aj za tie skoro tri hodiny sa ešte nevrátil, čo jej robilo starosti. Chcela mu nechať nejaký priestor, pretože aj keď ho mala na starosti, nebola tu od toho, aby ho držala ako na vodítku. No keď vedela ako naňho vyletela, robilo jej to starosti ešte viac.
Glorya bola vždy veľmi dobré dievča, čo sa teda týkalo pomoci ostatným. Od nej sa dozvedela, že sa pýtal na nejaké knihy o tomto svete, hlavne o tomto kráľovstve a jeho čaroch a mágií, ktorá v ňom a okolo neho vládla. Vtedy sa jej potvrdila možnosť, že išiel do jaskyne. Nebol hlúpy a bol viac ako dobrý v čarovaní.
Vybrala sa ihneď tam. Aj napriek tomu, že sa cítila unavená.
***
Vstúpila do veľkého priestoru vytvorený zo skál. Bolo tam vlhko ako vždy. Nevadilo jej to, jej pozornosť sa presunula skôr na pohybujúce sa obrázky na stenách. Bolo ich iba páru. Avšak Loki na tomto svete bol len veľmi krátko a sila posmrtného života nemala ešte šancu niečo vytrhnúť z jeho hlavy. Obzrela si ich. Boli tam iba momentky s jeho, zrejme kamarátmi a ak dobre hádala, svalnatý blondiak s kladivom musel byť jeho brat Thor. Aj o ňom si dokázala niečo nájsť. Či už z kníh alebo od obyvateľov paláca a mesta pod ním, ktorí mali tú možnosť sa s ním stretnúť. Nechcela urobiť unáhlený záver, veľa z informácií alebo názorov muselo byť skreslených.
Pri sledovaní si založila ruky na prsiach. Spustila ich popri tele hneď ako vykročila k jednému zo schodíšť a jednou dlaňov sa pridržala zábradlia. Čiernovlasý boh si ju nevšimol, aspoň to tak zatiaľ vyzeralo. Išla pomaly a potichu, nenáhlila sa. Zaujímali ju obrazce na stenách a ako sa malý Loki teší zo života.
Naraz kopla do kamienka na zemi, ktorý si nevšimla. Jemne podskočil a urobil jasný zvuk na to, aby si ho každý všimol. Lokim to trhlo, zrejme bol pohltený svojimi myšlienkami. Napäto sa naň bohyňa pozrela, pretože ani ona nečakala, že sa ozve nejaká ozvena. Len vtedy si všimla, že jeho tvár vyzerala nejak inak. Nezľakla sa, bola zvyknutá na rôzne príšery a toto nebolo vôbec strašné. Jeho modrá pleť a červené oči sa začali pomaly meniť na normálnu farbu. To, že je Loki bol Jotunheim, vedela od kráľovnej. Tieto premeny musela niekedy vidieť. Neriešila to, no z druhej strany ju to fascinovalo ako každá iná vec v neznámom vesmíre.
Boh zodvihol ruku zo svietiacej gule a rýchlo si pretrel tvár. Modrá farba z jeho pleti začala pomaly miznúť o niečo rýchlejšie a o niekoľko minút bol taký ako predtým. Bol potichu. Cítil, ako sa jeho telo začalo jemne triasť, ale silno sa to snažil zakryť. Opäť nevedel, čo povedať. Zas pocítil ten divný pocit, ktorý sa snažil už nejakú dobu potlačiť. V tomto momente ju ani nechcel mať pri sebe. Chcel byť sám. Horšie bolo, že nevedel určiť, ako dlho tu s ním bola. Mohlo to byť len pár sekúnd, ale pokojne tu mohla byť odvtedy, odkedy prišiel. Na sto percent vedel povedať, že niečo videla, niektoré z jeho spomienok. Pozrel sa na svoje ruky, ktoré práve opúšťali posledné kvapky modrej farby.
Patris k nemu podišla, nemusela sa už schovávať, mohla vykročiť smelo. Bez opýtania si k nemu prisadla. Tušila, že by jej nič nepovedal, preto sa ani nesnažila. Nedokázal sa na ňu pozrieť. Ona si ho však zrakom preskúmala. Vyzeralo to, že bol v poriadku, to si mohla vydýchnuť. Keby sa mu ešte stalo niečo fyzicky, kráľovná by ju neušetrila jednej facky. Následne sa pozrela niekde do stien, aby sa uistila, že aj bubliny s útržkami jeho spomienok sú preč. Nato si povzdychla, aby zhodila napätie zo svojho srdca. No dokázala si všimnúť, aký je nesvoj a cíti sa nepríjemne, možno aj zahanbene.
,,Ospravedlňujem sa. Viem, že som urobila chybu. Nemala som na teba tak vyskočiť," vyslovila do ticha. ,,Cítim sa z toho dosť blbo, pretože si za to nemohol."
,,Ty sa dokážeš cítiť aj zle?" vypustil z úst trpko s menším uchechtnutím boh vedľa nej. Až potom si uvedomil, ako trúfalo otázka znela. No blondína nevyzerala, že by sa nejak urazila. Preto sklopil zrak na zem a vyčítal si to.
,,Predstav si, že áno. To, že dokážem ovládať strach neznamená, že nemám city ako ostatní," vyslovila celkom pokojne a prikývla. Však aj na takéto otázky bola pomerne zvyknutá.
Čiernovlasý muž sa konečne rozhodol k nej otočiť zrak, aj keď sa im nestretli. Chápavo pokýval hlavou a s nádychom sa znova opýtal: ,,A čo tvoj vlastný strach? Ten vieš ovládať?"
Žena sa zamyslela, kým odpovedala. Čakala, že táto otázka raz príde, ale nikdy nebola pripravená poriadne odpovedať. Sama si nerada priznáva, že sa niečoho bojí. Aj ju učili neukazovať a nepripúšťať to. Pre ňu to bolo už odjakživa príliš ponižujúce.
,,Samozrejme, že áno," povedala neisto a teraz to bola ona, kto si pozeral na ruky a mädlil si ich. Z nejakého dôvodu sa z toho priznania cítila zle, aj keď nemala prečo. Pre ňu to bolo ponižujúce. Ako aj sama dobre vedela, veľa bytostí s takýmto priznaním má veľký problém. No nikdy si nevedela predstaviť, že tieto slová vyjdu z úst bohyne strachu.
,,Takže ho tiež pociťuješ?"
Ďalšia vec, na ktorú veľmi nerada konkretizovala. Bola to pravda, o tom sa nemohla hádať. Ale niečo ju v srdci držalo, aby povedala nie, no vedela, že opak je pravdou.
,,A bol si ty niekedy oklamaný, keď tak často klameš?" Obrnila sa otázkou, na ktorú však ani nečakala odpoveď. ,,Myslím, že odpoveď na tvoju otázku je jasná," zaťala zuby a zahľadela sa pred seba do kamennej steny jaskyne. ,,Väčšinou ho mám vypnutý, ak sa to tak dá povedať. Avšak stále som živá bytosť, ktorá cíti," dodala. Nechcela sa o tom rozprávať. Chcela, aby to z jej hlasu Loki vyčítal a prestal sa pýtať.
Pre jej šťastie prestal. Nastalo medzi nimi ticho. Ani jeden nevedel, čo ďalej. Teda aspoň boh lsti a falše nie. Blondína áno. Chcela mu niekoho predstaviť. Už to chcela urobiť nejakú dobu, len nebol čas a kráľovná jej to nedovolila. Teraz bol však ten moment, kedy mala šancu. Zajtra sa už mohlo niečo pokaziť a zas by nemohla.
Obrátila sa k nemu a počkala, kým sa im stretnú pohľady. Nečakala dlho, pretože keď na neho nejaký čas hľadela, sám sa s nadvihnutým obočím na ňu otočil.
,,Musím ti niekoho ukázať. Poď so mnou."
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top