,,𝚉̌𝚒𝚟𝚘𝚝 𝚣𝚘𝚖𝚛𝚎𝚕𝚢́𝚌𝚑 𝚣𝚘𝚜𝚝𝚊𝚗𝚎 𝚟𝚣̌𝚍𝚢 𝚟 𝚙𝚊𝚖𝚊̈𝚝𝚒 𝚣̌𝚒𝚓𝚞́𝚌𝚒𝚌𝚑."

~ 𝙼𝚊𝚛𝚌𝚞𝚜 𝚃. 𝙲𝚒𝚌𝚎𝚛𝚘

***

,,Tak poď," povedala bohyňa, keď sa pri ňom pristavila na veľkých schodoch pred vstupom do paláca. Nič iné mu nenaznačila a ihneď na to sa pomerne v pokoji rozišla smerom dole. Vyzeralo to, že sa pri čiernovlasom mužovi nezastavila skoro ani na sekundu.

Trošku nepochopene zaklipkal svojimi zeleno modrými očami a spustil sa za ňou. Bola tu na čas. Chcel jej vytknúť, kde sa zdržala, dokonca už pootvoril ústa, že to vysloví, no v poslednej chvíli si to rozmyslel.

Na to, že bola Patris o niečo nižšia, chodila pomerne rýchlo. Loki si vždy tento fakt uvedomoval, keď ju videl alebo išiel s ňou. Avšak nesťažoval sa. Jemu rýchlejšie tempo chôdze nevadilo.

Zamierili k stajniam a dokým žena nevybrala dvoch čiernych koňov, nepadlo medzi nimi ani slovo. Bohovi začalo zvierať žalúdok už minimálne hodinu pred stretnutím. Stále v ňom bol ten divný pocit a stále sa ho nedokázal zbaviť. Prebiehala v ňom bitka dvoch rôznych myšlienok a v jednom momente sa spojili do jedného, ktorý ho držal v napätí.

Snažil sa to potlačiť. Patris mu dala do rúk veci, s ktorými si mal osedlať svoje zviera. Samozrejme, vedel to a ešte na to nezabudol, nebol až tak hlúpy. Začal s tým rýchlejším tempom, lebo aj žena bola o niečo vo svižnejšom naladení. Z nejakého dôvodu sa zrejme ponáhľala. Možno bola unavená a vlastne sa jej ani nechcelo ísť na tento ,,výlet". Jej správanie by tomu nasvedčovalo podľa tohto pohľadu. Videl, že to chcela mať čo najskôr za sebou. Jej očný kontakt bol často veľmi krátky a snažila sa robiť prácu, ktorú práve vykonávali jej ruky. A o rozprávaní sa ani nechcel zamýšľať. Za tých niekoľko minút mu povedala iba dve slová, no očakával oveľa viac.

Keď bolo všetko na svojom mieste tak, ako malo byť, nasadli. Lokimu sa čosi zazdalo, že je o niečo vyššie ako bol zvyknutý. Počítal, že to bude tým zvieraťom. Je oveľa väčší na akého si pamätá z Ásgardu. Chvíľku zvažoval, či mu nepríde zle, ako na pravú obednú hodinu. Mal pocit, akoby mal ísť každú chvíľu odpadnúť, no cítil sa na to až príliš živo. Bohyni nič nepovedal a veril, že si to nikto nevšimol a nikto jej o tom nepovie.

Nečakal dlho a vyrazili po dlhom moste smerom k horám. Zabočili tou istou zatáčkou ako v ten deň, keď mal ísť so skupinou na dané cvičenie. Po kratšej chvíľke odbočili na iný chodníček a pomaly stúpali do mierneho kopca. Medzi stromami sa motali ešte nejakú chvíľu a kopec bol ešte strmší. Vtedy museli kone spomaliť, aby si trošku vydýchli. Celý čas ich prenasledovala príjemná vôňa lesa. Bolo bezvetrie, čo dodávalo tomu momentu väčší pokoj. Na oblohe bolo množstvo oblakov, ale ani jeden nevyzeral, že by išiel spustiť dážď. Narazili na košaté kroviny. Bolo ich vidno už z väčšej diaľky, no bohovi pohľad skreslil ich veľkosť.

,,Ešte musíme prekonať toto a potom tam už skoro budeme," riekla Patris až muž nenápadne podskočil od prekvapenia. Započúval sa do zvukov prírody a okolia a myslel si, že celú cestu bude medzi nimi ticho.

Nezmohol sa na odpoveď, preto iba prikývol. Žena to, samozrejme, nemohla vidieť a to bol dôvod, prečo sa naňho otočila. Konečne mu obetovala dlhší pohľad. Videl na nej, že chcela vedieť, či je v poriadku. Mohla byť hocijako dobrá v zastrašovaní ľudí, ale v klamaní naozaj dobrá nebola.

Pevne zaťal zuby a zdvihol zrak opäť k nej s tým, že teraz zotrvá v očnom kontakte. Nevedel, kde sa toto náhle sebavedomie zobralo, ale bol rád, lebo niečo také práve potreboval. Avšak nepodarilo sa mu to, čo plánoval. Žena sa akurát otočila opäť dopredu a hľadela na cestu pred nimi.

Pomaly sa pustili cez husté porasty a nejakú dobu to trvalo. Bohyňa nasadila pre tento moment pomalšie tempo. Mala rada zvieratá a mala k ním rešpekt. Aj keď ju niekedy dokázali vyviesť z miery, vždy sa chcela pokochať ich krásou. Kopec už nebol taký strmý, práveže naopak. Vyšli na rovinu. Bolo tu o niečo chladnejšie ako tam, odkiaľ ich cesta začala.

Blondína o tom vedela a čakala to, chodila tam pomerne často. Preto to ani veľmi nevnímala. Ale mužovi s havraními vlasmi sa to veľmi nepozdávalo. Studený vzduch sa mu prekvapil rozohriate pľúca. Na celom tele mu nabehla husia koža, keď v jednom momente si našiel studený a svieži vzduch medzierku medzi jeho oblečením a brnením. Nepríjemne sa mu dotkla kože na krku. Luskol prstami a okolo neho sa mu objavil väčší golier. Potešil sa, keď zimu vytesnil a bolo mu ako-tak znova o niečo teplejšie.

Na konci vresoviska sa nachádzal ešte kúsok lesa. Za ním sa už črtalo veľké jazero a okolo neho poletujúce svetielka. Podvihol prekvapene obočie. Príjemná atmosféra harmónie medzi prírodou a zvieratami ho začala lapať do svojich chapadiel.

Tak tu ma chcela zobrať? Spýtal sa sám seba. Už z diaľky to vyzeralo fajn, ale akosi nevedel spracovať, že ho tam berie práve ona. Pri nej si naozaj nevedel predstaviť niečo také pokojné a... romantické. Mal to brať ako niečo viac? Alebo tam idú len preto, aby mu to tu ukázala?

Nad svojimi otázkami sa zamračil a spýtal sa sám seba, na aké veci to myslí a prečo vlastne. Však Patris ho má iba na starosti, kým sa rozpozerá, nič viac. Opäť si mal chuť dať pár faciek. Pohľad opäť spustil k zemi a poddal sa pohybom koňa.

Kým si uvedomil, čo sa deje, už zanechali kroviny za sebou a vystriedali ich vysoké a husto narastené kmene. Pomedzi ne si našli cestu lúče dvoch sĺnk, ktoré sa zrejme odoberali na spánok. Zaujalo ho to. Mal rád západy a hlavne, keď bolo teplo alebo po búrke. Vždy ich sledoval buď s Thorom, alebo... Alebo s ňou. Hneď zavrtel hlavou, aby zabránil vynáranie ďalších spomienok. Nemohol na nich myslieť. Hlavne nie teraz. Vedel by, že by sa zas a znova stratil v tých najelepších momentoch svojho života.

Napokon zanechali za sebou aj Lokimu neznáme druhy žijúceho dreva a teplé lúče západu im spadli na tvár. Neubránil sa jednému, malému pohľadu naň. Nebál sa, však to bolo nádherné a preňho niečo nové.

Dneska je nádherná, preletelo mu hlavou. Zastavil koňa a zapozeral sa. Vyzeralo to skoro rovnako očarujúco ako na Ásgarde. Len s tým rozdielom, že tu bolo o jednu svietiacu hviezdu viac a nepohladili ho tak milo ako v jeho domovine.

Keď Patris započula, že klopanie niekoľkých kopýt prestalo, rozhodla sa tiež zastaviť. Obzrela sa na svojho zverenca, zahľadenom v diaľke. Všimla si, ako sa nechal uchvátiť prírodným javom. Prekrútila potichu nad tým oči, no nepovedala ani slovko. Nechala ho ešte pár minút, zatiaľ si prezrela okolie.

Maličká námraza na vyššej tráve sa ligotala pod svetlom lúčov. Nachádzali sa vo vyššej výške ako bežne a nižšia teplota to aj dokazovala. Jemným naklonením a pohľadom smerom dole z blízkeho kraja útesu, by sa dalo vidieť veľké skaly, z ktorých sa skladá táto hora. Dalo by sa jasne povedať, že by si niekto poriadne ublížil, keby odtiaľto skočil.

Na týchto miestach začína pásmo rodiacich jazier, preto sa kedykoľvek mohli v prázdnom a krásne uhladenom jazere objaviť kúdolky bielych mráčikov a nejaká bytosť by sa tam objavila. Prebehla očkom aj po stromoch, ktoré obkolesovali stojacu vodu. V jednej z korún zahliadla bledú tvár a tmavé telo, ktoré ich sledovalo. Jemne sa na tvora pousmiala. Bola rada, že je na tom mieste, kde má a plní si svoju prácu.

Na niekoľko dlhých minút sa zamyslela aj ona. Už nejaký čas nevidela svojho partnera v boji. Od kráľovny sa dozvedela, že mu udelila nejakú úlohu a musel na nejaký čas odísť do jedného z neďalekých miest. To však nemalo trvať dlhšie ako jeden deň, maximálne jednu noc. Nebola si istá, kedy vyrazil, ale bolo jej povedané, že takmer hneď po tom, čo sa o povinnosti dozvedel. Tak či tak v tento deň už mal byť dávno v paláci. Nejakým spôsobom mu táto myšlienka prebudila spomienku na ten deň, kedy sa v Moody Lector stretli s tým podivným úkazom. Rýchlo pokrútila hlavou nad nápadom, že sa Orphanovi mohlo niečo zlé stať a radšej sa otočila ku svojmu zverencovi.

,,No dobre, poď Loki. Nechcem sa vrátiť v ranných hodinách," riekla prudko a viac hlasno, ako pôvodne chcela. Ale nakoniec bola rada, lebo obidvoch to aspoň jemne prebudilo. Zároveň zľahka popohnala koňa a zamierila medzi stromy.

,,Ešte chvíľku," namietol čiernovlasý boh, keď sa vrátil do reality. Na sekundu presunul svoj zrak na jej chrbát a ihneď ho vrátil späť na nebeské telesá.

,,Povedala som, poď," zopakovala a zvýšila naňho hlas.

Sám chcel ešte na mieste ostať, tak sa v duchu rozhodol, že ostane na mieste a nepočúvne ju. Avšak, keď si to žena všimla, ponorila sa do svojej mysle a vyhľadala tú Lokiho. On to opäť ucítil. Nemal rád, keď to robila. Nepríjemný pocit sa mu rozľahol po celom tele a prinútilo ho to otočiť sa smerom k nej. Zovrel pery do tenkej čiary a napokon taktiež popohnal svoje jazdné zviera do pohybu. Hneval sa kvôli tomu, ale nevedel či na ňu alebo na seba.

Nasledoval ju ešte pár minút. Prešli popri jazere, okolo ktorého lietal neznámy hmyz. Nápadne mu to pripomínalo svetlušky, len o niečo väčšie, na aké pamätal. Všimol si na nich si ešte jednu malú odlišnosť, keď jedna vyletela príliš vysoko a bola skoro vo výške Lokiho očí. Ich zadoček nebol jediný, ktorý svietil.

Kmitajúce krídelká vytvárali zaujímavé vzory s oranžovým nádychom slnečnej farby. Bolo to pre boha fascinujúce a ukázal to jeho zamysleným pohľadom. Znova sa stratil vo svojej mysli, ale nepremýšľal o ničom. Pre zmenu mal v nej prázdno a bol pre to celkom rád. Užíval si takúto krásnu prírodu.

Zašli opäť medzi stromy, avšak už nekráčali dlho. Spomedzi drevín sa objavila vytŕčajúca kopa kameňov. Najskôr si myslel, že nie je ničím zaujímavá a obídu ju veľkým oblúkom, no opak bol pravdou. Zastali pár metrov pred ňou a Patris zoskočila zo zvieraťa ako prvá. Muž si najskôr nedôverčivo skontroval okolie, akoby čakal, že niekto vyskočí spoza niektorého tmavého tieňu. Až potom zopakoval to, čo žena.

Keď si všimol na skalách popísané rôzne runy, ktoré jemu boli neznáme ako väčšina vecí na tomto svete. Niektoré mu však pripomínali tie, čo poznal alebo aspoň raz niekde videl. Striedalo sa ich najmenej dvadsať a tvorili rôzne slová. Vyzeralo to, akoby tam niekto napísal nejakú báseň, pieseň či kliatbu, alebo magickú formulku. Obkolesoval ich červený kruh, ktorý musel mať tiež nejaký špeciálny význam. Loki ani nechcel myslieť na to, že jeho farba nápadne pripomína krv.

Svoj zamyslený pohľad presunul na Patris, ktorá si zrazu kľakla na zem. Strhla si z krku náhrdelník. Skoro stále ho mala skrytý pod oblečením, preto ho nikto nemohol spozorovať, maximálne nitku držiac ho pohromade. Položila ho na jeden z kameňov na zemi najbližšie a obidve ruky položila na dva vedľajšie dlaňou dole. Pozorne sa pozrela na runy napísané čiernym atramentom a skoro ani nežmurkala. Nič sa s prírodou nedialo, ako to boh za ňou predpokladal. Cítil však napätie, ktoré každou sekundou stúpalo. Preňho to bolo niekoľko dlhých minút, no pre blondínu sa to zdalo ako niečo úplne rýchle. Možno to pre ňu už tak bežné, že si to sama neuvedomovala.

Atmosféra naberala na intenzite a začínala byť veľmi nepríjemná. Našťastie však skončila akonáhle sa Patris prudko nadýchla. Nemusela mu to hovoriť, sám si vedel domyslieť, že vykonala nejaké kúzlo. Sledoval ako sa začínali kamene dvíhať a pomaly ustupovať do strán. Bolo to veľmi tiché až ho to mierne prekvapilo. Žena sa postavila a urobila jeden krok dozadu, aby ju nezasiahli. Obaja počkali, kedy sa diera zväčší a spevní natoľko, že budú schopní tadiaľ prejsť.

,,Tak môžeme," povedala Patris tichšie a skôr pre seba, no boh to bol schopný započuť.

,,A kone?" opýtal sa ešte skôr, ako vykročil. Očami jemne naznačil k zvieratám vedľa nich.

,,Tých nechaj tu. Sparkle sa o nich postará," otočí sa k nemu a hodí zrakom k malému tvorovi opodiaľ, ktoré sa tu objavilo z nenazdajky.

Keď sa boh naň pozrel, jemne mykol hlavou a pootvorené ústa zatvoril. Jeho čierne dlhé vlasy a telo zabalené v ronako temnom hábite ho prekvapilo. Nad bledou tvárou zrejme ešte dieťaťa si pomyslel, ako veľmi dlho naň nedopadlo slnečné svetlo. Ak vlastne ešte žilo. Jemne sa na muža pousmialo, no on jemu úsmev neobetoval. Vrátil sa tvárou späť k žene a prikývol na znak, že chápe.

Vrátila dieťaťu jemný úsmev a Lokimu naznačila rukou, nech ide za ňou. Akoby to sám nevedel a mal nejaký zlý úmysel. Bol jej skoro za pätami. Ako prvá vošla do jaskyne žena. Rozsvietili sa mnohé svetlá akonáhle položila nohu na prvý schod. Plápolal tam oheň a dodával tomuto miestu akúsi nadvládu. Schodisko bolo dlhé a niečo nižšie sa rozchádzali do dvoch strán. Každý jeden povrch jednotlivého schodíka sa zdal mokrý a veľmi klzký. Loki si preto dal väčší pozor na to, ako na ne stúpa a neponáhľal sa.

Otvor mu dal ešte nejaký čas, predsa však sa zatvoril skôr, než tam vstúpil nejaký nevítaný hosť. Strop bol napodiv cestou dole schodmi veľmi nízky. To, kvôli čomu sem Patris Lokiho priviedla, uvidel až keď zišli na križovatku schodiska. Nevedomky otvoril ústa a díval sa na to najskôr s prekvapením. Potom sa mu čelo zvraštilo do zamysleného pohľadu, z ktorého sa dala vidieť len jedna otázka.

,,Čo to je?"

,,Membershare," dostalo sa mu na odpoveď jemným, ale zároveň tajomným hlasom.

,,Čože?" Pozrel sa na ženu nechápavo, keď urobil pár krokov bližšie k zábradliu a dlaňami sa dotkol chladného povrchu zábradlia, ktoré chránilo návštevníkov pred pádom.

,,Niečo ako stroj, dalo by sa povedať," vysvetlila mu Patris, ale nebola to práve tá odpoveď, ktorú by očakával a ktorá by mu ukojila jeho zvedavosť.

Pozrel sa na guľu, sediacu v strede jaskyne. Zelené svetlo, prúdiace z nej, dopadalo na kostrbaté steny. Tým, že sa krútila do všetkých možných strán, vytvárala zaujímavé obrazce.

Boh s havraními vlasmi sa oprel rukami o hrubé zábradlie. Nadýchol sa cez stále nezatvorené ústa a vydal zo seba ďalšiu otázku: ,,A čo to robí?"

,,Ukazuje spomienky, na ktoré si zabudol," prišla mu jednoduchá odpoveď. Patris sa otočila telom k schodom po jej ľavej ruke a zišla nimi na samotné podlažie. Bez akéhokoľvek zaváhania začala smerovať práve k tej veci.

,,Ja so práveže na všetky pamätám, ak nepočítam dobu, keď som bol ešte novorodenec," odfrkol si a jemne prevrátil očami.

Blondína túto jeho poznámku ignorovala. Jemne sa nad ňou pousmiala a posadila sa k žiariacej guli. Tá akonáhle ucítila prítomnosť osoby vo svojej blízkosti, jemne sa zachvela.

,,To si len myslíš. Každý predpokladá, že na nič nezabudol, dokým mu niekto alebo niečo nedokáže opak," prehovorila pokojne do vzduchu. Naraz sa zdala taká pokojná, sťaby bola prišla do svojho prvého domova.

Položila pravú ruku na sklenený povrch a zelená sa na mieste dotyku zmenila na bledší odtieň. Pár sekúnd trvalo, kým sa žena a magická vec prepojili. Následne sa začali na stenách objavovať väčšie obrázky. Črtali sa tam tváre ľudí alebo bytostí rôznych rás. Tie najvplyvnejšie a najväčšie tancovali pred tvárou sediacej. Tá si potichu a z plných pľúc povzdychla. Nebolo to tým, že by jej zabudnuté spomienky boli nešťastné, veľa ich bolo práveže úsmevných a vyzerala na nich pomerne šťastne. Žena neznášala ten pocit, keď si uvedomovala, že zabúda čoraz viac. Sužovalo ju to. Sužovalo ju toto miesto.

Loki sledoval, ako po múroch pobehujú veľké či malé spomienky. Bolo ich pomerne dosť. Vypĺňali skoro celú plochu a možno to ani neboli všetky. Vzpriamil sa a pomalým krokom zišiel po schodoch po svojej pravici. Priblížil sa k veci a bohyňu a opatrne si prisadol. Nehovoril nič, len sledoval túto expozíciu pred sebou. Ako sa rozhliadal, v ušiach mu doznievali Patrisiné slová. Začal jemne pochybovať o vlastných slovách a o vlastnej mysli. I keď si to nechcel veľmi pripustiť.

,,Hm," zamyslene vydala blondínka, čo s ním jemne trhlo. Presunul zrak k jej tvári. ,,Zaujímavé," dodala.

Čakal, že bude hovoriť niečo ďalej, ale nestalo sa tak. Podvihol nad tým obočie. Jedna časť z neho chcela vedieť, čo jej prišlo zaujímavé, ale druhá to chcela nechať tak. V jej očiach sa mu podarilo nájsť akúsi iskru, ktorá ho odlákala od starých myšlienok a priviedla k novým. Nebol si istý, či to bola iskra smútku alebo radosti. Možno obe naraz alebo niečo medzi tým. Nebol veľmi šikovný v odhadovaní pocitov z tváre. Pohľadom mykol k jej ruke, ktorá sa zodvihla zo svietiacej veci. Obláčiky spomienok postupne zmizli a nezostalo po nich nič. Zelená žiara zostala nepoškodená.

,,A teraz ty," obrátila sa k nemu a vypískla trošku viac natešene a vyšším tónom hlasu, ako pôvodne plánovala, no stále sa jej podarilo neprerušiť pokojné ticho naokolo.

Boh s tým problém nemal. Vyzeralo to naozaj neškodne. Natiahol ruku nad to a skoro sa toho dotkol. Ihneď sa však končatinou vrátil späť do výšky. Premohli ho nečakané pochybnosti. Zrazu si jeho myseľ premietla, čo všetko mohol zabudnúť a všetko by sa objavilo na kamennom plátne. Prizerala by sa tomu aj Patris, a to zatiaľ nechcel. Necítil sa ešte na to, aby jej ukazoval jeho detské výtržnosti a vzťahy medzi svojimi rodinnými príslušníkmi. Dlaň si zovrel do päste a celú si ju prisunul k hrudi. Nie, toto nebude robiť.

Žena vedela, že sa napokon nebude diať nič. Avšak nereagovala ani nahnevane, ani smutne, ani vyčítavo. Nie každý, kto sem prišiel, chcel vzápätí vedieť to, čo im rozum vypustil z hlavy. Ale vedela, že časom ich to nepustilo a museli si to pripomenúť.