☾︎𝕊𝕞𝕣𝕥 𝕛𝕖 𝕝𝕖𝕟 𝕫𝕒𝕔̌𝕚𝕒𝕥𝕠𝕜. 𝔸𝕝𝕖 𝕒𝕫̌ 𝕕𝕣𝕦𝕙𝕖𝕛 𝕜𝕒𝕡𝕚𝕥𝕠𝕝𝕪☽︎
~𝕎𝕚𝕝𝕝𝕚𝕒𝕞 𝕊𝕙𝕒𝕜𝕖𝕤𝕡𝕖𝕒𝕣𝕖

***
Nasledujúce ráno slnko svietilo najviac, ako mohlo a po búrke nebolo skoro žiadnej stopy. Obyvatelia pokračovali v každodennej práci. V rýchlom tempe sa v uličkách začalo pošuškávať o tom, čo sa dnešnú noc udialo na pokraji hory Osbourne. Za pár hodín o tom vedeli snáď všetci. Každý začal špekulovať, tvoriť si vlastné názory a postupne šíriť nezmyselné teórie.

Vzduch bol oveľa sviežejší ako deň predtým. Spolu s rannou rosou tvoril chladný vetrík, pri ktorom si každý musel zakryť telo niečím teplým.

V jednom jazierku medzi stromami jednej z mnohých hôr tohto malého sveta sa objavilo jedno bezvládne telíčko, na ktorom boli zapísané rany z boja. Keď sa objavil, vydal slabučké vybrácie, ktoré započuli len bledé, levitujúce bytosti v čiernych hábitoch. Tie vždy verne strážili okolie z oblakov. Bolo to jedno z posvätných miest. Slúžilo ako miesto, kde sa objavili mŕtvi. Či už bohovia alebo iné bytosti.

Jedna z nich započula jeho príchod a začala sa pomaly k nemu z pomedzi vysokých stromov približovať. Najskôr si ho obzrela modrými, upokojujúcimi očami a kútiky slaboružových pier sa jej jemne zdvihli do malého úsmevu. Následne na rukami vytvorila pomocou mágie čiernu guľu a vyslala ju k oblohe, kde slabo vybuchla a rozplinula sa. Jednou dlaňou vo vzduchu mávla a druhou si upravila svoje čierne vlasy za ucho. Pod bohom sa nahromadila para, z ktorej vznikol jeden veľký oblak. Ten sa s ním opatrne nadvihol a nasledoval dušu v čiernom obleku nad vysoké stromy.

Hora bola naozaj veľká, preto museli nejaký čas klesať dole. O pár sekúnd sa napokon objavil mohutný hrad. Dve veže, nosiace hnedo-červenú farbu, sa týčili do výšky. Zdobili ich strieborné špirály. Medzi nimi stála veľká stavba, takých istých odtieňov a zdobená ornamentmi. Niekoľko poschodí zakrývala strecha, ktorá bola zámerne vyrezaná do tvaru meča.

Stvorenie s bohom v pätách sa pomaly postavila na začiatok mosta. Nebol dlhý, ale musela ho prejsť po vlastných nohách. Svojím spôsobom to bol signál pre vaktov, že nie je nepriateľ. Pod ním sa ťahal strmý zráz s hlbokou riekou, ktorý vyzeral strašidelne. Aj keď cesta bola z bokov zabezpečená zábradlím a určite aj nejakým kúzlom, pohľad dole mohol zovrieť žalúdok nejednej bytosti.

Dostala sa na druhú stranu a minula dve cestičky do mesta pod hradom. Pár krokov od brány zo striebra sa ako na lusknutie otvorila. Uvítali ich najskôr časť pre vojakov a za druhou hradbou ich pozdravili farebné a bujné záhrady plné života. Pomedzi rastliny lietali rôzne druhy hmyzu. Nesmela chýbať biela fontánka s pár lavičkami okolo, kde sa vtáctvo mohlo napiť. Vyzerali spokojne. Oproti vonkajku, tu to pôsobilo ako v nebi.

Medzi rastlinami sa im naskytol pohľad na mohutné schodisko, ktoré hore končilo veľkými dverami. Bytosť svojimi dlhými nohami ich zdolala raz-dva. Po vstupe dvojicu pohltilo nezvyčajné ticho. Väčšinou tu pobehovalo množstvo ľudí alebo bytostí, no dneska tu vládol pokoj.

Vysokej bytosti v čiernom padol prvý pohľad na blondínku, schádzajúcu ďalšie mohutné schodisko. Prišla práve včas. Vidno, že efektivita stráže a ich spolupráca funguje nadmieru dobre. Oblak s bohom zastavil vedľa vysokej postavy a o niečo menšia žena k ním pristúpila.

,,Dobre," povedala nakoniec spokojne s malým úsmevom na perách a založila si ruky za chrbtom, ,,ďakujem, Oye."

***

Bolo niekoľko hodín ráno. Veľké slnko sa kadú chvíľku chcelo vynoriť spoza vysokých hôr. Hviezdy pomaly mizli a príroda sa zas začala pomaly preberať. Niektoré zvieratá už dávno pobehovali medzi rastlinami a hľadali, čo by mohli zjesť.

V túto dobu sa zobudil aj boh ľsti a fale. Najskôr niekoľko ráz zmätene zažmurkal na strop, aby zaostril a zistil, kde sa nachádza. Zíval černotou, preto bol Loki ešte viac neistý. Miestami bola tmavá farba preťatá zelenou a tým tvorila nejaké zvlátne vzory. Oči lenivo zatvoril a začal sa sústrediť na iný zmysel svojho tela.

Sluch nastražilnajviac, ako len v tej chvíli dokázal. Zvuk sa mu stále zunoval. V hlave cítil akýsi tlak, ktorý mu bránil sústrediť sa. Nedarilo sa mu zaostriť na nič, čo by si žiadal. Naraz sa mu však bolesť vyparila a zmysly zacítili jedno nezrozumiteľné mumlanie. Postupne sa to začalo vracať do pôvodného, prirodzeného zvuku. Z tohto neprirodzeného javu sa mu mierne zdvihol žalúdok a chĺpky na rukách sa mu postavili. Niečo nebolo v poriadku. Doterajšie ticho z jeho strany prerušilo jeho zakašľanie.

V tom momente neznáme hlasy utíchli. Jeden rýchlo pošepkal tomu druhému ešte čosi a potom sa ozval zvuk zatvárajúcich sa dverí. Boh sa skúsil posadiť, avšak tento pokus nebol úspešný. Radšej sa okamžite vrátil do polohy lemžo. Jeho telom prešiel prúd bolesti, ktorý bol predtým tlmený a veľmi sa neprejavoval. Sám nevedel, z akej časti jeho schránky táto zloba prišla. Vydal bolestný zvuk a ostal skoro nehybne ležať. Jedine jeho hrudník ukazoval jeho trhaný dych.

,,Mal by si ležať. Prekonal si početné zranenia," ozval sa pokojný ženský hlas a krokmi sa začala približovať k posteli.

Lokimu pri tej vete nabehli zimomriavky po celom tele. Neodpovedal jej a ani nepustil pohľad od stropu. Nevedel prečo, ale v duši sa mu vytvoril nepríjemný pocit strachu. Neodvážil sa k osobe otočiť zrakom.

,,Timor descendit," zašepkala a z boha všetok strach a obavy opadli. Vystriedala ich odvaha a tá ho donútila sa na ženu zvedavo pozrieť. ,,Prepáč, prvý pocit zo mňa ľudia nemajú práve najlepší. Nie je ľahké ovládať strach, má to svoje nedostatky," ospravedlnila sa mu prezrádzajúc mu niečo o sebe a založila si ruky za chrbát. Vystrela sa a nohy dala k sebe ako vojak. V jej brnení, odrážajúcom niekoľko odtieňov sivej, vyzerala vznešene. Tvár mala otočenú mierne dolu, aby mohla lepie očami sledovať čiernovlasého muža.

,,Kto si?" spýtal sa chrapľavým hlasom a snažil sa skúmať každý jej detail, či pohyb. Aj cez ťažkú váhu viečok mal zreničky otvorené dokorán.

,,Patris, bohyňa mierne ovládajúca strach a dva ľahké, no pre mňa vľmi obtiažne kúzla," predstavila sa, dala si jednu ruku pred brucho a ľahulinko sa uklonila. Tým spôsobom jej pár pramienkov svetlých vlasov spadlo do tváre. No po vrátení sa do tej istej pózy si ich neopravila. ,,A ty bude určite Loki," venovala mu mení lišiacky úsmev.

,,Kde som a čo chcete so mnou urobiť?" ostro sa opýtal a znova sa pokúsil cez veľkú bolesť posadiť, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Oprel sa o čiernu stenu, kde zelená tvorila listy rastliny a tie sa krčili do zvlátneho srdca. Jeho hlas zaznel v miestnosti arogantne a naliehavo. Chcel však všetko vedieť. Ženou to ani nepohlo, úsmev jej stále ležal na perách. Zrejme bola zvyknutá na niečo také.

,,Si v kráľovstve zvanom Falling Darkness. A lepšie povedané... Si ríši zosnulých," posledné slová povedala troku súcitne s prikývnutím, čo vyznelo dosť ironicky. Na chvíľku sa odmlčala, aby sa s tým dokázal zmieriť. Následne pokračovala: ,,Potom, čo ťa Thanos zabil, vaša loď vybuchla. Ale tvoj brat, Thor, prežil."

Pri zmienke jeho brata, sa Lokiho pohľad na dievčati ešte viac zarazil. To bolo následkom dvoch otázok: ,,Ako viete o mojom bratovi? Ako viete, čo sa stalo?"

,,O tomto mieste sa budeš mať čo učiť. Ak budeš chcieť, viac ti poviem neskôr. Teraz ešte odpočívaj," navrhla mu a tvár držala stále pokojnú.

***

,,Stalo sa niečo, pani?" opýtala sa zadýchaným hlasom so zdvihnutým obočím a zastala pred trónom. Znova sa vystrela. Tentoraz bradu zdvihla viacej hore a pery posunula do neutrálnej polohy.

,,Keby sa niečo stalo, upozornila by som ťa mágiou ako vždy," pohľad presmerovala z okna na Patris a lepšie sa vo svojom kresle usadila. Stráže ju pozorne chránili nie len po jej bokoch, ale aj pred vstupom do sály.

,,Tak o čo teda ide?'' spýtala sa znova blondínka, pretože jej to akosi nesedelo. Nepochopene sa na ňu zamračila.

,,Čo by sa malo stať?" zasmiala sa žena v zlatom oblečení, čím veľmi vojačku neuspokojila. ,,Je v poriadku?''

Najskôr Patris nechápala, o kom kráľovná hovorí, ale keď jej po pár sekundách došlo, slušne odpovedala: ,,Áno, pani. Slúžky sa oňho starajú a sám povedal, že sa cíti lepšie,'' odpovedala a uvoľnila sa. Nabehol jej znova príjemný úsmev.

,,Dobre," zašuškala si kráľovná pre seba. ,,A je stále taký pekný ako si pamätám?'' uškrnula sa.

,,Trochu starší, ako ste hovorila, ale presne zodpovedá vášmu opisu," blondínka jej úkľabok obetovala.

,,To je výborné," ozval sa ich smiech po celej sieni.

,,A kedy mu môžem povedať pravdu o vás?'' napadlo Patris a jej tvár sa zmenila na vánejiu.

,,Dneska nie. Necháme mu trošku čas na zotavenie. Povieš mu to, keď bude pripravený," rozhodla a mávla rukou vo vzduchu. Dievča na to prikývlo a pomaly sa začala zberať na odchod. ,,A nech sa mu nič nestane!'' zakričala za ňou. Bojovníčka sa iba pousmiala, prikývla a odišla.