Keď sa presťahovali do zabezpečeného bytu, Klaus sa ponatieral svojim krémom, oddýchol si, znova sa natrel, dal si tabletky a najedol sa. A až potom prvýkrát požiadal Neala o pomoc.

Klaus bol hlučný, rád robil z vecí haló, ale očividne sa nerád sťažoval keď ho niečo naozaj bolelo. Spálená pokožka sa mu napínala pri každom pohybe. Keď sa viac natiahol, náhodne mu praskali pľuzgiere a vytekal z nich biely hnis. Klaus si všetko však len utrel, znova ponatieral a tváril sa, že je okej. Potom prišla prosba.

„Viem, že to asi nie je najpríjemnejší pohľad, ale ak sa chceme pohnúť, musím sa obliecť. A keďže si nechcem zničiť všetko oblečenie a nechcem, aby sa mi lepilo na rany, potrebujem si ich obviazať."

Nealovi chvíľu trvalo, kým pochopil jeho nemú prosbu. „Kde máš obväzy?"

Zdalo sa, že kúsok napätia v Klausových pleciach povolilo. Ukázal na tašku pri stene. „Mali by byť tam. Nešetri. Pokojne mumifikuj."

„To by zahŕňalo aj vyťahovanie orgánov cez nosovú dierku, balzamovanie a hej, tvoju smrť. Asi tú časť preskočím."

Klaus sa zachechtal. „Anubis bude smútiť."

„Prežije. Takže, kde začnem?"

„Hrudník," inštruoval ho Klaus a posadil sa na koniec postele, aby naňho Neal lepšie dočiahol. Na bruchu a hrudi mal Klaus tie najhoršie popáleniny, tak sa Neal snažil, aby mu spôsobil čo najmenej bolesti. Aj tak Klaus párkrát sykol, keď ho poškrabal obväz, alebo keď ho Neal trocha viac utiahol.

Po skončení s hornou časťou tela, to naozaj vyzeralo, že sa chystá Klausa mumifikovať. Len na pár pásoch ostala jeho koža odhalená.

Následne Neal kde-tu obviazal jeho ruky a nohy. Tie boli v lepšom stave, ale stále museli neskutočne bolieť.

Klas si na seba následne natiahol voľnú košeľu, jej predok nechal rozopnutý a voľné nohavice z teplákoidného materiálu. V konečnom dôsledku Klaus vyzeral ako chlap, ktorý si zle vypočítal silu slnka na dovolenke a teraz sa snaží vysporiadať s následkami. Len Neal vedel, že pravda je oveľa horšia.

„Tak, môžeme ísť. Ale ruksak berieš ty. Bolí ma chrbát."

Neal ostal zarazene hľadieť na Klausa. „Chceš ísť so mnou? V tomto stave? Ledva sa hýbeš."

„Prosím ťa, to prežijem," Klaus prevrátil očami. „Mám plán, že sa do toho nezapletiem kým to nebude nevyhnutné. Možno tak budeme na našej strane aj moment prekvapenia, čo ty na to? Ale určite nejdeš sám. Naposledy to nedopadlo najlepšie a pri hľadaní šialených vydieračov rozhodne potrebuješ moju pomoc."

„Klaus, už aj tak si mi veľa pomohol..."

„Prestaň. Nezačni sa hrať na samaritána. Som okej. Trocha upečený, ale okej. Chceš to ukončiť, ja to chcem ukončiť. Tak poďme na to."

Neal si povzdychol. „Fakt?"

„Rozhodne. Inak ti ani nepoviem kam ísť."

Frustrovane si čosi zamrmlal popod nos. Klaus sa zasmial. „To beriem ako súhlas."

„Fajn. Tak kam ideme?"

Klaus mu nadiktoval adresu na južnej časti Manhattanu.

„Ako si to vôbec vyriešil? Hovoril si, že je to neviem ako kódované a potom sa vrátiš polomŕtvy s riešením."

„Nie polomŕtvy," opravil ho Klaus so zdvihnutým ukazovákom. „Len mierne upečený. Ale na tom nezáleží. Keď prišli tí smradi, už som mal rybku na háčiku, len som ju nestihol vytiahnuť. Zobral som si USB, cez ktoré som to celé robil a potom mi stačilo prihlásiť na počítači, ktorý mám tu. Ale mal som šťastie, že USB nebolo veľmi poškodené, lebo inak by som sa cez tento jednoduchší systém, ktorý mám tu, k odpovediam nedopracoval."

Neal radšej ani nepremýšľal nad tým, že pri úteku o život mal Klaus čas zastaviť sa po USB. Len prikývol. „Tak teda, poďme."

*****

Tajomná adresa ich zaviedla do jednej z tých kútov Manhattanu, o ktorých sa v brožúrkach na reklamu New Yorku nikdy nehovorilo. Napriek všeobecnému presvedčeniu o tom, že každý kút Manhattanu blyští životom a úspechom, existovali aj tieto štvrte. Patrili ľuďom, ktorých veľké sny ostali rozdrvené na prach v momente, keď si uvedomili, že ani v New Yorku sa nedá vyžiť len zo snov. Treba na to peniaze. Veľa peňazí. Viac, než si obyčajní ľudia môžu dovoliť.

Veľká budova so sivými stenami bola trocha vyššia ako ostatné v tejto časti mesta. Po uliciach behalo niekoľko detí, ženy vešali vypraté oblečenie medzi jednotlivými budovami a muži sa ponáhľali do práce, alebo z práce, alebo kamkoľvek inam. Medzi dvoma budovami prebehol potkan, ktorého by sa zľakla aj Tuláčka, na okenici jednej bytovky vylihoval túlavý kocúr, ktorý bol polovičato oskalpovaný a medzi smetiakmi v zastrčenej uličke ňuchal vychudnutý, špinavý pes. Áno, aj takáto je realita pekného New Yorku.

Neal zamieril k väčšej sivej budove, z ktorej sa tiež niesli hlasy. S Klausom sa rozdelili už pred chvíľou a odvtedy cítil Neal ešte väčšie napätie. Ostať osamote len so zlými myšlienkami, bez Klausovho rozptyľovania... nebolo to príjemné.

Sivá budova nemala zamknuté vchodové dvere, takže sa cez ne Neal ľahko prešmykol.

Klaus ho poslal na piate poschodie, do bytu 5C. Tam sa mal skrývať Nealov vydierač, ktorý akýmsi záhadným spôsobom zistil všetko o prípade Beasta. Vrátane toho, kým je Beast a že v skutočnosti neumrel.

Bolo to divné, pretože o tom fakte vedeli len traja ľudia – Neal, Skylar a Cassandra. Ostatných presvedčili o opaku. A keď Neal začal dostávať správy typu: Viem, že skutočný Beast ešte žije. Že si ho ochraňoval, poskytol falošné alibi... Bolo to desivé. Bola to časť minulosti, na ktorú chcel Neal za každú cenu zabudnúť, ale realita mu to nedovoľovala. Neal oklamal systém. Preto nikdy nemohol od polície odísť. Potreboval ostať v obraze, aby si bol istý, že nikto na jeho klamstvá nepríde. Niekomu sa to aj tak podarilo.

Niekto z bývalých členov zrejme vedel o tom, že vrahom bol Skylar a keď si začal spájať jednotlivé diely, tak mu to ukázalo groteskný obraz reality. Vraha oslobodili, ale ostatných členov nechali pykať za mrežami do konca ich životov. Kde to bolo fér?

Neal to chápal. Zároveň však vedel aj to, že sa zachoval fér. Členovia vraždiaceho tímu sa pridali k jeho otcovi s vedomím toho, čo robia. A keby aj nie, časom na to prišli a aj tak v tom pokračovali. Skylar bol výnimkou.

Pomaly stúpal po schodoch. Piate poschodie bolo vyššie, než by Neal ocenil. Plece ho stále bolelo od strelnej rany, hoci nateraz sa v ruke skôr začal umocňovať pocit svrbenia, ktorý naznačoval pomalé hojenie. To bolo fajn. Hoci ak dnes Neal zomrie, tak to bude úplne jedno.

Zastal na poslednom medziposchodí a trocha si oddýchol. Potom vybehol po posledných schodoch na piate poschodie. Ocitol sa priamo oproti dverám 5C.

Spoza opaska vytiahol pištoľ a treskol ňou o jednoduchú zámku, ktorá sa ľahko rozpadla. Dvere sa v podstate sami od seba odchýlili.

Neal ich rýchlo otvoril a ustúpil. Netúžil si zopakovať úlohu terča.

Ale ostalo ticho.

Vyklíčila v ňom nádej, že vydierač možno ani nie je doma. To by bol ideálny scenár. S Klausom by presondovali byt a čakali by, kým príde domov. Potom by na svojej strane rozhodne mali moment prekvapenia.

Neal nakukol do bytu. Videl len chodbičku, do ktorej ústilo niekoľko dvier.

Pomaly sa vybral dnu, pištoľ odistená vo vystretých rukách. Mieril pred seba – väčšinou to bola dobrá stratégia. Pištoľ sa tak dostala do výšky, ktorá by priemerného chlapa strelila do hrude. Potom tam samozrejme bola dilema o tom, koľko chlapov je vlastne priemerných a čo so ženami?

Vytlačil si tie myšlienky z hlavy.

Prvé dvere viedli do špajze, ktorá bola naprataná trvácimi potravinami ako konzervy, kompóty, paštéty a podobne. Druhé dvere viedli do malej kúpeľne, vďaka ktorej Neal zistil, že byt obýva jeden človek, pravdepodobne muž. Pred zrkadlom bola na stolčeku jedna zubná kefka, žiletka a vedľa visel sivý, drsný uterák. Ženská výbava kúpeľne vyzerá inak. Samozrejme, mohlo ísť aj o viac maskulínnu ženu, ale v kúpeľni nebol viditeľný kôš, ktorý každá žena aspoň raz mesačne potrebuje.

Dvere na druhej strane viedli do kuchyne, ktorá svojou strohou výbavou zase len Nealovi potvrdila, že ide o mužský byt. Posledné dvere na konci chodby boli však najzaujímavejšie.

Neal vedel, že za nimi čaká obývačka, alebo spálňa a práve tam bude to, čo Neal hľadal – odpovede.

Dvere neboli zamknuté, len privreté. Neal ich veľmi opatrne poodchýlil a nakukol dnu.

Zadržal dych.

V miestnosti, ktorá bola obývačkou a zároveň ňou nebola, bola tona počítačov. Vyzeralo to podobne ako Klausov bunker v stoke, akurát tu bolo svetlejšie a počítače vyzerali trocha staršie, menej udržiavane.

Pred nimi sedel muž približne v Nealovom veku. Vyzeral strhane, ale lepšie, než Neal čakal. Čakal totiž, že muž bude trocha viac mŕtvy. Ale mŕtvi sa očividne radi vracali zo záhrobia.

Byt totiž patril Leonovi Majewskemu, ktorý údajne niekoľko týždňov dozadu umrel pri výbuchu vlastného bytu. Výbuchu, ktorý očividne sám zorganizoval.

ta-ta-taaaaa!

S radosťou oznamujem, že príbeh je dopísaný a už ho budem pomaly len publikovať 😁