„Vieš nad čím som premýšľal?" prehovoril Klaus znenazdajky.

„Hm?"

„Tvoja sestra poznala riziko. Mala domáce väzenie. Tak odkiaľ vrah vedel, že to všetko poruší a budú v tú noc o pol jednej v noci prechádzať cez danú ulicu?"

Neal si povzdychol. „Prečítal si to v jej telefóne. Cass zvyčajne nie je hlúpa, ale vždy sa vedela správať nezodpovedne. Bol to posledný deň jej domáceho väzenia a so spolužiakmi sa dohodla, že sa stretnú. Chcela sa vykradnúť a vrátiť sa sama do bytu už v čase, ktorý považovala za bezpečný. Vrah sa nemusel extrémne namáhať, aby zistil, akou trasou pôjde. Avšak v ten večer pršalo, preto to jej spolužiaci zrušili a dohodli sa na ďalší deň. Cass bola vlastne spokojná, pretože mohla apelovať na to, že jej domáce väzenie sa skončilo. Vrahovi hralo do karát, že Skylar bol v tú prvú noc mimo. Ak by nebol, čakal by na obeť zbytočne."

„To znie logicky," prikývol Klaus. „A rovnako chladnokrvne."

Neal si odfrkol. Bolo to chladnokrvné.

Nachádzali sa v Klausovom byte v New Yorskej stoke. Po vypočutí Fishera sa sem okamžite vrátili – aj so samotným doktorom. Ani jeden z nich nechcel riskovať, že doktorko poletí rovno za svojim kamošom, ktorý to mal celé na rováši a varuje ho. Už mu dýchali na krk. Teraz ho nesmeli vystrašiť. Preto doktora aj s jeho počítačom brali so sebou. Klaus ho zamkol do malej bočnej miestnosti (o ktorého existencii Neal ani netušil), dal mu jesť a dokonca mu dal aj tablet (bez SIM karty), aby na ňom mohol hrať Candy Crush. Neal si veľmi dobre uvedomoval, že v podstate dvaja bežní občania uniesli človeka a z tohto môžu mať riadny prúser. Na druhej strane, nezdalo sa, žeby to Klausovi vadilo. A Neal tak trocha nemal na výber. Ak sa toto všetko skončí a doktor sa bude dobre správať, Neal mu sľúbi aj modré z neba, aby zabudol na tento malý unášačský incident. Na druhej strane, ak by sa prípad odviedol pred súd, s výhražnými správami na krku by bez ujmy nevyviazol ani Fisher.

Akokoľvek, teraz sedel v malej miestnosti s jedným matracom a žiarovkou a mohol dvadsaťštyri sedem hrať hru s farebnými cukríkmi. Nebolo to najhoršie zajatie na svete.

Kým Fisher asi zdolával svoj rekord, Neal sedel na posteli a snažil sa oddychovať. Tuláčka mu sedela v lone a spokojne priadla. Celé Nealovo telo kričalo od bolesti. Keď sa vrátili, Klaus mu skontroloval ranu, či sa náhodou nepotrhali štichy. To sa, našťastie nestalo, ale všetko bolelo ako čert. No najviac asi Nealova hlava.

Klaus sa však pustil do práce s rovnakým nasadením ako vždy. Zobral si Fisherov počítač a teraz sa snažil vystopovať odkiaľ posielal záhadný Beast správy doktorovi.

„Nebude to ľahké," vysvetlil Klaus hneď na začiatok. „Tieto správy prechádzajú rovnakou rušičkou ako tie, ktoré si objednali tvojich žoldnierov. Dobrou správou je, že zrejme ide o to isté zariadenie a nie len rovnaký typ. Ergo, ak budem hľadať na dvoch veciach naraz, tak ma to skôr či neskôr pošle na správnu adresu."

Znelo to aspoň trocha nádejne.

*****

Thomas Fisher nepovedal ani slovo, keď pred ním na ďalší deň pristál tanier s jedlom a fľaša s vodou. Neal si všimol, že na tablete má naozaj otvorený Candy Crush, ale tak, nič lepšie na práci nemal. Klaus ho ubezpečil o tom, že ten tablet je zabezpečený na sto zámkov a ak by sa ním Fisher aj pokúsil niekoho kontaktovať, alebo pripojiť sa na internet, Klaus dostane oznámenie a môže mu tablet hneď zhabať. „Je to vlastne detská zámka pre dospelých," zazubil sa, spokojný sám so sebou.

Neal sa už cítil lepšie ako včera večer, ale stále na sebe nepopierateľne cítil, že nie je v top forme. Zranenie ho bude ešte dlho brzdiť.

„Čo keby si skončil hore pre nejaké jedlo?" navrhol Klaus, keď vytiahol hlavu zaborenú do chladničky. „Míňajú sa zásoby. Je nás tu tak o troch viac ako zvyčajne." Povedal to s pohľadom jasne zameraným na Tuláčku.

„Je dobrý nápad chodiť dakam osamote?"

Klaus mykol plecom. „Určite som mal už aj lepšie nápady. Ale nerád by som tu nechával doktora rybku samého. Napriek všetkým svojim zabezpečeniam. Navyše, ty tu sedíš úplne zbytočne. Nič v zlom. No ja môžem ďalej pracovať na zistení adresy, takže som určite užitočnejší."

Jeho argumenty zneli presvedčivo. „Okej. Čo mám doniesť?"

Klaus žmurkol. „Prekvap ma."

*****

Ticho prerušovalo len ťukanie na klávesnici. Klaus robil čo mohol, ale zdalo sa mu, že sa nedostáva bližšie k odpovedi. Problémom bolo, že očividne stál proti profíkovi, ktorý sa nechcel nechať chytiť.

„Čo na to povieš ty, mačka?" obrátil sa na svoju spoločnosť, ktorá spala vedľa na stole a kývala pritom chvostom. „Očividne nič. Bolo by to zaujímavejšie ak by zvieratá hovorili ako v rozprávkach."

S tou myšlienkou sa vrátil k práci. Pokúsil sa postaviť sa k tomu z iného pohľadu a skúšal rôzne možnosti. Až sa jedna z nich ukázala ako užitočná.

Klaus si tľapol sám so sebou a pozrel sa na hodinky. Neal odišiel už pred vyše hodinou. To nebolo také divné. Cesta do najbližších potravín trvala síce len pätnásť minút, ale nákupy a vystáť rad za pokladňou boli druhá vec. A Neal bol bez jednej ruky pomalší. Navyše, možno ani nešiel do potravín, ale do fast foodu, alebo reštaurácie. Napriek tomu Klausovi napadlo, žeby mu mal zavolať a uistiť sa, že je všetko v poriadku. Dal mu svoj vlastný zabezpečený telefón, aby mohli komunikovať. Napokon si to však rozmyslel. Ak bol Neal na ceste späť a v ruke mal tašku, ani tak by nevedel zdvihnúť.

Pokračoval teda v práci, kým nezačul zvláštne štrnganie. Prichádzalo zo stoky.

Klaus podišiel k dverám s predstavou, že Nealovi uľahčí jeho jednorukosť a pustí ho dnu.

Za dverami však nečakal Neal.

*****

Neal sa vracal do stoky s taškou plnou jedla. Pôvodne nakúpil len potraviny, aby sa mohol Klaus znova hrať na šéfkuchára, ale keď na rohu ulice zbadal stánok s kebabom, jeho žalúdok zavelil a tak v taške skončili aj tri kebaby. Pre Tuláčku zobral niekoľko konzerv, aby mala aj niečo mačacie.

Zliezť po rebríku bolo podobné utrpenie ako prvýkrát. Neal si prevesil tašku cez rameno zdravej ruky a začal rúčkovať. Už ho síce nič nebolelo ako v to poobedie, ale taška ho ťahala nadol a nohy sa mu párkrát pošmykli. Našťastie sa dostal do stoky bez hocijakej ujmy. A nezničil ani ich zásoby jedla.

Bol ešte na pár odbočení od Klausovho hniezda, keď si uvedomil, že niečo nesedí. Najskôr ten pocit nevedel pomenovať, ale ako urobil ešte pár krokov dopredu, pochopil. 

Cítil dym.

Taška mu vypadla z rúk a rozbehol sa. Bežal tak rýchlo, ako to len dokázal. Ale niečo mu hovorilo, že na tom už ani tak nezáleží. Prudko zastal len pri rohu, ktorý tvoril poslednú odbočku. Nakukol do chodby, v ktorej boli dvere ich úkrytu.

Dvere ležali vyvalené na chodbe. Z diery v stene sa plazili ohnivé jazyky, vystrkujúc svoju ničivú silu do chodby. O pár metrov ďalej stáli dvaja muži v čiernom – žoldnieri – so zbraňami namierenými do tej pekelnej diery. Akoby z tých plameňov mohlo niečo uniknúť.

Neala sa zmocnila neopísateľná hrôza. Chrbtom sa oprel o chladnú kamennú stenu a mlčky preglgol. Musel sa premáhať, aby nezačal plakať. Všetko vyzeralo tak dobre. Boli na stope toho muža. A znova raz sa zopakovala scéna spred bytu Leona a Katky. Jeho spojenci boli mŕtvi. Upečení zaživa.

Roztriasli sa mu ruky.

Otočil sa k tej scéne chrbtom a vybral sa smerom, ktorým prišiel. Musí sa stadiaľto rýchlo dostať. Nájsť si úkryt. Potom môže oplakať Klausa aj Tuláčku a prísť s novým plánom.

Cestou von zobral aj tašku, v ktorej mal jedlo. To množstvo mu zrazu pripadalo ako vtip. Uvoľnil sa len na chvíľku. Len na malilinkú sekundu uveril tomu, že sú na tom dobre a nemusia sa za sebou obzerať. A teraz boli kvôli nemu mŕtvi. A umrel aj Phoenixin brat. Jej jediná rodina.

Neal sa ledva vyštveral po rebríku. Oslepilo ho slnko, ale ledva si to všimol. Hlava sa mu krútila a pred očami mal zbytočné, boľavé scény. Tuláčka, skrútená v jeho lone. Klaus, vyškierajúc sa robí večeru. Potom sedí zhrbený nad počítačom a raz za celé storočie vyzerá vážne. Skrýval sa pred úradmi celé roky. A teraz to skončilo mihnutím oka.

Pretrmácal sa niekoľkými ulicami, keď zapípal telefón, ktorý mal vo vrecku. Zmocnila sa ho šialená predstava, že Klaus nejako unikol, že je živý a zdravý. Keď však správu otvoril, všetka jeho nádej pohasla.

Tvoj spojenec je mŕtvy. Tvoja mačka tiež. Tvoja stopa stratená. Vzdal si sa konečne, Neal Wallace?

K správe bola priložená fotka vyhorenej skrýše, v ktorej strávil posledné dni. Všetko zhorelo do tla.

Bolo by také jednoduché odpísať: Áno, vzdávam sa, len už každému dajte pokoj. Ale namiesto rezignácie ho ovládol hnev.

Nie, nevzdá sa. Toľkí dobrí ľudia neumreli preto, aby teraz vycúval a nechal ich vyhrať.

Jednou rukou vyťukal odpoveď a odoslal ju, skôr ako si to stihol rozmyslieť.

Donútim ťa oľutovať všetko, čo si urobil. Skry sa. Idem si po teba.