Recepcia nemocnice bola veľkou halou, po ktorej sa ponevierali ľudia. Niektorí boli očividní návštevníci, ktorí čakali na stretnutie s blízkymi, iní na druhej strane, očividne čakali len na doktora. Neal medzi nimi videl ľudí, ktorí bojovali s prechladnutím, ale aj chlapa, ktorý si kŕčovo zvieral ruku vo zvláštnej polohe. Mohol ju mať zlomenú.

Samotná recepcia bola obrovským kruhom bieleho pultu, stojaceho v strede miestnosti. Po vnútornom obvode boli prevažne ženy v bielom až modrom a nad hlavou každej svietil nápis oddelenia, ktoré mali na starosti. Neala zvláštne upokojilo, že pri staršej žene, ktorej nad hlavou svietilo ODDELENIE GENETICKÝCH OCHORENÍ, nestojí skutočný rad, len jeden zatúlaný človek.

Neal si s Klausom vymenil rýchly pohľad a potom sa postavili za muža. Ten si ich všimol, otočil sa, usmial sa a prepustil im svoje miesto.

Staršia žena mala vráskami pokrytú tvár, ale živé oči. Napriek rokom ich mala veselé a jasné, hoci skryté za rámom hranatých okuliarov. Po bokoch hlavy sa jej krútili svetlé kučery. Strieborné vlasy jej ešte miestami pretínali tmavšie pramienky, ktoré pôsobili takmer esteticky.

„Dobrý deň, ako vám pomôžem?" usmiala sa na nich.

Klaus výnimočne mlčal, tak sa slova ujal Neal: „Dobrý deň. Hľadáme istého doktora, ktorý by mal na vašom oddelení pracovať. Volá sa doktor Thomas Fisher."

Svetlé obočie ženy sa nadvihlo až nad rám okuliarov. Rýchlo sa pozrela na pult pred sebou, akoby si niečo kontrovala. „Môžem vedieť za akým dôvodom ho hľadáte?"

„No, zaoberá sa výskumom Huntingtonovej choroby. To je ten dôvod."

„Áno, doktor Fisher sa naozaj venuje skúmaniu tejto choroby. A to znamená, že vedie výlučne výskumnú činnosť a neberie žiadnych nových pacientov, len tých, s ktorými úzko spolupracuje. Ste si istí, že nehľadáte skôr chirurgiu?" recepčná sa veľavýznamne zahľadela na Nealovu vyviazanú ruku.

Mal chuť podotknúť, že to ani nie je hlúpy nápad vzhľadom na to, kto ruku ošetroval, ale zahryzol si do jazyka. Aj tak, strelná rana by vyvolala mnoho otázok, hoci sa nachádzali v Queense.

V tom sa do toho vložil Klaus: „Neviem, koľko toho viete o Huntingtonovej chorobe, ale často sa spája aj s pádmi a podobnými nešikovnosťami. Kto by sa mohol čudovať, že tuto môj kamarát sa pritom poranil? Nie je to nič vážne. Na druhej strane, vôbec na tom nezáleží, lebo kondícia tuto môjho spoločníka nie je prvoradá. Sme od polície a vyšetrujeme dôležitý prípad, ktorého súčasťou je aj toto ochorenie. A keďže nevieme o väčšom odborníkovi ako doktorovi Fisherovi, tak sme ho prišli poctiť návštevou. Takže, môžete nás k nemu nasmerovať?"

Recepčná sa tvárila rovnako skepticky ako pred chvíľou. „Máte Huntingtona a predsa robíte pre políciu?" Otázku smerovala na Neala, ktorého prepadla náhla potreba zaškrtiť Klausa. Tá predstava bola v konečnom dôsledku celkom uspokojivá.

„Samozrejme, že nie," povzdychol si a ani to nemusel predstierať. „Moje zranenie nemá nič spoločné s Huntingtonom. Ale môj kolega hovorí pravdu. Potrebujeme súrnu konzultáciu s doktorom."

Recepčná chvíľu váhala. Potom natrčila ruku: „Môžem vidieť vaše legitimácie?"

Neala oblial studený pot. Dopekla. Ju určite neoblbne starým screenshotom ako Rose. Už si v duchu pripravoval nejakú schopnú výhovorku, keď Klaus s veľkým plesknutím položil na pult dve kartičky. Neal sa nedokázal vynadívať. Rozhodne vyzerali ako New Yorské osvedčenia polície. Kde, doriti, ich zohnal?

„Viete, nosím teraz obe ja," zaškeril sa Klaus. „Lebo môj kolega má menšie problémy siahnuť si do vrecka, aby sa neprevážil."

Preboha, pomyslel si Neal. Zároveň ho však oblial jemný rumenec, pretože presne to sa už dnes stalo, keď sa snažil vložiť si telefón do vrecka. Ľavou rukou bol neskoordinovaný a ako sa snažil trafiť si do vrecka, od náhleho preváženia na jednu stranu ho skoro vykotilo.

Recepčná chvíľu skúmala kartičky, potom prikývla a posunula ich späť ku Klausovi. „Počkajte chvíľu. Zavolám mu, či vás môže prijať teraz, alebo je zaneprázdnený."

„Je to urgentné," namietol Klaus.

„Rozumiem, ale ak pracuje, bude zamknutý v laboratóriu a ani tak sa k nemu nedostanete. Prosím, počkajte."

Recepčná sa odvrátila a pritiahla si slúchadlo k ušiam, kým vyťukávala číslo.

Neal trocha odtiahol Klausa od pultu, ktorý si vkladal karty do peňaženky. „Kde si ich, dopekla, zohnal?"

„Prosím ťa," prevrátil Klaus očami. „Od vytvorenia falošnej legitimácie je jednoduchšie už len falšovanie občianskeho. Vie si to vybaviť každý druhý mladistvý. Samozrejme, pred políciou by nám to neprešlo, na to by som potreboval trocha viac času, ale pre takéto účely je to postačujúce."

Neal sa nestačil diviť, ale zároveň v duchu Klausa pochválil, že myslel aj na tieto veci. A že ich dokázal vybaviť. Nečudo, že mu tak ide život v inkognito. Aj keď sa pomenoval po fiktívnej postave z tínedžerského seriálu.

Recepčná na nich v tej chvíli mávla. „Hneď vás prijme," podotkla a usmiala sa. „Zatiaľ môžete výťahom vyjsť na štvrté poschodie, do sekcie H2. Budú na chodbe tri dvere, čakajte pred jeho kanceláriou, kde má menovku. Všetko jasné?"

„Samozrejme. Ďakujeme vám veľmi pekne," usmial sa Klaus, až pritom odhalil zuby. „Poď, kamoš. Čas na návštevu doktora."

*****

Nájsť kanceláriu doktora Fishera nebolo náročné. Výťahom sa vyviezli na štvrté poschodie a ocitli sa na križovatke. Tá šla šiestimi smermi, no pri každej chodbe bolo označenie písmena. Vybrali si chodbu H. Keď po nej prešli, ocitli sa na ďalšej križovatke, ktorá sa tentoraz delila podľa čísel. H1, H2, H3, H4, H5 a H6.

Na chodbe H2 čoskoro objavili svetlomodré dvere s menom doktora Thomasa Fishera, ktoré lemovalo niekoľko ďalších titulov. Pri dverách boli zarámované rôzne ocenenia, ktoré pre svoj výskum doktor dostal. Všetky sa týkali Huntingtonovej choroby.

„Má tu toho ešte viac ako na internete," zafrflal Klaus. „Keby som si ja dal takto vytapetovať čo všetko dokážem, táto chodba by bola málo."

Neal si odfrkol, ale na pery sa mu aj tak vkradol nenápadný úsmev. Zrejme hovoril pravdu, aj keď jeho schopnosti by asi začínali diplomom o falšovaní dokumentov. A možno aj ten by bol falošný.

Chvíľu stepovali pred dverami, až Klaus navrhol, aby zaklopali. Nebola to hlúposť, preto sa o to pokúsili. Nič. Žiadna reakcia.

„Mohol sa zľaknúť," uvažoval Neal. „Myslíš, žeby ušiel?"

„Pokiaľ plány nemocnice neklamú, existuje len tento výťah a jedno schodisko, vedľa ktorého sme prechádzali. Mám pocit, žeby sme sa neminuli."

„A čo únikové východy?"

Klaus mykol plecami. „Nemocnica je dosť veľká. Nerád to priznávam, ale je tu možnosť, že existujú aj nejaké cestičky čisto pre personál. No pochybujem, žeby neboli na plánoch."

„Hm. A ak boli plány staršie?"

„Hľadal som čo najnovšie. Tie, ktoré vznikli po poslednej renovácii."

„Okej. Fajn."

„Skúsme šťastie pri ostatných dverách," navrhol Klaus. „To budú jeho labáky."

Neal nemal lepší nápad, takže zastali pred ďalšími dverami. Boli rovnakej svetlej farby, teraz na nich bolo napísané len Laboratórium 1, Dr. T. Fisher. Vedľa nich bol malý zvonček, pod ktorým stálo varovanie, aby neklopali, ale zvonili.

Neal stlačil zvonček, ale nič sa nedialo. Klaus mykol plecom a pobrali sa k posledným dverám, ktoré boli takmer úplne na konci stometrovej chodby. Vyzeralo to rovnako ako pri predošlých dverách, akurát miestnosť bola nazvaná ako Laboratórium 2.

Klaus stlačil zvonček a vtedy sa stalo niekoľko vecí naraz.

Začuli buchot, no nepochádzal z dvier pred nimi. Následne sa dvere Fisherovej kancelárie rozrazili dokorán a vybehol z nich statný chlap, ktorého rýchlosť nezodpovedala veku päťdesiatdeväť rokov.

„Kurva!" vyhŕkli obaja unisono.

Kým sa spamätali z počiatočného šoku a rozbehli sa, chlap už zabočil za roh a zmizol za bielou stenou.

Rozbehli sa naraz, ale Neal rýchlo zaostal za Klausom. Kvôli vyviazanej ruke sa nedokázal poriadne pohybovať a keď si to uvedomil, v ramene sa mu ozvala aj bolesť. Prisahal by, že cítil ako sa napínajú stehy.

Klaus si musel tiež všimnúť, že Neal zaostal ešte skôr, ako sa vôbec pohol, preto zakričal: „Beží schodmi! Idem za ním, ty zober výťah! Na prízemie!"

Kým Neal dobehol pred výťah, celá pravá polovica tela ho bolela a po doktorovi a Klausovi nebolo ani stopy.

*****

Mal som to predvídať, táto myšlienka bežala Klausovou hlavou a neprerušilo ju ani dvojité dupotanie po schodoch. Doktor použil ten najlacnejší trik zo všetkých. Nechal ich čakať a keďže boli netrpezliví, neposlúchli recepčnú a zatúlali sa až na koniec chodby. A to Fisher využil na útek.

Tiež mal predpokladať, že Neal Wallace nebude so strelnou ranou vo forme. Akoby aj mohol byť? Potreboval dlhšiu dovolenku, než pár hodín spánku a rana sa musela zahojiť. Alebo aspoň začať hojiť.

Mohli to však využiť vo svoj prospech. Fisher sa mohol z budovy dostať von len na prízemí, kde ho už bude čakať Neal. A Klausa má v pätách, takže ak by sa rozhodol zatúlať na iné poschodie a stratiť sa, ani to by mu nebolo prešlo. Ergo, chytia ho. Aj keby si mal Klaus vypľuť dušu.

To sa však nestalo.

Doktora našiel sipiac na zemi medzi druhým a prvým poschodím. Zrejme sa potkol, dlane mu krvácali a ťažko dýchal.

Klaus sa zaškeril. „Ale čo, doktorko. Nie sme vo forme?"

Doktor naňho uprel pohľad spoza okuliarov a lá Harry Potter a zakrvácanými prstami si ich napravil. Červená fľaky sa leskli na matnom čiernom ráme. „Vy nie ste Neal Wallace."

„Ešteže ste si to všimli," prevrátil očami. „Ale teraz, nastal čas na civilizovaný rozhovor, nemyslíte?"

Klaus sa sklonil a pomohol doktorovi na nohy. Držal ho pevne za rameno, aby mu ani nenapadlo utiecť. „A teraz pôjdeme hore do kancelárie, kde vás zviažem a zavoláme vašej premilej recepčnej, aby poslala hore môjho kamaráta. Kapiš? Ak sa pokúsite o nejakú hlúposť, doktorko rybka, verte mi, Neal Wallace bude ten posledný, pred kým budete musieť utekať."

Rybky chytená, už len dúfať, že bude ochotný hovoriť :D :D