Uličky New Yorku mohli byť veľmi temným miestom. Neplatilo to len pre zabudnuté slepé uličky, ani pre horšie štvrte plné násilných chuligánov. Ako tak Liliana Wilsonová potichu kráčala takmer prázdnymi ulicami, okolo polnoci, každý meter medzi svetlom pouličných lámp naháňal husiu kožu. V mysli jej prebiehali všetky reportáže, o ktorých čítala.

V New Yorku pobehuje sériový vrah. A ona sa z práce aj tak musí vracať za tmy, sama, v neskorých hodinách. Nebolo to náhodou to, čo v televízii odporúčali nerobiť? Mala sa od šéfa vypýtať skôr. Mala poprosiť niektorého kolegu, aby ju zviezol domov. Mohla urobiť tak veľa vecí.

Ale neurobila nič z toho.

A práve preto, keď prechádzala vedľa menšej uličky, na ňu ktosi skočil.

Nestihla vykríknuť, pretože dlaň neznámeho sa jej okamžite pricapila na ústa. Druhou rukou obopol jej ramená a hrudník, aby sa nemohla brániť. Zo zeme ju zdvihol ľahko ako bábiku a rýchlo ju stiahol do temnoty menšej uličky.

Liliana sa snažila brániť. Tvár jej očervenela od námahy, ale proti veľkému mužovi pred sebou nemala šancu. Strčil ju na zem a instantne jej pery prelepil lepiacou páskou. Skôr, akoby ju stihla strhnúť, ruky mala tiež zlepené a cítila, že sa útočník presunul k jej nohám. Kmitala sa a hádzala so sebou, ale bolo to zbytočné. Akurát si udrela hlavu o čosi v uličke.

Strapaté vlasy jej zastierali jasný pohľad na útočníka. Nepochybne bol muž, vo skvelej forme, ale cez hlavu mal pretiahnutú kapucňu a v tme nič viac nerozoznala.

Začula trhanie a chladný vánok ju pošteklil na pokožke brucha.

Zvuk trhania pokračoval a útočník z nej čoskoro strhol sveter aj tričko. Potom jej rozopol aj podprsenku a chladná zem vystreľovala milióny iskričiek pozdĺž Lilianinho tela.

Muž pokračoval s nohavicami. Strhol jej ich, vyzliekol jej aj topánky s ponožkami. Napokon ju zbavil aj nohavičiek.

V tom momente už Liliana plakala horúce slzy, ale vôbec to nepomáhalo. Akurát jej ešte kazili videnie.

Zrazu sa kdesi pred ňou objavil záblesk svetla. Plameň. Maličký oranžový plameň zo zapaľovača.

Liliana sa rozkričala aj cez prelepené ústa.

Spoločným menovateľom vrážd sú vypálené symboly do tiel obetí, prebehlo jej hlavou. Čítala o tom len nedávno.

Muž pred sebou zdvihol akúsi podlhovastú vec a prešiel po nej plameňom. Dlhá tmavá vec chytila plameň a sama sa rozhorela.

Liliana sa snažila odplaziť, ale nedokázala to. Zrazu sa k jej nahému bruchu pritisol rozpálený kov, ktorý sa tlačil a tlačil. Kričala a plakala. Nemal ju kto začuť.

Brucho jej stále horelo od kovu, hoci videla, ako muž odtiahol tú dlhú vec a začula jej cinknutie na zemi.

V nose ju pošteklil smrad spáleniny. To som ja, uvedomila si so zatajeným dychom. To horí moja koža.

Spojenými nohami sa pokúsila vraha kopnúť, ale ten sa jej poľahky uhol a schmatol ju za vlasy. Jeho chladné oči si ju premerali. Študovali ju ako kus mäsa.

Vrtela sa a stonala. „Pssst," šepol muž. Mal melodický, milý hlas. Nehodil sa niekomu, kto práve vytiahol nôž a pritisol čepeľ popod jej krk. „Nie je v tom nič osobné. Bude to rýchle."

To, že klamal, si Liliana uvedomila po pár sekundách hroznej, mučivej bolesti. Najskôr ju pocítila len kúsok od spálenej kože.

Preniknutie čepele do tela bol nanajvýš zvláštny pocit. Prvú chvíľu to bolo len divné. Na zlomok sekundy ste si len nevedeli vysvetliť ten nový pocit, ktorý vás premkol. Fakt, že sa vo vašom tele nachádza niečo, čo tam nepatrí.

Potom telo vyslalo signály do mozgu a ten začal panikáriť. Telo pocítilo bolesť, akú ešte nikdy nezažilo. A ako postupovala čepeľ noža v tele ženy, tak sa šírila aj bolesť, mozog vysielal čoraz splašenejšie signály. Všetko v hlave jačalo: SYSTÉM PREŤAŽENÝ!!!

Kým však telo upadlo do šoku z bolesti a straty krvi a Liliana konečne prestala vnímať, čo sa okolo nej deje, prežila hrozné sekundy bolesti. Telo jej zalievala horúca krv, ktorej bolo viac než na zabíjačke.

Vrah sa dostal až ku krku ženy, ale nezastal, hoci už nedýchala. Jemným, precíznym pohybom pokračoval pozdĺž krku a nôž pretiahol cez celú tvár, až k línii vlasov.

Presne ako mal.

Tak.

Bolo hotovo.

*****

Poznáte ten pocit, keď sa všetko rúti do pekla a jeden problém nasleduje druhý ako pri hlúpom domine? Niečo podobné zažíval aj Neal, ktorému šla z toľkých informácií prasknúť hlava.

Každý naňho vrhal vražedné pohľady. Dokonca aj sekretárky v hale a upratovačky, hoci pokiaľ vedel, ich prácu vôbec neovplyvňoval. Ale reči sa zrejme šírili ako pohlavné choroby a Neal bol voči nim plne bezmocný.

Bol zúfalý aj z celého vyšetrovania. Ani vyštudovaní detektívi neskákali rovno na prípady sériových vrahov. Pri postupovaní vrážd sa mala zachovať istá postupnosť – Neal mal začať jednoduchým prípadom, ktorý bol na prvý pohľad jasný, potom postupovať po nejakých zložitejších a ak by sa mu darilo, tak by ho možno mohli nasadiť na prípad Beast. Ale nie. Preskočili všetky protokoly a argumenty rozumného človeka a ako neandertálec ho jeho otec poslal uloviť mamuta ešte predtým, než by dokázal zabiť sliepku. Super. Fakt super.

Neal sa snažil dávať pozor, naozaj. Ale jednoducho mal pocit, že jeho mozog toľkú kapacitu nezvláda. Už druhý deň trávil v prítomnosti Roya Rowea. Ten, hoci vyšiel zo situácie asi najhoršie a dostal neschopného partnera, sa nesťažoval. Snažil sa Neala čo najviac zasvätiť do situácie a vysvetliť mu fakty.

Dôležité bolo, že vrah mal niekoľko spoločných čŕt.

Svoje obete napádal večer, na prelome dní tak, že ich zatiahol do tmavých uličiek, zviazal, alebo zlepil lepiacou páskou a tak ich zabil.

Jeho obete boli výlučne ženy, ktoré mali rozbehnutú sľubnú kariéru a až na staršiu pani, ktorá mala päťdesiatdva rokov, sa všetky pohybovali v o vekovom rozmedzí od dvadsať po tridsaťpäť rokov.

Ženy mohli byť kadejaké – boli vysoké, nízke, tučné, chudé, atletické, blonďavé, brunetky aj čiernovlásky. Takže v ich výzore sa vzorec zrejme nevyskytoval.

Po tom, čo ich vrah zviazal, im na telo vypálil štyri podivné značky. Boli to odtlačky od kovu a veľmi sa podobali na písmená, ktoré na farmách zvykli vypaľovať na stehná kráv, aby si ľudia rozlíšili svoje stáda. Všetky štyri značky boli ohraničené dvojitým kruhom, ktorý vytváral prstenec. V prvej značke bola rozkvitnutá ruža. V druhej bola akási kapsulka, ktorá bola prekrížená s podivným kuchynským nožom. V tretej značke bola hviezda s písmenom S uprostred a podľa Neala to podozrivo pripomínalo odznak šerifa. Štvrtá, zároveň posledná, značka, bola veľké písmeno N, ktoré ohraničovali malé hviezdičky po obvode kruhu.

Boli to fakt divné pečatidlá.

Po tom, čo vrah vypálil do tela tieto štyri značky (podľa technikov nešlo o štyri samostatné pečiatky, ale mali byť spojené, aby sa vrah nemusel babrať so štyrmi pečatidlami), začal rezať. Rez bol vždy trocha iný. Jednej obeti rozrezal achillovky, potom nohy zo zadnej strany a malý rez vznikol aj uprostred chrbtice. Žena krvácala dlho, predtým než umrela. Väčšina mala rezné rany na hrudi, alebo na bruchu, ale vždy vyzerali trocha inak. Kvôli rezným ranám začali vraha volať Beast. Vyzeralo to, akoby ich kmásalo nejaké fakt precízne zviera.

„Ešte stíhaš?" oslovil ho Roy.

Neal nestíhal. Ale ako to mal povedať? „Mohli by sme si dať krátku prestávku?" navrhol, hoci sa cítil hlúpo. Mal by všetok čas venovať prípadu, aby mohol prispieť aspoň malilinkou časťou.

Roy sa oprel v kresle, v ktorom sedel a prikývol.

Neal vstal, ponaťahoval si stuhnuté telo a rozhodol sa, že prebehne o tri uličky ďalej a kúpi si kávu. Podávali ju aj bližšie, ale fakt sa potreboval vyvetrať.

Už-už sa chystal odísť, keď ho Roy ešte oslovil: „Neber si to tak k srdcu. Tie reči. Ľudia ich kvôli tvojmu otcovi vždy budú mať."

Neal to vedel. Ale zároveň vedel, že nemal dôvod na to, aby ho dali na tento prípad. „Možno. Ale na tomto prípade nepracujem oprávnene. Tie reči majú pravdu. Hoci som sa o to neprosil."

Roy naklonil hlavu a tiež vstal zo svojho miesta. „Tvoj otec ti chce dobre. Tiež mám dieťa. Viem aké to je, keď sa snažíš pomôcť a potom to dopadne katastrofou."

Spoločne vyšli z kancelárie a zamierili dole schodmi. Roy pokračoval: „Ide o to, že tvoj otec v tebe zrejme vidí šancu. Čerstvý pohľad sa pri riešení vraždy môže vždy zísť a hoci možno nemal dosadiť úplného nováčika, chápem o čo mu šlo."

„Takže vy nie ste naštvaný, že ste ma dostali na krk?"

Zdalo sa, že sa Roy zamyslel. Potom pokrčil plecami a spoločne vyšli na ulicu. Oprel sa do nich hluk newyorských ulíc, ktorý by mohol človeka z tichších miest zhodiť na zadok. Všade trúbili autá, ľudia sa predbiehali a snažili sa dostať do svojho cieľa načas. „Naštvaný nie som," odpovedal Roy konečne. „Ani nadšený, ale naštvaný teda nie."

Neal si povzdychol. Aspoň niečo. Ak by ho nenávidel človek, s ktorým mal spolupracovať, bolo by to oveľa ťažšie.

„Odľahlo ti. To je dobre. Ak sa zbavíš napätia, ktoré v sebe nosíš, možno konečne začneš dávať pozor na prípad a nie na to, ako celú túto situáciu nenávidíš."

Neal sa trocha pousmial. Zdalo sa, že s Royom si budú rozumieť. To mohol byť dobrý prvý krok, nie?

*****

Skylar vedel, že sa správa ako pobláznený hlupák. Ale pravdou bolo, že keď pred troma dňami stretol v parku krásnu Cassadru a ona mu nepriamo naznačila, že sa tu môžu znova stretnúť... no, akosi čakal, že sa v parku znova stretnú. Dal si záležať, aby bol každý deň v rovnakom čase na rovnakom mieste, hoci to znamenalo, že musel zobudiť Massa z pokojných snov o tučných veveričkách smažiacich sa nad ohňom.

Ale nezáležalo na tom, či tam čakal o hodinu skôr, či prišiel práve načas, alebo či čakal ďalšiu polhodinu. Cassandry a jej anjelských vlasov nikde nebolo.

Sám sebe si sľúbil, že ak sa neobjaví ani dnes, tak sa na to vykašle a prestane sledovať bežkyne ako nejaký úchyl.

Preto ešte pred desiatou dorazil na tú cestičku, kde sa pred pár dňami stretli a sadol si na lavičku. Mass si ľahol pri jeho nohách, naťahoval hlavu a zasnene hľadel na mladších psov, ktorí behali so svojimi pánmi. Jeho oči hovorili: Kiežby som bol stále rovnaký!

Ale nebol. Hodinky smrti tykali nad jeho hlavou každým dňom viac a viac. Skylar si to nechcel priznať, ale vedel, že túto zimu jeho verný kamarát už neprežije. Bol príliš starý.

Tá myšlienka ho natoľko zarmútila, že sa postavil a chystal sa odísť domov. Vtedy začul pár bežeckých topánok, ktoré prudko pribrzdili.

Otočil sa za tým zvukom a na jeho veľké prekvapenie tam stála Cassandra a lapala dych. Peknú tvár mala dočervena vyfúkanú od vetra a rozkošne sa usmievala.

„Aké prekvapenie," prehodila ironicky. Podišla k nim a sklonila sa, aby mohla Massa pohladkať. Ten si dotyk cudzinca užíval viac, než by mal.

„Jasné, prekvapenie," zasmial sa Skylar nervózne. Vôbec sem nechodil každý deň ako idiot.

„No, možno nie až také," priznala Cassandra. „Ale nebola som si istá, či tu budete. Posledné dni som mala plné v škole a tento park je trocha ďalej. Ale hm, som rada."

Široký úsmev jej na pravom líci vyčaril rozkošnú jamku. „Prejdeme sa?" navrhla.

„Jasné," prikývol Skylar a tiež sa usmial. Prehrabol si rukou hnedé vlasy a zrovnal krok s Cassandrou. „Takže... čo študuješ?"

„Kriminalistiku," odpovedala. „Otec je policajt a od malička som sa chcela stať detektívkou."

Skylara, z nejakého neznámeho dôvodu, tá informácia sklamala. Nebol si istý prečo. Bol to len nejasný pocit kdesi v pozadí mozgu. „Takže si plníš detské sny?"

„Dalo by sa povedať, áno." Cassandra sa vždy usmievala. Kútiky jej pier vždy smerovali nahor a vyzerala ako veselá bomba šťastia a slnečného svitu. Skylar si každou minútou viac uvedomoval, že sa bláznivo zapozeral do ženy, o ktorej v podstate nič nevie.

„A čo ty? Teda, študuješ? Pracuješ?"

Skylar sa zháčil. Nemal na to takú jednoduchú odpoveď ako ona. Keď pred troma rokmi ochorel jeho otec, nechal školu tak, aby mohol pracovať a platiť mu liečbu. Ale tie peniaze neboli dostatočné a preto...

Pokrútil hlavou. „Som akosi na voľnej nohe. Príležitostne pomáham pri programovaní internetových obchodov, vytváram reklamy – v podstate dizajn. Stálu prácu však nemám."

Cassandra sa usmievala aj nad touto informáciou. „Musí byť dobré, byť pánom vlastného času."

„Také dobré to zas nie je." Aby to nebolo príliš depresívne, dodal: „Ak je človek lenivý, nikdy nič nespraví."

Cassandra sa zasmiala. „Pravda. A čo rodina?"

Nuž, ďalšia ošemetná téma. „Mama nás opustila už keď som bol malý. Otec pred dvoma rokmi zomrel. Ale mám sestru. Veľmi sa s ňou však nevídam. Žijem tu so svojim spoločníkom Massom."

„Mne pred troma rokmi zomrela mama," pridala sa Cassandra. „Mala rakovinu už dlhé roky. Žijem s otcom a bratom. Obaja sú policajti. Je to prísna, ale zaujímavá domácnosť."

Povedala to takým tónom, až Skylarovi odľahlo. Nemali perfektné rodinky, ani dokonalé životy. A možno práve preto si tak rozumeli.

Kratšiu kapitolu vynahrádzam tento týždeň dlhšou, zase z 2015 :D