Vrátiť sa do horného sveta bolo zvláštnym šokom. Neal si predstavoval, ako sa vynorí zo stoky, ovanie ho čerstvý vzduch, slnko mu osvieti tvár a bude sa cítiť lepšie. Akoby sa konečne vrátil domov.

Ten pocit nikdy nedorazil.

Vzduch v preplnenom meste sa ako čerstvý nedal opísať, hoci vial aspoň jemný vánok. Slnko ho neosvietilo, ale takmer mu vypálilo citlivé zreničky a rozhodne sa necítil lepšie. Skôr naopak. Po lození rebríkom ho ruka bolela viac ako doteraz a hlava mu tiež začala protestovať.

Na druhej strane, Klaus vyzeral dokonale fit. Ústa mal roztiahnuté do širokého úsmevu na celej tvári, akoby s otvorenou náručou čakal na všetky problémy, ktoré ich nepochybne stretnú. Nealovi by sa zišiel kúsok z jeho entuziazmu.

„Pôjdeme bočnými uličkami, aby sme zminimalizovali riziko toho, že natrafíme na žoldniera," začal Neal. „Ale dávaj pozor. Ak uvidíš niečo podozrivé, okamžite mi to povedz."

„Jasné. Ale máme zbrane, malo by to byť okej." Klaus si pobúchal po boku, kde mu sveter vystupoval od zastrčenej pištole. Neal mal rovnaký vydutý bok, ale problém bol v tom, že istejšiu ruku – pravačku – mal v šatke a nevedel ju použiť. Ľavačkou by mieril mizerne. A Klaus síce dokázal, že má dobrú mušku, ale teraz by už nemal ten moment prekvapenia ako včera. Takže to nemuselo stačiť.

„Oni majú zbrane tiež a je ich viac."

„Super. Ty rozmýšľaš negatívne a ja pozitívne. Bude z nás dobrý tím."

Neal si povzdychol. Klaus síce žartoval, ale Neal mal pocit, že to berie vážne. Pôsobil trocha šialene a neuvážlivo, ale zatiaľ ani jedným činom nedokázal, žeby taký naozaj bol. Skôr sa správal vyrovnane a vševediaco. A to bol partner, ktorého Neal teraz potreboval.

„Poďme."

*****

Pri bare stála Rose. Čierne vlasy mala troška dlhšie ako naposledy, ale jej pohľad a detailné tetovanie na dekolte boli jasným znakom toho, že ide o tú istú mladú čašníčku, ktorá pred niekoľkými týždňami obsluhovala tajomného doktora.

Rose sa pozrela na dvoch nových zákazníkov a podľa jej pohľadu si Neal uvedomil, že trvalo len pár sekúnd, kým si jeho tvár zaradila. „Pán policajt," usmiala sa, keď podišli k pultu. „Čo sa vám stalo?" zagestikulovala smerom na jeho obviazanú ruku.

„Nehoda v práci," odmávol to Neal.

„Ale taká poriadna," zapojil sa Klaus a s úsmevom natiahol ruku k Rose. „Teší ma."

Rose si s ním chcela potriasť rukou, ale Klaus jej dlaň šikovne otočil a vlepil jej na hánky letmý bozk. Čašníčku v momente obliala červeň, ktorá sa pomaly plazila až k jej tetovaniu. „Toto je môj kolega," zaklamal Neal. „Klaus."

„Teší ma," usmiala sa Rose. „Ako vám môžem pomôcť?"

Skôr ako sa mohol ozvať Neal, prerušil ho Klaus: „Dve kávy a ja osobne si prosím aj ten úžasne vyzerajúci dezert s čučoriedkami. Chceš aj ty?" Pozrel sa na Neala.

Povzdychol si. „Môže byť."

„Tak aj to dvakrát," usmieval sa Klaus ďalej. „A potom vám môj kolega ešte položí pár otázok."

Rose sa šikovne pustila do pripravovania káv a kým stroj pracoval, na tanieriky nabrala aj krémové koláče s modrofialovými čučoriedkami na vrchu. Neal musel uznať, že vyzerali fakt chutne.

O malú chvíľu už pred nimi stáli koláče aj kávy a Klaus s koketným úsmevom nechával Rose prepitné, ktoré bolo vysoko nad označením štedré.

„Pamätáte si ešte na toho muža, na ktorého som sa vás pýtal?" začal Neal s témou, pre ktorú prišli.

Rose pokrčila nosom, čo vyzeralo zvláštne rozkošne a Klaus z toho očividne šiel do kolien. Dobre že neachkal nad kávou. „Bolo to už dávno. Ešte stále ste ho nenašli?"

Neal mal dosť dôvodov, prečo muža ešte nenašiel, ale ani jedným z nich sa nemohol zdôveriť. Preto si vybral neutrálnu odpoveď: „Ukázalo sa, že stratiť sa v meste veľkosti New Yorku, je pomerne ľahké. Ale sme mu na stope."

„Tak ako vám môžem pomôcť?" spýtala sa Rose nechápavo.

„Máme niekoľkých podozrivých." Neal kývol na Klausa, ktorý poslušne vylovil z vrecka zväzok fotografií. Bolo ich cez tridsať, ale hlavní podozriví boli označené červenou bodkou. „Bohužiaľ, podozrivých je dosť veľa a nie o každom sa nám podarilo nájsť aktuálne fotky. Mohli sme ich samozrejme vyžiadať od jednotlivých ľudí, ale obávali sme sa, že tým by náš cieľ odhalil, že sme mu na stope a ušiel by. Preto sme sa rozhodli skúsiť šťastie u vás."

„Okej," pomaly prikývla Rose. „Ale ak ste ho raz pozvali na stretnutie, prečo tak neurobíte zase?"

„Od toho incidentu sa nám ho už nepodarilo kontaktovať. Zrejme sa zľakol a stiahol sa."

„Páči sa mi váš prístup," pochválil ju Klaus a Rose zase zalial rumenec. Potom Klaus poslušne rozložil fotky na pulte pred nimi a ukázal Rose skupinku s označenými červenými bodkami. „Títo sú naši favoriti."

Išlo o skupinku mužov medzi päťdesiatimi až šesťdesiatimi rokmi, ktorí pracovali na oddelení pre genetické choroby.

„Ale ak máte pocit, žeby sa na muža viac podobal niekto z ostatných fotiek, ani to nevylučujeme," nadviazal Neal. „Alebo ak aj nikoho nespoznáte..."

„Nemusíte sa namáhať. Bol to takmer určite tento muž."

Rose bez zamyslenia ukázala na fotku jedného z mužov s červenou bodkou. „Nemá tu síce okuliare, ale tvár je veľmi podobná, aj keď mladšia."

Bola to fotka Thomasa Fishera, ktorý sa zo Spojeného Kráľovstva presťahoval do New Yorku približne v čase vrážd Beasta. Šlo o jedného z top Nealových podozrivých.

Rýchlo si vymenili pohľad s Klausom. Zračilo sa im v nich víťazstvo.

*****

„Takže si to zhrňme," začal Klaus vymenovávať na prstoch. „Mesiac aj dva dni pred vraždami Beasta dostane Thomas Fisher potvrdenie, že jeho laboratórium na výskum Huntingtonovej choroby sa presúva do New Yorku. Samotný Fisher sa sem presťahuje týždeň predtým ako vraždy začnú. Ale jeho laboratórium ešte nie je pripravené, preto istý čas asistuje druhému odborníkovi, doktorovi Harvardovi. Doktor Harvard. Ten chlap, ktorý mal vytvorenie Beasta na rováši. A vy – všemocná, premúdrela polícia – ste si to nespojili? Chápem to správne, Nealík?"

„Nealík?" zarazil sa Neal a pozrel sa na Klausa pohľadom, ktorý jednoznačne hovoril o tom, že novú prezývku neschvaľuje.

„Skúšam nové možnosti," mykol Klaus plecom. „Ale odpovedz radšej na otázku."

Neal si povzdychol. „Už ma tak nevolaj. Ale áno, tak nejak. Nemali sme dôvod predpokladať, že doktor Harvard s niekým spolupracoval. Skylar si na nikoho iného nespomínal a nikdy nespomenul ani tohto týpka. Keby to nevyhľadáš, neviem o tom doteraz. Navyše, pamätáš si tú časť príbehu, kde som hovoril o tom, že vyšetrovanie bolo veľmi rýchlo uzavreté a zamknuté na tisíc zámkov? Jednoducho sme ďalej nepátrali, aby sa verejnosť všetko nedozvedela."

„To je maximálne... egoistické," podotkne Klaus.

„Je," prisvedčil Neal. „Ale korupcia je všade, hoci predtým radi zatvárame oči."

„Hmh," prikývol Klaus a obaja naraz zastali. Ocitli sa pred vysokou, bielo-béžovou budovou, s veľkým nápisom HOSPITAL.

Bolo načase nájsť doktora Thomasa Fisheraa zistiť, čo sa to – dopekla – dialo.

Takže tu naháňajú doktora, v minulosti šéfa celého... a ja sa dostávam k časti v písaní, kde dostanete finálne odpovede o tom, kto spôsobil problémy tu aj tam.. Takže sa máte na čo tešiť :D :D