„Nepodarilo sa mi zistiť úplne presnú identitu tvojho doktora, ale mám veľmi silnú stopu. Tie maily posielali Leonovi Majewskymu z nemocnice v Queens. Posielali ich z počítačov pre oddelenie genetických ochorení, ku ktorým majú prístup len zamestnanci nemocnice. Takže tvoj záhadný doktor pracuje určite tu, dokonca vieme aj na ktorom oddelení."

Klaus sa postavil od jedálenského stola a prešiel k svojej počítačovej svätyni. Zobral stadiaľ prenosný laptop a položil ho pred Neala.

„Toto je zoznam zamestnancov – pre istotu z celej nemocnice. Vyhľadávanie som zúžil na mužov vo vekovom rozmedzí od štyridsaťpäť rokov do sedemdesiat. Nie každý má však sociálne siete ani väčšie kariérne úspechy, takže som nenašiel fotografie každého chlapa, ktorý vyhovuje týmto kritériám. Avšak, z oddelenia genetických ochorení som našiel fotku každého – očividne ide o úspešných týpkov."

Klaus čosi zapol na laptope a pred Nealom sa objavil výber ôsmych mužov z oddelenia genetických ochorení.

Neal si so zdesením uvedomil, že ani jeden z mužov sa nepodobá na popis servírky z reštaurácie. Neboli úplne šediví a až jeden z nich mal fúzy. Traja boli trocha viac pri tele a dvaja mali aj okuliare, ale... „Aké staré sú tie fotky?" spýtal sa Klausa.

Ten pokrčil plecami. „Väčšina z nich sa už aktívnemu výskumu nevenuje a len občas čosi publikujú, takže tie fotky sú tak päť až desať rokov staré. Až tuto na pána Alfreda. Ten vydal dosť prestížny článok pred troma mesiacmi a mal v nej aj túto fotku. Myslím, že tá by mohla byť aktuálna."

Neal si ťažko povzdychol. „To bude vtipné nájsť niekoho podľa desaťročnej fotky. Iba žeby..."

„Čo?" nadvihol Klaus obočie.

„Mohol by som sa vrátiť za tou servírkou a spýtať sa jej, či jej niektorý z tých mužov nepripomína toho chlapa."

„Prešlo už niekoľko týždňov," namietol Klaus. „Máš pocit, že si náhodná servírka bude pamätať náhodnú tvár spred pár týždňov?"

Neal pokrútil hlavou. „Nejde o náhodnú tvár. Ale o tvár, na ktorú sa pýtal policajt v rámci dôležitého vyšetrovania. Zrejme ešte niekoľko dní po tom sa snažila vybaviť si detaily a striehla v novinách, či neuvidí správy o chlapovi, ktorého pomohla nájsť. Tak funguje ľudská zvedavosť. Podľa mňa si tú tvár pamätá viac ako tváre všetkých dnešných zákazníkov."

„Okej, teoreticky. Za pokus to stojí," pokrčil Klaus plecom. „Ale musíme byť opatrní. Tí žoldnieri ťa budú určite hľadať a dúfať, že sa vrátiš. Možno by som mal ísť za servírkou ja. Je sexy?" spýtal sa koketne.

Povzdychol si, ale myklo mu kútikom úst. „Musím ísť ja. So mnou už hovorila, bude otvorenejšia odpovedať na ďalšie otázky. Navyše, na tú „náhodnú" tvár som sa jej pýtal ja. Jej mozog bude viac pátrať po detailoch, ktoré zmienila vtedy a..."

„Dobre, chápem. Nepotrebujem nudnú prednášku o fungovaní ľudského mozgu. Rovnako, ako ty zrejme nepotrebuješ vedieť ako presne som prišiel k týmto informáciám a ako fungujú všetky algoritmy, ktoré používam..."

„Fajn!" Zdravou rukou vyhodil do vzduchu. „Musíme tam ísť čo najskôr."

Najlepšie by bolo okamžite, ale Neal si uvedomil, že netuší koľko je hodín, či je deň, noc, koľko času prešlo od atentátu na jeho osobu a pomaly si uvedomoval, že jeho zásoby energie sa rapídne znižovali a ak by si ľahol, zaspal by do troch sekúnd.

„Najskôr zajtra," prerušil jeho myšlienkové pochody Klaus. „Bude už päť hodín poobede a reštaurácia je otvorená len do šiestej. Stihli by sme to len tak-tak a slečna sexy-servírka by určite nebola nadšená, ak by sme ju tam držali po práci. Navyše, vyzeráš ako mŕtvola. Potrebuješ si oddýchnuť a to poriadne. Inak zakopneš o prvý kameň a zloží ťa aj ten najamatérskejší žoldnier pod slnkom."

Neal by rád namietal, ale vedel, že Klaus mal pravdu. Už aj Tuláčka sa zložila na improvizovanom operačnom stolíku a spokojne chrápala stočená do klbka. Preto len prikývol.

„Poď. Pomôžem ti do postele."

To Neala prekvapilo. „A kde budeš spať ty?"

„Poradím si," pretočil Klaus očami. „Nerob si ale nádeje. Ak by si nebol zranený, posteľ by bola moja. Ale keďže nechcem Phoenix vrátiť poškodený tovar, tak urobím všetko preto, aby si sa do Phoenixu vrátil čo najskôr, živý a zdravý. Kapiš?"

Neal už ani nenamietal. Bol príliš unavený a ruka mu pulzovala. Nechal Klausa, nech ho odvedie k posteli a pomôže mu ľahnúť si. Klaus ho dokonca aj zakryl. Potom len luskol prstami a miestnosť sa ponorila do tmy.

*****

„Oh, dobré ráno, Šípková Ruženka."

Klausov hlas bol tou prvou vecou, ktorú Neal zaregistroval, keď sa zobudil. Ešte ani poriadne neotvoril oči a už počul jeho veselo-ironický tón, ktorý bol až príliš blízko.

Keď sa mu konečne zaostril zrak, uvedomil si, že Klaus sedí na kolieskovom kresle len pár metrov od neho a pred sebou má počítač. Následne mu došlo, že teplo, ktoré sa mu rozlievalo na boku, bola spiaca Tuláčka. A ako úplne posledné zacítil vôňu jedla, hoci si nebol istý tým, o čo presne ide.

„Spal si toľko, že si prekonal ešte aj svoju mačku. Takmer štrnásť hodín, bravo."

Nealovi sa z toho čísla zakrútila hlava. Toľko nespal asi nikdy v živote.

„Kým si ty drichmal," pokračoval Klaus, neodtŕhajúc zrak od obrazovky, „ja som sa postaral o niekoľko dôležitých vecí. Kúpil som ešte obväzy a lieky – proti bolesti, aj proti infekcii. Aby sme mali istotu, že sa ti cez ruku nezačne šíriť niečo hnisavé až sa premeníš na nechutného zombíka. To by moja sestrička určite neocenila. Kúpil som aj nejaké zásoby, aby sme z toho aspoň pár dní vyžili dvaja... vlastne traja, hoci fakt nevidím prínos tej tvojej chlpatej príšery. Oh a hej, jej som kúpil obojok proti blchám, lebo ich stopercentne roznáša."

Neal v duchu rýchlo počítal a potom prehovoril: „Môže byť tak sedem hodín ráno. Prečo ešte nespíš?"

„Dobrí hackeri nikdy nespia," žmurkol Klaus. „Ale ak mám byť úprimný, v tme som sa nudil, tak som šiel spať asi o tri hodiny skôr ako zvyčajne. Možno už aj o desiatej. Jasné, že som hore už aspoň od piatej."

Neal mal chuť zašomrať niečo počítačových maniakoch-insomnikoch, ale nakoniec si to rozmyslel. Ani nevedel kde Klaus spal, možno sa mu proste spalo zle. A on naozaj nechcel vyznieť nevďačne, lebo tento chlap mu za deň pomohol viac ako celý svet posledné mesiace. Takže si vybral mlčanie.

„A čo robíš teraz?" spýtal sa ho, v snahe vytvoriť zmysluplný rozhovor. Pomedzi to sa mu podarilo posadiť, hoci Tuláčka – teraz s pekným červeným obojkom okolo krku – to neschvaľovala.

„Snažím sa dopátrať k zdroju našich milých, zlatých žoldnierikov."

„Ako presne chceš niečo také urobiť? Predpokladám, že je to stupeň náročnejšie ako vyhľadať doktora."

„Teoreticky by to malo byť zložitejšie, ale nie ak má človek šťastie. Už asi pred týždňom som náhodou na Dark Webe..."

„Dark Web?" vyprskol Neal. „Nepovedz mi, že pracuješ na Dark Webe."

Temná stránka internetu v sebe niesla tie najhoršie a najnebezpečnejšie indivíduá a Neal mal dosť problémov aj bez toho, aby sa s nimi zaplietol.

„Samozrejme, že pracujem aj na Dark Webe. Ak niekto funguje na hrane zákona, toto je jeho sväté miesto. A ak je niekto šikovný – ako ja – tak ho ani nenájdu kulty propagujúce panenské obety na oltároch pohanských bohov. Ak vieš čo hľadáš, Dark Web je najlepším miestom na hľadanie informácií. A nehraj sa na svätca. Náhodou viem, že aj polícia sa pri pátraní často uchýli k tejto stránke internetu."

To bola pravda. Ale robili to len odborníci, ktorí... no, medzi ktorých očividne spadal aj Klaus.

„Akokoľvek," pokračoval Klaus, „asi pred týždňom som bol na webe a nič konkrétne som nehľadal. Akurát som natrafil na stránku o akýchsi mníškach, ktoré konvertovali na satanizmus a teraz sa chceli veľmi podrobne spoznať so všetkými hriechmi."

„Preboha," povzdychol si Neal.

„Skôr presatana," žmurkol Klaus spôsobom, pri ktorom si Neal fakt nebol istý, či žartuje alebo nie. „Ale to je jedno. Natrafil som na náhodnú konverzáciu, kde zbieral istý anonymný týpek skupinu žoldnierov, ktorí by odstránili policajný objekt v New Yorku. Tak mi napadlo, že si to možno ty, vzhľadom na všetky sračky, do ktorých si sa ponoril. A hľa, mal som pravdu!"

„Takže ty si náhodne natrafil na četovú skupinu, ktorá sa špecializovala na moju vraždu?"

„Tak nejak," zazubil sa Klaus. „Podarilo sa mi do tej skupiny dostať, preto som vedel aj to, že sa ťa chystali včera dať dole a bol som pripravený. Väčšiny žoldnierov sa mi podarilo dopátrať, ale úprimne, to je zbytočné. Sú to len pešiaci a nemajú ani poňatia o tom, kto ich touto úlohou poveril a za akým dôvodom. Potrebujem nájsť zdroj, ale najväčším problémom Dark Webu je anonymita. Ak niekto vie ako na to, vie sa takmer úplne odrezať a dopátrať sa ho je takmer nemožné. Náš chlap používa rušičku, ktorá ma pri každom pokuse hádže do rôznych krajín sveta. Väčšinou do krajín terorizmu, ako Irán, Irak a podobné záležitosti. Raz ma to dokonca hodilo do Poľska, čo bolo dosť prekvapivé. Nejde o typickú adresu rušičiek, ale bola to slepá cesta."

„Takže sa ho nevieš dopátrať."

„Zatiaľ nie. Vo všetkom však väčšinou existuje nejaká kľučka, pomocou ktorej sa veci dajú obísť. Práve dačo také hľadám."

„Dobre, fajn."

„Choď sa najesť," kývol mu Klaus ku kuchynskej časti. „Bol som kúpiť burgery."

Neal sa pomaly pretackal ku kuchyni a odbalil sáčok, v ktorom bol jeden hamburger. Už pri prvom hryznutí si uvedomil, že ide o jeho obľúbený druh a nie sú v ňom dokonca ani uhorky. Neal radšej ani nechcel vedieť prečo sa Klaus rozhodol svojimi hókus-pókusmi zistiť jeho obľúbený druh hamburgerov.

Chvíľu bolo v miestnosti ticho a potom sa Neal spýtal: „Máš nejaký tip kto mohol tých žoldnierov poslať?"

Klaus chvíľu mlčal (zázrak), potom sa stočil s celou stoličkou a odpovedal, stále hľadiac na svoju obrazovku: „V podstate nič konkrétne. Napriek tomu, že signál ma hádže do Európy a Ázie, som si pomerne istý, že prenajímateľ je z Ameriky, pravdepodobne priamo z New Yorku. Povedal by som, že ide o jeden z neuzavretých článkov prípadu Beast."

Neal presne vedel, čo pod tým Klaus myslí. Prípad uzavreli už pred viac ako piatimi rokmi, ale stále v ňom bolo priveľa otvorených otáznikov. Odhalili Beasta, organizátora, doktora a niekoľko ďalších článkov v komplikovanej sieti vrážd. Ale stále ostalo veľa neznámych členov. Niekto sa musel starať o čistenie Beastovych vecí. Ak by to robil rovno niekto z vyššie postavených ľudí, tak by bolo veľké riziko odhalenia. Niekto musel sledovať obete, aby presne vedel, kde sa budú nachádzať. Iní zase museli sledovať dodávanie látok na lieky, ktoré Beasta ovládali. Kopa týchto malých pešiačikov nebola dodnes odhalená, lebo ich identitu poznal len organizátor vrážd – skutočné monštrum. A ten odmietal hovoriť.

Neala z tej myšlienky zrazu prešla chuť na jedlo.

Hľadali neznámu ihličku v jednom z najľudnatejších miest sveta, ktorého populácia presahovala desať milión ľudí. A to sa nerátali turisti a obyvatelia, ktorí mali trvalé bydlisko kdesi inde.

Nájsť človeka zodpovedného za tento bordel bude možno priveľa aj na technického génia akým je Klaus. 

Interakcie medzi Nealom a Klausom sa stali mojou obľúbenou záležitosťou v celej sérii o Phoenix :D :D