Snívalo sa mu o jeho poslednom dobrodružstve v newyorskej stoke. Rozhodne to neboli skúsenosti, ktoré by si túžil zopakovať.

Neal pomaly otvoril oči. Hlava ho bolela, cítil sa ako zbitý pes, ale žil. A to už bolo dobré znamenie, nie? Hľadel na rovnaký kamenný strop ako predtým než upadol do bezvedomia. Na chrbte ho stále chladil oceľový povrch stola na mŕtvoly. Pokúsil sa pohnúť a do ľavého ramena mu vystrelila bolesť. Takže rana zázračne nezmizla.

Napokon len otočil hlavu nabok a uvidel Klausa ako sedí na kuchynskej linke a uškŕňa sa naňho. Neal zastonal: „To si na mňa pozeral takto celý čas ako som spal?"

„Až taký zaujímavý nie si, ver mi," mávol Klaus rukou a zoskočil z linky. „Aj keď tvoja mačka by asi namietala. Celý čas – čo bolo asi takých päť hodín – spí na tebe."

Aspoň už rozumel tomu hrejivému pocitu na bruchu. Pravou rukou sa načiahol a položil ju na chlpaté stvorenie, ktoré začalo potichu priasť.

„Ako sa cítiš?" spýtal sa Klaus, keď bol už úplne pri Nealovi.

„Lepšie," priznal. Bola to pravda, hoci stále sa necítil dobre.

„Hm, dobre. Guľku sa mi podarilo vytiahnuť bez väčších problémov, rana je čerstvo zašitá, vyčistená a obviazaná. Ale budeš si musieť dať pozor, aby sa to nepotrhalo – až taký expert zase nie som, aby to vydržalo zázraky. Ale stratil si dosť krvi, takže istý čas budeš ešte asi malátny."

To boli lepšie správy ako Neal dúfal. Pokúsil sa posadiť, ale nešlo to ak ľahko ako dúfal. Nakoniec ho Klaus trocha podoprel a tak sa mu podarilo sadnúť. Tuláčka sa presunula do jeho lona.

Uprel pohľad na svoju prederavenú ruku. Klaus z neho zostrihol celý rukáv trička a kabát mu vyzliekol. Na bledej pokožke sa vynímal ešte bledší obväz, čistý, bez kúska krvi. Určite vyzeral lepšie ako Nealova ruka, na ktorej sa vinuli potôčiky zaschnutého karmínu.

„No, napadlo mi, že ti ruku zmyjem," podotkol Klaus, keď si všimol jeho pohľad. „Ale ešte by si si myslel, že som ťa v spánku obchytkával."

Neal si nemohol pomôcť, zasmial sa. Tento muž bol divný v toľkých rôznych smeroch.

„Kým si spal," pokračoval Klaus, „urobil som večeru. Musíš sa najesť, nabrať sily, ak chceš poraziť svojich nepriateľov."

„Čo o nich vieš?" zaujímal sa Neal. Nepoznal Klausa dlho. V skutočnosti len pár hodín. Ale bolo mu jasné, že tento muž toho vie viac, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať.

„Všetko ti vysvetlím pri večeri," ubezpečil ho. „No najskôr... asi by sme ti mali ruku priviazať, aby sa ti nehúpala ako... no, nič. Hneď som tu."

Prešiel na druhú stranu miestnosti a po chvíli sa zo skrine vynoril s červenou trojuholníkovou šatkou. Zamával ňou Nealovi pod nosom a jeho ovinula nenahraditeľná vôňa ženského parfumu. „Máš tu niekde strčenú babu?" nechápal.

„Čo?" odfrkol Klaus a mávol rukou. „Za to, že žijem v kanalizácii neznamená, že žijem aj v celibáte, ty idiot. Ostalo mi to naposledy zastrčené v ohybe kabáta, keď..."

„Dobre!" skríkol Neal, aby ho stopol. „Detaily fakt nepotrebujem."

Klaus sa uškrnul a pustil sa do obväzovania Nealovej ruky. Robil to prekvapivo zručne, čím obmedzil Nealove sykanie na minimum. Hneď ako bol hotový, sa presunuli k jedálenskému stolu. Tuláčka ich nasledovala a zvedavo ostala sedieť na stole, čakajúc na večeru.

„No jasné! Heš!" pokúsil sa ju odohnať Klaus, ale Tuláčka ho sledovala apatickým pohľadom, akým sa rodia všetky mačky a pozerajú na svojich ľudských služobníkov.

„Na tvojom mieste by som servíroval rovno pre tri osoby," podpichol ho Neal.

Nečakal však, že sa Klaus otočí a reálne položí na stôl tri taniere. Na všetky vykydol porciu zemiakov a nejakého mäsa. Jeden tanier posunul pred Neala, druhý pred Tuláčku. „Na, žer."

Neal sa rozrehotal tak ako ešte nikdy nie. Dokonca aj Tuláčka zvláštne zazerala po tanieri, akoby čakala na nejaký háčik. „U mňa žiadna dáma nebude hladovať. Ani keď je chlpatá a má štyri nohy."

Po tom komentári sa Neal už doslova dusil smiechom, až mu šklbalo bolesťou v ramene. Tuláčka si asi povedala, že jedlo je jedlo, aj keď pochádza od čudáka menom Klaus a nadšene sa pustila do jedenia. S mäsom bola spokojnejšia ako so zemiakmi.

„Takže, tie informácie," nadhodil Neal, hneď ako si dal prvý hlt. Nebolo to zlé, ale už teraz vedel, že toho nezje veľa. Žalúdok mal ako na vode.

„Hej, hej," prikývol Klaus. „Asi začnem od začiatku. Ako som hovoril, Phoenix je moja nevlastná sestra. Ako malá sa dostala do mojej rodiny. Moji rodičia nie sú práve najlepší ľudia, takže sme sa s Phoenix rýchlo stali blízkymi parťákmi. Bohužiaľ, dlho to nevydržalo. Phoenix bola u nás len niečo cez jeden rok, kým sa jej moji rodičia zbavili."

„Nikdy som nepochopil prečo si ju ľudia toľko pohadzovali," priznal sa Neal, hoci tým spomalil príbeh.

Klaus pokrčil plecami. „Predpokladám, že vieš o jej akvafóbii. Neviem ako veľmi ju obmedzuje teraz, ale ako malá mala s vodou fakt seriózne problémy. Dostať ju do vane bolo nemožné a občas odmietala aj sprchu. Dostala také záchvaty..." potriasol hlavou, akoby to mal stále pred očami. „Bolo to dosť desivé. A určite nevhodné pre dvoch ľudí, ktorí chceli dievčatko len na okrasu, keďže ja som sa očividne nevydaril." Ukázal na seba štýlom akoby chcel povedať: No veril by si tomu?

„Akokoľvek, s Phoenix sme si rozumeli. Ona sa zaujímala o políciu, o vyšetrovanie kvôli osude svojich rodičov a tety a ja... no, mňa pátranie, záhady a podobne tiež nikdy nenechali chladnými. Naučil som ju pár zaujímavých trikov, hoci sme boli len decká. Potom odišla a v mojom živote po nej ostala diera. Takže som sa začal viac venovať polícii, vyštudoval som policajnú akadémiu, chodil na IT a tak. Meno Karles Sellon začalo čoskoro budiť pozornosť."

„No počkaj," stopol ho Neal. „Karles Sellon?"

Klaus – či ako sa dopekla volal – nadvihol obočie. „Snáď si si nemyslel, že sa fakt volám Klaus."

„No predstavil si sa tak..."

„Nie. Povedal som, že ma môžeš volať Klaus. Nie že sa tak volám. Karles ma nemôže vlať nikto. Neznášam to meno. Ak už, tak Karl. Ale uprednostňujem Klausa."

Neal naňho nechápavo zízal. „Prečo Klaus?"

„No predsa Klaus ako Klaus Mikaelson. Však vieš. Upírske denníky. The Originals."

Ďalší pohľad, ktorý mu Neal venoval, bol skôr skúmavý. Nebol si istý ako sa tento tenký, nízky chalan s tmavými vlasmi a očami prirovnáva k blonďavému, vysokému a šarmantnému Josephovi Morganovi, ktorý stvárnil Klausa Mikaelsona. „Bez urážky," podotkol, „ale viac mi pripomínaš Stilesa. Vieš, Teen Wolf." Neal si kdesi v kútiku mozgu uvedomoval, že ak dvaja dospelí chlapi hovoria o tínedžerských nadprirodzených seriáloch, tak sú na tom dosť zle.

„No dovoľ!" Klaus – Karles, alebo čo to bol zač – naňho namieril vidličkou. „Už ma takto nikdy nenazvi. Stiles je síce super, ale myšlienkou tajného mena je to, aby som sa na svojho menovca nepodobal! Nie som blond, vysoký, vypracovaný ani nemám ten sexy britský prízvuk, z ktorého si musia fanúšičky meniť nohavičky. Ale to neznamená, že nepremýšľame podobne!"

Neal mal čo robiť, aby sa zase nezačal smiať. Rozhodol sa, že ho bude volať Klaus Stilinsky. Lepšie meno by mu nikdy v živote nevymyslel. „Okej. Klaus. Môžeme sa vrátiť k príbehu?"

Klaus mal prižmúrené oči, akoby hľadal v Nealových slovách lesť. Potom sa vrátil k večeri a k príbehu: „Takže, stal som sa celkom vyhľadávaným v brandži. Vďačil som tomu hlavne svojim schopnostiam nahacknúť sa na všetko, čo je spojené s technológiami. Vyhľadať telefón? Napichnúť ho? Žiaden problém. Pracoval som istý čas aj pre FBI ako ich hlavný hacker."

Bolo ťažké tomu uveriť. Tento chalan síce pôsobil praštene a počítače všade naokolo dokazovali, že s nimi má niečo rozrobené, ale aby bol hackerom FBI? To znelo nereálne.

„Dlho som to tam nevydržal. Páni, nechceš vedieť koľko hnusných vecí tam robia. Koľko vecí sa nedostane na povrch. Nie je to nič pre mňa. Takže som sa rozhodol odísť a byť na voľnej nohe. Teraz robím skôr opak. Napichnem sa na servery FBI a sťahujem informácie stadiaľ."

„Nie je to..?" Neal tú otázku nedokončil.

„Ilegálne? Trestné? Och, to si píš. A ešte ako. Preto mám túto skrýšu a preto neudržiavam kontakty s Phoenix, kým to nie je vyslovene nevyhnutné. Ona vie, že ja fungujem poza zákon a tak sa radšej tvári, že... no, neexistujem. Je to lepšia možnosť."

Nealovi sa to ťažko spracovávalo. Takže Phoenix má utajeného nevlastného brata, ktorý vo voľnom čase hackuje servery FBI. Nie. Na tieto informácie sa bude musieť vyspať.

„Phoenix mi pred niekoľkými dňami zavolala. Nevie kde presne žijem, ale vie, že je to niekde v okolí New Yorku. A povedala mi príbeh o svojom bývalom frajerovi, ktorý ju bez slova opustil..."

„To nie je pravda!" namietol Neal. „Rozlúčil som sa."

„Tak bez vysvetlenia," obvinil ho Klaus. „Ale to nič. Tomu už rozumiem. Akokoľvek, poprosila ma o pomoc. Ona by nič nezmohla, ale veľmi dobre vie, že ja áno. Ubezpečil som ju, že ťa nájdem. A aha! Aký som šikovný."

„Veľmi," prisvedčil Neal. „A ako presne si ma našiel?"

„Dostanem sa k tomu," upokojil ho Klaus. „Takže, začal som pátrať. Prišiel som na to, že si odišiel z Phoenixu kvôli výhražným správam, ktoré odkazovali na starý prípad. Ten starý prípad, ktorý bol natoľko ututlaný pred verejnosťou, že keby som to nebol ja, možno by som ani neprišiel na to, že kto za tým skutočne stojí. Musím povedať..."

„Prestaň," stopol ho Neal. Prsty zdravej ruky zatínal do povrchu stola. „Nehovor o tom."

Pár dlhých sekúnd bolo ticho a bolo počuť len mľaskanie Tuláčky. „Dobre," podvolil sa nakoniec Klaus. „Tak to nepoviem. Nič to na skutočnosti nemení."

Neal mal pocit, že má namiesto jedla v žalúdku kamene. Priečili sa mu a tlačili sa von hrdlom. Prípad Beasta bol zlý v toľkých smeroch. Pre Neala obzvlášť. Nechcel na to spomínať v prítomnosti cudzinca, ktorý o tom nič nevedel.

„Takže, aby som to skrátil. Väčšinu vecí sa mi podarilo vypátrať a aj to, že teraz zrejme pátraš po tom doktorovi. Ale netušíš kto to je. Na tvoje šťastie, ja to viem presne. Teda, takmer presne."

Neal bleskovo zdvihol hlavu od jedla a pozrel sa priamo do Klausových šibalských očí. „Blafuješ."

„Prečo by som to robil?" rozhodil rukami. „A akoby som to mohol nevedieť? Nájsť ten kontakt bolo to najmenej. Našiel som ho a potom sa mi podarilo odsledovať tvoj telefón podľa internetovej aktivity. Kým som ťa našiel, všimol som si, že máš na krku aj prenasledovateľov. Boli to žoldnieri. Prenajalo si ich neznáme číslo, ktoré sa mi ešte nepodarilo dohľadať, ale je to len otázka času. Potom budeme presne vedieť proti čomu stojíš."

Neal naozaj nemal slov. „Kto je ten doktor?" vypadlo z neho len nakoniec.

Klaus mu venoval úsmev. „Poviem ti to. Ale najprv chcem počuť tvoj príbeh."

„Však ho poznáš," namietol Neal.

„Len jeho väčšinu. Viem, kto stál za tým celým. Ako si na to prišiel. Ale kto bol vrah? Kto zabil toľko žien? Uzavrelo sa to s tým, že Beast umrel, telo sa stratilo. A ďalej ho nikto nehľadal. Nikde sa neuvádza jeho skutočné meno, ani identita. Tá informácia jednoducho neexistuje. Takže to musel ututlať jediný človek, ktorý pozná celý príbeh. Povedz mi všetko. Žiadne tajomstvá. A môžeme si navzájom pomôcť. Nájdem vinníka, ty ho odhalíš a môžeš sa spokojne vrátiť k svojmu životu. Najlepšie po boku mojej sestry. Takže povedz mi, Neal Wallace. Kto je Beastom a prečo ho ochraňuješ?"

Po tejto veľmi dôležitej otázke sa vrátime na trocha viac kapitol do minulosti, aby sme sa odpoveď dozvedeli v priamom prenose :D