Zo straty krvi ho bolela hlava. Cítil sa malátne. Ale adrenalín mu nedovoľoval odpadnúť.

Opieral sa o Klausa – nech to bol už ktokoľvek – a spoločne sa potkýnali cez opustené uličky. Nealovi nemohlo ujsť, že Klaus niekam smeruje a schválne si vyberá cestu, ktorá bola bez svedkov a náhodných okoloidúcich. Neal stále nechápal ako pri snahe udržať sa v dave skončil v opustenom rohu, kde ho mohla trojica žoldnierov v pokoji prepadnúť a nevzbudila tým ani pozornosť. Žeby tak spanikáril a prestal si dávať pozor?

Chvíľu sa trmácali po uličkách až napokon zastali a Neal si prekvapene uvedomil, že stoja pred opustenou budovou, z ktorej si urobil svoje dočasné stanovisko. „Ako..?" nepodarilo sa mu otázku vysloviť. Tak to skúsil ešte raz. „Odkiaľ o tomto mieste vieš?"

Klaus pokrčil plecom a začal Neala ťahať dovnútra. „Už ťa sledujem pár dní. Urobil si síce dosť dobrú prácu, aby si zmizol zo zemského povrchu, ale nie dosť dôkladnú. Mobil sa dá odsledovať aj bez karty, ak vieš ako na to."

Neal sa trmácal hore po schodoch, postrelená ruka ho pálila od bolesti. Určite sa mu v nej zasekla guľka a tá ranu len stále viac dráždila.

„Prečo si ma sledoval?"

„Lebo ma o to požiadala Phoenix," vysvetlil Klaus. „Pred trocha viac ako troma týždňami si sa prestal ozývať rodine a oni si o teba robia starosti. Preto ma Phoenix poprosila, aby som sa ťa pokúsil nájsť. Vie, že som v tom dobrý."

Zablýskal pritom úsmevom, za ktorý by sa nemusel hanbiť žiadny Hollywoodsky herec.

„Ale kto si?" nechápal Neal. „Náhodou viem, že Phoenix rodinu nemá. A ani brata."

Klaus ho pustil a nechal Neala klesnúť na starý matrac, na ktorom žil posledné týždne. „A musí byť vari rodina len pokrvná?" nadvihol obočie a začal sa prehrabávať v Nealových zásobách. „Ako iste vieš, Phoenix vystriedala mnoho opatrovníckych rodín, medzi inými aj tú moju. Skamarátili sme sa. Udržiavali sme kontakty. Stala sa z nás rodina."

Znelo to logicky, ale zároveň totálne absurdne. „Nikdy som o tebe nepočul."

„Phoenix sa so mnou zvyčajne nechváli, lebo..." Venoval Nealovi dlhý pohľad, povzdychol si a pokrútil hlavou. „Potom to vysvetlím. Máme pár minút, aby som ťa dal trocha dokopy a potom musíme zmiznúť. Tí žoldnieri neboli len traja."

„Odkiaľ toho toľko vieš?" nechápal Neal.

„Potom ti to vysvetlím. Ľahni, potrebujem sa pozrieť na tú ranu."

Neal si nebol istý prečo, ale automaticky Klausa poslúchol. Ľahol si a starý matrac a zahľadel sa do stropu.

Klaus zapol baterku a zasvietil ňou Nealovi do rany. „Väčší profesionalizmus som v živote nevidel," uškrnul sa Neal.

Bože, zo straty krvi začínal asi blúzniť.

„Jasné, jasné," zaškeril sa aj Klaus a následne si povzdychol. „Nuž, tá rana je hlbšia, ako som dúfal. Potrebujem viac svetla na vytiahnutie guľky. Takže – plán B."

„A ten znie?"

„Pšt," zahriakol ho Klaus a vytiahol z Nealových zásob obväz. Obmotal ho okolo Nealovej paže. Dobrých dvadsať centimetrov nad ranou.

„Hm, podľa si minul," okomentoval to. Jeho časť si uvedomovala, že sa správa ako idiot. A že je to kvôli strate krvi a nástupu šoku. Druhá časť sa chcela chichúňať.

„Nehovor," zamrmlal Klaus. Potom prekvapivo silno zatiahol, až Neal zalapal po dychu. „Práve som ti obmedzil prísun krvi, aby si jej už toľko nestrácal."

Potom schytil nožík a jedným šikovným ťahom rozpáral rukáv Nealovho kabáta.

„Toto bude bolieť," varoval ho Klaus. Neal sa chcel opýtať, čo tým, myslí, ale následne mu spaľujúca bolesť prečistila zahmlenú myseľ. Dezinfekcia. Práve na otvorenú ranu vylogol kopu dezinfekcie.

Neal vrieskal a metal sa v Klausovom zovretí. Ten ho držal za plecia takou silou, až sa Neal napokon musel upokojiť a len zhlboka dýchať pomedzi zovreté pery. „Bože," vydýchol roztrasene, keď sa bolesť trocha zmiernila. „Neviem kto si. Ale nenávidím ťa."

Klaus sa zachechtal, očividne strašne spokojný sám so sebou. „Ešte ti to obviažem."

Neal ledva vnímal, ako sa rany dotýkal mäkký obväz a držal v ňom také nahraditeľné veci ako krv.

Po čase, ktorý naraz pôsobil ako večnosť a sekunda, Klaus vstal. „Musíme ísť. Pôjdeme do môjho úkrytu. Tam ti viem dať lieky a potom z teba tú guľku vytiahnem."

Neal by najradšej namietal, že nikam s týmto šialeným cudzincom nepôjde, ale nemal vlastne na výber. Čudoval by sa, ak by sa dokázal sám postaviť, nieto ešte vytiahnuť guľku z tela a utekať pritom pred bandou žoldnierov, ktorých najal... bohvie kto.

„Poďme na to," rezignoval a nechal Klausa, nech ho vytiahne do sedu.

Vtedy sa cez dvere dnu vplížila strapatá mačka Tuláčka. Priplichtila sa k Nealovi a začala sa oňho otierať. „Premeškala si všetku zábavu," poučil ju.

Klaus im venoval neveriacky pohľad. „To je tvoja mačka?"

„No, nie je moja, ale..."

„Tak ju nechaj. Musíme ísť."

Pri predstave, žeby Neal za sebou zanechal svojho jediného parťáka a spoločníka, sa mu chcelo plakať. Hoci to bola len jedna nie veľmi vďačná túlavá mačka.

„Tuláčka ide s nami," povedal dôrazne.

Klaus zastonal. „Ty si ale otravný. Dokonalá pripomienka toho, prečo trávim všetok čas za počítačom."

„To všetko vysvetľuje," zašomral Neal.

„Niežeby si mi radšej poďakoval." Klaus ho nie práve jemne vytiahol na nohy a potom pozbieral všetky jeho zásoby. Napchal ich do tašky, ktorú si prehodil na chrbát ako ruksak, hoci šlo len o igelitku. Tie útle plecia asi boli na niečo dobré. Potom sa sklonil k mačke a výhražne jej ukázal prst. „Ak ma poškriabeš, spravím si z teba kabát."

Nealovi napadlo, že možno blúzni. Tuláčka by nestačila ani na čiapku, nieto kabát, ale rozhodol sa to nekomentovať.

Klaus zdvihol mačku na ruky a druhou rukou podoprel Neala. „Poďme. Skôr než si to rozmyslím."

*****

Uličkami sa zakrádali príliš dlho. Neala opustil príval bolesti a znova ho začínali obchádzať mdloby. Nohy sa mu plietli, zrak rozmazával. Napriek obväzom na ruke cítil, ako mu krv pomaličky presakuje z rany a steká mu na prsty. Tuláčka mraučala v ruke Klausa, ale ten sa, napodiv, nesťažoval.

Napokon sa dostali k miestu, kam sa Klaus očividne chcel dostať, lebo zastal.

„Toto bude trocha bolieť, ale zatni zuby, dobre?"

Neal omámene prikývol a všimol si, že Klaus práve odťahuje poklop od... Bože, fakt sa práve chystali ponoriť do newyorskej stoky?

„Blázniš?" vychrlil na Klausa.

„Nie, ver mi." To bola priveľká žiadosť na niekoho, koho spoznal pred nanajvýš hodinou a odvtedy ho vláči po meste postreleného. „Vedie dole rebrík, takže ti to určite dá zabrať. Zleziem prvý. Nie je to vysoko. Ak by si padol, zachytím ťa."

Neal so skepsou prezrel tenučkého chlapa nižšieho ako on. Určite by ho nezachytil. „Nemáme nejakú možnosť bé?" zaprosil.

„Bohužiaľ, tie sa mi minuli. Počkaj kým sa neozvem." A zmizol pod poklopom.

Po pár sekundách sa ozvalo: „Poď! Chytím ťa!"

No jasné, pomyslel si Neal, ale nemal na výber, preto sa sklonil k poklopu. Všimol si, že Tuláčka tam už nie je. Ušla? Alebo ju so sebou zobral Klaus? Nevedel, ale keďže okolo neho nebola, mohol len dúfať, že neodbehla.

Zísť po hrdzavom rebríku patrilo k najťažším veciam, aké kedy Neal urobil. Vedel, že zranenou rukou by sa nedokázal udržať, preto sa snažil rúčkovať jednou. Ale bol vysilený a jediná zdravá, unavená ruka sa mu kĺzala od krvi. Celý sa triasol ako osika.

„Už len dve priečky!" povzbudzoval ho Klaus.

Neal urobil ďalší krok nadol, ale jeho ruka to už nezvládla. Prsty mu skĺzli po priečke a on sa zrútil dozadu.

Čakal hrozný pád, bolesť hlavy, možno aj bezvedomie. Ale nie to, že pristane v rukách Klausa tak, že jeho nohy ostanú uväznené medzi priečkami rebríka len o pár centimetrov vyššie. Fakt bol už blízko zeme.

Prekvapene zažmurkal na Klausa, ktorý sa uškrnul spôsobom: To zízaš, čo?

Potom vychrlil: „Držím ťa síce ako ten najlepší princ na bielom koni svoju princeznú, ale zamilovaný bozk si nechajme napotom, čo ty na to?"

„Čo?! Pfpfpf," zachrčal Neal a skoro sa dobrovoľne skotúľal na zem.

Zastonal, pričom sa Klaus dobre zabával. Pomaly ho zosunul na zem a Nealovi sa obtrela o členky Tuláčka. Tak predsa neušla.

„Poďme, už to nie je ďaleko."

„Kanál, do ktorého hodíš moje mŕtve telo?"

„To ťa môžem hodiť do hociktorého," mávol Klaus voľnou rukou a spoločne sa vybrali dopredu.

Newyorská kanalizácia možno nebola hotel, ale šlo o priestranné podzemné tunely, z ktorých ani nie každý páchol po splaškoch. V niektorých sa spúšťala len špinavá voda a Neal mal pocit, že teraz sa nachádzali v tých lepších kanáloch, pretože vzduch len trocha smrdel skysnutým mliekom a nepáchol od výkalov.

Klaus po pár minútach zastal pri odbočke, z ktorej vybiehali aj kovové dvere, zrejme patriace k údržbe. Klaus ležérne vytiahol z vrecka zväzok kľúčov a jedným šikovne otvoril dvere. „Si údržbár?" nechápal Neal.

„Ale prd. Tieto miestnosti už dlho nikto nepoužíva."

Zaviedol Neala dnu a on si bol pomerne istý, že má halucinácie. To, čo sa z druhej strany javilo ako malá kobka na lopaty, bola priestranná miestnosť s čerstvým vzduchom, akoby sa len pred chvíľou vetralo otvoreným oknom. Väčšinu miestnosti zaberali obrazovky počítača, ktoré svietili rôznymi farbami, vedľa nich blikali rôzne kontrolky a to všetko sa koncentrovalo okolo jedného počítačového kresla. Podľa Neala by mal mať človek aspoň desať hláv, aby dokázal všetko odsledovať. Pravú stranu miestnosti zaberala spálňa. Bol tam matrac na kovovej posteli, jeden set vankúšov a paplóna a vedľa toho zastrčená skrinka na oblečenie. Úplne v rohu bola časť oddelená závesom – možno kúpeľňa? A ľavá strana miestnosti bola kuchyňa. Bol tam pult, sporák, chladnička aj mraznička a aj veľký jedálenský stôl. Všetko bolo ladené do čiernych a chrómových farieb, ktoré odrážali jas obrazoviek.

„Zomrel som?" spýtal sa Neal strašne priblblo.

„Zatiaľ nie," poučil ho Klaus. „Si v mojom zabezpečenom úkryte."

„Úkryte pred čím?" nechápal Neal.

„Potom ti vysvetlím," mávol Klaus rukou. „Najskôr..."

Pustil Neala a podišiel do kuchynskej časti. Spoza nábytku vytiahol veľký kovový plát, z ktorého sa po niekoľkých minútach majstrovania vykľul kovový stolík dosť veľký... Nie. Vyzeralo to presne ako stoly, na ktorých sa prevážali vo filmoch mŕtvoly.

„Ľahni," potľapkal Klaus stôl.

„V žiadnom prípade. To ma chceš fakt zabiť?" Nebolo to vylúčené, akurát Neal nechápal, prečo by sa s ním až doteraz mordoval.

Klaus prevrátil očami. „Si hrozná padavka. Chcem ti vytiahnuť z tela guľku, Einstein. A pochybujem, že sa ti pritom bude chcieť stepovať. A zabudni na to, že mi zakrvácaš posteľ. Buď sa vyhupneš sem, alebo sa môžeš skrúcať na zemi."

Neal neochotne podišiel ku Klausovi a s jeho pomocou sa dostal na stôl pre mŕtvoly. Ľahol si a zahľadel sa do kamenného stropu. „Čo je toto za miesto?"

„Už som ti to povedal." Klaus sa objavil v jeho zornom poli. „Je to môj úkryt. Tu nás nikto nenájde. A teraz... pichnem ti niečo na upokojenie. A na spánok. Aby som mohol pokojne pracovať."

„Alebo ma zabiť," zašomral Neal, ale nemal silu na to, aby namietal. Bol strašne unavený. A teraz, ako si ľahol, to bolo ešte horšie. Viečka sa mu zatvárali sami od seba. Bez Klausa by bol už mŕtvy. Musel jednoducho veriť tomu, že tento divný chlapík, ktorý sa zjavil z čista-jasna, je naozaj na jeho strane. „Rob čo musíš."

Klaus nad ním sa zaškeril. „Sladké sny."

Pocítil bodnutie ihly a potom pomaly, pomaličky, mu klesli viečka.

Dúfam, že ho milujete, lebo ja ho zbožňujem :D :D