Sledovať okolie reštaurácie pomaly tri týždne bola tá najnudnejšia práca, do akej sa Neal kedy pustil. Už dávno by sa na to vykašľal, ak by vedel ako ďalej. Ale nemal žiaden záložný plán.

Chodil na ulicu reštaurácie každý deň. Prvý deň si sadol do reštaurácie, kde sa s ním pustila do reči Rose a chcela z neho vytiahnuť nejaké detaily o prípade, na ktorom pracoval. Neal si musel vymýšľať, ale dúfal, že jeho lži nie sú také priehľadné.

Prvý týždeň sa takmer celé dni túlal po ulici, dvakrát mu dokonca robila spoločnosť aj Tuláčka, motala sa mu popod nohy a žobrala jedlo od náhodných okoloidúcich. Na ďalší týždeň zmenil taktiku, lebo jeho neustála prítomnosť začínala byť podozrivá. Prichádzal skoro ráno, neskoro večer, alebo uprostred dňa. Zdržal sa asi dve hodiny v nejakom podniku, potom sa presunul inam a netrávil zazeraním na náhodných okoloidúcich viac ako päť hodín denne. Zvyšok dňa sa len túlal po meste, premýšľal a dúfal v zázrak, lebo nič lepšie nemal.

Fungovalo to tak vyše týždňa.

Pomedzi to Neal párkrát zastavil nejakého okoloidúceho, ktorý by sa hodil opisu Rose, ale nemal šťastie. Buď si doktor dával veľký pozor, alebo Nealov predpoklad, že zvykne chodiť po okolí, bol nesprávny.

Ak niekoho zastavil, tváril sa, že potrebuje informácie do anonymného dotazníka. Spýtal sa na vek, na kariéru, na pôsobenie... ale nenašiel nikoho, kto by sa zmienil o tom, že je alebo bol doktor. Jeho cieľ mohol samozrejme klamať, ale to Neal nemal ako zistiť.

Ulicu sledoval už devätnásť dní a bol čoraz viac zúfalý a frustrovanejší. Dokonca to unudilo aj Tuláčku a prestala mu robiť spoločnosť na konci druhého týždňa.

Už začalo zapadať slnko a Neal si povedal, žeby bolo načase vrátiť sa... domov. Napadlo mu to z čista jasna. Mal po krk sledovania ľudí, ktoré nikam neviedlo. Mal dosť toho, že v noci mu drkotali zuby od zimy, že sa strhol vždy, keď vietor treskol o prázdny okenný rám. Chcel ísť domov. Za Phoenix.

Ten človek, ktorý sa mu vyhrážal sa už aj tak dlho neozval. Jeho správy typu: Poviem pravdu každému naokolo, prestali. Tak čo ho tu ešte držalo?

Stačilo si položiť otázku a už poznal odpoveď. Držal ho tu strach. Strach z toho, žeby neznámy splnil svoje vyhrážky. Potom by sa rozpadlo všetko.

Neal vykročil preč po uličke, keď periférne zbadal pohyb. Jeho pozornosť upútala postava v tmavom oblečení, veľká ako hora. V duchu si prechádzal dnešný deň a uvedomil si, že tohto človeka – alebo aspoň veľmi podobného – dnes už videl. A to neveštilo nič dobré.

Neal urobil prudkú otočku a tváril sa, že si prezerá výklad obchodu, ale očami sa fixoval na muža. Ten zastal tiež a hľadel opačným smerom ako bol Neal. Áno. Rozhodne ho sledoval.

Prepočítaval svoje možnosti. Kto ho mohol sledovať? Človek, ktorý sa mu vyhrážal? Doktor, ktorého hľadal? Alebo dakto úplne iný, o kom ani nevedel?

No nech to bol ktokoľvek, inštinkty Nealovi našepkávali, aby zmizol. Ak ho sleduje chlap o dve hlavy vyšší ako on sám v čiernom oblečení, to nemôže znamenať nič dobré.

Pridal do kroku a nejasne si uvedomoval, že muž za ním tiež zrýchlil. Musel sa ho zbaviť skôr akoby sa dostal do svojho útočiska. Ten nemohol prezradiť.

Vošiel do prvej reštaurácie, ktorá mu skrížila cestu. Interiér bol zdobený starou ružovou, bielymi kovanými plátmi a srdiečkami na každú stranu. Okej. Možno to bola skôr cukráreň ako reštaurácia. Ale na tom nezáležalo. Neal sa postavil k pultu a spýtal sa mladej ženy s červenou šticou vlasov: „Mohol by som si súrne odskočiť na záchod?"

Žena sa tvárila skepticky, ale napokon len mávla rukou k rohu miestnosti, kde bola tabuľka s nápisom WC.

„Ďakujem," poďakoval sa rýchlo a vykročil k záchodom. Privrel za sebou dvere a za škárou sledoval vchod do cukrárne. Po chvíli dnu vstúpil aj ten muž v čiernom. Neal si ho prvýkrát poriadne obzrel – bežecké čierne oblečenie s bielym pásom po boku, čierne bežecké tenisky a šilt na hlave. Nenápadnejší by byť ani nemohol. Muž sa obzeral po cukrárni, očividne hľadal Neala. To mu stačilo.

Rýchlo sa vhupol na mužské záchody a ďakoval Bohu za to, že na nich nikto nebol. Našťastie tu bolo jedno okno, hoci bolo dosť maličké. Neal pohľadom preletel po vlastnej postave. Za posledné mesiace schudol. Možno by sa cez okno prepchal.

Vyzliekol si tenký kabát a dokonca aj nohavice, ktoré mal na sebe. Ostal len v trenkách a tenkom tričku. „Čím som si toto zaslúžil?" zamrmlal si sám pre seba a vybral sa k oknu. Našťastie naň dočiahol a otvoril ho. Prepchal cezeň svoje oblečenie a dúfal, že ho niekto neukradne, kým sa prepchá za ním.

„Dúfam, že sa mi nezasekne zadok," zašomral a vyhupol sa k oknu. Vytiahnuť sa hore bol čiastočný zázrak. Za posledné mesiace nielen schudol, ale aj zoslabol. Ruky sa mu triasli ako rôsol, kým sa ťahal hore. Vystrčil cez okno ruky, potom hlavu... a uvidel pár chodcov, ktorý dosť vyjavene hľadel na okno, z ktorého trčal polonahý chlap.

„Ehm," Neal si odkašľal. „Bolo to fakt nanič rande."

Žena a muž sa na seba rýchlo pozreli a s rehotom sa pobrali ďalej. To je fajn. Smiech je lepší ako panika. Neal sa súkal ďalej a presne ako predpokladal, najväčším problémom bolo prepchať cez okno bedrá. Nemálo sa doudieral, ale podarilo sa mu to. Až tak, že potom stratil rovnováhu a vypadol z okno priamo na studenú zem a udrel sa ešte aj za ušami.

So stonaním sa pozbieral. Rýchlo si natiahol nohavice a kabát a prebehol cez ulicu. Kľučkoval medzi ulicami, vyberal toľko zákrut, až sám zabudol kam ide. Ale to bol cieľ. Potulovať sa po meste, až kým prenasledovateľ úplne stratí stopu.

Už chodil dookola asi hodinu, keď si povedal, že to možno stačilo. Ale vtedy sa pred ním vynorila postava chlapa odetého v čiernom. Nebol to ten istý muž. Na to bol priveľmi nízky a mal širšie plecia. A to znamenalo, že ho nasledovalo viac ľudí.

Nepodarilo sa mu prekonať prvotný šok a inštinktívne urobil krok späť. Všimol si pás muža, ktorý sa mu vydúval. Mal zbraň.

Doriti.

Neal prestal uvažovať a proste sa rozbehol. Zvrtol sa na päte a utekal medzi ľudí, dúfal, že sa stratí v dave. Ale čím ďalej utekal, o to viac si bol istý, že je s ním koniec.

Zrazu si uvedomil len to, že sa celý zadýchaný opiera o tehlovú stenu budovy, okolo neho takmer nikto nie je a muž – muži – v čiernom sa približujú z troch strán. Neal nemal silu ani len na to, aby lapil dych. Akoby sa mohol postaviť minimálne trojici chlapov so zbraňami? Jeden ju už vytiahol spoza opaska a namieril jej hlaveň na Neala.

Napokon sa prinútil ozvať: „Pozrite, neviem čo ste zač, ale..."

Jeho slová preťal výstrel.

Neal zavyl od bolesti, ktorá sa mu rozliala v ľavom ramene. Mal pocit, akoby ho obalil prúd ohňa.

Tak. A mal po chlebe. Umrie tu spotený, opretý o náhodnú stenu. Už nikdy neuvidí Phoenix, ani svoju milovanú sestru a neter Ruby. Neal sa v duchu pripravil na smrť, keď znova zaznel výstrel.

Ale guľka sa tentoraz nezaryla doňho, ale do jedného z útočníkov. Nech už strieľal ktokoľvek, mal lepšiu mušku ako útočník. Ten sa okamžite zviezol na zem a márne sa snažil chytiť za hrudník. Zvyšní dvaja útočníci rýchlo tasili zbrane, ale nemali šancu. Jeden skončil v mláke vlastnej krvi skôr, ako zbraň vytiahol a druhý sa ešte len otáčal, keď sa mu guľka zahryzla do tela a on sa sklátil vedľa svojich druhov.

Neal nevedel, čo robiť. Našla si ho iná hrozba? Muselo to tak byť. Spojencov totiž nemal žiadnych.

Sipel cez zaťaté zuby a zdravou rukou si zvieral strelnú ranu. Medzi prstami mu presakovala krv.

Muž, ktorý sa potom objavil, si zastrčil zbraň za opasok. Bol oblečený podobne ako útočníci, ale na hlave nemal šilt, ale kapucňu. Tú si stiahol len čo bol dosť blízko Neala.

Odhalil tak muža okolo tridsiatky s pokožkou farby mliečnej kávy. Na tvári mu sedeli hrubé okuliare a vyjavený úškrn, akoby práve vyhral v lotérii. No fasa, pomyslel si Neal. Som v riti. V poslednej dobe bol často v riti.

„Neal Wallace, predpokladám," ozval sa muž. Mal zvláštny prízvuk, ale Neal ho nevedel zaradiť. Znel trocha kovovo.

„Práve ste..." Neal sa musel nadýchnuť, aby prehltol bolesť. „Práve ste zabili troch mužov. A ani neviete kto som?"

„No, silno predpokladám, že si ten muž, ktorého hľadám." Pokrčil plecami a pozrel na tri mŕtvoly na zemi. „Toto sú, teda skôr boli, žoldnieri. A nie sú sami. Takže ak by ti to nevadilo, mali by sme si pohnúť."

Neal naňho vyvalil oči. Umieral a mal halucinácie? Alebo čo sa dialo? Akosi nechápal udalostiam okolo seba.

„Kto ste?" vykoktal.

Muž sa uškrnul. Vyzeral tak trocha ako šialenec. „No, môžeš ma volať Môj najväčší záchranca a potom mi poďakovať, že som tvoj zadok – na ktorom máš mimochodom opačne natiahnuté gate – zachránil pred žoldniermi. A potom mi môžeš poďakovať za to, že som ťa vytiahol zo všetkých sračiek, ktorých máš momentálne dosť."

Nealovi sa krútila hlava. „Čo?"

„Okej. Asi ťa budem musieť dať trocha dokopy, kým ti niečo začnem vysvetľovať. Zatiaľ ma môžeš volať Klaus. Som kamarát. Poslala ma moja sestra."

„Tvoja sestra?" nechápal Neal, ale nechal Klausa, aby ho chytil za nezranenú ruku a podoprel.

„Áno. Moja sestra. Phoenix Monroeová."

Pamätá si niekto tajomného brata Phoenix? Nepočujeme o ňom totiž prvýkrát :D :D