Skylar sa pozrel do tváre svojej sestry. Ruby bola nádherná. Mala srdcovitú tvár lemovanú čiernymi vlasmi ako smola. Boli rozprestreté na bielom vankúši, na ktorom mala hlavu položenú už priveľmi dlho. Do kómy ju uviedli takmer pred pol rokom.

Huntingtonova choroba nebola žiadna sranda. Skylar to vedel z vlastných skúseností. U otca sa táto choroba prejavila už mnoho rokov dozadu. Začalo sa to nenápadne. Občas bol dezorientovaný, náhodne vrazil do stoličky, či do rohu skrine. Vždy sa len zasmial s tým, že sa mu zatočila hlava.

Prešiel celkom dlhý čas, kým sa to začalo skutočne zhoršovať. Zrazu nevedel ísť rovno a musel sa opierať o nábytok. Zakopával a často padal. Potom sa mu začali motať na jazyku aj jednoduché slová. Skylar si chvíľu myslel, že sa z jeho otca stal alkoholik. Ale ten stav bol takmer neprestajný.

Keď ho konečne donútili ísť k doktorovi, celkom rýchlo vysvitlo, že trpí Huntingtonovou chorobou. Bol už v pokročilom štádiu a liečba nebola možná. Dostával nejaké lieky na zmiernenie symptómov, ale musel nechať prácu a oni zostali bez príjmu peňazí. A tie potrebovali na liečbu.

Skylar ukončil strednú školu a začal pracovať, aby mali aspoň nejaké financie. Ale nestačilo to.

Otec bol na tom čoraz horšie a jeho stav sa začal rapídne zhoršovať. Skylar bol natoľko zababraný do stavu otca, že si nevšimol príznaky u sestry. V jeho obranu hovorilo len to, že jeho sestra sa to naučila fakt dobre maskovať. Triašku rúk schovávala za chrbtom a ak sa potkla, vyhovárala sa na opätky. Až po mesiacoch Skylarovi došlo, že opätky na nej nevidel už dosť dlho.

Kým otec zomrel, už aj Ruby mala chorobu diagnostikovanú. Našťastie ju zachytili v skoršom štádiu a chvíľu sa zdalo, že liečba fakt pomáha. Lieky jej tlmili príznaky, jej žiarivé oči sa zase vyjasňovali.

Otca stratili počas zimy. Choroba udrela v plnom prúde, spálila posledné šance na to, že sa jeho stav zlepší. Zimou na otca udrela silná depresia. Odkedy sa choroba prejavila, bol často ako na emocionálnej horskej dráhe – raz sa usmieval, o chvíľu mohol kričať a len trocha neskôr plakať. Vraj to patrilo k tej chorobe. Ale v tú zimu otec zmizol v oblaku nekončiacej depresie a objavil sa aj nový symptóm – otec ledva prehĺtal.

Dostať doňho jedlo či vodu bola výzva, ale lieky odmietal úplne. Len krátko pred Vianocami ho ráno našli v posteli stuhnutého a mŕtveho. V noci sa zadusil na hlte vody.

Tá zima bola ťažká. Choroba Ruby sa tiež zhoršila, bola večne podráždená, potkýnala sa a musela žiadať pomoc aj pri banálnych záležitostiach. Ale ako prišla jar, zlepšilo sa to. Vrátila sa jej veselá nálada, naučila sa fungovať aj s miernou dezorientáciou.

Jeden deň sa na Skylara veselo vyškierala a obula si svoje obľúbené lodičky. „Viem v nich chodiť!" chválila sa veselo. „Už som si na to zvykla! Nie je to úžasné, Skylar?"

Bolo to naozaj úžasné. Tvrdili to aj doktori. Nevedeli, skadiaľ došlo k tomu náhlemu zlepšeniu, ale následných niekoľko týždňov bolo najlepších v Skylarovom živote. So sestrou chodili na prechádzky, ona premýšľala nad tým, že predsa sa prihlási na vysokú školu a navrhla Skylarovi, aby on dokončil strednú.

Robili si plány, ktoré sa nikdy nesplnili.

Jedného dňa Ruby spadla na schodoch.

Nebol to veľký pád, na jej tele zanechal len pár škrabancov a odrenín. Ale o to horšie rany ostali na jej duši. Bol to priveľmi prudký regres na to, aby sa na to Ruby vedela pozerať s úsmevom. Preplakala celé dni, nadávala, že ani po sprostých schodoch nevie zísť. Akoby mohla mať takto normálny život? Akoby mohla chodiť do školy a tváriť sa, že je všetko okej?

Posledná kvapka bola, keď sa jej prestalo dariť s písaním. Už dlho si viedla svoj denník, ale zrazu sa jej plietli slová a ruka sa jej tak triasla, že jej kedysi úhľadné písmo sa premenilo na nečitateľné.

V tomto zámotku fungovali dlho. A raz sa Skylar vrátil domov na to, že Ruby leží v kuchyni v bezvedomí. Zrejme si chcela ísť po vodu, alebo jedlo, a spadla. Hlavu si udrela o roh skrine.

Zobral ju do nemocnice a napojili ju na prístroje. Museli ju uviesť do kómy. „Len na pár dní," upokojoval Skylara doktor. „Potom ju zobudíme."

Ale nepodarilo sa ju zobudiť po dvoch týždňoch, mesiaci, ani po troch. Čas sa zbieral a Skylar nevedel, čo robiť. Doktor mu ponúkal rôzne spôsoby liečby. Lieky nasadili do infúzií, snažili sa jej stav zlepšiť, aby sa mohla prebrať. Ale nič sa nedialo. A Skylar nemal peniaze.

Jeho sestru mohli držať v nemocnici len preto, lebo sa Skylar podujať vyskúšať nejaký zvláštny program. Šlo o nejaké experimentálne lieky, ktoré mali znížiť šancu toho, že sa uňho prejaví rovnaký defektný gén ako u otca a sestry. Ak by ochorel aj on, prišli by o všetku nádej.

Ale ako videl sestru v obklopení prístrojov, stále viac si pripúšťal, že tie iskrivé modré oči už nikdy neuvidí. Jeho sestra bola mimo tohto sveta – či už žila alebo nie. Istým spôsobom bola rovnako mŕtva ako ich otec.

Teraz mal Skylar stretnutie s doktorom Harvardom, ktorý mu predpisoval lieky a staral sa aj o jeho sestru.

„Dávku sme zväčšili," vysvetľoval doktor. „Necháme ju tak ešte nejaké dva týždne a pokúsime sa ju prebrať."

Skylar prikývol, ale ledva ho vnímal. Mal pocit, že sa blíži k dôležitému rozhodnutiu. A vedel, že sa bude musieť zachovať nesebecky. Bude musieť nechať sestru ísť.

„K tým liekom, ktoré mi dávate," začal novú tému Skylar, ale stále očkom pozeral po sestre. „Nemyslím, že mi pomáhajú. Ráno som ešte unavenejší ako večer, bolí ma hlava, mám nočné mory..."

Doktor Harvard sa zatváril znepokojene. Zvraštil husté obočie a poškrabal sa po brade. „To v skutku neznie dobre," pripustil. „Mám pocit, že tak lieky blokujú skutočné príznaky."

Srdce Skylara dvakrát poskočilo. „Chcete povedať, že ak by som ich nebral, choroba by sa prejavila už aj u mňa?"

Zdvihol ruky do vzduchu, akoby sa vzdával. „Neviem vám to povedať na istotu, Skylar. Vec sa má tak, že pri experimentálnych liekoch sa ťažko dá určiť, čo je dobré a čo zlé. Možno sú to vedľajšie účinky. Možno je to spôsob, akým lieky bojujú proti problému v tele."

Skylar zaváhal. „Ale predsa nemôžem byť v tom programe jediný. Musíte mať nejakú vzorku pacientov, s ktorými to porovnávate."

„Nie ste jediný, to vás ubezpečujem. Ale tento program neriadim ja. Stav každého rieši skupina vedcov, nie obyčajný lekár. Najviac čo zmôžem je, že sa opýtam svojich nadriadených na to, čo to môže znamenať. Vyhovuje vám to?"

Nie, vôbec to Skylarovi nevyhovovalo. Ale čo mal robiť? Sám tej chorobe tak dobre nerozumel a experimentálnej liečbe už tobôž nie. Musel veriť slovám doktora.

„Dobre, jasné," prikývol.

Doktor ho potľapkal po pleci. „Dám vám ešte chvíľu so sestrou. Potom budeme musieť odísť, prídu sestričky na výmenu infúzie."

Skylar prikývol a keď doktor odišiel, sadol si na stoličku vedľa sestry. Pozrel sa Ruby do tváre a opatrne ju chytil za dlaň. „Čo to s nami len bude, sestrička?" spýtal sa potichu.

*****

Cassandra sa ponáhľala na metro, ale nech bežala ako chcela, ani tak ho nestihla. Odfrčal jej tesne pred nosom.

„Doriti," uľavila si. Neal ju zabije. Stiahne ju z kože.

Hovorili o tom, že Cassandra by mala byť doma najneskôr o jedenástej večer. Neal aj otec chceli fakt predísť tomu, aby museli vyšetrovať aj jej vraždu. Ale ona nemohla za to, že ju zdržali v škole... a potom v tej reštaurácii. Ach, hlúpi spolužiaci! Mala proste odísť skôr. Na litánie fakt nemala náladu.

Keď sa však pozrela na nadchádzajúce spoje, v mysli jej skrsol nápad. Vylovila z vrecka telefón a prezvonila Skylara.

Chvíľu to trvalo, ale nakoniec zodvihol. „Ahoj, neruším?"

„Ale nie," odpovedal Skylar. „Čo potrebuješ?"

„Hm, nič? Nemôžem svojmu priateľovi proste zavolať?"

„Väčšinou také nerobíš," stopol ju Skylar.

Cassandra sa uškrnula. Veci sa medzi nimi hýbali rýchlo. Po dvoch rande ho Cassandra oficiálne vyhlásila za svojho priateľa a keďže Skylar neprotestoval, tak mu to asi nevadilo. Už uňho doma raz bola, ale ešte uňho nikdy nespala. Cassandra si povedala, že je načase skočiť o stupeň vyššie.

„Vieš, práve čakám na metro," začala, „a tak mi napadlo... ak by ti to nevadilo, tak by som možno vystúpila u teba."

Na chvíľu zavládlo na druhej strane ticho. Ako už toľkokrát dovtedy, Cassandre zase napadlo, že na to ide prirýchlo. Ona bola možno akčná, ale to sa nemuselo každému páčiť. Trocha sa bála, že zrazu Skylara len vystraší a ten sa spakuje a odletí dakam do Mexika, len aby jej ušiel.

Ale Skylarova odpoveď ju potešila: „Budem rád. Zišla by sa mi spoločnosť."

„Skvelé!" uškrnula sa Cass. „Čakaj ma o pätnásť minút."

Zložila telefón a rovno napísala Nealovi, že ostane u Skylara. Asi nadšený nebude, ale takto aspoň ujde litániám o vychádzke do jedenástej. Pretože ku Skylarovi sa dostane už o jedenásť nula dva, čiže takmer na čas. Doma by bola až o polhodinu neskôr a Neal by umieral po celý čas.

Takto bolo vlastne všetko v poriadku.

A na Skylarovu prítomnosť sa tešila.

AHOJTE!
Ja viem, viem a hanbím sa. Časť bola naposledy pridaná dakedy pred mesiacom aj pol, čo je... hrôza. Nechcem sa vyhovárať, ale rada by som vám to vysvetlila.
Tento rok som v bakalárskom ročníku a posledné mesiace ma škola dosť zamestnávala - vrátili sme sa do nej prezenčne, za čo som rada, ale zároveň to znamená kopu cestovania, čiže menej voľného času. Kedže sa blížil deadline odovzdania bakalárky, tak 90% mojich myšlienok zaberali nezmysli o tom, ako formulovať toto a hentoto, ako to dať dokopy a zrazu som si musela uvedomiť, že pre písanie príbehov jednoducho v mojej hlave neostalo miesto. Jeden deň som si proste uvedomila, že to miesto, ktoré bolo vždy plné nápadov a ktoré chcelo písať, je preč. Jednoducho, celé týždne som sa nevedela pozrieť na písanie ako na niečo, čo robiť chcem. Kedykoľvek som sa prinútila zapnúť word, alebo sa zamyslieť nad príbehom, narazila som na obrovskú stenu a necítila som nič. Chuť ani vôľu. Až som si toto naplno pripustila, uvedomila som si, že ako strašne potrebujem prestávku. Odkedy som pred šiestimi rokmi začala na wattpade písať, nemala som ani jednu skutočnú prestávku. Mala som časy, keď som bola viac aktívna, aj také, keď menej. Ale vždy som na niečom pracovala a niečo písala, lebo sa to stalo prirodzenou súčasťou môjho života. A zrazu to bolo preč. Po tomto uvedomení som nebola schopná ani len pridať novú časť, hoci ich mám stále dosť predpísaných. Prísť na wattpad, pridať novú časť, tešiť sa z komentárov a tváriť sa, že áno, jasné, pracujem na nových častiach a vôbec nemám problém, bolo v tomto bode nemysliteľné.
Takže som si na viac ako mesiac zobrala "dovolenku". Písanie príbehov som vôbec neotvorila a pracovala som proste na tom, na čom som musela. Trocha ma desilo, že ani po mesiaci sa nevrátil žiaden podnet, ktorý by na mňa kričal: CHOĎ PÍSAŤ! Čakala som, ale neobjavilo sa to. Ale, bakalárku mám už dva celé dni dopísanú )strašne dlhá doba, ja viem) a mám pocit, že tá stena pomaly padá. Chcem sa vrátiť, pridávať nové časti a hlavne ich písať. Takže som tu a dúfam, že mi to vyjde, tá stena sa pomaly rozpadne a všetko sa vráti do normálu.
Viem, toto je možno trocha zbytočná a dlhá litánia, ale kedže som sa z ničoho nič odmlčala, mám pocit, že vysvetlenie je to najmenej, čo vám dlžím :)

Nová časť bude, snáď, o týždeň :)