O pár mesiacov

Dnes mal byť ten najlepší deň v tomto roku. Christian dnes pôjde konečne do školy a ja mám dnes narodeniny. Čo lepšie sa dnes môže stať. Vošla som do školy a išla ku svojej skrinke. 

Odomkla som ju a zo skrinky vyletelo okolo 5 balónov napustených héliom. Okamžite som sa ich snažila schovať do skrinky kedže som nepotrebovala aby celá škola vedela o tom, že mám dnes narodeniny. 

Keď som ich konečne uväznila skrinke vytiahla som z nej knihy na ďalšiu hodinu. V tom niečo zo skrinky vypadlo. Zobrala som to a na prvý pohľad som zistila čo to je. 

Blahoželanie som preskočila a prečítala iba od koho to je. Bolo to od Thomasa a Thea. ,,Čo iného som od nich mohla čakať?" potichu som sa opýtala sama seba. ,,Ty..ty máš dnes narodeniny?" spýtal sa ma známy hlas. ,,Nie... teda hej, ale nechcem aby o tom každý vedel."

,,A prečo?" spýtal sa a vyzeral dosť nechápavo. ,,Nemám rada, keď mi ľudia gratulujú." ,,Takže ani ja nemôžem?" spýtal sa.  ,,Ty m..." nestihla som to dopovedať kedže má okamžite bozkal. 

,,Ehm...hm...Neruším vás?" spýtal sa riaditeľ a Christian sa vzápätí odo mňa odtiahol. ,,Čo toto tu má znamenať. Za minútu zvoní a vy tu máte ešte čas na takéto nechutnosti, pán Collins?" pozrel sa na Christiana a potom presmeroval pohľad na mňa, ,,A vy slečna Thompsonová, myslel som si, že ste sa už poučili a že na tejto škole nebudete robiť problémy, no zrejme som sa vo vás zmýlil..."

,,Ospravedlňujem sa, pán riaditeľ. Sľubujem, že sa to už viac nebude opakovať." povedala som  a dúfala, že nás nechá na pokoji. Pozrel sa na mňa a iba prikývol a odišiel. 

,,Čo keby sme teraz išli niekam,"navrhol Christian. ,,Čože? To myslíš ako za školu? Ja nemôžem otec by ma..." začala som panikáriť a Christian má opäť pobozkal a zastavil moje panikárenie. 

,,Od kedy sa s teba stala tak dobrá študentka?" spýtal sa. ,,Odvtedy čo ty so mnou nechodíš do školy a ja sa tu nudím k smrti." 

Odložila som knihy naspäť do skrinky. A spolu so Christianom sme vyšli von zo školy. Sadol si na motorku a ja za neho a on ju naštartoval.

,,Kam to bude?" spýtal sa. ,,Čo najďalej od školy." povedala som.  A po pár minútach sme boli preč zo školy a ja som cítila vietor vo vlasoch. 

Tak po dosť dlhom čase som pridala kapitolu a toto je už posledná. Nechala som koniec otvorený aby ste si k tomu mohli domyslieť aký by ste chceli ten koniec vy. Za chyby sa ospravedlňujem. Ďakujem vám za všetky votesy, komenty a pozretia.