Zara

„A miluješ ho? Miluješ Newholedera?" Jeho hlas je uštipačný.

Lapám po dychu, už dvakrát ma ponoril a opäť nechal dýchať. Prameň vlasov mám na tvári, no nemôžem si ho dať dole. Kvapká zo mňa, oblečenie mám ťažké – premočené – a štípajú ma oči.

„Milujem ho."

Nakloní hlavu. „Hm, myslím, že v tomto neklameš. Žeby sme ťa na jedno kolo ušetrili? Fajn. Posledná otázka. Vieš, kde je tvoja dcéra?"

Neverím tomu. Neverím, že by to bola posledná otázka, ale hrajeme jeho hru. Musím sa podriadiť. Pozriem sa do kamery a zakrútim hlavou zo strany na stranu. „Neviem, kde je."

Zasmeje sa. Zavriem oči. „Chcel by som ťa ušetriť, ale klamala si. Uži si to."

„Neviem, kde je! To je pravda!" zakričím.

„Možno," prikývne, „nevieš, kde je. Ale poznáš to miesto veľmi dobre." A nechá vodu ma zaplaviť. Už to nie je ako po prvýkrát, už sa nebránim. Ani nedýcham, radšej omdliem, pretože potom ma odviaže a oživí ma. Pretože to bude rýchlejšie.

Voda mi zaleje ústa. To miesto mám poznať, ale akoto, že ho nepoznám?

Privriem oči, voda ma zaleje celú. Momentálne stúpa nado mnou.

Ale to nebol jediný spôsob mučenia. Prišli aj horšie. Prišlo bitie. Zobral si remeň a udieral ma, neskôr si zobral nôž a vyzliekol ma do spodného prádla. Smial sa, počas toho, ako mi ryl do mäsa celé mená tých, čo milujem. A Daphne? Jej meno je najväčšie.

Trvá to neznesiteľne dlho, ale už mi nezáleží na čase. Ležím na zemi, v mojej cele. Je tu smrad, chladno, všetko naokolo pokrýva pleseň a som tu sama. A to mi vyhovuje, byť sama znamená nebyť mučená.

Na sebe mám čierne šaty, čo mi dal. Sú mi veľké a odhaľujú moje rany, no je to lepšie ako nič. Sedím na zemi a snažím sa trochu sa ohriať, je mi strašná zima.

Nevládzem. Neviem prečo nevládzem, povedal mi, že sme len na začiatku. Neviem, prečo to robí... Netuším, kde je Daphne, kde je Glenn... Ale je mi to jedno. Jediné, čo vnímam je tichý vietor a praskanie vetvičiek odniekiaľ z diaľky. Bojím sa, čo je v tme, ale horšie než je ten chlap, to nebude.

Chodbou sa ozvú ťažké, ale napriek tomu rýchle kroky. Okamžite sa schúlim do klbka, akoby ma to vedelo ochrániť pred budúcnosťou. „Psst."

Pri cele sa objaví obrys neznámej postavy so známym hlasom. Zvedavo nakloním hlavu. „Si tu nový? On má dosť?" poviem sarkasticky.

„Zara, to som ja, Alex. Ideme preč," zašepká a odniekiaľ vytiahne kľúčik. Ostanem omámená. „Panebože, oni mi vpichli drogy. Ale je to realistické, pretože si to ty," ukážem na neho a zasmejem sa.

„Zara! To som naozaj ja, musíme byť rýchli a tichí. Poď," nastaví mi ruku, aby som sa ho mohla chytiť. Zbadám, že má červené oči a rozbitú peru, z ktorej tečie čerstvý pramienok krvi. Pokrútim hlavou.

„Neverím ti. Prišiel si ma mučiť, že?"

Trhne mnou. Nevážim takmer nič, moje telo už nie je to, čo bývalo. Som celá obalená iba kožou, akoby som mala len kosti a kožu. Pomaly nevládzem chodiť. A tak ho svojou mušou silou neodtlačím, zdvihne ma na ruky.

„Prosím, ak si tu naozaj, zachráň Daphne, nie mňa," zamrmlem bezvládne.

Pokrúti hlavou. „Prišiel som len pre teba."

Zaslzia mi oči. „Alex, prosím... Choď pre ňu, ja nie som podstatná."

Pozastaví sa. „Nemáme veľa času, Zara. Buď ty alebo ona, obidve... to nejde. A budeš to ty, už som sa rozhodol. Je mi to ľúto, pretože ty si podstatná."

„Nie som," zamrmlem, ale ignoruje ma. Objavíme sa v inej časti, kde som ešte nebola. „Prečo ja? Ona je viac, ona si zaslúži tvoju pomoc, nie ja."

„Mrzí ma to, ale mýliš sa." Predierame sa miestnosťami, jedna po druhej. Všade je tma, Alex je naozaj rýchly a tichý. Chcem kričať, metať sa, ale nemám na to silu. Stratila som ju.

A teraz strácam aj Daphne.

„Alex, musíš zachrániť ju, nie mňa!" zakričím. Pokrúti hlavou. Cítim, ako ma pevne stisne v náručí. Nie, nemôžem sa s tým len tak zmieriť, ide o ňu, nie o mňa! Zbadám červený alarm, dostanem nápad. Pravdepodobne samovražedný, ale nezaujíma ma to. Idem ochrániť niekoho, koho milujem.

„Môžem sa s ňou aspoň rozlúčiť? Prosím," opriem sa o jeho plece.

„Nemáme čas, Zara..."

„Ak si si vybral mňa

A a nie ju, potrebujem aspoň rozlúčku," zašepkám a pozriem sa mu do očí. Chce namietať, ale nespraví to. „Minúta, viac nie," rezignuje.

Okamžite prikývnem a on sa zrazu otočí, späť k celiam. Moje srdce sa rozbúši, začínam cítiť vo svojom tele adrenalín. Uvidím ju a to mi bude stačiť, hoci aj navždy.

„Tu je," položí ma opatrne na zem. Prejdem k cele. Leží, schúlená na boku niekde v rohu, ale je na tom oveľa lepšie, ako ja. Má so sebou prikrývku, taktiež nie je vyziabnutá, ako ja. A vidieť na nej iba modriny, nie rany.

Položí ma to na kolená. Čas beží, pripomeniem si.

„Daphne," poviem dosť nahlas nato, aby sa prebudila. Trhne sebou.

A potom sa na mňa otočí. Je zmätená, no ako náhle ma zbadá, priskočí k mrežiam. „Mami, si tu." Plače. Cez mreže strčím svoje ruky tak, aby som jej mohla pohladiť tvár.

„Teraz niečo spravíš, ale myslím to naozaj, dobre?" zašepkám. Prikývne.

„Keď sa rozbehnem preč, pôjdeš s Alexom a nezastavíte sa, aj keď budete ďaleko, je ti to jasné? Ja sa k vám čoskoro pripojím, áno? Áno?" zašepkám ta, aby ma nepočul Alex.

„Nechcem, aby si odišla," vzlykne. Na svetle uvidím modrinu na jej líci. Nemám inú možnosť.

„Ani ja, ale je to len na chvíľu, dobre? Milujem ťa," zašepkám. „Aj ja teba, mami," povie mi so slzami v očiach. Prikývnem a zhlboka sa nadýchnem.

„Zara, musíme ísť," nahne sa ku mne Alex. Pozriem sa na Daphne. Už nikdy jej neublížia. Nedovolím im to.

Nahromadím v sebe všetku silu, ktorú mám, aby som sa postavila. A následne sa rozbehnem. Alex na mňa zakričí, no nestihne, pretože stlačím červený alarm a celou budovou sa ozvú sirény.

„Zober ju!" zakričím naňho, keď je pri mne. A potom už len bežím, neviem kam, pretože to tu nepoznám. Viem však, že zobral ju.

Využila som tie sirény vo svoj prospech.

V jej prospech. A dúfam, že sa odtiaľto dostala... To je moja jediná nádej.

S ktorou žijem aj vtedy, keď ma zoberú rovno na stoličku a priviažu ma. Nebránim sa.

„Vieš, myslel som si, že ten tvoj kamarát je hlúpy, ale on očividne nie je. Len škoda, že ste mohli odísť len jedna," uchechtne sa, „takže nám budeš musieť stačiť len ty."

„V čom?" pokrútim hlavou.

„Vo všetkom," mávne rukou a vrhne sa ku mne.

Hello,

You're on your own, in a world you've grown
Few more years to go,
Don't let the hurdle fall
So be the girl you loved,
Be the girl you loved

Suddenly I'm hit
Is this darkness of the dawn
And your friends are gone
When you friends won't come
So show me where you fit
So show me where you fit

James Blake – Retrograde.

♥,

- Lolik.