Zara

„Zara?" pozrie sa na mňa starší muž so sivými vlasmi prilepenými na čele, na ktorom sú výrazné vrásky. Pevne stisnem ruku Daphne v tej mojej a pozriem si ho, podrobne. Jeho čokoládové oči neveria – ale každou sekundou sa napĺňajú slzami.

„O-otec?" spýtam sa váhavo. Cítim sa ako zlá dcéra, ktorou aj som. Nevidela som svojich rodičov celú večnosť, čo nie je vôbec vtipné. Je to smutné. Sedem rokov je dlhá doba.

„Rubie? Rubie, poď sem, prosím!" zakričí otec meno mojej sestry na celý dom. Moje oči už nie sú suché, rozplačem sa.

„Mami? Neplač, mami," zatrasie mojou rukou Daphne vedľa mňa. Otcove oči sa rozšíria, svoj pohľad presunie na tú najkrajšiu bytosť na svete. Daphne ho tiež preskúma pohľadom.

„To je tvoja dcéra? To je moja vnučka?" zamrmle potichu fascinovane. Aj on plače. Ale neviem posúdiť, či od smútku, či radosti.

„Čo sa zase deje tak veľmi výnimočné, že ma- Oh bože," zakryje si dlaňou ústa, keď ma zbadá.

Stále stojím na verande, to oni sú tí, ktorí sú v dome. „Si to ty, Zara?" spýta sa Rubie.

Prikývnem. „A toto je moja dcéra, Daphne." Rubie sa na ňu pozrie celkom prekvapene, ako otec pred chvíľou. Snažím sa presunúť všetky myšlienky bokom, chýba tu jedna osoba.

„Kde je mama?" spýtam sa. Musím vyzerať strašne. Neviem, čo sa deje, som červená a od plaču, za sebou mám kufre a držím za ruku svoju dcéru. Zameškali toho mnoho.

Rubie sa pozrie do zeme a otec zneistí. Odstúpim o krok ďalej. „Nie," zamrmlem iba. Nie, toľko som toho nemohla premeškať! Nebolo to tak veľa času, ona nebola taká stará!

„Je mi to ľúto, všetko mi je tak ľúto," zamrmlem. Ale som umlčaná obrovským objatím od mojej rodiny, o ktorej som si myslela, že ma nenávidí.

„Shh, už si tu. Si tu." Nadýchnem sa jej vône. Zacítim maminu typickú vanilkovú vôňu a rozplačem sa naplno. Možno som predsa len premeškala príliš.

Posadím sa na gauči. Moja dcéra už spí v mojej starej posteli, ktorá, ako som sa dozvedela, ostala v rovnakom stave ako celá izba, ako náhle som odišla. Je to milé gesto, keď si zoberieme do úvahy, že som sa na sedem rokov stratila bez ničoho. Cítim sa pod psa, som zlá dcéra, zlá sestra... Ostáva mi byť len dobrou matkou a kamarátkou.

Rubie donesie na stolík nejaké chipsy a sadne si do kresla pri otcovi. Obaja sa na mňa stále pozerajú na zjavenie, ani sa im nečudujem. A ja sa rovnako pozerám aj na nich. Rubie sa... Zmenila. Mala sedem rokov, keď som odišla. Teraz má pätnásť, oslavovala pred mesiacom.

Stala sa z nej žena. Je krásna, zdá sa, že oveľa viac, než som kedy bola ja. Hoci má bledšiu pokožku odo mňa, má veľké pery a výraznejšie lícne kosti. Jej črty však nie sú ostré, práve naopak, v lícach má dokonca jamky.

„Teraz, keď Daphne spí, by si nám mohla povedať všetko," povie mi môj otec. Prikývnem. Viem, že im musím podať vysvetlenie a nebudem klamať. Iba im... Musím zatajiť nejaké informácie. Bude to ľahšie na pochopenie a vôbec, pre žitie.

„Ja... Mrzí ma, že som o sebe nič nepovedala a, že som sa dokonca ani neodhlásila z univerzity. Len som jednoducho musela odísť, čo najrýchlejšie..."

„Bolo to v dobe, keď si čakala Daphne, však?" spýta sa rečnícky môj otec pokojne. Hoci tak hovorí a vyzerá tak, má spotené čelo a vyzerá byť veľmi zvedavý.

Neodpoviem mu, iba sklopím pohľad. „Čo sa stalo tak zlé, že si nám nič nemohla povedať? Si dobré dievča, dúfam, že sa nič nezmenilo. Vlastne to viem," usmejeme sa obaja, „a preto to muselo byť vážne."

„Zamilovala som sa. Milovala som toho chlapca tak veľmi, že som znášala všetky jeho nálady, chyby...A robila som tým vlastné. On... On je problémový. Ja som... Stretla som sa v Chicagu s Ryanom, ktorý býval s jeho kamarátom. Ten chlapec... Nikdy sa nepriznal, ako veľmi ma miluje, ale žiarlil až nezdravo. Celé sa to zamotalo Ryanovou smrťou, až som sa dozvedela, že som tehotná. On nechcel deti. Ja... Nemôžem ti vysvetliť všetko, ale musela som utiecť."

Zamračí sa na mňa. Chce niečo povedať, ale Rubie ho predbehne, za čo si vyslúži uchechtnutie. „Je? Znamená to, že ho poznáš?"

„Trochu," zapýrim sa.

„Vie o nej?" Otec sa nahrbí.

Fajn, teraz to ťažšie. „Nie, hoci ju už videl. Nechcela som to, preto som sa odsťahovala do New Yorku-„

„Ó môj Bože, ty žiješ v New York City?" vybafne na mňa Rubie. Otec jej niečo zamrmle, čo ju trošku ukľudní, ale aj tak začína visieť na každom mojom slove.

„Nemala som prácu, pomáhali mi kamaráti. A tak som sa prihlásila na konkurz asistentky. Viete, nevideli sme sa šesť rokov, opustila som ho, doslova ho nechala. Myslím, že ma zato znenávidel, ale ako sa ukázalo, on bol ten šéf a rozhodol sa ma prijať okamžite, bez akýchkoľvek otázok. Lenže... Tak trochu to medzi nami stále iskrilo a trošku sa to medzi nami motalo, hádali sme sa a... No..." Sexovali ako zvieratá. Čomu je koniec, navždy.

„Panebože, ty máš úžasnú love story!" vypískne Rubie a usmeje sa na mňa. Je nadšená, ale nevie všetko.

„Zara? Že od neho neutekáš, pretože si zase tehotná?" Otec sa na mňa zamračí ešte viac. „Bože, nie. Len Glenn ublížil môjmu kamarátovi, čo nemal. A taktiež hrozilo, že sa dozvie o Daphne, k čomu nikdy nedôjde."

„Takže pre ujasnenie, si ty utiekla pred otcom tvojho dieťaťa, teraz utekáš znova, si zúfalá a svoju dcéru vychovávaš sama, pretože ju chceš chrániť pred niečím, čo nám nechceš povedať. Mám pocit, že viac ani nechcem vedieť," zamrmle môj otec.

„Ak nás tu nechceš, odídeme do zajtra, ale teraz potrebujeme na chvíľu kľud. Dostala som len nápad, že by sme to tu mohli skúsiť... Že by Daphne mohla spoznať svoju babičku a dedka, svoju tetu... Je mi to ľúto. Ani neviem, ako zomrela," smrknem.

„Nie, neodchádzajte. Prosím. Vlastne chcem, aby si tu ostala. Po Marie je tu v dome prázdno," prizná sa otec. Moja sestra prikývne. „Ja navyše neviem variť a otec taktiež. A tiež chcem vidieť každý deň svoju sestru a neter, ktoré celkom očividne potrebujú pomoc."

Odmlčíme sa a pozrieme sa na televíziu, kde hrá nejaký basketbalový zápas. „Ako zomrela?"

Nemusím to viac špecifikovať, je to jasné. Mám pocit, že svojim odchodom si zobrala obrovskú časť otca a celkom – domu. Moja sestra bola vždy hravá a rôznorodá, čo sa jej drží doteraz. Ale ako náhle spomeniem matku, viditeľne posmutnie.

„Nebolo to neočakávané. Vlastne sme to vedeli dobrý rok dopredu," zašepká otec.

„Rakovina?"

„Nádor na mozgu, najhoršie štádium, neoperovateľné. Pomaly sa začala meniť, prestávala vnímať. Posledné mesiace videla len spomienky, nepamätala si Rubie ani teba, rozprávala staré veci... Smiala sa, tvrdila, že má dvadsať rokov a že musíme byť potichu, lebo nás jej rodičia budú počuť. A po čase začala mať nestále nálady. Chvíľu sa smiala, potom zvážnela a následne bola zúrivá. Zabúdala na veci, čo chce robiť, mnohokrát som našiel napríklad jej okuliare v chladničke. Keď som jej to povedal, tvrdila, že som blázon."

Rubie si povzdychne. „Nevnímala. Jednoducho na nás zabudla. Dokonca aj na otca. Posledný mesiac strávila v nemocnici, pretože sa to nedalo vydržať. Jednoducho kričala a kričala, smiala sa a plakala zároveň. Umrela v spánku, keď jej mozog prestal fungovať," dopovie a tupo sa zapozerá do steny.

Otec Rubie objímne a pobozká ju na čelo, na čo sa Rubie len usmeje. Pichne ma pri srdci. Moja matka... Nebola som pri nej.

„Mrzí ma, že som tu nebola pre ňu, či pre vás. Ja som tá najhoršia dcéra na svete, viem. Nemala som ani poňatie, čo-„

„Je to preč. Hoci na teba myslela, spolu s nami všetkými, myslím, že bolo lepšie, že ste tu neboli. Nebolo by to dobré pre Daphne, ani pre teba. Mnohokrát som to ani ja nezvládal," prizná sa otec.

„Myslíš, že mi jedného dňa odpustíte?" nadhodím. Myslím tým všetko. Stratila som roky, ktoré nikto nevráti späť. Obleje ma pocit sklamania samej zo seba.

„Ja som ti odpustila hneď, ako si stála vo dverách," vydá zo seba Rubie a pousmeje sa. Zamrmlem tiché ďakujem a obrátim svoj pohľad na môjho zamysleného otca.

„Raz, ešte pred chorobou, sme sa s Marie o tebe rozprávali. Báli sme sa o teba, mysleli sme si, že si mŕtva. Ale nikdy nezabudnem na jej slová, ktoré povedala. Povedala: Myslím, že nech je kdekoľvek, nech robí čokoľvek, nech robí to, čo chce. Pretože ju milujem a chcem pre ňu to najlepšie, pretože je moja dcéra. A hoci sme ti to nedávali najavo, milujeme ťa, Zara. V tomto neklamala a toto sa nezmení."

Zažmurkám. „Myslela som si, že ma nenávidíte, že milujete iba Rubie. Žiarlila som na teba, Rub. Myslela som si, že ty si tá, vďaka ktorej ma nemajú moji rodičia radi." Uškrnie sa.

„Bola som malé dieťa, rada som robila zle."

„Milovali sme ťa. Milujeme ťa. Pretože nech urobíš čokoľvek, si naše prvorodené dieťa a tak nie je možnosť, že by si pre nás bola neviditeľná. Vždy si bola to malé dievčatko, ktoré ku mne prišlo s rozbitým kolenom, keď si spadla z húpačky a my sme ti dezinfikovali ranu. Pamätáš sa nato? Marie ti pobozkala obmotané koleno obväzom a ty si sa usmiala. Pamätáš?"

Prikývnem.

„A tak to bude aj s tebou a Daphne. Naše deti totiž nikdy nebudú dospelé, oni len vyrastú a odlúčia sa od nás. Ale pre nás... Pre nás to budú tie deti, ktoré netušia, aký zlý svet ich čaká."

„A preto ich budeme ochraňovať," zašepkám.

„Hoci ti je ľúto, že si tu nebola, poviem ti jedno. Mala si pri sebe svoju dcéru a ochraňovala si ju, tak, ako sme ťa my ochraňovali, ak nie viac. Možno si sa so svojou mamou nerozlúčila, ale učila si svoju dcéru chodiť, rozprávať tvoje meno. Urobila si toho omnoho viac, než si mohla," vysvetlí mi otec. Pozriem sa naňho s otvorenými ústami, opäť so slzami v očiach.

Život je plný prekážok. A ja som jednu práve prekonala a ďalšiu si vybudovala.

Ale moja dcéra, ktorá spí tam hore v posteli, to bude mať omnoho jednoduchšie. Už len pre moju matku, pre jej otca, pre Alexa. Nedovolím jej spoznať svet Glenna Newholedera. Nikdy.

The END.

Hello,

nikdy.

Si.

Z.

Vás.

Už.

Nebudem.

Robiť.

Srandu. :D

Je to sranda, príbeh ešte rozhodne nekončí, práveže len teraz sa rozbehneme! :D Komu však srdce vynechalo úder a mali pocit, že ma zabijú, teda, až potom, čo ma donútia pod vyhrážkou smrti napísať pokračovanie? Uch, už to vidím. :D

God, je mi ľúto normálne Zarynej (Zarinej?) matky. A Zary. A kompletne celej ich rodiny, pretože všetci premeškali veľa vecí. Na jednej strane Zara netušila nič o svojej rodine, na druhej jej rodina nič o nej. Musel to byť šok, otvoriť dvere a uvidieť ju tam po rokoch s jej dieťaťom po jej boku, že áno. :D Vychovajte si normálne deti!

Okay, už mám dosť, moje poznámky zaberú viac než celú stranu. :D Btw, kto ide v stredu na taký jeden výlet zdarma, do Blavy, k Eurovei? Na námestie zo školy, na nejakú exkurziu či čo je to. :D Tak ma napadlo, že keby náhodou, bolo by fajn sa s niekým z vás stretnúť (heh, aj s mojimi šialenými kamarátmi) a pokecať si. Aj o súkromnejších veciach, nie len o poviedkach, okay? :D

Teda, ak chcete vedieť niečo o tučnej hrošici... 

♥,

- Lolik.