Glenn

„Tá dcéra nie je moja, ale skurvene tvoja."

Svoju nohu položím opäť na dlážku a odstúpim od neho o krok späť. „To nie je možné," zamrmlem zarazene.

„Myslíš?" uchechtne sa. Myslíš?

Som späť v minulosti, pred šiestimi rokmi. Opäť so Zarou vedieme ten rozhovor. Mal som vtedy pocit, že som ju presvedčil... Nachvíľu. Lenže potom sa ma spýtala na budúcnosť, na deti...

A ja som povedal nie. Iba ty a ja, my dvaja, žiadne deti. Tá veta bola takmer zabudnutá.

Odstúpim od neho opäť o krok. Je predo mnou, so slzami v očiach. Pýta sa na Odsťahovanie z Chicaga, na deti, na možnú rodinu a ja odpovedám stále nie a nie. Vzďaľovala sa odo mňa s každou zápornou odpoveďou až ma vyzvala, nech ju pobozkám. A ja, zaslepený tým, že už nikdy neodíde, som to spravil.

Možno by mi to došlo. V tom bozku bola rozlúčka, ktorú mi darovala, potom ma zamkla u nej na izbe a utekala, aby ochránila jej dieťa. Myslel som si... Myslel som si, že jej dieťa s Alexom. Je nejaká možnosť, že to je moje dieťa?

Nie! Ty si si vždy dával pozor, nie? vytkne mi podvedomie. Pátram v spomienkach, snažím sa nájsť záchytný bod. Zrazu sa Alex rozosmeje, stavím sa, že ho to bolí. Nie vždy. Keď si bol opitý, urobil si to aj tak. Pamätáš?

„To kurva nie je možné!" Chytím sa za hlavu.

„Videl si ju na letisku, nezdala sa ti tá podoba nápadná?" vysmeje ma. Letisko. Chcela odo mňa odísť, ako náhle som sa dozvedel o jej dcére. Daphne, tak sa volala.

Mala rovnaké oči ako ja, ale myslel som si, že je to len genetická vec z Alexovej, či Zarynej rodiny. Stáva sa predsa, že starí rodičia majú rovnaké oči ako ich vnúčatá, nie? V skutočnosti sa to dievča podobalo na moju matku. A ja som sa veľmi podobal na svoju matku.

Môže to byť pravda? Mám dcéru, o ktorej som nevedel?

Zachváti ma hnev. Ak je to pravda, Zara mi nedovolila byť s mojou dcérou počas toho, ako rástla. Doslova som o tie roky prišiel. Tá malá ani len netuší, kto je jej otec a namiesto mňa pokladá za otca Alexa. Pootvorím ústa.

Tá hnusná mrcha ma o moju dcéru obrala!

Vypúlim oči. Vážne som práve na chvíľku priznal, že je moja?

Naliehavo sa pozriem na Alexa, nebyť jeho, nevedel by som o ničom. A Zara by si pokojne behávala po svete s dievčaťom, ktoré môže byť moja dcéra. Všetko do seba zapadá – jej vek, naša hádka, rozhovory, dokonca aj dovolenka, počas ktorej Zara vracala... Bože.

„Tak čo, zabiješ ma?" prižmúri na mňa krvou podliate oči. Ten tlak na jeho lebke bol asi moc silný.

„Nie," pokrútim hlavou, „nie, ak mi nepovieš všetko."

„Ty sám veľmi dobre vieš, ako sa najlepšie uistiť, či je to pravda," vyštekne, mierne rozladený. Nemám mu to za zlé, aj ja by som bol.

Prikývnem. Test otcovstva.

Ukážem naňho. „A ty mi s tým pomôžeš."

Bolestivo sa uškrnie. „A prečo by som mal, pane?"

„Pretože ak to nespravíš, nezomrieš dnes, ale niekedy inokedy, keď to nebudeš čakať. A je mi to jedno. Nemysli si, že som si tvoj čierny biznis nevšimol, pretože ja ho mám veľa. Práveže naopak – len pár dni potom, ako si začal, som o tebe všetko vedel. Ale ani by ma nenapadlo, že to budeš ty, dokým som ťa neuvidel s nejakou kurvou, čo ťa fajčila. V dobe, keď sa Zara stala mojou asistentkou," podotknem.

„Ty sviňa..."

Otočím sa. „Do týždňa tu budem a Boh ťa chráni, ak niekam zmizneš. Dovolím tvojmu biznisu rozťahovať sa, ale svojich pajácov stiahneš, je ti to jasné? Do mojich vecí sa nebudú hrabať. Rovnako ako nebudú nahlasovať úradom sklady, kde sa nachádza tovar."

„Vieš, že si ten najhorší psychopat a magor dohromady?" zasyčí.

„Nie, nesúhlasím. Sú totiž aj horší psychopati, Alex. Ale dovolím ti ich spoznať, ak tu o týždeň nebudeš čakať, pripravený vybrať to dieťa zo škôlky a pomôcť mi," zamrmlem výhražne, „ale inak... Sa nič nestalo, ja nič neviem a ty si dokonalý, zlatý a obetavý Alex."

Počujem ho niečo zasyčať, ale to už sa vyhrabem odtiaľ z izby. Mal som v úmysle ho zabiť, doslova mu rozmliaždiť mozog. Ale neurobím to – nie, ak je tu možnosť.

Možno... Možno mám dcéru. A možno... Ma Zara nikdy skutočne nepodviedla. No v tom prípade urobila tú najhoršiu vec na svete. Za prvé, neumožnila mi sa s ňou stýkať, nevidel som svoju dcéru rásť. A za druhé, nedopriala jej otca, akého potrebuje.

Nastúpim do svojho auta a vytiahnem telefón. Rozhodnem sa zavolať jedinej osobe, ktorá mala z môjho okolia možnosť vedieť to všetko.

„Haló?" ozve sa ženský hlas neutrálnym tónom.

„Viem všetko," poviem jej. Ticho. Všadeprítomné ticho, ktoré zaplňuje len náš zrýchlený dych.

„A-Ako?" Myslím, že sa iba uisťuje, že rozprávame o tej istej veci.

„Nevieš toho veľa, no tesne ste sa minuli. Stala sa mojou asistentkou. Až napokon... Mi to niekto povedal. Je nepodstatné, kto, ale viem to. Už to predo mnou neskryješ, Grace."

„Glenn..." zamrmle. Nedovolím ju prerušovať ma, klamala mi aj ona. Stále sa mi tá teória motá hlavou. Mám dcéru, mám dcéru, mám dcéru.

„Mám dcéru a ty si mi ju zatajila. To preto si ich dotovala, však?"

Je to ako puzzle. Myslel som si, že dokonale zapadnú mojou verziou, ale ja som nebol ten, kto ich vytvoril. Vytvorila ich Zara. A ja som skladal jej puzzle, ktoré som zložil až s Alexovou pomocou. No toto nie sú hlúpe puzzle, toto je niečo... Väčšie.

„Neublížiš jej, že nie?"

„Ako ťa to mohlo napadnúť?" zasyčím.

„Ja... Glenn... Prosím, je to tvoja dcéra," vtĺka mi do hlavy. Týmto mi to nepriamo potvrdila. Záleží jej na mojej dcére. Celý čas to vedela a nič mi nepovedala!

„Myslel som si, že s veríme, Grace, ale očividne som sa zmýlil," zamrmlem a vypnem hovor. Naraz vypnem aj celý mobil. Naštartujem a do GPS zadám adresu škôlky, ktorú navštevuje.

V skutočnosti nepotrebujem nikoho, aby som si to zistil. Ani Alexa, ani Zaru či Grace. Doslova nikoho, zistím si to sám. Ale ten pocit, že ma Alex bude poslušne ako pes čakať na budúci týždeň a ochotne mi pomôže, za to stál.

Vystúpim. Deti sa vonku hrajú, lezú na preliezačkách, šmýkajú sa po šmykľavke... A v tom ju zbadám. Smeje sa. Vedľa nej je nejaký chlapec a ryšavovlasé dievča. No zaujíma ma iba ona.

Porovnám seba a ju.

Zrazu to pochopím.

Hoci ten test spravím, už teraz tam vidím tú neuveriteľnú podobu. Toto je to tajomstvo, vďaka ktorému som stratil Zaru. Moja dcéra.

Stretnú sa nám oči. Prestane rozprávať a iba na mňa pozerá. Usmejem sa. Okamžite zamáva a niečo povie kamarátom. Zdvihne sa a podíde ku mne.

„Dobrý deň," ukáže mi jej zuby.

„Ahoj," usmejem sa. Ty budeš moja dcéra, však?

„Vy ste mamkin šéf, však? Pamätám si vás z letiska." Má tak jemný hlas a tak veľmi múdro rozpráva na svoj vek.

„Už to tak bude," prikývnem. „Mohla by si mi urobiť láskavosť, Daphne?"

„Samozrejme," prikývne rozžiarene.

„Máš fľašku, z ktorej piješ, či zubnú kefku?"

„Zubnú kefku mám v Pinkey," prikývne. Usmejem sa. Netuším, čo je Pinkey, ale tipoval by som, že batoh. A podľa mena, že je ružový.

„A doniesla by si mi ju?"

Za pár minút je späť s ružovou zubnou kefkou, ktorú mi nadšene podáva. Čudujem sa, že si ma učiteľky nevšimli. To už samo hovorí o tejto škôlke.

„Ďakujem. Daphne, potrebujem ešte niečo. Toto je len naše tajomstvo, áno? Nepovieš o mne a ani zubnej kefke nikomu. Ani mame, vychovávateľke, či komukoľvek."

„Ako tajní agenti," sprisahanecky na mňa žmurkne. Prikývnem.

„Musím už ísť, áno? Pamätaj - nikomu."

Pozdraví ma a nechá ma prejsť. Do pár sekúnd je späť u kamarátov a pohltí sa do debaty. Nemám ani poňatia, o čom sa rozprávajú, no vyzerá šťastná. Usmejem sa ešte viac. Jej kúzlo je neuveriteľné, nejde sa nesmiať keď ukáže svoje jamky v lícach. Rovnaké ako mám ja.

Nasadnem do auta a vytočím ďalšie čísla.

Som na ceste za pravdou.

Hello,

ó môj Bože!

Daphne si ide štýlom tajných agentov, Glenn zisťuje pravdu, Grace sa dostáva späť a Alex? Alex má smolu. :D

*Clap* *Clap*

Pridala som ju nakoniec už dnes podľa vášho želania. :D

♥,

- Lolik.