Zara

Lenivo sa prevalím vo svojej posteli zo strany na stranu. Prižmúrim oči; ostré ranné slnko vykúkajúce na mňa spoza závesov mi svieti do očí. Pohľad mi spočinie na kufroch a zrazu sa prudko zobudím.

Dnes odchádzam na služobnú cestu s Glennom, spomeniem si. Cítim sa akoby ma niekto polial ľadovou vodou a vytrhol surovo zo spánku. Ibaže to nie je len pocit, ja naozaj odchádzam. O štyri hodiny.

Je víkend, takže malá je doma. Niekto ju musí postrážiť a ja som sa rozhodla, že to bude Pattie. Kebyže ju nechám Alexovi, dala by som mu iba ďalšiu nádej nato, že budeme spolu. A to je to posledné, čo momentálne chcem.

Bosými nohami prejdem do kúpeľne, kde vykonám rannú hygienu. Do hodiny čerstvo osprchovaná, s umytými a vyfénovanými vlasmi, nalíčená a oblečená vniknem do izby Daphne. Ešte stále spí.

Musím sa pozastaviť a ticho sledovať ako spí. Je strašne krásna, až mi ide puknúť srdce. Ako môže človek ako Glenn splodiť také krásne a milé dieťa? spýtam sa sama seba. Sledujem ju ešte dlho, až kým si neuvedomím, že ju už treba zobudiť.

Robím to s ťažkým srdcom.

„Mami?" pozrie sa na mňa s rozospatým pohľadom.

„Zlatko, dobré ráno. Som tu, aby si sa pomaličky zobudila. Príde pre teba teta Pattie aj s deťmi," upozorním ju. Zamračí sa a smutne sa na mňa pozrie.

„Ty dnes odchádzaš s tým ujom za prácou?" spýta sa zvedavo ospalým hlasom. Prikývnem. Prehrabnem sa jej vo vlasoch a usmejem sa. Viem, že to zbožňuje.

„Na ako dlho?"

Zasmejem sa. „Nejako si nám zvedavá... Odchádzam na týždeň. Ale neboj sa, budeme si každý deň telefonovať pokojne aj cez Skype. Dobre?" Prikývne a pozrie sa na mňa s červenými očami. Toto bude prvýkrát v živote, ako od seba budeme tak dlho. Je to hnusný pocit.

Ibaže raz to prísť muselo. A irónia je, že za to môže akurát On.

„Poď sem," priviniem si ju k sebe, keď vidím, ako začína plakať.

Smrkne a pevne ma oblapí svojimi maličkými rukami a telom. Vdychujem jej vôňu a predstavujem si, že vôbec nikam nejdem a toto je len ďalšia bežná sobota, keď urobím raňajky a budeme sa smiať na animovaných rozprávkach v televízii.

„Budeš mi veľmi, veľmi chýbať, Daph," zamrmlem, „no musíš si zvyknúť. Raz, keď budeš staršia a budú s tebou trieskať hormóny, budeš chcieť, aby som takto chodila z domu častejšie a na dlhšie," zasmejem sa nad víziou budúcnosti.

„To nikdy!" pozrie sa na mňa smrteľne vážne s nadutými lícami. Potlačím príval smiechu. Keby len vedela...

„Fajn. Pomôžem ti zbaliť batoh s vecami, ktoré si zoberieš k Pattie, okej?" Prikývne.

Zatiaľ, čo sa prezlieka z pyžama do ružovo-sivých šiat a robí si konský chvost, ja zoberiem oblečenie z jej skriniek a uložím ho do batohu. Aj tak viem, že polovicu vecí nosiť nebude.

Presunieme sa do kuchyne a pripravím nám toasty. Robím to pokojne a dám si na tom záležať. Popritom pozerám správy o počasí a čas od času to prepnem na Mášu a medveďa (obľúbená rozprávka mojej 1 a pol ročnej sestry :D).

Až napokon mi zazvoní mobil a zbadám na ňom napísané Pattie. Pozriem sa na Daphne, ktorá na mne už dávno visí pohľadom. „Už?" spýta sa ranene.

Usmejem sa. „Už."

Pomaly sa vytacká z barovej stoličky, na ktorej sedí a zamieri k dverám. Zastavím ju. Ešte raz ju objímem. „Prežiješ pár dní so Sam, s Mikeom a budem tu. Zároveň si voláme, takže nemusíš byť smutná, Daph," utešujem ju. Jeden z dôvodov, prečo som nechcela odísť je, že sa stane toto. Bude sa mi po Daphne strašne stískať.

„Mami, ja nie som smutná. Ja sa bojím," prizná sa Daphne. Pozriem sa jej do očí.

„Čoho sa bojíš?"

„Že sa ti niečo stane. Že sa stane niečo tomu ujovi. Bojím sa."

Bojí sa o Glenna? Nechápavo sa na ňu pozriem. Chcem jej ešte niečo povedať, ale preruší ma zatrúbenie auta. „Musíš ísť, Daph."

Pozrie sa na mňa zaslzenými očami a prikývne. Venujem jej bozk na čelo. Chytím do rúk jej batoh a ruka v ruke smerujeme k autu Pattie. Posadím ju na zadné sedadlo, zapasujem ju a batoh položím vedľa nej.

„Snáď si to užiješ," zamrmle Pattie za volantom.

„Snáď to prežijem," poopravím ju. Nezasmeje sa, iba sa na mňa vážne pozrie. Nie je to vtip.

„Dobre sa o ňu postaraj." Pohľadom sledujem Daphne, ktorá sleduje zase mňa. Vyzerá mierne frustrovaná, ale som si istá, že bude fajn.

„Nikde inde by o ňu nebolo lepšie postarané a ty to vieš, Zara. Neboj sa o ňu. Vážne. Priprav sa a odleť s čistým svedomím," povzbudí ma vrelým úsmevom, ktorý jej však nie som schopná opätovať.

„Ja viem... Len... Proste mi bude chýbať." S úsmevom prikývne a rozlúči sa so mnou. Daphne na mňa vrhne posledný pohľad a potom mi zakýva aj ona.

Do minúty ich už nikde nevidím – zahli za roh príliš rýchlo. Ako v spomalenom filme vojdem do domu a umyjem po nás riady. Zvyšky raňajok vyhodím, lebo inak by tu týždeň kysli v chladničke. Všetko doslova vyleštím, až kým sa nespamätám a zavolám si taxík. Nechcem ísť svojim autom, pretože nemienim riskovať, že mi moje auto niekto ukradne z parkoviska na letisku. Predsa len, trčalo by tam týždeň.

Keď vystúpim na letisku a ochotný taxikár – nie sú takí zhovorčiví ako tí v Chicagu – mi z kufra vyberie môj kufor, zmocní sa ma mierna panika a stres. Napadne ma snáď milión možností toho, čo sa môže stať, no snažím sa zachovať si chladnú hlavu.

Dokým mi nezavolá Glenn Newholeder. Zdvihnem to s otázkami na perách.

„Už ste na letisku?" ozve sa jeho arogantný hlas. Takmer by som zabudla. V priebehu týždňa sa z neho stal väčší narcis a arogantný egoista, ako kedy bol.

Mohla by som si trúfnuť povedať, že mám šťastie, že som ho nenačapala v kancelárii v nejakej ženskej. Možno to bude tým, že som mu už preventívne volala, či náhodou nie je vo firme, keď som tam išla ja.

„Ehm... Áno?"

„Načo tá otázka, slečna Field?" schladí ma. Zamračím sa.

„Pane, máte moje telefónne číslo a ja som vám ho nedala. Som mierne zaskočená, to je všetko." Mierne povedané.

Ozve sa jeho povzdych. Syčí z neho arogancia. „Nebudem to s vami riešiť po telefónoch. Príďte do haly B a všetko si vyriešime tam." Vypne to.

Prevrátim oči a ťahajúc za sebou kufor spravím to, čo doslova vyžaduje. Keď som už na začiatku, uvidím ho. Takmer mi to vyrazí dych. Vidieť ho v pohodlných kaki bermudách a voľnom bielom tričku s okuliarmi na hlave je obrovská zmena oproti tesnému a dlhému obleku.

Pripadá mi viac... Ľudskejší.

„Prečo na mňa zízate, slečna?" podpichne ma otrávene. Nevidím na jeho tvári ani náznak úsmevu, nič.

„Pretože ste medzi mnohými ľuďmi, bez obleku a chystáte sa ísť medzi upotených ľudí v lietadle na pár hodinovú cestu," vyjasním mu to. Zrazu sa rozosmeje.

Čo je mu smiešne?

„Zara, ja sa nebudem tlačiť medzi upotenými ľuďmi. MY sa tam nebudeme ani len pozerať," zamrmle s úsmevom na perách. Letenky som ani len nevidela a vraj všetko platí a vybavuje on. Takže... Som si pripadala ako blázon.

„Ehm, tak budeme v prvej triede?" spýtam sa opatrne. Rozosmeje sa ešte viac. Nechápem. Som vtipná? Povedala som čosi smiešne?

Prestane sa smiať a zvážnie. „Občas si vážne vtipná," uchechtne sa, „ale nie, ani to. Ideme mojim súkromným lietadlom. Iba my dvaja, piloti a letuška."

Hello,

kto tiež pomyslel na niečo úchylné a mierne perverzné, ako ja? :D Som nenapraviteľný prípad...

Aj mne pukalo srdce pri lúčení sa s Daphne, ale toto je nová kapitola. Tento týždeň bude veľmi hektický a výnimočný a dôležitý. xD

♥,

- Lolik.