Podľa všetkého má byť tento gif v poriadku s pravidlami Wattpadu. Nie je tam nič ukázané, iba dvaja ľudia a pár pohybov. Ak bude však niekomu nepríjemný a bude požadovať jeho stiahnutie, som ochotná ho vymeniť za nejaký obyčajný.

Btw, hudbu odporúčam pustiť až v určitom momente. :D Sami spoznáte (dúfam), v akom. 

Zara

Zobudí ma prudká bolesť hlavy.

Okamžite sa posadím a poobzerám sa, kde som. V mozgu mám veľkú tmu, no sem-tam vidím záblesky spomienok. Bar, alkohol, Taylor...?

„O môj Bože," zamrmlem s rukami vo vlasoch. Poobzerám sa, kde som; nie je to moja izba. Vystrašene sa pozriem pod paplón, čo mám na sebe. Našťastie zistím, že som vo svojom oblečení – no, ktoré by som ani nenazvala oblečenie, pretože je ultra malinké z môjho spania – a úľavne si vydýchnem.

Nechcela som sa náhodou s Taylorom vyspať?

Cítim zo seba alkohol a vôňu cigaretového dymu. Nič viac, nič menej. Možno ešte pozostatky niečoho kyslého, asi tie výpary.

Musím sa ísť osprchovať a prezliecť, napadne ma. A ešte zistiť, kde to doriti som a čo tu robím.

Bosými nohami prejdem pár korkov po studenej dlážke, až sa dostanem ku komode a otvorím prvý šuflík, aby som zistila, s kým som mala v noci tú česť. Zamrazí ma, keď zbadám firemné doklady. Glenn?

Nečakala som to. Táto izba vyzerá úplne inak ako tá moja... A k tomu ešte môj výpad...

Zapchám si dlaňou ústa a ticho zasyčím. Fajn, potrebujem prejsť do svojej izby, potrebujem to predýchať a skúsiť si spomenúť. Ibaže ako idem k dverám, zistím, že sú zamknuté. Už dopredu viem, že pokúsiť sa nájsť kľúče bude beznádejné a tak náročky vstúpim do kúpeľni a vojdem do sprchy.

Všetko vypustím z hlavy a nechám na svoje telo dopadať horúce kvapky vody, ktoré mi príjemne uvoľňujú svaly. Zatiaľ čo sa sprchujem, na chodbe počuť vrzgot dverí. Stuhnem v polovici pohybu. Zatvoril som si dvere, ibaže čo urobí Glenn ako prvé, keď ma nezbadá v spálni spať?

Správne.

Prejde každý milimeter v hotelovej izbe len aby ma našiel.

Keďže som už poumývaná, dokonca mám aj umyté a opláchnuté vlasy, okamžite vypnem vodu a načiahnem sa za uterákom. V priebehu pár sekúnd sa usuším (lepší výraz ma nenapadol, mala som ťažkú noc ľudia :D) a trochu upravím. Urobím to práve vo chvíli, ako sa otvoria dvere a v nich sa objaví Glenn.

„Už som si myslel, že si odišla," zamumle a pozerá sa mi pri tom do očí.

„Nie, na vylomenie zámku som sa ešte neznížila," vyšteknem mu do očí vyčítavo. Podotknem tým fakt, že ma tu zamkol ako psa.

„Takže by si predsa len odišla." Je to suché konštatovanie, na ktoré nič nepoviem, lebo viem, že má pravdu. Namiesto odpovede sa teda pozriem na seba do zrkadla a poupravím si vlasy.

„Nezaujíma ťa, kam som išiel?" prejde ku mne bližšie. „Nie."

„Klamať ti nikdy nešlo," keby si len vedel, „bol som u teba v izbe a doniesol som ti suché a hlavne čisté oblečenie. Tušil som, že by si sa chcela osprchovať. Mimochodom, zamkni si tu, keď odídem, lebo ja za seba neručím," povie len tak mimochodom a vytratí sa z kúpeľne. S červenými lícami spravím to, čo mi poradil – viem, že neklamal – a prezriem si oblečenie, ktoré doniesol.

Čierne, obtiahnuté legíny a voľnejšie červené tričko, no zato s výstrihom. A spodné prádlo, samozrejme. To najviac odhaľujúce, ktoré som si sem doniesla. Pamätám si, že som ho dávala na spodok kufra pre prípad núdze, čo znamená, že sa mi Glenn hrabal riadne hlboko v kufri, len aby to našiel.

Opäť sa začervenám, no oblečiem si to. Keďže sme v hoteli, ktorý má takmer každú vec v izbách, iba odtiahnem dvierka zo skrine a vytiahnem si fén. To isté je aj u mňa v kúpeľni.

Do desiatich minút som hotová a pripravená opustiť kúpeľňu, čo aj urobím.

V spálni ma čaká Glenn, sediaci na gauči pri posteli. Pred sebou má pohár vody a tabletku. Kývne na to. „Doniesol som ti niečo na migrénu." Pripomenie mi moju bolesť hlavy a ja zvraštím tvár.

„Ehm... Fajn." Prídem k tomu a zapijem to. Je tu nejaké ticho, čo sa mi nepáči. Keď sa však pokúsim nahnúť sa za ovládačom, aby som si zapla aspoň televízor, čo čokoľvek, Glenn ma schmatne za ruku a zabráni mi v tom. Zarazene sa pozriem na naše ruky.

„K-Kedy začína naša pracovná doba, pane?" spýtam sa sekavo. Neodvážim sa mu pozrieť do očí, dokážem sa pozerať na naše ruky a vnímať teplo, ktoré mi odovzdáva. „Dnes do práce nepôjdeme, Zara."

„A čo teda máme robiť, veď sme predsa na pracovnej ceste a..."

Chytí ma za bradu a prinúti ma sa naňho pozrieť. „Vlastne viem o niečom, čo chcem, aby sme robili." Sex. Myslí určite sex, viem, že áno. No zrazu pokrúti hlavou a kývne vedľa seba. Dokonca sa aj odtiahne a sadne na druhý kraj sedačky, aby som mala miesto. Ostýchavo a pomaly sa tam posadím.

„Zara, hrala si niekedy hru päť minút pravdy?" Čo to je? Mám tú otázku na jazyku, no zrazu sa rozhodne pokračovať tam, kde prestal. „Je to o tom, že sa striedajú otázky päť minút od ľudí, ktorí to hrajú a každý na tie otázky musí odpovedať pravdivo."

„Ty chceš, aby sme si ju zahrali?" spýtam sa neveriacky. Neverím, že by mi hovoril pravdu. A čo viac, čo ak sa ma spýta na Daphne?

Prikývne. „Presne to chcem. A presne to isté sa aj stane." Vytiahne mobil a na časovači nastaví 5 minút. Nestíham odporovať, nestíham nič. Uvidím iba jeho prst na tlačítku Štart a jeho prenikavé oči, ktoré si ma spýtavo premeriavajú.

Mám v sebe toľko otázok. Ako ho napadla táto hra? Čo to má znamenať? Čo sa včera stalo? Ako to, že som tu, v jeho izbe? A zrazu viem, že to chcem hrať, aj keď som očividne v nevýhode. Prikývnem a hra sa zrazu začne. „Môžeš začať," kývne.

„Ako to, že som v tejto izbe?" začnem. Iba sa uchechtne. „Včera si bola tak opitá, že si si to chcela rozdať na záchode s nejakým bielovlasým chlapom. Rozdelil som vás, ty si mi vynadala. Odniesol som ťa späť na hotel a keďže som nevedel nájsť tvoju kartu od izby, doniesol som ťa sem. Spal som na gauči."

Nadýchne sa. „Prečo si odišla?" Ošijem sa. Ako mu to vysvetliť? Ako...

Zavriem oči. Klam. „Keď... Keď si sa so mnou nebavil a strašne si sa opil a ja som hľadala pomoc u Ryana, nejako sa to zvrtlo a ja som sa vyspala s Alexom. A potom... sme išli na dovolenku a ja som sa dozvedela, že som tehotná a ty... Proste som nezvládla myšlienku, že by si môjmu dieťaťu nejako ublížil." Mám chuť zo seba vracať, ale nič sa nedeje. Glenn zavrie oči a drží ich zatvorené do momentu, kým nepoložím ďalšiu otázku.

„Čo sa stalo s Grace?" Ak sa on mieni vracať do minulosti, tak fajn. Kašlem na včerajšok, sme v momente pred šiestimi rokmi.

„Nič. Iba sme sa pohádali a ja som prišiel na to, že ťa sponzorovala. Všetko do jedného som zničil a ona odišla so slovami, že som skurvený bastard ktorý ničomu nerozumie. Mala pravdu."

Takže ma Grace sama od seba neprestala sponzorovať, za všetko môže Glenn.

„Bol Alex lepší v posteli, než ja?" Pozriem sa naňho ako na blázna. „To nemyslíš vážne."

„Volá sa to päť minút pravdy, takže ideš a neber nás o čas," zasyčí a prebodne ma pohľadom. Prevrátim oči. Prepáč, Alex. „Nie."

„Čo si robil celé tie roky, keď som odišla?"

„Snažil som sa predýchať tvoj odchod a potom pokračoval v Dannyho stopách, keď umrel. Prebral som jeho čierny biznis a zároveň som si založil firmu, z ktorej ťa momentálne platím."

Zamrznem. „Ale Pattie mi..."

„Nesmútil som za tebou nejako extra, Zara, takže..."

„Lenže mne sa..." Vážne sa snažíš ho donútiť povedať, že ťa miluje? vysmeje ma vlastné podvedomie.

„O čo sa kurva snažíš? A navyše, idem ja," zamrmle. Narovná sa.

„Miluješ ma?" Bum. Bum.

Miluješ ho? Ako mám sakra odpovedať na otázku, na ktorú neviem odpovedať? Ja... Nedokážem povedať nie, aj keby som mala. A zároveň nemôže povedať áno, keď ho nemilujem.

„Odpovedz na otázku, Zara," zasyčí. Oboma rukami ma chytí za plecia a zatrasie mnou. Ja som však v minulosti.

Ostro sa nadýchnem, môj mozog túto informáciu nevie len tak ľahko vstrebať. Glenn? Milovať? Milovať... Mňa?

Ešte pred mesiacom a dačo mi povedal, že som len ďalšia v poradí, len jednorázovka. A naraz ma miluje.

,,Čo..." začnem, ale musím prestať, pretože slzy sa mi derú z očí. Neviem, či patria šťastiu alebo smútku. Je to mätúce. ,,Zopakuj tú vetu ešte raz, prosím," zašepkám.

Môj hlas zlyháva.

,,Tú, že ťa milujem?" uchechtne sa. Vidím, ako sa mu vrchná pera obtrie o tú spodnú a potom svoje zelené oči uprie na mňa. Zachvejem sa. Som si stopercentne istá, že to nie je tou zimou. ,,Milujem ťa," vysloví tie zázračné dve slová.

Poznáte ten moment, keď sa vám srdce v hrudi rozbúši a vy nedokážete polapiť dych, ale je to také úžasné a príjemné, že sa radšej usmievate a zároveň plačete? Pretože presne takto som sa cítila a tvárila.

,,Glenn... M-Myslíš to vážne?"

Nie. Čakám na ľadovú sprchu. Niečo vo mne by ju doslova prijalo s otvorenou náručou.

,,Myslím. Bože, nikdy som nič nemyslel vážnejšie. Je to oslobujúce... A tak strašne mi vadí, že plačeš a nesmeješ sa. Pretože som to dosral. Kurva, ja na to jebem. Proste odíď, nič sa nestalo. Ži si svoj úžasný život a miluj každého skurvysyna, len nie mňa. Ja-" Doslova sa lámem, keď vidím, ako mu prvá slza spadne na líce.

Neudržím sa. Prvý krát som to ja, kto z nás dvoch niekoho pobozká ako prvý. A je to viac než dobré.

Do úst mi zavanie chuť alkoholu a... Fuj. Všetkého možného, len nie dobrého. Ale mrznem, je mi zima a on mi vyznal lásku. Kašlem nato.

Cítim, ako je zarazený. Ale kto by nebol? Aj ja sama sa seba pýtam, čo to do mňa vošlo.

,,Milujem ťa," zašepkám mu do ucha, keď sa od seba odtiahneme. Nemusím sa naňho pozerať, viem, že sa usmieva od ucha k uchu. Opäť ho pobozkám, o čosi tvrdšie a vášnivejšie.

Zo spomienok ma vytiahne až rinčanie telefónu, ktorý oznamuje, že čas vypršal. Pozriem sa do Glennových očí a zalapám po dychu. Sú takmer rovnaké, ako vtedy.

„Netuším," zamrmlem.

Ostane zarazene sedieť a podrobne si ma prezerať. „Zar..."

„Netuším, Glenn, nechápeš? Všetko je zle, ty si zlý, ja som zlá, moje pocity sú zlé..." Vstanem na nohy a celý svet sa začne točiť. Som zmätená.

„Prepáč," zašepká zo sedačky. Počujem ho iba okrajovo, čo mi nestačí. Celá sa rútim. Zakričím a po lícach sa mi začnú liať slzy. „Prepáč!" zvrieskne.

Prepáč, prepáč, prepáč.

A zrazu sa to stane.

Otočí ma k sebe a vdýchne mi do tváre. „Prepáč," zamrmle. Potom prejde po mojich perách bruškami prstov a prekoná jedinú možnú vzdialenosť medzi nami. Jeho pery sa dotknú tých mojich.

Chutia rovnako, ako naposledy, no rozhodne inak než pre šiestimi rokmi. Je ako búrka. Buď utečiete a vzdáte sa všetkého, čo so sebou nesie, alebo ostanete a necháte sa ním pohltiť.

Otočí nás smerom na posteľ. Všetko robí pomaličky, akoby na tom záležalo. Tričko mi strhne z tela akoby to nič nebolo a z legín ma pomaličky vyvlečie. Ostanem pred ním iba v spodnom prádle, no už sa nedokážem červenať. Cítim, že teraz je to iné.

Je to prirodzenosť, byť pred ním nahá. Čo je celkom paradox, vzhľadom na predchádzajúce minúty.

„Vážne to chceš?" spýta sa ma. A sme späť v minulosti, kde sa ma to tiež spýtal. Prikývnem.

„Už sa ma viac nepýtaj, lebo utečiem a už ma nikdy nenájdeš" zavzdychám. Usmeje sa. Opätujem mu úsmev.

Nahnem sa a strhnem z neho jeho košeľu. Nohavice stihol už sám, tentoraz je on prvý ten, čo je úplne nahý. Na mne je ešte spodné prádlo, no do pár sekúnd nie je ani to.

Vie presne, čo ma berie, z čoho šaliem a čím ma vzruší. Nemusíme sa zaoberať predohrou, som dávno pripravená. No on má isté nutkanie hrať sa s jeho prstami vo mne. Nenamietam.

Jedno prehnutie a jeho hra sa ukončí.

Neberie si kondóm, na čo aj? Všetko spravia tabletky po, ak náhodou. Vážne nechcem mať ďalšie dieťa. Aspoň nie teraz.

Neodohrá sa to len na posteli, je to hneď niekoľko kôl po sebe. Na sedačke, na stolíku, či dokonca aj pri okne, kde nás každý môže vidieť. Má neuveriteľnú výdrž, ktorú však ja nemám. Je neuveriteľné, ako sa nechám pohltiť.

Občas plačem, niekedy pritvrdí až moc. Na druhú stranu, dostaví sa ku mne potešenie, ako dlho nie. Nie som sama; on sám vzdychá neuveriteľne hlasno a občas mám pocit, že by ma najradšej rozpolil, tak veľmi sa ovláda. Robí totiž nežné pohyby, iba občas sa však neudrží.

Keď skončíme, obidvaja vláčni s vôňou po sexe v celej izbe, iba ležíme na posteli a obidvaja sa pozeráme von oknom.

„Ako to teraz s nami bude?" spýtam sa chrapľavo, dnes som si vykričala hlasivky. Uškrnie sa. Určite teraz premýšľa nad tým, akú dobrú prácu odviedol.

„Neviem, či chcem vedieť, ako to s nami bude," zamumle. Pozriem sa naňho; má rozstrapatené vlasy vďaka mne a zvláštny úsmev na perách, aký u neho takmer vôbec nevidieť.

„Bojím sa sama seba," zašepkám, „pretože ak som sa ti tak ľahko a tak rýchlo odovzdala, nemôžem byť tvoja asistentka," priznám sa. Nebolí to, je to... Slobodné.

„Odo mňa už nikdy neutečieš, Zara. Sú dve možnosti. Buď na toto všetko zabudneme a budeme si od seba držať odstup, čo sa nám obom vôbec nepáči, lebo úprimne povedané – máme spolu obidvaja najlepší sex v našich skurvených životoch. Alebo sa z nás stanú priatelia s výhodami," navrhne. Stále ho sledujem.

Prvú možnosť ihneď zamietnem. Nedokážem si držať odstup, nech je to akokoľvek šialené. Ja som momentálne šialená.

„Čo myslíš pod tým: Priatelia s výhodami?" Počula som to v živte len pár krát, ale nikdy som to nemala vysvetlené.

„Navonok sme stále priatelia, no hocikedy to budeme potrebovať, môžeme mať najlepší sex. Nikto o tom nebude vedieť. Žiadne city, žiadne záväzky... Iba sex a potešenie. Popri tomto všetkom môžeme mať našich partnerov, ktorí o ničom nebudú vedieť. Ako ty a Alex."

On už s tým súhlasil a mám pocit, že kebyže to isté neurobím aj ja, zradím nielen seba, ale aj svoje telo. Možno na toto raz nebudem pyšná a rozhodne o tom nebudem rozprávať mojim deťom, či vnúčatám, ale pre mňa to bude rozhodne najlepšia voľba na svete.

„Súhlasím."

Hello,

omg! Ja neverím, už je to tu! Kto sa teší na nich dvoch? Len priatelia s výhodami, nič, len sex. :D

Ach... Komu je jasné, že len pri priateliach s výhodami neostaneme? Glenn je Glenn a Zara je Zara, tí sa povraždia, ale až časom. :D Btw, najdlhšia kapitola, ktorú som v živote napísala! 2300 slov. Nechápem zo seba, ale nechcela som to preťahovať už. :D

Včerajšok som si užila ako nikdy, preto nebola kapitola (ehm... boli u nás trhy a bola som na kolotočoch, pre tých starších čo znamenalo ísť dolu hlavou a také izy veci, nie to, na čo myslíte vy perverzáci :D) a preto je dnes!

♥,

- Lolik.