Jimin pov.

„- a potom Jin začal naháňať Hobiho s vareškou.” skončil dlhé rozprávanie človek, ktorý sem chodí asi stále.

Tento raz, som však jeho hlas počul zreteľnejšie. Vedel som, že ho poznám, ale nevedel som si spomenúť komu patrí.

„Chalani tiež zajtra prídu.” povedal znovu ten hlas.

Náhle som zacítil teplý dotyk na mojej ruke.

„Ani nevieš ako nám chýbaš.” povedal znovu ten hlas.

Ten hlas musí patriť anjelovi.

Potom som zacítil teplo na mojich perách.

Pov. 3.osoby

Tmavovlasý chlapec sedel na stoličke, vedľa postele jeho priateľa celé štyri mesiace každý deň. Presedel tam celé hodiny a asi by ani neodišiel ak by ho zakaždým domov nevyhnal mladý doktor.

Chlapec jeho priateľovi čítal knihy, rozprával príhody, či len tak niečo vravel alebo plakal.

Stav mladšieho chlapca sa zlepšil.
Avšak stále tu bola jedna možnosť o ktorej tmavo-vlások nevie. A to tá, že jeho priateľ možno stratil pamäť.

Starší z chlapcov si hlavu položil na mladšieho hruď a objal ho.

„Zobuď sa prosím.” zašepkal tmavo-vlások.
„Ľúbim ťa baby.” povedal znovu starší a onedlho takto aj zaspal.

-

Do izby vošiel ošetrujúci doktor ružovo-vláska. Keď uvidel dvojici chlapcov bolo mu ľúto čo sa stalo.
Zapísal si stav pacienta a rozhodol sa opustiť izbu. Vedel, že nemá zmysel budiť staršieho chlapca.

Jimin pov.

Zacítil som tlak na mojej hrudi. Pokúsil som sa pohnúť rukou. Márne. Skúsil som pohnúť druhou rukou a nič.

Skúsil som otvoriť oči. Nič. Skúsil som to znovu. A podarilo sa, ale kvôli ostrému svetlu som bol nútený ich zavrieť. Keď som si zvykol na svetlo obzrel som sa okolo seba.

Som v nemocnici. Ako dlho som tu?
Všimol som si chlapca ktorý na mne ležal. Najskôr som ho nespoznal, ale potom som zistil, že je to Yoongi.

Skúsil som dvihnúť ruku aby som mu prehrabol vlasy. Podarilo sa! Má ich stále rovnako jemné. Prehrabával som mu vlasy a on sa začal mrviť.
Potom sa posadil a keď si ma všimol rozplakal sa.

„M-minnie? Ty si sa prebral.” vydýchol a objal ma.
„A-ako dlho som tu?” zachraptel som.
„Skoro štyri mesiace. Idem po doktora.” povedal a postavil sa zo stoličky.

Potom odišiel z izby. Tak Yoongi bol ten hlas. To on je môj anjel.

-

O chvíľu sa otvorili dvere a dnu vstúpil Yoongi a za ním mladý doktor. Vyzeral byť sympatický.

„Vitaj späť. Volám sa Choi Jongho a som tvoj ošetrujúci lekár. Ako sa cítiš?” spýtal sa ten doktor a milo sa usmial.
„V pohode až na to, že ma bolí hlava a asi celé telo.” povedal som chrapľavo.
„Čo sa stalo?” spýtal som sa a odkašľal som si.

Doktor mi podal pohár z vodou aby som sa napil.

„Čo všetko si pamätáš?” spýtal sa, keď odložil pohár na stolík.
„No...s Kookom sme šli po vyučovaní domov, ale pršalo. Kook chcel ísť so mnou, ale ja som chcel ísť sám. Rozlúčil som sa s ním a dal som si slúchadlá. Potom viem, že som šiel po prechode a ďalej mám okno.” povedal som.

Všimol som si, že Yoongi medzi tým niekam odišiel.

„Mal si nehodu. Zrazilo ťa auto.” povedal.
„A teraz by si mal ešte odpočívať.”

Luv U 💜