Yoongi pov.

Zasa sedím v lavici. Sme v škole len deň a niečo, a ja už teraz umieram nudou. Ale zase výhoda triednických hodín je, že učiteľka síce stále rozpráva, ale nevšíma si nás. Hlavne keď, niekto sedí v zadných laviciach - čo je môj prípad- takže som celé hodiny na mobile.

Akurát zazvonilo na koniec 3.hodiny. Už iba dve hod. a môžem ísť domov.
Niekto mi poklepal na rameno. Zľakol som sa až som so sebou trhol. Keď som otočil hlavu, aby som sa pozrel na vlastníka ruky, zamračil som sa.
Bol to Chan.

„Ehm...Yoongi? Mohol by si nachvíľu?" spýtal sa neisto.
„Čo chceš?" spýtal som sa a otočil som sa naňho celým telom. Ignoroval som Taeho vražedný pohľad.
„Len sa porozprávať." povedal takým hlasom, aký som uňho naposledy počul, pred 10 rokmi.
„Ok." povedal som a postavil som sa.

Chan bol odo mňa vyšší.Chytil som ho za zápästie, a ťahal som ho na záchody. Aby sme mali aspoň trochu súkromia. Síce som sa ho v kútiku duše stále bál, ale navonok som bol -dá sa povedať, chladný - na tvári som mal neutrálny výraz, ale Chan vyzeral byť nervózny a v očiach sa mu odrážal strach. Nechápal som. Nikdy sa tak netváril, vlastne iba keď bol malý.

„O čom sa chceš porozprávať?" spýtal som sa aby som narušil to ticho.
„No...chcel som sa ti ospravedlniť." povedal a pozrel sa na mňa.
„Päť rokov si ma šikanoval, ale za tie dva roky čo sme sa nevideli, si mi ani len nenapísal sprosté prepáč! A teraz len tak prídeš a ospravedlníš sa. Ak si čakal, že to prijmem si na omyle." povedal som chladne.

„Nič som nečakal, ale len som chcel-" nedopovedal, lebo som ho prerušil.
„Aby sme znovu boli kamaráti?" spýtal som sa mierne naštvane. On len slabo prikývol.
„Boli sme najlepší kamaráti, ale ty si sa zrazu rozhodol, že ma začneš šikanovať! Dobre si vedel aké to pre mňa bolo po smrti mami, ale ani vtedy si neprestal! Namjoon ťa doslova nenávidí, ja s Taem, to isté. Hobi a Kook ťa tiež nemajú najradšej a Jin je na teba stále nasraný!" povedal som už mierne naštvane a so zvýšeným hlasom.

„A ten ružovo-vlasý?" spýtal sa potichu.
„Veď ten poriadne ani nevie kto si. A varujem ťa, ak sa ho dotkneš, dolámem ti ruky!" poslednú vetu som skoro zavrčal. Chan nahlas prehltol a prikývol.

Vybral som sa na odchod, ale zastavil som sa.
„Ešte niečo." povedal som. Otočil som sa na Chana a strelil som mu facku.

Následne som sa otočil a išiel ku dverám. Otvoril som dvere a vyšiel som von. Ale zastavila ma veta ktorú Chan povedal.

„Zaslúžil som si to." povedal potichu, ale ja som to počul. Ďalej som to neriešil, a išiel som do triedy.

Sadol som si na miesto. Tae s Joonom, ma prepaľovali pohľadom. Neriešil som to. Zrazu si Tae odkašľaľ, a ukázal na dvere, v ktorých stál Chan s červeným odtlačkom ruky na líci.

„To si mu urobil ty?" spýtal sa Joon. Prikývol som.
Chan mi venoval smutný pohľad.
„Čo sa stalo? Keď si mu dal facku.?" spýtal sa Tae.
„Nič." odsekol som.

Chan okolo nás prešiel k svojej lavici.
Do konca školy sa ku mne neozval.

Helloo❤️
Ospravedlňujem sa za chyby.
Dúfam, že sa vám kapitola aspoň trochu páčila.

Btw. Chana mám rada. Nič proti nemu nemám.

Luv U💜