„Prečo si celý čas ticho? Niečím som ti ublížil?" síce sa ma podobné veci pýtal už asi piaty krát odkedy sme prišli k nemu, ešte stále som nedokázala odpovedať. Ani sama neviem čo sa to so mnou stalo. Proste...tie slzy v jeho očiach, keď mi to povedal ma ešte stále akoby boleli.

„Myška prosím netráp ma. Ak by som vedel, čo z toho bude, nepovedal by som ti ani slovo." už hodné dve hodiny sme len tak vylihovali na jeho posteli a ja som za ten čas naozaj nepovedala ani slovo. Sama neviem prečo ma to tak zobralo, ale stalo sa. Takto to asi býva, keď sa začnete starať o niekoho pocity viac, ako o tie vlastné. Všetko vás bolí možno ešte viac, ako ich. Ja viem, že je to ťažké vysvetliť a možno aj pochopiť, ale...niekedy sa pocitom proste nedá chápať.

„Povedz prosím ťa niečo. Hocičo." aby som bola úprimná, naozaj už znel zúfalo. No mne bolo ťažké sa dokonca čo i len nadýchnuť bez toho, aby som nezačala plakať. V hrudi som mala ten neskutočne ťaživý pocit, akoby mi niekto zabodol dýku do srdca.

„Ľúbim ťa."

„No...toto som práve nečakal," povedal a vtisol mi pusu za ucho. Znel dosť zmätene, ale tak čo? Mala som predsa povedať niečo. Myslela som, že ho to poteší.

„Nemysli si však, že si tie slová nevážim. Práve naopak." ani sama neviem ako, ale donútila som sa prevrátiť sa na chrbát a pozrieť na neho, ako si tam dá sa povedať bez nálady vylihuje vedľa mňa. Tak veľmi rada by som mu pomohla, lenže...lenže ako? Veď ani neviem celý príbeh, tak ako by som mohla niečo dávať do poriadku? No a rozhodne sa ho na to pýtať nebudem. Ak chce, povie mi to všetko sám. No a ak nie teraz, máme predsa kopu času. Dúfam teda, že všetko krásne je ešte len pred nami. Ja viem, že som sa na neho asi za ten krátky čas naviazala až moc, no keď pri ňom dáva všetko taký dokonalý zmysel. Pri ňom si môžem konečne povedať, že som šťastná.

„Vieš...povedal som ti to, lebo mi to v tej chvíli prišlo vhodné. Aj keby si sa nepýtala, asi by som to povedal aj tak. Už to v sebe nedokážem všetko skrývať a ty...ty si niekto komu verím, že ma pochopí."

„Ak nechceš, nehovor mi to. Je to na tebe."

„Lenže ja chcem. Potrebujem to niekomu povedať." mlčky som prikývla a znova sa prevalila na bok, ale tentoraz na druhý, takže som skočila tvárou k nemu. Zabíjalo ma pozerať sa na neho a hlavne na to nešťastie v jeho prekrásnych očiach. Dala by som hocičo, len aby som mu zas videla v očiach to prekvapenie a šťastie, ako keď som sa dnes vytrepala hore na skaly.

„Ak aj začneš a nebudeš chcieť pokračovať nemusíš, dobre?" teraz to bol on, čo prikývol a končekmi prstov ma pohladil po líci. Pocítila som, ako sa mi kútiky úst nadvihli do malého úsmevu, aj keď sa mi smiať vonkoncom nechcelo. On robí som mnou jednoducho divy.

„Pred tromi rokmi, keď som mal sedemnásť...na narodeniny som si urobil vodičský. Pamätám si, ako ma otec učil jazdiť. Užili sme si pritom dosť zábavy a hlavne, hlavne keď nám mama stále tlačila do hlavy, aby sme sa vrátili v jednom kuse." na moje prekvapenie začal hovoriť celkom uvoľnene. Dokonca ani hlas sa mu netriasol, alebo niečo podobné.

„Potom v jeden deň, presne dvadsiateho deviateho novembra sa to stalo. Pamätám sa, že v tú zimu nasnežilo dosť skoro, takže cesty neboli nič moc. A proste...ja som sedel vtedy za volantom. Otec vedľa mňa a mama vzadu s Elzou. Vtedy mala len nejako pár mesiacov. A my...išli sme k môjmu strýkovi no..." doteraz sa možno statočne držal, ale teraz...sotva vládať zadržať slzy. Nič by sa však nestalo, ak by sa rozplakal. Absolútne nič. Však aj on je len človek a ľudia bežne plačú, ak ich niečo bolí. A hlavne ak je tá bolesť psychická. Tá je hádam najhoršia, lebo naozaj neviete kedy prestane.

„Myslel som si, že všetko zvládnem. Otec...otec mi hovoril, že bude radšej riadiť on, ale ja som nechcel. Tak dlho som čakal na vodičský, takže som nechcel premrhať šancu. No hlavne som im chcel ukázať, že som dosť opatrný a zodpovedný. Ak by som však vedel čo sa stane...Bože môj..."

„Stačí, dobre? Nemusíš pokračovať." hrdlo som mala totálne zovreté, až som sama nechápala, ako dokážem zo seba dostať nejaké tie slová. Vo chvíli kedy však zobral moju ruku a spolu so svojou si ju pritisol na hruď, som totálne zmeravela. Jeho srdce mi splašene bilo priamo v dlani a ani slzy, čo mu už tiekli po lícach, mi nepomáhali. Nikdy by ma ani nenapadlo, že ho uvidím takéhoto zlomeného.

„Ale musím myška...musím." ja som len pokrútila hlavou a už v totálnej zúfalosti mu dala pusu na čelo. Slzám som sa už vonkoncom nebránila. Veď načo by to aj bolo dobré? Tak, či tak by som to večne nevydržala a je lepšie sa riadne vyplakať, než to nasilu držať v sebe.

„Mali ste nehodu, však?"

„Všetko sa to stalo kvôli mne. Nahováral som si, že všetko zvládnem, ale...nezvládol som. Na tej blbej šmykľavej ceste som to napálil priamo do auta, čo išlo oproti nám a potom...potom si už vlastne ani nič iné nepamätám. Teda až na nehoráznu bolesť a mamin krik. Nič viac...no asi..."

„Asi je to tak lepšie," povedala som maximálne potichu a znova pritisla pery na jeho čelo. Bolo mi zle, len som na to pomyslela. Aj keď otca z duše nenávidím, nedokázala by som si ani predstaviť, aké by bolo prísť o oboch rodičov. Ešte k tomu naraz. V jeden deň. A navyše žiť s vedomým, že za to môžem ja.

„Asi je. Aj tak sa s tým neviem do dnešného dňa zmieriť. Zabil som vlastných rodičov."

„Takto nehovor, dobre? Už nikdy viac Theo. Nikdy viac." ruku som mala ešte stále pritisnutú k jeho hrudi a práve preto, by som dokázala odprisahať, že aj moje srdce pomaly, ale isto bilo rovnako splašene, ako jeho. Cítila som, ako ma zrazu začal sužovať ten neskutočný pocit strachu, smútku, neistoty, ľútosti a ja ani sama neviem čoho ešte. Jednoducho povedané všetkého zlého.

„Ale veď je to pravda Bernadet!"

„Nie je. Bola to nehoda. Neurobil si to schválne." v momente kedy som dopovedala sa medzi nás na posteli uvelebila aj Elza. Theo ten pustil moju ruku a ako na povel ju objal. Teraz som aspoň to puto medzi nimi pochopila ešte lepšie. Ona je vlastne to jediné, čo mu zostalo zo starého a šťastného života.

„Mám neskutočné šťastie, že mám vás dve."

„To teda máš. Nikto iný, by ťa na toľkoto neľúbil. Nikto."

„Ja viem. Ste tie najlepšie." síce s dosť veľkou námahou, ale dokázala som sa usmiať aj napriek slzám a pohladiť ho po líci. Tak toto skrýval celý ten čas? Určite to nebolo jednoduché. Ak to fakt nikdy nikomu nepovedal...proste držať to v sebe muselo byť dosť ťažké. Hlavne celé tri roky.

„Prosím nemysli si, že teraz keď si mi toto porozprával, tak na teba budem pozerať nejako inak, než doteraz, dobre? Absolútne nič to nemení v mojich citoch k tebe. Práve naopak...mám pocit, že ťa ľúbim ešte viacej ako predtým. Teda...ak je to samozrejme vôbec možné."

„Ja ani neviem ako sa ti poďakovať. Si od tej doby prvá, čo ma za to nesúdi." ako som tak spätne lovila v spomienkach, zdalo sa mi, že som pred tými tromi rokmi počula niečo takéto v škole, ale vtedy som to nijako extra neriešila. Veď prečo by som aj mala, nie? No možno je to aj škoda. Mohla som ho spoznať oveľa skôr.

„Teba nejde súdiť. Ja keď sa na teba pozerám vidím len samú dokonalosť. Vo všetkých smeroch, v akých to len ide. Vieš...keď som ťa po tréningu vtedy večer videla, sama som neverila svojim očiam. Bol, teda vlastne si tak iný, než ostatní chalani na škole. Máš to čaro osobnosti, čo ma zaujalo už vtedy."

„Chceš vedie, čo som si ja myslel o tebe, keď si do mňa vtedy v tom daždi vrazila a skončila na zemi?" prikývla som, aj keď som si nebola istá, či to chcem vedieť. Určite som neurobila nijako dobrý prvý dojem. Predsa len skončiť v mláke nie je to, prečo by sa chalani išli potrhať.

„Keď si mi tam pristála pri nohách, prvé čo ma na napadlo, bolo, že kto normálny si dá sivé vlasy? Po druhé...ak niekto nosí okuliare a bez nich nevidí, prečo nezastane, keď si ich utiera? A nakoniec ako môže niekto tak nešikovne padnúť na zadok, že pristane rovno v mláke?"

„Takže som ťa okamžite zaujala, že?" namiesto odpovede teraz vtisol pusu na čelo on mne a konečne sa usmial. Síce so slzami v očiach, ale bolo to tam. Ten jeho úsmev, do ktorého sa zamilujem vždy znova a znova.