„Dokedy môžem ešte zostať doma?" opýtala som sa a odpila si z čaju. Mama stála opretá o kuchynskú linku s telefónom v ruke a dosť netrpezlivo čakala na telefonát. Asi od Violet. V sobotu je svadba a ešte sa chceli vraj na niečom dohodnúť.

„V pondelok už pôjdeš pekne do školy, jasné?"

„Ak inak nedáš." od tej našej prechádzky s Theom už prešiel pomaly aj týždeň, až sa mi ani nechce veriť, ako rýchlo ten čas ide. Presne ako hovoril, boli sme takmer každý deň tu u nás, alebo ma vytiahol niekam troška von. Otec sa našťastie ešte stále neobjavil, čiže sme si tu s mamou nažívali v krásnom pokoji.

„A čo ten výlet? Theo ešte stále nesúhlasí?"

„Nie, no...mám ešte nejaký čas, aby som ho presvedčila. A...ak by sa dalo mohla by si sa mu prihovoriť aj ty? Možno by dal na tvoje slová. Ako som si tak všimla, máte celkom dobrý vzťah."

„Je to zlatý chlapec, to je pravda. No ak sa mi naskytne možnosť, určite si si s ním trocha pohovorím. Inak povedz mu, že v sobotu môže zostať na noc. Ja sa aj tak vrátim z tej svadby až ráno."

„A môžem ísť aj ja k nemu?" dúfala som v kladnú odpoveď. Len tak pre istotu, ak by sa náhodou objavil otec.

„Pokiaľ sa tam hore vyšplháš, pokojne. No prosím neublíž si, dobre?"

„Jasné. Theo dá na mňa pozor, neboj." dopila som čaj, umyla šálku a pozrela von cez kuchynské okno. Dnes nejakým zázrakom slnko svietilo jedna radosť, takže som si vzala do hlavy asi až moc bláznivý nápad. Theo povedal, že na obed pôjde s Elzou hore na skaly, takže som ho chcela prekvapiť a počkať ho pred domom, keď sa vráti. Áno bolo mi jasné, že to potrvá dlho a bude to bolieť, no za ten prekvapený výraz tváre a hlavne jeho úsmev to bude stáť.

„Budeš dnes doma?"

„Asi hej...prečo?"

„Chcem prekvapiť Thea a ak by som sa tam hore niekde zrúbala, potrebujem vedieť či ma prídeš pozbierať." ona len s úsmevom pokrútila hlavou a dala mi pusu na čelo. Brala som to teda ako áno. Tiež som si nebola istá, či je to dobrý nápad, ale celkom sa mi to pozdávalo. Za ten čas som sa už dala ako-tak dokopy, čiže by som to mohla dokázať. Nie je to až tak ďaleko a navyše ani svah nie je tak strmý.

„Nemala by si predsa len počkať? Podľa mňa ešte nie si natoľko v poriadku."

„Mami ak sa na to cítim, určite to dokážem," povedala som sebavedome a prekrížila si ruky na hrudi.

„No dobre...ako myslíš." nakoniec som sa pobrala hore, kde som si to namierila rovno do sprchy. Plánovala som to síce iba ako rýchlu sprchu, no nakoniec som tam postávala pod krásne horúcou vodou aj dobrých dvadsať minút. Sama neviem prečo, ale v sprche sa mi premýšľalo vždy najlepšie. Na nič normálne som síce neprišla, ale tak dobre no. Neboli to témy, čo by si žiadali priamu odpoveď alebo riešenie nejako extra rýchlo. Okrem výletu by som teraz nemala asi myslieť ani na nič iné. Teraz je hlavné, aby som presvedčila Thea.

Po sprche, som sa postavila pred skriňu a hodnú chvíľu dumala, čo si dať na seba. Výber nakoniec padol na čierne džínsy, čierne tielko a sivú mikinu. V podstate jednoduché, ale predsa niečo, v čom nezamrznem. Vlasy som si zaplietla do jedného vrkoča a po dlhom týždni si zas namiesto okuliarov dala šošovky. Doma som nikdy nemala potrebu si ich dávať, takže som si vystačila s okuliarmi.

„Idem teda s Elzou hore a nejako okolo tretej by som potom mohol byť u teba. Môže byť?"

Ráno som mu písala, aby sa ozval keď pôjdu, takže ma nemálo potešilo, že nezabudol. Aspoň teda niekedy na niečo.

„Môže. Zabavte sa a dávajte si hlavne pozor, dobre?"

Bolo takmer pol dvanástej, čiže ak sa to tak vezme mám asi tri hodiny, aby som tam došla. Inak mi to trvá nejako okolo pol hodiny, takže by som mala byť v pohode. Nemusím sa aspoň nikam ponáhľať.

„Jasné. Tak zatiaľ myška."

Som zvedavá, či ma bude takto volať aj o taký týždeň. Už som sa totiž rozhodla, ako zmením farbu vlasov, no jemu som radšej nepovedala ani slovo. Nech sa prekvapí chlapec, keď už to bude hotové. A keď sa mu to nebude náhodou páčiť, bude neskoro. Ja som si od neho predsa pýtala radu.

„Tak idem a ak by som volala, potrebujem pomoc."

„Dúfam, že ju v skutočnosti potrebovať nebudeš zlatko."

„No to aj ja." hodila som na seba kabát, topánky, vzala kľúče a mohlo sa ísť.

Chvíľu som išla pekne po kraji cesty a keď sa mi už zdalo, že svah nie je až tak strmý, som sa pobrala hore. Jasné, že v noci muselo pršať, takže sa mi tráva pod nohami nemálo šmýkala, ale nejako som sa držala. Stále som si opakovala, že nesmiem spadnúť a vynakladala fakt nemálo úsilia, aby som to splnila. Nie je to až tak hrozné, aby som to nezvládla. Keď už bolo najhoršie a od bolesti som sotva lapala po dychu, zastala som a len tak sa na chvíľu kochala prírodou naokolo. Úprimne...nedokážem si ani predstaviť, že by som mala bývať niekde inde. Tu je všetko, čo potrebujem.

„Čo také robíš?"

Bola by som teda zvedavá, ako by sa tváril, ak by som mu napísala pravdu. Asi by v momente upaľoval dole.

„Pomáham mame trocha upratať dom. Nič veľké."

Dosť neutrálna odpoveď, nie? Mobil som si vložila späť do vačku na kabáte a išla sa trápiť ďalej. Keď som sa však už konečne dostala na rovnú plochu a uvidela tam stromy, dosť som si vydýchla. To najhoršie mám už v podstate za sebou a to som sa ani nezrúbal. Pomaly som si už od kolena smerom dole nohu ani necítila, no čo by človek neurobil pre niekoho, koho ľúbi?

Motať sa tam trošku pomedzi stromy už potom nebolo nič náročné. Teda...musela som sa sústrediť už len na to, aby som nejako nezblúdila. Vedela som však viac, ako dobre kadiaľ ísť. Síce bolo všade takmer všetko na vlas rovnaké, vedela som, že nemám ísť výslovne rovno, ale trocha akoby do pravej strany a keď nájdem dva pene po vypílených stromoch som v podstate skoro tam. Nič komplikované.

Keď som konečne došla k jeho domčeku a pozrela na hodinky, takmer som spadla na zadok. Dokopy mi to všetko zabralo dve hodiny. Dve celé hodiny som sa sem trepala. No pekne. A on potom nechce ísť so mnou, na výlet. Však počkaj Theo...ja ťa ešte presvedčím.

„Ešte ste stále hore?"

Na chvíľu som si sadla na schody, aby som chytila dych a porozmýšľala, či mám fakt pokračovať v rozmýšľaní nad istou vecou. Ak som to zvládla sem hore, dokážem prísť aj hore na skaly. To by ho už fakt dostalo.

„Ešte hej. Prečo?"

Tak dobre. Ak som si to zobrala do hlavy, ide sa na to. Oprášila som si nohavice a vybrala sa pomaly ďalej. Od jeho domu to hore už nie je ďaleko. Zas trošku strmý svah a potom už len skaly. To sa tiež nedá nazvať moc rovným terénom, ale tak čo? Musím sa zas dať dokopy. Hlavne kým pôjdeme na výlet. Tam už musím byť schopná držať krok s ostatnými za všetkých podmienok.

Bože, ani neviem povedať, ako mi odľahlo, keď som už bola hore. Prišlo mi to, akoby mi to trvalo celú večnosť. Doslova. No keď som so uvidela Thea aj Elzu, vedela som, že to stálo za to. Ten bol ku mne našťastie otočený chrbtom a aj teraz keď nie bez trička, ale zas poctivo robil kliky aj s ňou na chrbte. Aj keď som to už v podstate nevidela prvýkrát, stále som sa divila, ako ju uvládze. Taký pes určite niečo váži.

Tak ticho, ako to len išlo som sa k nim prikradla a keď skončil a postavil sa zozadu som mu prekryla oči rukami. Elza tá už na mňa zas skákala jedna radosť, ale tak aj ja som bola vlastne rada, že ju vidím.

„Ty nie si normálna Bernadet. Prisahám Bohu, že nie." skôr, ako by som sa bola nazdala si odtiahol moje ruky od očí a otočil sa tvárou ku mne. A naozaj to tam bolo. Ten jeho pohľad, pre ktorý som to robila. To prekvapenie a hlavne ten úsmev, čo to sprevádzal.

„Prečo? Chcela som ťa prekvapiť."

„Veď si si mohla ublížiť. A ja fakt pochybujem, že si potrebuješ narobiť nejaké extra problémy." no dobre, v tomto mal výnimočne pravdu, ktorú som mu však nechystala pripustiť. Namiesto toho, som sa radšej postavila na špičky a trocha váhavo ho pobozkala. Ten neskutočný pocit, keď sa naše pery spojili ma asi neomrzí tak skoro. Ak niekedy vôbec.

„Prišla si, aby si mi dala pusu?"

„Tvárme sa, že áno." prisvedčila som a rýchlo mu dala ešte jednu. Len aby nič nenamietal. Ja ešte stále neverím, že je vážne môj. Len a len môj. Môj drahý Theo.

„A navyše som ti prišla oznámiť, že v sobotu spím u teba, takže sa priprav."

„Aha, fajn. Ani sa ma nepýtaš, len ma postavíš pred hotovú vec?"

„A nie? Takto asi nebudeš namietať."

„Ale len asi." vtisol mi bozk na čelo a následne sme sa pomaly pobrali späť dolu. To už bolo o niečo jednoduchšie, ale aj tak som sa necítila nijako extra dobre. Koleno ma fakt dosť bolelo, no zostala som ticho. Nemala som náladu na nejaké jeho poúčania, že som mala pekne zostať doma a počkať kým príde. Navyše ak sa to tak vezme, on bol ten, čo mi povedal, že sa mám zas normálne postaviť na nohy.

„Ešte vládzeš?"

„Jasné, v pohode. Veď sme už skoro tam." nedokázala som sa na neho pri týchto slovách pozrieť. Sotva som už stála na pravej nohe, ale aj tak som s ním chcela za každú cenu udržať krok. Nie som žiadna padavka.

„Fakt?"

„Nie." priznala som nakoniec a konečne sme na chvíľu zastali. Všimla som si, ako karhavo po mne zazerá, no ani sama som si nemyslela, že cesta dolu mi dá takto zabrať. Tá by mala byť vlastne najjednoduchšia.

„A teraz čo? Nechám ťa tu?"

„No haha." určite som teraz znela trocha nahnevane, ale popravde som aj bola. No nie na neho, ale na seba. Vždy si natlačím do hlavy, že všetko zvládnem a potom čo je z toho? Len sklamanie.

Nakoniec som to vzdala a sadla som si rovno na studenú zem. Elza tá si hneď ľahla vedľa mňa a hlavu si položila na moje stehná. Tak teda aspoň ona ma chápe. Ja som ju začala nežne hladkať medzi ušami a ako som videla, celkom sa jej to aj páčilo. Pamätám si, ako som vždy chcela mať psa, keď som bola malá. Bola som vtedy schopná urobiť preto čokoľvek, ale otec mi aj tak stále hovoril nie. Mama by mi ho podľa mňa aj dovolila, ale u nás nikdy neplatilo, že rozhodujú obaja rodičia spoločne. Vždy to bolo len z otcovej strany a keď sme my niečo povedali buď na nás pri najlepšom len nakričal, alebo sme schytali pár faciek. Nikdy sa však neznížil na takú úroveň, ako keď ma zhodil zo schodov. To bolo od neho vrcholne úbohé.

„Tak si teda urobme pauzu. Ale len na chvíľu, lebo je zima, jasné?" mlčky som prikývla, zatiaľ čo si on sadol vedľa mňa z druhej strany ako bola Elza. Svojou rukou po chvíľke našiel tú moju až sme si prelietli prsty a ja som si oprela hlavu o jeho rameno. Nečakala som, že dnešok bude takýto. Áno cítila som sa s ním samozrejme dobre, ale...neviem. Cítila som medzi nami nejaké to napätie, aké by tu byť nemalo.

„Nechceš mi niečo povedať? Si nejaký napätý." začala som fakt opatrne. Nechcela som, aby to vzal, že sa z neho nasilu snažím niečo dostať. To nie. Ak chce, zverí sa mi aj sám od seba.

„Rozmýšľal som, ako ti povedať, prečo som sa vtedy v nemocnici správal tak, ako som sa správal a prečo som sa ti neozval."

„Skús čo najjednoduchšie." nadhodila som a trocha sa zasmiala na odľahčenie situácie. Keď sa však párkrát zhlboka nadýchol, že začne, nikdy to nedokončil.

„V ten deň...bolo to...no...bolo to presne tretie výročie, čo umreli...moji rodičia." ja som v momente zodvihla hlavu z jeho ramena a pozrela na neho. Slzy čo mal v očiach ma však dokonale zabíjali.