„Na koľkú ste sa dohodli s mamou, že príde?"

„Na desiatu, ale fakt neviem kde toľko trčí." ospravedlňujúco som pozrela na Thea posedávajúceho vedľa mňa a vzala ho za ruku. Jeho to akoby vôbec ani neprekvapilo. Preplietol si so mnou prsty a aj naďalej sme zostali mlčky posedávať na kraji postele. Ráno som mu písala, že dnes idem vlastne domov, takže tu už stepoval od siedmej. Milé od neho. Chcela som mu to povedať včera, ale tak no...včerajšok bol celý divný.

„Ešte raz prepáč, že som sa neozval sám od seba. Ja len...nemal som náladu."

„Theo pozri..." pustila som jeho ruku a nežne mu vzala tvár do dlaní. Takto sa už proste musel pozerať na mňa. A ja? Sotva som uvidela tie prekrásne oči, som prestala vnímať všetko ostatné naokolo. Absolútne všetko. On bol to najhlavnejšie v celučičkom vesmíre.

„Síce si mi napísal, že mi to dnes vysvetlíš, ale chcem aby si vedel jedno. Ja na teba v tomto tlačiť nechcem a ani nebudem. Povieš mi to, keď sa na to budeš cítiť, dobre?"

„Naozaj ti to takto vyhovuje?"

„Stopercentne." uistila som ho a síce váhavo, ale pobozkala som ho. Pomaly, nežne no zato s toľkou láskou, až som sa tomu divila aj ja sama. Ako je pre Boha možné niekoho ľúbiť tak veľmi? Navyše niekoho, koho ani nepoznáte nejako extra dlho? Určite videl, ako mimo som z toho celého zostala, že som sotva lapala po dychu, no aj tak sa usmial a oprel sa čelom o moje.

„Mohol by si dnes zostať u nás? Otec nie je nablízku a ja by som ocenila spoločnosť."

„Ešte uvidím, ale...neznie to zle. Teraz asi budeme musieť byť častejšie u teba, lebo hore ku mne sa asi nevyšplháš."

„No ak ma vezmeš na chrbte, môžeme ísť aj k tebe." zažartovala som a vtisla mu ešte jednu pusu. Proste...úplne som si zamilovala ten pocit, keď cítim jeho pery na tých mojich. Vtedy dáva všetko dokonalý zmysel.

„Asi to risknem. No len aby sme sa potom nezrúbali obaja."

„Tak potom to bude tvoja vina drahý Theo." chcela som sa usmiať aj ja na neho, no teraz to bol pre zmenu on, kto dal pusu mne. A jasné, že ma tým dokonale umlčal a aj udržal od iných myšlienok. Hlavne teda od všetkých zlých.

„Ty si bol v Nórsku, keď si ešte chodil do školy?"

„Keď sme my boli tretiaci, ešte sa nikam nešlo. Až ten rok, keď sme maturovali. Vieš si určite predstaviť, ako sme nadávali, že je to vrcholne nespravodlivé."

„Tak to viem. A len tak mimochodom..." chcela som sa ho opýtať, či by nešiel so mnou, ako ten kamarát, no akurát vtrhla dnu mama, ktorá sa hneď začala ospravedlňovať, že mešká a potom za to, že nás vyrušila. My sme sa len začali smiať a po chvíľke sa konečne mohlo ísť domov. Mama mi pomohla na nohy, zatiaľ čo Theo vzal moju tašku a nakoniec sme sa nejako dostali až k autu.

„Ak chceš môžeš k nám priniesť aj Elzu. Už som ju pár dní nevidela."

„Možno zajtra. Na dnes tam má hádam dosť jedla a ak by aj nie, tak či tak musím zavolať strýka, aby s ňou skočil von." z nejakého dôvodu si položil hlavu na moje plece a ja som mu veľmi rada prečesala vlasy rukou. Modlila som sa, aby sme už boli doma čo najskôr, lebo to obmedzené miesto v aute a navyše tie úžasné cesty, na ktorých vás to nemálo natriasalo mi spôsobovali dosť bolesti. Nechcela som sa však sťažovať. Mala som v podstate všetko, čo potrebujem.

„Mami, nebude ti vadiť, ak Theo zostane na noc, však?"

„No vieš...Violet, tá s ktorou som bola minule vyberať šaty má dnes rozlúčku so slobodu, takže ja vlastne večer ani doma nebude. Vlastne ani neviem kedy prídem, čiže dom je tvoj."

„To mám brať, ako áno?"

„Jasné zlatko. Aspoň môžem byť pokojná, že nie si sama. Však Theo?" obaja sme si všimli, ako na nás pozrela v spätnom zrkadle a on je s úsmevom ukázal vztýčený palec. Tak dnešný večer bude fakt dobrý. Len on a ja v celom dome. Boh žehnaj rozlúčkam so slobodou.

„Takže pozrieme si aj dnes nejaký film?" opýtal sa Theo, keď mama konečne odišla a my sme zostali sami. Ja som sa chcela pôvodne porozprávať, ale tak večer je dlhý. Stihneme podľa mňa toho veľa.

„Ak chceš môžeme. No...je tu niečo, o čom by som chcela hovoriť."

„V pohode. Tak si ťa najprv vypočujem a budem sa snažiť poradiť lepšie, ako minule, keď si sa pýtala na tú farbu vlasov." naznačila som mu, aby vypol veľké svetlo a nechal zapnuté len to malé na nočnom stolíku a potom sa už mohol s radosťou uložiť vedľa mňa. Ja som sa z chrbta pretočila na ľavý bok, čiže som získala na neho dokonalý výhľad.

„Chcela som sa to opýtať ešte v nemocnici, ale práve došla mama. Vieš...do toho Nórska môže ísť s nami aj nejaký kamarát, alebo tak a ja..."

„Snáď nechceš, aby som išiel?" vyzeral ešte viacej prekvapený, než by som bola čakala. No istým spôsobom som si všimla v jeho očiach niečo dôležité. Bolo vidno, že je šťastný. A to ma nemálo tešilo, veď...o to mi v podstate od začiatku išlo. Aby sme boli spolu a aby sme boli obaja šťastní.

„Jasné, že chcem. Myslíš, že by som bez teba vydržala desať dní?"

„Ja len, že...čo tvoji spolužiaci a baby z družstva? Nechcem, aby si z teba robili žarty celý čas, len kvôli tomu, že som tam. Radšej ťa pekne počkám doma. Veď si môžeme volať a písať, nie?"

„Nie! Na ich rečiach nezáleží, jasné? Ja sa za teba predsa nehanbím, ani nič podobné. Práve naopak. Chcem, aby každý vedel, akého mám úžasného chalana." zas som cítila, ako sa mi tlačia slzy do očí, no aby som ich nejako zadržala radšej som sa k nemu naklonila a pobozkala ho na čelo. Nemá o sebe vôbec prečo pochybovať. Určite nie. Je tak dokonalý, že to hádam ani nie je možné.

„Lenže..."

„Nie! Ver mi, dobre? Bude to v poriadku. Uvidíš, že nám tam bude dobre. Je to tam krásne...samé hory a lesy. A navyše sa dá v tej dobe vidieť v noci polárna žiara. Vždy som o nej snívala a teraz keď mám možnosť ju vidieť na vlastné oči, by som chcela, aby to bolo s niekým výnimočným. S tebou."

„Myška pochop ma, že to robím pre tvoje dobro. Všetko mi predsa môžeš porozprávať, keď sa vrátiš. Aspoň budeme mať tému aj na tri dni." prečo mi to akože robí? Ja som sa už dovčera tak tešila, že mu to poviem a, že si to spolu naplánujeme a on povie toto?

„Theo prosím ťa..."

„Už o tom nebudeme hovoriť, dobre? Takto to bude najlepšie."

„Ako pre koho." všimla som si, že teraz mi chcel dať pusu na čelo on, no ja som nechcela. Nech si nemyslí, že som týmto skončila. Nedám mu pokoj, kým nepovie áno. Čo tam budem akože sama robiť? Nikto z báb sa so mnou určite nebaví a navyše Paula určite roztrúbila, že mám niečo s Theom, takže sa mi budú vyhýbať aj chalani. A jasné, že mi tie reči vadia, ale tak čo mám robiť? Ja nemôžem za to, že sú ľudia zlí.

„Neber to, že by som si tej ponuky nevážil, alebo, že by som nechcel s tebou ísť, ja len...nechcem, aby si trpela. Toho si mala myslím už dosť." aj keď som sa v podstate hnevala, ľahla som si k nemu ešte bližšie, jednou rukou ho objala a hlavu si položila na jeho hruď. Tak nechce, aby som trpela? Bože prečo mi to len robí? V momente, kedy ma začal jednou rukou hladiť po chrbte, som už slzy zas neudržala. Ja ani neviem, čo by bolo so mnou, keby som ho nespoznala.

„Ale no tak...rozplakať som ťa nechcel. Ty si hádam tá najcitlivejšia osoba akú poznám." nebola som si istá, či to hovorí v dobrom, alebo nie, no nemala som silu to riešiť. Prečo je v jednej chvíli všetko tak dokonalé a zrazu nie? To je tak strašne nespravodlivé.

„Ten film si teda už asi nepozrieme, čo?" no nie, nepozrieme. Na to by som náladu už určite nenašla.