„To mi ani nepovieš, ako tam bolo?" opýtal sa otec, keď sme vybáčali z jednej menšej uličky a konečne mierili domov. Z cesty domov som bola dosť uťahaná a ani nejaká tá menšia výmena názorov medzi mnou a Paulou dnes ráno nedopadla dobre. Začala sa do mňa zas navážať kvôli Theovi a ja som tak nejako neudržala nervy na uzde. Vykričala som jej, čo si o nej v skutočnosti myslím a to sa jej určite nepočúvalo ľahko. Istým spôsobom ma to aj mrzelo, ale...nemalo by. Ani ona ma nešetrila.

„Dalo sa," povedala som sucho a hlavu nechala opretú o okno. Sledovala som, ako sa kvapky pretekali po skle a to vlastne aj plne odpútalo moju pozornosť. Trocha som dúfala, že ma príde Theo čakať, no o to bolo teraz moje sklamanie väčšie. Nevadí...napíšem mu, keď prídeme domov, že som dorazila.

„Len dalo sa? Čakal som viac nadšenia ty nevďačnica." ja? Bože radšej by som išla domov pešo. Dokonca aj v daždi.

„Pokiaľ sa nemýlim zajtra máte prvý zápas, však?"

„Hej." toto ma trápilo najviac. Nechcem tam ísť. Nechcem hrať. Všetko len to nie.

„Prehodil som pár slov s trénerom, takže ťa do hry na sto percent postaví."

„To si nemusel." naozaj nemusel. Vôbec nie. Ja by som bola šťastná aj na lavičke. Vlastne ešte šťastnejšia, ako keby som mala pobehovať po ihrisku a strápňovať sa tým, že už nič neviem. Povedzme si úprimne...nikomu by som tam nechýbala.

„Dúfam, že tam nechceš prísť."

„To si píš, že prídem. A keď so mnou hovoríš, nechaj ten svoj sarkazmus schovaný vo vačku, jasné? Ja som tvoj otec a nie žiadna kamarátka, alebo ten debilný chalan."

„Vyprosím si, aby si o ňom takto hovoril," sykla som a nechty na ľavej ruky zaťala do dlane. Ja ani neviem prečo, ale musela som až predýchavať plač, ktorý na mňa išiel. Chcem byť s ním. Hneď teraz.

„Tak ty si to vyprosíš?!" otvorila som ústa, že sa budem brániť, ale nedokázala som zo seba dostať ani hlásku. Radšej som potom zostala ticho a modlila sa, aby sme už boli doma. Chcela som objať mamu, uistiť sa, že je v poriadku a následne sa zavrieť do izby. Potom už bude dobre. Zavolám Thea, porozprávame sa a ja pôjdem spať. Škoda, že s myšlienkami na zajtrajší zápas, ktorý ma desí ako nič iné.

Z auta som vystúpila hneď, ako otec zastavil a bez toho, aby som si vôbec zobrala tašku, som vpálila do domu. Mamu som klasicky našla v kuchyni a bez nejakého váhania sa jej hodila okolo krku. Ešte stále som slzy držala, ale bolo to už oveľa ťažšie. Ani neviem vysvetliť, ako dobre som sa cítila v jej objatí. Ďakovala som všetkým svätým, že je v poriadku. Fakt nemálo som sa o ňu bála a možno preto sme si volávali aj trikrát za deň. Divné ja viem, ale to sa pri otcovi inak ani nedá.

„Som rada, že si doma zlatíčko. Všetko v poriadku?"

„To by som sa mala skôr ja pýtať teba. Dalo sa to tu prežiť?" obe sme počuli, že otec za sebou dosť energicky zavrel dvere, takže len mlčky prikývla a ďalej sme to ani nerozoberali. Nech sa hneď nehádame. Neskôr sa bez toho určite nezaobídeme. To by inak ani nesmela byť naša domácnosť.

„Idem si vybaliť, takže keby niečo, som hore," povedala som radšej, vzala tašku z chodby a vybehla hore. Až v momente, kedy som za sebou zavrela, som sa cítila konečne v bezpečí. Konečne doma, bez tých hlúpych tréningov a ja neviem čoho. Bože ako veľmi to ja len všetko nenávidím.

„Ahoj, ja len, že už som doma."

Chcela som mu tam napísať aj niečo v tom zmysle, že som ho čakala, ale prišlo mi to také, ako by som sa vtierala. A to nechcem. Hlavne nie po tom, čo sa stalo tam v lese, keď som sa pošmykla na lístí. Nechýbalo veľa a dali by sme si pusu. Áno spanikárila som, ale...ešte nikdy som sa s nikým nebozkávala. Navyše som sa bála hlavne toho, že to Theo necíti rovnako, ako ja. Čo ak si len nahováram, že ma má rád?

„Ahoj...no tak to rád počujem. A aké sú teda naše plány?"

Tak plány? Nejaké to rozptýlenie, by sa mi teda zišlo, to je pravda. Pochybujem však, že otec by súhlasil s tým, aby sem Theo prišiel. A mne sa veľmi nechcelo chodiť nikam. Tých pár dní, čo sme mali tréningy prakticky stále ma dosť zničilo. Nemyslela som si, že som na tom AŽ tak zle. Zrejme som sa však mýlila.

„Tak ja neviem. Riskneš to, aby si prišiel?"

Už len otcove slová na jeho adresu a to, ako na neho reagoval minule, ma uisťovali, že to nedopadne dobre. Bol by schopný sa pobiť ešte aj s ním. A Theo...no ani on nie je tá povaha, čo nechá po sebe kričať. Jedným slovom by to bola katastrofa.

„Asi hej. Biť sa viem, takže budem v pohode. Elza vám v dome nebude prekážať?"

Vie sa biť, hej? To by som si pozrela, či by mal aj pred mojim otcom takéto silné reči. Aj keď...radšej nie. Nech sa len nebijú.

„Mne a ani mame asi nie. A otca budeme ignorovať, dobre?"

Dúfam teda, že nebude kvôli nej robiť nejaký rozruch. Komu akože ublíži, keď tu zostane na pár hodín? To je aspoň môj názor teda. Takmer nikdy si ho síce nikto nevypočuje, ale to je už vedľajšie.

„Dobre myška. Tak za chvíľu sme tam."

Ako ja len milujem to jeho oslovenie. A hlavne to jeho odôvodnenie. Tak on ma nechce volať vyoraná myš? Od neho by som brala akékoľvek pomenovanie. Hlavne, že sme sa dostali do fázy, kedy sa dokážeme bez problému porozprávať. Ja proste...ešte stále neverím, ako mimo z neho dokážem byť. A to som doteraz fakt pri žiadnom inom chalanovi necítila. Nič z toho, čo cítim pri ňom. Tú neistou, napätie, istý strach, ale zároveň milosť, láskavosť a nehu.

Plánovala som sa síce vybaliť, ale za takýchto okolností, som na to aj zabudla. Radšej som si dala rýchlu sprchu, prezliekla sa do niečoho pohodlnejšieho a už len čakala, kedy sa zdola ozve zvonček. Síce som uvažovala, či by som si fakt nemala dať na seba niečo iné, ako čierne tepláky a bielu mikinu s čiernobielymi slnečnicami, ale nakoniec som to zavrhla. Som predsa doma a nie na prehliadkovom móle. Vlasy som si takisto zviazala do chvosta a namiesto šošoviek, čom si dala okuliare. Ak ma má mať nejaký chlapec rád, nech to nie je len vtedy, keď som vyobliekaná a nalíčená. Láska nie je predsa len o vzhľade. Aj keď...v dnešnom svete pre mnohých bohužiaľ áno.

V momente, kedy som začula zvonček som vyskočila z postele a upaľovala dole, čo som len vládala. Musela som byť pri dverách skôr, ako otec, čo sa mi nakoniec aj podarilo. No sotva som otvorila, som ho začula, ako hundre, že kto zas prišiel. Ja som sa však už plne venovala Elze, ktorá sa postavila na zadné laby a tými prednými sa mi oprela o stehná. Vyzerala dosť rada, že ma vidí. A Theo? Ten jeho úsmev mi doslova podlamoval kolená. Vlasy mal mierne rozstrapatené od vetra, ale aj od kapucne, ktorú si stiahol z hlavy. Vyzeral jednoducho tak strašne dokonale, že by to viac ani nešlo. Ako by som hľadela na chlapca, ktorého som si vždy priala. O akom som vždy snívala.

„Čo si tak mimo? Nečakala si, že prídeme tak rýchlo?" rýchlo? Ja som sa už nevedela dočkať.

„To nič. Som rada, že ste prišli."

„No ale ja nie!" sykol zrazu otec tesne za mnou a ja som si všimla, že som nebola jediná, ktorej jeho príchodom klesla nálada. Elza sa v momente prestala opierať o moje stehná a radšej zaujala dosť obranárky postoj. Keď však začala na neho aj štekať, bola som na ňu hrdá. Je fakt dobre vycvičená. Dokáže zacítiť zlo hneď, ako ho uvidí.

„Čo to má znamenať? Povedal som ti predsa svoj názor na neho."

„No a čo? On neprišiel za tebou, ale za mnou, takže to nerieš. Aj tak budeme u mňa v izbe." dúfala som, že ak sa k nemu neotočím tvárou a on neuvidí, že sa ho bojím, moje slová zaberú. Zabíjalo ma však aj to, že som pri tom musela hľadieť na Thea. On určite videl ten strach v mojich očiach.

„Ako sa to so mnou rozprávaš?!" v momente ma zozadu zdrapil za rameno a otočil k sebe. Nahodila som kamennú tvár a obranársky si prekrížila ruky na prsiach. Prečo som len bola tak lenivá? Mala som ísť ja k nemu a nemusela by som sa pred ním hanbiť za vlastného otca.

„Ak ti teda tak vadíme, pôjdeme preč. Len sa obujem a vezmem si bundu," povedala som po chvíľke ticho a prekĺzla vedľa neho. Natiahla som si kožené tenisky, vzala kabát, v rýchlosti som siahla aj po čiapke a otočila sa na odchod.

„Ty si fakt myslíš, že ťa s ním niekam pustím?"

„Prepáčte, že zasahujem do debaty, ale ak máte so mnou nejaký problém, bol by som rád, ak by ste si ho vydiskutoval so mnou pán Kane." čo to robí? On sa chce s ním fakt pobiť, alebo čo?

„Áno mám s tebou problém a to dosť vážny. Viem kto boli tvoji rodičia, hlavne tvoj otec a práve preto ti hovorím, aby si sa držal čo najďalej on mojej dcéry. Si rovnaký, ako oni!" prosím? Otec pozná jeho rodičov? A prečo...prečo povedal, že vie akí boli? Prečo boli?

„Je od vás nespravodlivé, že ma odsúdite skôr, ako ma vôbec spoznáte. No tak asi dnešný svet funguje, čo?"

„Vypadni z môjho domu a neopovažuj sa za ňou doliezať, jasné ?!" v momente, kedy som ja chcela zakročiť ma otec opäť schmatol za rameno a tak surovo potiahol smerom dozadu, až som skončila na zadku a on predo mnou zabachol dvere. Ani som nič nestihla povedať Theovi. Slzy sa mi už samozrejme hromadili v očiach a sotva som cez ne videla na mamu, ktorá tíško stála na schode a pozerala na nás s rovnako uboleným výrazom, ako ja na ňu. Čím sme si akože toto zaslúžili?

„Fakt ti gratulujem! Teraz si ma pred ním totálne zhodil!"

„Ale prosím ťa. Len mi nehovor, že sa ti páči."

„Čo ak poviem áno?" opýtala som sa so klonenou hlavou a pomaly vstala. Nebolo práve najpohodlnejšie dopadnúť na dlaždice, čo máme na chodbe.

„Naozaj chceš, aby som tu umrel od smiechu?"

„Bodaj by si umrel." toto som si povedala len v hlave, no v tej chvíli som to myslela smrteľne vážne. Nenávidím toho človeka. Neskutočne moc ho nenávidím.

Nakoniec som len nechala kabát aj s teniskami dole a aj napriek tomu, že za mnou kričal, som sa zamkla v izbe. Nech sa aj pomätie, vonkoncom ma to nezaujíma. Jediné čo robí už celé roky je, že nám ničí život. S mamou sme teraz mohli byt niekde úplne inde. Mohli sme pekne spokojne žiť, bez každodenného teroru z jeho strany. Možno by sme mali menšie problémy s peniazmi, ale všetko sa dá vyriešiť. Ja by som si našla brigádu a pomáhala by som mame a určite by si aj ona našla popritom pečení na zákazky niečo iné. Proste by sme sa uskromnili a nejako by sme prežili. Pri takýchto podmienkach.

Nakoniec som po hodnej chvíli čo som len plakala do vankúša zaspala, ale na to, aby som predtým napísala Theovi, som sa moc hanbila. Za seba, za otca...za všetko. A ani ráno, keď som sa zobudila, som sa na to necítila. To som už mala totálne zovretý žalúdok od nervov ohľadne zápasu. Na nočnom stolíku vedľa okuliarov som si navyše našla lístoček, ktorý písala mama. Chcela mi len pripomenúť, že išla s kamarátkou vyberať svadobné šaty. Ja sama som jej povedala, že mi to nevadí. Tak či tak by som ju na zápase nechcela. Nemusí sa pozerať, ako tam trpím. Rýchlo som sa dala dokopy, nahádzala si do tašky veci a opatrne vyšla von. Bála som sa otca. A môj strach bol fakt oprávnený vo chvíli, keď sa vytackal z izby s takmer prázdnou fľašou vodky a maximálne nasratým výrazom. Už len to mi hovorilo, že dnešné ráno nedopadne dobre.

„No konečne! Čo mal ten včerajšok znamenať ty mrcha?!"

„Daj mi pokoj, dobre? Si opitý a ja sa s tebou v takomto stave nemienim baviť!" snažila som sa byť hnusná, ako to len išlo, no jeho to len viacej naštartovalo. Dokonca až tak, že po mne hodil fľašu, čo držal v ruke. Nejakým zázrakom som sa jej vyhla, ale to už som musela čeliť jemu. Na to, že bol na mol, bol ešte stále rýchly. Sotva som sa nazdala ma schmatol za zápästie a pritiahol k sebe.

„Ty so mnou nebudeš zametať! To si pamätaj!"

„Chudák!" sykla som, ale to, ako ma od seba odsotil mi bolo osudným. Ani som si neuvedomila, ako blízko sme stáli pri schodoch a, že jeden krok stačí, aby som spadla. Čo len spadla...pekne som sa skotúľala dolu schodmi, až som nevedela ani ktorá bije. A otec? Dosť zreteľne som vnímala jeho smiech. Skazený bastard!