a tým slovom sa započala tvorba príbehov. Kto vytvoril prvý príbeh? To, žiaľ, nikdy nezistíme- asi najstarší zaznamenaný epický príbeh pre nás je Epos o Gilgamešovi (datuje sa cca do doby dvetisícsto rokov pred naším letopočtom). Niekomu to znie určite šialene, ale práve tento epos zachytený na hlinených tabuľkách (k tomu v niekoľkých verziách) by mohol byť považovaný za úplne prvú fanfikciu na prvého kráľa mesta Uruk na začiatku tretieho tisícročia pred naším letopočtom, do ktorej si dodatočne autor(i) vložili aj mytológiu starých Sumerov. V Epose sa tiež objavuje postava mýtického muža Utnapištima, ktorý prežil svetovú potopu postavením korábu na príkaz boha Enkiho (boh vody, vedomostí, neplechy, remesiel a boh stvoriteľ). Spolu s Utnapištimom sa na lodi zachránila jeho rodina, remeselníci z jeho dediny a miestne domáce zvieratá. Znie vám to povedome? 

V Mezopotámii kolovali rôzne verzie príbehu o svetovej potope vyvolanej nadprirodzenými silami, podobne existujú aj rôzne verzie príbehu o Gilgamešovi (nám sú známe starobabylonská verzia a štandardná babylonská verzia, ďalej existujú aj samostatné sumerské básne o Gilgamešovi). Keďže Gilgameš sa považuje za osobu, ktorá pravdepodobne existovala, dali by sa tieto príbehy o ňom klasifikovať ako klasický prípad RPF príbehu zmiešaného s trochou fantasy a mytológie starovekej Mezopotámie. Podobne by sa dalo polemizovať aj o biblickom príbehu o Noemovi a potope sveta, ktorý má až príliš veľa podobností s mezopotámskym príbehom o Utnapištimovi na to, aby sme ho klasifikovali ako niečo iné než len obyčajnú biblickú fanfikciu na sumerské príbehy, ktoré sami mohli byť fanfikciami na iné príbehy.

Ďalším významným dielom literatúry, ktoré by sa dalo klasifikovať ako fanfikcia, je báseň (epos) Eneida od Vergília (napísaná medzi rokmi dvadsaťdeväť až devätnásť pred naším letopočtom). Eneida je z literárneho hľadiska Vergíliovo vlastné pokračovanie Homérovej Iliady, v ktorom vystupuje trójsky hrdina Aeneas, hľadajúci nový domov pre seba a svoj rod po zničení Tróje. Keďže Vergílius nie je Homér, jeho príbeh sa dá klasifikovať ako typický prípad AR post-canon fanfikcie (nezachoval úplne všetko z pôvodnej Iliady, niektoré fakty zmenil). 

Presuňme sa však stovky rokov dopredu až do štrnásteho storočia, kedy taliansky spisovateľ Dante Alighieri napísal svoje snáď najznámejšie dielo Božskú komédiu. Celé dielo by sa dalo moderným žargónom charakterizovať ako crossover self-insert fanfikcia, kde sa Dante stretáva so svojím obľúbeným autorom Vergíliom, ktorý ho sprevádza peklom (konkrétne peklom kresťanským, katolíckym). Popritom sa v diele objavujú aj iné reálne postavy (napr. politici) z histórie trpiace v pekelnom ohni, ktoré iba zhodou okolností Dante nemal príliš v láske. V diele tiež badať silný vplyv katolicizmu, zvlášť v scéne horiaceho moslimského proroka Mohameda. Na záver Božskej komédie po prejdení peklom a očistcom sa ocitne Dante spolu s dievčaťom, do ktorého bol v realite zamilovaný, ale bol príliš ostýchavý jej vyznať svoje city, v nebi spolu so známymi intelektuálmi, jeho obľúbenými politikmi a samotným Bohom. 

Predstavme si teraz nejakú posadnutú fanúšičku Harryho Pottera, ktorá sa vpíše do vlastnej fanfikcie s troma časťami, kde sa stretáva s rôznymi cool postavami a dokonca samotnou J.K. Rowling, s ktorou vedie siahodlhé dialógy o tom, ako Rowlingovej úžasný dar z nebies vo forme jej písania ju inšpiroval na napísanie svojej vlastnej fanfikcie. Popritom sa stihne pozrieť do Azkabanu, kde sa kochá pohľadom na mučených smrťožrútov a reálnych osôb, ktoré z hĺbke duše nenávidí. Všetko je následne ukončené veľkým stretnutím na hostine vo Veľkej Sieni, kde spolu s chalanom, do ktorého je hlboko zamilovaná, ale zdráhala sa mu vyznať so svojimi citmi, sedí za jedným stolom s Dumbledorom, Remusom, Siriusom, Harrym, Hermionou a mnohými inými jej obľúbenými postavami. 

Jediný rozdiel medzi Dantem a daným dievčaťom je to, že jej meno sa nepridá k veľkolepým majstrom literatúry a jej dielo sa nedá na zoznamy povinnej literatúry, ktorými mučí školský systém bezbranných žiakov už po desaťročia, len preto, lebo je to fanfikcia na Harryho Pottera. A potom je tu možno aj fakt, že jej dielo je narozdiel od Božskej komédie iba kopa zle napísaného textu hodná literárnej Zlatej maliny.

Anglický dramatik, spisovateľ a herec menom William Shakespeare sa tiež dostal medzi velikánov literatúry hlavne vďaka dielam, ktoré sa tiež nemôžu pýšiť až takou originalitou, akú by mu pripísala nejedna pani učiteľka slovenského jazyka na základnej škole. Napríklad jeho slávna tragédia o dvoch milencoch, ktorých zakázaná láska vedie až k ich smrti, bola zjavne bez hanby ukradnutá z básne od Arthura Brooka Tragická história Rómea a Júlie, ktorá je staršia ako Shakespearovo dielo o tridsať rokov. Samotný Brooke čerpal dej z diela Mattea Bandella Giulietta e Romeo (v preklade znamená Júlia a Rómeo). 

Z tohto sa dá vyvodiť záver, že pojem fanfikcia môže byť viac inkluzívny, ako by sa mnohým, prevažne serióznym literárnym kritikom, zdalo. Na základe tohto by sa dalo skonštatovať, že pojem fanfikcia zahrňuje veľmi pestrú skupinu diel: od brakovej pornografickej fanfikcie z AO3 až po práce velikánov literatúry, akými sú Alighieri, Vergílius alebo Shakespeare.

.

.

ZDROJE 

https://thelightningstreak.tumblr.com/post/169549935563/rant-about-fanfiction-writing

https://www.theguardian.com/books/2018/aug/08/fanfiction-fifty-shades-star-trek-harry-potter

https://sk.wikipedia.org/wiki/Bo%C5%BEsk%C3%A1_kom%C3%A9dia

https://sk.wikipedia.org/wiki/Eneida_(Verg%C3%ADlius)

https://en.wikipedia.org/wiki/The_Tragical_History_of_Romeus_and_Juliet

.

.

Budúca téma:

STAR TREK: POČIATOK MODERNEJ FANFIKCIE

.

.