,, Nemôžem uveriť,že to naozaj ideme spraviť, " zapišťal zlatovlasý chlapec na celý autobus a kútiky pier roztiahol do takého úsmevu, že mi na obdiv vystavil snáď všetky svoje rovné zuby. Musel som sa od srdca usmiať, hoci nie vždy jeho zvieracie zvuky pozitívne vplývali na môj sluch, ktorý bol v niektorých prípadoch a situáciách naozaj citlivý. 

,, Ja tiež nie, " prehovoril som a položil mu ruky na plecia na znak toho, aby sa trošku upokojil, keďže strašil ostatných ľudí pokojne sa vezúcich s nami autobusom, ,, ale konečne sme sa dočkali, no nie? " vydýchol som a opäť sa chytil kovovej tyče, ktorá na sebe mala viac DNA ako poháre v školských jedálňach. Tento fakt som však prekusol, keďže som nechcel spadnúť alebo sa povracať. 

 Zlatovlások len šťastne prikývol a začal si hmkať nejakú pesničku, do ktorej sa následne začal aj pohybovať. Najskôr som sa naňho usmial, no potom som odvrátil zrak a zapozeral sa von z okna. 

 Dnes, dnes je ten deň. Konečne si pôjdeme dať naše vysnené vytetovanie, s ktorým pílime uši naším rodičom od pätnástich rokov. Áno, viem, čo si hovoríte. Dva roky neustáleho naliehania, sa naozaj podarilo prekonať a sen, ktorý bol skôr utópiou, sa stal realitou. Moji rodičia sú však skôr konzervatívnejšieho rázu, takže, keď som sa prvýkrát zmienil o niečom takom, otec mi dal jednu za ucho a mama div, že nevyletela z kože. Tým to však neskončilo. Neodpustili si ani výuku o tom, ako tetovania odjakživa nosili len vrahovia, väzni a iné spodiny spoločnosti. Vždy som však nad tým len pokrútil očami a mávol rukou. Nevzdal som sa, pretože ten plamienok nádeje vo mne horel, horel až dovtedy, kým sa z neho nestal obrovský plameň, ktorý mama rozpútala v momente, keď mi dovolila si jedno tetovanie urobiť. Avšak, mala niekoľko podmienok. Presne dve-nesmie to byť na viditeľnom mieste, pretože zatiaľ neviem, čo predsa budem v živote robiť, tak to znelo aspoň podľa jej slov a tá druhá podmienka bola taká, že to nemohlo byť nič veľké alebo nejakým spôsobom vulgárne. 

 Jej námietky som prijal s rýchlym pokývaním hlavou v súhlas a objatím so slovami, že je najlepšia mama na svete. 

 ,, Vystupujeme, "zakričal opäť môj hlučný kamarát a šťuchol do mňa prstom, aby som sa pohol a vystúpil, pokiaľ mám záujem sa ísť testovať. 

 Preto som neváhal, tašku prehodil cez ľavé plece a vystúpil. 

 ,, Noel, počaj! " zasmial som sa, keď  zlatovlások, ako neriadená strela, opustil autobusovú zástavku a rozbehol sa smerom  tatérsky salón, ktorého nápis bol bol vidieť už zdiaľky - Red roses. 

 Originálne, uchechtol som sa vo svojom duchu a radšej Noela dobehol, pretože na môj hlas nebol schopný reagovať. 

 Otvorenie dverí bolo sprevádzané zvončekom. Striaslo ma. Tie malé mrchy mi to robili skoro stále, hoci neviem prečo. Asi mi len vadí frekvencia toho zvuku. 

 ,, Dobrý deň, sme objednaný na tretiu, "prehovoril Noel s úsmevom na modrovlasú recepčnú, ktorá sedela za obrovským dreveným stolom hneď oproti vchodu. Skusol som si spodnú peru a nenápadne sa pridružil za svojho kamaráta, ktorý si bez akéhokoľvek rešpektu založil ruky na stôl a ďalej sa usmieval na modrovlásku, ktorá kľudne ťukala do klávesnice. 

 Hoci by ľudia jej vzhľad hodnotili všelijako, na mňa pôsobila veľmi milo, dokonca ani výzorovo na tom nebola vôbec zle. Dlhé modré vlasy siahajúce jej až po kraj stola, kde som ich stratil z dohľadu, kruhový piercing v strede spodnej pery, výrazné hnedé oči a veselé jamky v líci. Keď som sa pozrel nižšie, všimol som si jednoduché čierne tričko na ramienka, z ktorého jej vyskakovali tetovania snáď do všetkých smerov sveta. 

 ,, Áno, áno. Vidím to tu, " pokývala hlavou na súhlas, ,, takže, jeden z vás môže ísť cez tieto dvere, "prstom ukázala do pravej strany, hoci jej zrak stále spočíval na monitore počítača, ,, a druhý bude musieť chvíľu počkať, keďže pán pred vami sa rozhodol, že ten tiger na jeho pleci potrebuje ešte zlatú reťaz okolo krku, aby pôsobil viac zaujímavo, "zašomrala si popod nos a pretočila očami. Bolo vidieť, že ju to dosť štvalo napriek tomu, že ona netetovala. 

 S týmto typom zákazníkov som sa stretol už aj ja. Nie veľakrát, no aj tak mi to do pamäte vrylo spomienku, na ktorú nikdy nezabudnem. Zvykol som brigádovať v jednej reštaurácii, kde sa takéto individuá doslova hrozili a zhromažďovali. Prešla mnou triaška, takže som sa na tú spomienku radšej vykašľal a pozrel sa na Noela, ktorý na mňa pozeral s výrazom prosiaceho šteňaťa. Viem, o čo mu išlo. 

 ,, No tak bež, ale nie, že ma tu potom necháš, keď aj ja prídem na rad, " zasmial som sa a posadil sa na čiernu sedačku v horu miestnosti. Zlatovlások ma len s nadšením ubezpečil, že nič také nehrozí a rýchlo sa presunul do druhej miestnosti, kde sa diali všetky tie zázraky. 

 Povzdychol som si a radšej vybral mobil z vrecka bundy, ktorú som mal stále oblečenú a ťukol na Messenger. Aspoň mám čas odpísať každému, koho som bol nútený ignorovať kvôli svojej zaneprázdnenosti alebo vlastnej lenivosti. Netreba ma však súdiť, len niekedy jednoducho nemám náladu a prsty ma bolia len pri pomyslení na to, že budem musieť namáhať prsty po klávesnici. 

 -

 Prísahám, že každé dve minúty sa môj pohľad skotúľal na čas. Bolo mi tam naozaj dlho, hoci gauč patril medzi tie pohodlné, v miestnosť naplňovala príjemná pianová hudba a stihol som preletieť snáď všetky sociálne siete, no dlhé čakanie nie je naozaj môj hrnčem kávy. Preto som telefón vložil späť do vačku a oprel sa chrbtom o čiernu látku. 

 Zrazu sa však miestnosťou rozlial zvuk zvončeka a do miestnosti vstúpil muž alebo teda skôr chlapec, ktorý vyzeral o čosi staršie než ja. Nehovorím, že vyzeral zle alebo pôsobil na mňa použito, no vyžarovala z neho taká energia. Asi ste si všimli, že nie som veľmi človek, ktorý by bol nejak skvelý na opisovanie, ale snažím sa a to je hlavné, či? Hoci nás vesmírna energia, ktorú ľudia často nazývajú Bohom, obdarila silou reči, niekedy by som skôr bol radšej za to štekanie.

 Ale späť k tomu čiernovláskovi stojacom pred recepčným pultom, ktorý sa z neznámeho dôvodu práve pozeral mojím smerom a prezeral si ma veľkými prenikavými očami od špičiek topánok až k svetlohnedým vlasom, ktoré po celom dni náročného sa snaženia v škole pôsobili, akoby som sa práve zobudil.

 ,,Ahoj, ideš sa tetovať?"prehovoril neznámy chalan odmeraným hlasom, čím mnou prešiel na môj vkus naozaj neprítomný pocit. Wau, tak veľa chladu v pár slovách? Keby bol Antarktída, nikdy by sa ľudstvo nemuselo obávať toho, že by sa začala topiť.

 Bol to až tak zlý vtip? Alebo to tak znelo len v mojej hlave?

 ,,Tak rád by som," prehltol som slinu, ktorá mi uviazla v hrdle a pomaly sa postavil. Nejak som z tejto situácie vytušil, že to on ma bude očividne tetovať. Lotériu som teda nevyhral. Ako sa mi tak zatiaľ zdalo.

 ,,Pod' teda za mnou," ani sa za mnou neobzrel, len sa rozbehol do dverí naproti tým, ktorými prešiel Noel, preto som radšej ani neváhal a presunul sa do miestnosti tiež. Ešte by mi za neskorý príchod vytetoval nejaké neslušné slovo na čelo.

 Nastalo opäť celkom trápne ticho.

 Hlavou mi pokynul, aby som sa usadil do kresla, kým si vyzliekal bundu a mikinu, čím ostal len v krátkom tričku čiernej farby, ktoré mu ladili s nohavicami. Sadol si vedľa mňa na kancelársku stoličku a začal si dávať rukavice.

 ,,Čo budeme teda tetovať? Máš už niečo vybraté? Alebo to necháš na mňa?"pýtal sa. Veľa sa pýtal. Avšak jeho hlas zjemnel, no stále som v ňom istým spôsobom cítil nádych nezáujmu a arogancie, ktoré som fakt že neobľuboval.

 ,,Tak uvažoval som nad sakurou," povedal som úprimne a pozrel mu do očí.

 ,,Aha, a máš aj nejaký návrh podľa čoho to chceš tetovať?"opýtal sa.

 Zo zadného vrecka nohavíc som vytiahol nemotorne zložený papier, ktorý som roztvoril  a podal čiernovláskovi. Ten bez toho, aby ukázal nejakú emóciu, chytil čierno-biely nákres do pravej ruky a zapozeral sa naň.

Ostalo ticho, teda, ono tam to ticho vlastne bolo už predtým, no teraz pôsobilo príjemne. Žiadne trápne mlčanie, z ktorého by sa mi chcelo umrieť. Avšak, vedel som, že táto pohodová atmosféra nebude trvať večne. Opäť nastane mučivé mlčanie, ktoré nemám rád z celej svojej duše. Vždy, keď takáto situácia nastane, cítim sa za ňu vinný, hoci za ňu nemôžem.

„To si kreslil ty?" zadunel miestnosťou jeho hlas a strelil po mne sýtozelenými očami. Tie svoje som vytreštil a z úst vydal tichý súhlas.

Áno, bola to moja tvorba. Hoci nechodím na umeleckú školu, navštevovanie výtvarného krúžku sa na mne celkom podpísalo, myslím v tom dobrom zmysle. Aspoň moja mama vždy tak hovorievala. Podľa môjho názoru som nepatril do rebríčka tých najlepšie kresliacich, kde by ste sa zapozerali na dielo a išla by vám hlava okolo, no nepatril som ani do tej druhej skupiny, kde by som si radšej vylupol oči a tváril sa, že som nič nevidel. Patril som do presného stredu a z každej tej skupinky som si dačo ukradol. Či som si ukradol tie dobré alebo zlé vlastnosti, ponechám na posúdenie odborníkov.

 ,,Okej, takže opäť si ľahni, vyhrň si tričko tesne pod hrudník,"ani jediný pohľad mi však nevenoval. Otočil sa mi chrbtom a začal sa pripravovať.
 
Moje srdce postupme silnejšie a silnejšie bilo. Odkiaľ vedel, kde presne to chce? Snažil som sa pátrať vo svojej pamäti, či som mu tento druh informácie zdelil, môj tep sa vrátil do normálu v momente, ked' som si spomenul na okamih, v ktorom Noel diktuje naše presné požiadavky recepčnej do telefónu.

 Všetka panika akoby sa vytratila a nahradil ju božský pokoj. 

 Pomaly som si ľahol a mierne trasúce prsty zahákol za lem béžového trička a ťahal nahor. 

 Moje ego nebolo nízke, no aj napriek tomu som mierne očervenel, ked' sa čiernovlasý muž otočil na stoličke a pozrel na môj odhalený kus pokožky, ktorý sa v pravidelných intervaloch dvíhal.

 Nepatrne sa pousmial, všimol som si to.

 ,,Si veľký chlapec, nebudem ti dávať žiadne znecitlivejúce injekcie ani krém,"prehlásil.

Ani sa neopýtal.

 V ruke si premeral tatérsky prístroj a druhou sa chytil kresla a pritiahol bližšie ku mne. 

 Neodpovedal som. Nemalo to cenu, navyše, ked' jeho otázka znela skôr ako konštatovanie, na ktoré som nemal chuť akýmkoľvek spôsobom podať odpoved'.

 ,,Chceš to teda tesne nad ľavú pánvovú kosť? Alebo si si to rozmyslel?"opäť tá kamenná tvár, ktorá ma začala vytáčať. No radšej som si zakusol do jazyka.

 Jeho celkový nezáujem bol možno spôsobený tým, že túto prácu robil dlho a už ho nenapĺňala tak ako kedysi. Chcel si proste odviesť povinnosť, dostať zaplatené a ísť domov. Alebo možno bol ten typ profesionála, ktorý si chce svoju prácu odviesť bez zbytočných slov.

Dumal som nad ním. Mal som momentálne veľa času k vyplneniu a nenapadlo mi nič lepšie na uvažovanie, než môj prvý tatér, ktorý sa tváril, že ma zachvíľu zabije a rozkrája, či od samej nudy a nechuti umrie on sám.

,,Áno, tam presne si to poprosím,"ozrejmil som svoju žiadosť. On bez jediného slova prikývol, prístroj začal vydávať zvuk a čiernovlások sa pustil do svojej práce. 

 Ked' sa malé ihličky prvýkrát zabodli do mojej kože, trošku mnou trhlo, no jeho ruka s presným načasovaním chytila môj bok, aby som sa nepohol a nezničil tak jeho začínajúce sa dielo.

Tomu hovorím reflex, ktorý som zatiaľ videl len vo filmoch s Chuckom Norrisom.

Po celý čas medzi nami panovalo ticho, sústredil sa, preto som pozeral do stropu a počítal štvorce, ako to zvyknem robiť u zubára. Neprizeral som sa, ako tvorí malé umelecké dielo, prahol som po výsledku, tým ale nechcem povedať, že by ma samotný proces nezaujímal.  Len som chcel byť jednoducho prekvapení, keď príde k veľkolepému odhaleniu.

Áno, prišiel môj čas. Po viac ako štyroch mesiacoch vydávam niečo nové. Rozhodla som sa, že to nebude fanfikcia z niekoľkých dôvodov, ktoré tu však nebudem menovať. Prajem naozaj príjemné čítanie. Určite mi dajte vedieť, čo si o tom zatiaľ myslíte. Feedback je pre mňa skutočne dôležitý, keďže podľa môjho názoru som sa skutočne v písaní niekde posunula, ale potrebovala by som poznať aj váš názor. Takže vďačím za akýkoľvek komentík, votes, či follow.

-2000 slov

ygpj-Rivaille