Oči som poriadne vytreštil, keď som zbadal, že Richardov obraz dáva skutočne zmysel.

Preto tá divná veta.

Bola to nápoveda. Vedel, že som v koncoch a nič tam nevidím.

Hajzlík jeden.

S úškrnom na tvári som sa presunul bližšie k obrazu a podoprel si bradu rukou. Zvláštil som obočie a obe ruky si nakoniec založil na prsiach.

Zviazaná postava visiaca dole hlavou - to bolo posolstvo, ktoré ten hlúpy obraz niesol.

Musel som sa zasmiať nad svojou absurditou.

Nakoniec som však len pokrútil hlavou a s hlasným mľasknutím zobral svoju tašku, pozhasínal svetlá a vybral sa z budovy, ktorú som zamkol.

Otriasla mnou zima, akonáhle som zostúpil zo schodov nasmeroval som si to priamo k autobusovej zastávke, ktorá si získala moju pozornosť.

Hoci budem mať zachvíľu 18, vodičák zatiaľ nemám, takže jediná možnosť, ako sa dostať domov je autobus, alebo si to odpráčať domov pekne po svojich. A keďže je dosť neskoro, o takejto hodine vykúkajú rôzne individuá a navyše je fakt nekresťanská zima, autobus mí prišiel ako tá lepšia možnosť.

Silnejšie som sa zababušil do svojho kabáta a sadol si na ľadovú lavičku pod prístreškom zastávky. S hlasným povzdyhom som sa pozrel na hodiny a zaklonil hlavu.

Budem tu trčať 10 minút, kým sa uráči prísť. Do tej doby mi primrzne zadok a budem tu nútený prehybernovať, kým teplota nepolaví.

,, Vieš o tok, že ten autobus nepríde, že? "

Skoro som vypustil dušu, keď sa ozval hrubý hlas na pravej strane odo mňa.

Rýchlo som po tom mieste strelil pohľadom a čo som nevidel - Richard stál opretý o železný trám zastávky s cigaretou medzi perami a so založenými rukami.

Myslel som, že sa niekde ponáhľal, no zdanie ma v tomto bode asi dostal sklamalo.

,, Prečo by nemal? Na stránke všetko sedelo, ešte som to kontroloval. " zvráštil som obočie a podal svoju námietku. Neznášam, keď ma niekto presviedča o niečom, keď viem, že mám pravdu. Je to tak otravné.

,, Je piatok. Nie víkend. Pomýlil si si dni." skrátil to a uhasil cigaretu, ktorú stihol za tej čas vyfajčiť. Následne ohorok hodil do koša a ruky vložil do vreciek od čierneho dlhého kabáta.

Urobil pár rozhodných krokov a sadol si necelý meter naľavo odo mňa.

Super, teraz primrzneme k zástavke obaja. Hoci, keby som mohol, radšej by som primrzol s niekým iným.

Ale späť k téme - autobus a moja nekonečná cesta domov, ktorá sa viac a viac predlžovala.

Nahnevane som zakňučal a podoprel si hlavu rukami na kolenách.

Ako sa dostanem domov?

,, Páčila sa ti exibícia? "prehovoril opäť Richard a z kabáta vytiahol zapaľovač a krabičku cigatiet.

Ako sa zdá, niekto tu má problém, ktorý mal začať neodkladne riešiť.

,, Áno, keby sa mi nepáčila, nebol by som tam. " odfrkol som.

Viesť konverzáciu bola teraz posledná vec, na ktorú som mal skutočne náladu. Koho by v tomto momente trápila nejaká expozícia?

Vlastne, koho by v tomto momente trápilo čokoľvek.

,, Hm, to máš pravdu. " odpovedal a zapálil si.

Nachvíľu medzi nami ostalo ticho.

Jeho očividne umlčala cigareta a mňa myšlienky o tom, ako sa dostanem domov do svojej mäkkej a hlavne teplej postele, ktorú som ráno opúšťal s vedomím, že sa do nej niečo krátko po polnoci vrátim.

Ticho som zakňučal.

Na prsty mi začínala byť naozaj nepríjmená zima, nehovoriac o nose, ktorý ma od toľkého chladu neprestaviteľne štípal.

Nahlas som si kýchol.

Pravdepodobne som prechladol.

,, Chceš vreckovku?" opýtal sa vedľa mňa Richard a vydýchol obláčik dymu, ktorý sa zachvíľu stratil v chladnom vzduchu.

Usmial som sa, hoci ma vytáča svojím postojom, aspoň sa snažil urobiť malé milé gesto. Alebo to bola samozrejmosť?

,, Nie, ale vďaka. Nejako to zvládnem."vydýchol som s miernym úsmevom na tvári a viac sa zababušil do svojho odevu. Nepomáhalo to, stále som sa triasol zimou.

,,Ak by si chcel, mohol by som ťa hodiť domov. " prehovoril opäť čiernovlások a znudene hodil zbytok cigarety do koša.

Zmätene som sa na neho pozrel.

,, To myslíš vážne?"opýtal som sa absurdne.

Hneď absurdné tu boli dve veci - sedí tu so mnou na lavičke, keď má auto? A druhá vec - prečo by, preboha, chcel voziť neznámeho človeka? Zmýšľanie niektorých ľudí skutočne niekedy nedávam.

,, Asi áno, keď som ti to navrhol." povedal absurdne.

,, Asi radšej počkám. "odfrkol som urazene a zapozeral sa cestu pred sebou. Presne na miesto, kde mal pred niekoľkými minútami stáť môj autobus.

,, Okej, tvoja voľba. Tlačiť ťa nebudem. " to boli jeho posledné slová. V tichosti sa zdvihol z premrznutej lavičky a pomalým krokom mieril na parkovisko napravo od galérie.

Poslednýkrát som hodil pohľad na jeho chrbát, kým nezašiel za roh budovy.

Z vrecka som skrehnutými prstami vytiahol telefón a pozrel na hodinky, keď som však mobilný aparát vracal späť do odevu, v nose ma zašpínal hnijúci zápach a zhrbrná postava sa objavila v mojom zornom poli.

Vypleštil som vystrašene oči a rýchlym krokom sa vybral smer parkovisko, kde by sa pri mojom šťastí ešte mohol nachádzať Richard a jeho bezpečné auto.

V kútiku duše som sa o to aspoň modlil.

S malou dušičkou som sa rozhliadol po parkovisku a moje oči sa naplno rozšiarili, keď som zbadal vysokého čiernovláska ako stojí opretý o auto telefonujúc.

Môj záchranka, ktorý ma teraz snáď neodmietne, hoci som ja naozaj odmietol jeho.

Ruky som strčil do vreciek a so sklonenou hlavou, ako strieskaný pes, som šiel až k nemu.

Zastavil som sa necelé dva metre od neho a mierne sa na neho usmial v nádeji, že mi spraví vodiča.

Po pár sekundách sa pozrel mojím smerom, rýchlo povedal niečo do telefónu a vypol ho.

Tiež sa usmial.

,, Zobral by si ma nakoniec, prosím?" zašpekal som ponížene.

Neznášam, keď musím o niečo prosiť. Je to postupné.

,, Samozrejme, keď si tak pekne poprosil. "otočil sa na päte a nastúpil do auto.

Radostne som pokýval hlavou a ako malé dieťa, ktoré vidí svoju vysnívanú hračku v obchode, som sa rozbehol k dverám spolujazdca, ktoré som nadšene otvoril a sadol si do vyhriateho auta.

,, Musíš mi ale povedať, kde bývaš. Nie som vedma a tipovať si fakt nechcem. "usmial sa Richard a naštartoval.

, Oh, jasné. Pôjdeš stále po hlavnej ceste, pri tom veľkom supermarkete doľava, a potom na kruháči tretí výjazd. " povedal som rýchlo. Hoci nemám vodičský preukaz, cestu som si pamätal.

Richard len zamyslene kývol hlavou a uviedol vozidlo do pohybu.

Lepšie som sa zahĺbil do opierky a poobzeral si interiér automobilu.

Čierna koža. Tú mám radšej ako bielu.

Aspoň v niečom sa zhodneme.

Môj zrak však upútala kývajúca sa postavička na palubovke.

Moje telo vystrelilo od operadla a vrhlo sa dopredu. Nepremýšľal som, moje telo reagovala rýchlejšie než môj mozog a rukami chytilo objekt, ktorého som sa bol nútený okamžite dotknúť.

,, Je to naozaj Levi? "zapišťal som nadšene a zhlboka sa nadýchol.

Samozrejme, že to bol on. Otázka, ktorú som vyslovil bola som myslená hypoteticky, no ale aj tak som sa chcel radšej pre istotu opýtať, či náhodou nehalucinujem.

On sa však len uchechtol.

Neverili ste, že ešte žijem, čo? 😅😂