Prebudila sa pomerne skoro, slnečné lúče ešte nedosahovali líniu jej okien. Ležala na zemi, v kuchyni, presne tak, ako večer padla. Okolo nej však nebola kaluž karmínovej krvi, len zopár omrviniek z jej stola.

Posadila sa, šúchajúc si temeno hlavy a snažila sa rozpamätať, čo presne sa stalo. Ako prvá jej napadla bolesť, tak nad tým radšej rýchlo pokrútila hlavou.

Bobuľky vykonali svoju prácu a to vedomie jej úplne postačovalo. Udržali kúsok jej krvi v tele a rozmnožili ho rovnako, akoby to v opačnom prípade urobila krv jej obetí. Teraz ráno, bola už znova živá, krv jej prúdila v tele a všetko fungovalo ako malo.

Nemala náladu na nič a tak len sedela na kamennej dlažbe vlastnej kuchyne. Bosé nohy mala skrútené pod zadkom a dlhé vlasy spadali až na zem. Argia sa jemne usmievala, keď slnko dosiahlo istú úroveň a jeho lúče posvietili na jej bledú tvár.

Slnko bolo v tom období raritou, bolo ho vidno len prvé tri dni po splne, ale nikto nevedel vedecky podložiť, prečo v tých časoch Temnota ustúpila a nechala prednosť Slnku.

Milovala to obdobie, keď na oblohe neviseli husté čierne mraky, ktoré prepúšťajú len minimum svetla a ona mohla vidieť tú ohnivú guľu na modrej oblohe. Fascinovalo ju, ako veľmi sa všetko zmenilo odkedy nastala Temnota.

Nezažila obdobie, v ktorom vyrastali jej rodičia. Nikdy nevidela spievajúceho vtáčika, ktorý brázdi modrú oblohu. Nemala možnosť behať na lúke a chytať lienky, či naháňať motýle. V živote nevkročila do lesa, aby videla tú krásu slnečných lúčov predierajúcich sa cez husté lístie.

To všetko bolo pre ňu známe len z rozprávok rodičov. Dala by všetko preto, aby si to raz mohla vyskúšať a zistiť, aké to bolo pred Temnotou.

Rezignovane si vzdychla a vyškrabala sa na nohy. Ignorovala náhly závrat aj chvíľkové zatmenie pred očami a vykročila smerom do kúpeľne.

Zadívala sa do zrkadla, na chorobne bledú pokožku spôsobenú nedostatkom slnečného svetla. Nebolo to tak dávno, ako takto stála pred zrkadlom vo svojej spálni a začula zvuk prskania.

Neuvedomila si hneď, čo to je a to bola jej osudová chyba. Vtedy predpokladala, že je to len televízia, ktorú istotne zabudla vypnúť, ale o pár sekúnd si uvedomila ako veľmi sa mýlila. A tento omyl ju stál oveľa viac, než by jej bolo milé.

Odvrátila pohľad od vlastných očí a sklonila sa k umývadlu. Studená voda ju príjemne prebrala a ona sa mohla na svet pozerať aj z trocha krajšieho uhla. Bolo po splne, čiže Slnko bolo po dlhom čase znova viditeľné. Nemohla si nechať ujsť takú príležitosť. Dnes sa nemala premeniť.

Pery sa jej roztiahli do úsmevu pri tej myšlienke. O pár sekúnd na to, sa už hrabala vo svojej skrini v snahe nájsť niečo normálne.

Väčšiu časť jej šatníka tvorili kraťasi z rifľoviny a dlhé vyťahané tričká. Občas sa tam zatúlal aj nejaký ten sveter, ale keďže po príchode Temnoty sa prestali mesiace obmieňať a na Svete vládol nekonečný August, nepotrebovala to často.

No mala tam aj nejaké nie iné kúsky, ako legíni, či nejaké tie blúzky. A potom tam boli tie nádherné šaty.

Dostala ich na sedemnáste narodeniny,. Boli čisto čierne, tak kontrastovali s jej pokožkou, no dokonale ladili s čiernymi vlasmi, ktoré naberali farbu krídel krkavcov.

Neboli nijako elegantné, len také voľné, jej matka vravela, že kedysi to boli typické letné šaty v akých dievčatá chodili. To bol jej dar od Thea, ktorý sa usmieval popod fúzy, keď jej ich dával.

Boli voľné a ľahké ako motýlie krídelka. Ľahko hladili jej kožu, keď si ich navliekala. Ešte nikdy ich nemala na sebe, no ten deň jej pripadal výnimočný.

Pod dlhých dňoch mohla konečne spať. Nemusela prežívať muky, počas toho, čo sa v jej tele množila umelá krv a ani vykrvácať, ako každú noc. Konečne mohla byť tou dievčinou, ktorou v skutočnosti bola.

Okolo krku si prevesila čierny prívesok a nohami skočila do čiernych sandálov. Celá bola kontrastná- tmavá a svetlá naraz. Jediné, čo svietilo z jej dvojfarebnej kombinácie boli jej oči. Svetlo modré, istým spôsobom žiariace.

Cez plece mala prehodenú malú kabelku, keď prechádzala cez dvere a pešo sa vybrala po ulici. Chcela si užívať slnečné lúče kým sa len dalo.

Navonok pôsobila viac než neškodne, bola ako bezstarostné dievča z obdobia Temna. No v skutočnosti bola ozbrojenejšia, než hocijaký tajný agent.

Pod sukňou mala kožený ramienok s pripevnenými nožíkmi, v kabelke skrývala zbraň a kopu kamienkov.

Hladký vánok ju chladil na odkrytých pleciach, ale ona sa bezstarostne usmievala, ako prechádzala okolo domov. Užívala si slnečné lúče, ktoré ju hladili všade, kde sa len dalo. Milovala ten pocit, nebolo pre ňu nič uspokojivejšieho ako tých pár hodín strávených na slnku.

Ulička, ktorou kráčala, sa postupne zužovala, až kráčala v tieni. Nepáčilo sa jej to, no momentálne nemala na výber. Zamierila k nízkej budove s prepadnutým stropom. Dvere boli vylomené z pánt a v jemnom vánku sa vznášal len záves, ktorý ich nahradzoval.

Odhrnula bielu látku končekmi prstov a Argia vošla do pustej miestnosti. Podobných domov bolo v meste niekoľko tisíc. Prešla po zaprášenej podlahe, až sa dostala k vŕzgajúcim schodom, ktoré viedli až do pivnice. Túto cestu prešla už toľkokrát, že si zvykla dokonca aj na sťahovanie hrdla, ktoré bolo spôsobené jej stupňujúcim sa stresom. Gjaf bol nevyspytateľný.

V jeho „Podzemí", ako to on nazýval, to bolo ale rozhodne iné. Svetlice rôznych farieb boli rozvešané po celej miestnosti. Dlhý pult zaberal cez polovicu neveľkej miestnosti.

V tmavom kúte izby sedel vysoký a bledý chlap so šticou čiernych vlasov. Bol oblečený v smokingu, čo sa do šamanskej miestnosti rozhodne nehodilo. Úlisne sa na Argiu usmial, ale ten letmý pohyb pier mu neopätovala.

„Neviem, čo si ty za človeka, že slnečný deň tráviš zavretý v pivnici." Skonštatovala s kamenným výrazom.

Pery roztiahol do ešte sliedivejšieho úsmevu. „Tak to by si sa sem trepala na nič, zlatko. Práca si vyžaduje moju plnú sústredenosť ešte aj v týchto dňoch."

„Takže som jediná, ktorá prichádza v tomto čase, že áno?" Tentoraz sa usmiala aj ona, no nebolo v tom nič úprimné.

„Presne tak." Pritakal a postavil sa. Gjafari bol chlap vysoký ako hora. Nepochybovala o tom, že má vyše dvoch metrov. Prešiel popri nej. Cítila sa ako trpaslík, no nedala to na sebe poznať. Ešte sa vystrela, aby vyzerala väčšia.

„Čo ti môžem poskytnúť, zlatko?" spýtal sa, keď prešiel poza pult. Na tom pulte, bolo naozaj všetko. Od prstov pre šťastie, cez tŕne posiate kliatbou, aby mučili človeka čo najdlhšie. Argia ešte nikdy nevidela viac ilegality na jednom mieste. „Minuli sa ti kamienky? Ostré čepele nabité mágiou, či azda potrebuješ magické baterky?"

„Teraz som tu pre niečo iné, Gjaf." Oprela sa o pult rukami a naklonila sa bližšie. „Potrebujem tie bobule."

Gjafari sa zamračil „Na čo ti sú? Za posledný mesiac si si ich zobrala až až. To má Officium nový projekt, či čo?" obočie sa mu zvraštilo.

„Do toho ťa nič." Odbila ho. „Dokážeš mi ich poskytnúť, alebo nie?" našpúlila pery a obchodníkovi hneď došlo, že to myslí vážne.

Niečo zamrmlal popod nos a spod pultu vytiahol sedem zaváraninových pohárov. „Vyberaj." Všetky mali rôznu veľkosť.

„Beriem všetky." Povedala bez zamýšľania.

Gjafarovo obočie vyletelo do výšky. „Všetko? Argia, takouto dávkou sa neradno zahrávať. Môžeš tým vyhodiť do vzduchu celé mesto."

„Sú to aj výbušniny?" spýtala sa prekvapene. Toto v Officiu neučili.

Pokýval hlavou. „A veľmi prudké."

„Na akom princípe fungujú?" zaujímala sa čiernovláska.

Gjaf si prehrabol rukou čierne vlasy. „Ak sa dostanú do priameho styku s ušľachtilými kovmi. Najskôr, si nič nevšimneš, no potom to začne syčať a do vzduchu sa začne dostávať vodík, dusík a tak ďalej. Potom stačí len iskra."

„Prečo sa to začne uvoľňovať?" spýtala sa.

Povzdychol si a rozhodil rukami. „Som šaman, dievča, nie chemik."

„Fajn, chápem." Pokrčila plecami, hoci bola naozaj zvedavá. „Nič do vzduchu vyhadzovať nebudem, to ti sľubujem. Koľko to bude?"

Nedôverčivo si ju premeral. „To je strašné, aká si tvrdohlavá. Kebyže nie si môj stály zákazník tak ti to nedám, to si zapíš za uši." Varoval ju. „Tristo dolárov."

Takmer jej vypadli peniaze z ruky, keď tú cenu započula. Vlastne, mohla s vysokou cenou rátať. Bobule sa získavali ťažko a ešte ťažšie sa zavárali.

S povzdychom zložila bankovky na pult. „Som tu pešo, zajtra si po to prídem. Takže ak ich niekomu predáš, zabijem ťa."

Gjaf rýchlo prikývol. Dobre vedel, že hoci vyzerá Argia neškodne, pravda je opakom. „Dobre, tak mi daj len polovičnú sumu, aby si sa necítila ukrivdene."

Argia znížila sumu a kývla mu hlavou. „Ďakujem za spoluprácu, Gjafari, zajtra sa vidíme." Kývla mu na pozdrav, keď sa poberala na schody.

Konečne nejaká tá časť pokojnejšia časť :D Hmh, dúfam, že sa páčila :) nasledujúce by mali byť podobného charakteru, čiže také pokojné, kľudné a bez zbytočnej krvi :D