Blúdili lesom, míňali Označených, ktorí sa bezcieľne motali pomedzi stromy. Theo mal z toho zlý pocit. Jeho hruď zvieral strach a neistota. A Argia, kráčajúca vedľa neho, to nedokázala zmierniť.

Cítila jeho neistotu, ale sama mala pocit, že od strachu padne mŕtva na zem. Bolo toho na ňu jednoducho veľa. Musela vynaložiť všetko svoje úsilie na to, aby ju neovládla duša Označeného. Myslela na Galeru, na jej malé mŕtve telo, na to, ako veľmi si ten osud nezaslúžila.

Neplakala za svojou sestričkou, nemala na to síl. Musela pre ňu bojovať. Jej život už späť nemohla dostať, ale bola tu kopa ľudí, ktorých život mohla zachrániť. A stačilo k tomu tak málo, ako bolo ovládnutie Označených.

Kedysi, v dávnych vekoch, sa démoni nemohli dostať na Zem. Preto keď dostali možnosť, unikli tí najmocnejší, tí, v ktorých zlosť a túžba po pomste, bola najsilnejšia. Všetci do jedného prinášali skazu a utrpenie. Bolesť a smútok. Smrť a tmu.

Argia bola teraz ich poslom. Každý jeden Označený bol ich poslom. A jedine tí poslíčkovia sa mohli vzbúriť a premôcť démonov. Mali sa stať svetlom v tme, nádejou v beznádeji, životom v smrti. Ako jing-jang. Jedna strana kompenzujúca druhú.

Argiu zvieralo vlastné vnútro. Bolel ju každý krok a jej pohľad bol neistý. Možno práve to vzbudilo pozornosť niekoľkých Označených, ktorí sa za nimi vybrali.

Thea sa zmocňovala neovládateľná panika, ale snažil sa držať krok a nezakopnúť o suchý sčernený konár. Beztak sa potkýnal na každom kroku ako opilec. Samozrejme, tým budil ešte väčšiu pozornosť.

Nech to bolo ako chcelo, Označení si ich všimli. To predsa chceli, nie? Získať si ich pozornosť. Presne taký bol Argiin plán. Teraz už stačilo zaviesť ich na vhodné miesto.

„Takto to má byť?" ozval sa Theo, hoci dobre vedel, že Argia neodpovie. Druhotní Označení nevedeli hovoriť. „Majú nás nasledovať?"

Argia prikývla. Theo musel uznať, že bola strašidelná. Pokožku mala temer priesvitnú, zuby jej trčali z úst a nechty mala skrútené, až sa dotýkali jej vlastných dlaní. A vedel aj to, aj napriek tomu, že to nevidel, že jej žilami koluje krv čierna ako atrament. Nechcel si to priznať, no bál sa jej.

Argiu ničilo, čo cítila. Všetko, čo jej dal Theo pocítiť. Bolelo ju to takmer rovnako ako hmýrenie duši Označeného v jej tele. Doslova mala pocit, že sa jej vnútro rozkladá na prach.

Došli na malú čistinku, na tú z Argiinho sna. Naznačila Theovi, aby si zastal uprostred. Cítila jeho neistotu, ale rozhodla sa to ignorovať. Koniec koncov, Theo ju poslúchol a na okrúhlej čistinke si zastal presne v strede.

Označení sa združili okolo čistinky, v tieni vyschnutých stromov. Argia ostávala na rovnakom mieste. Theo hľadel výhradne na ňu. V jej očiach videl jedine tú Argiu, ktorú bezpodmienečne miloval. Veril jej. Musel jej veriť.

Argia sa pomaly pohla jeho smerom. Vystrela ruku pred seba a privrela oči. Nadýchla sa vône lesa a pritom si skopla topánky. Jej chodidlá pošteklila suchá tráva a ona šepkala: „Bizi." To slovo opakovala donekonečna.

Využila vlastnú silu, silu Označeného v nej a silu prírody a svetla na to, aby všetko naokolo ožilo. Tráva pod jej nohami zozelenela, kôra stromov ožila, na konároch vyrazili maličké lístočky. Akoby sa všetko naokolo zrazu prebralo zo zimného spánku.

Theo na ňu mlčky hľadel. Argia využívala jeho srdce, jeho život, na to, aby ho preniesla do okolitých rastlín. Theovi tým neubližovala. Len sa ho držala ako záchranného lana.

Cítila na sebe pohľady Označených naokolo. Kráčala meravo, až kým sa nedostala k Theovi. Ten ju uprene sledoval, ale nečakal, že urobí to, čo urobila. Keď sa ho dotkla, zmenila sa. Na človeka, na Argiu. Na živú bytosť. A rovnako to bolo aj s Označenými naokolo. Keď sa Argia dotýkala jeho pokožky tesne nad jeho bijúcim srdcom, sila života prešla čistinkou a všetko razom ožilo. Argia sa usmiala a pobozkala ho. „Myslím, že ich máme," šepla.  

Zajtra pridávam poslednú kapitolu aj Epilóg :D