Theo sa nesnažil skryť svoju podráždenosť, keď v nasledujúce ráno došiel do práce. Na stole ho čakala kopa papierov a priamo na vrchu stál oznam, že Argia dáva výpoveď.

Prsty tuho zabáral do operadla stoličky celučičký deň. Zdalo sa, že jeho kolegovia si tiež všimli, ako mu blčia oči. Držali si od neho odstup a prihovorili sa mu, len ak museli. Theovi to nevadilo. Chcel byť sám, úplne sám, ako človek na osamelom ostrove. Netúžil po pozornosti ani po otázkach a už vonkoncom netúžil po otázkach šéfa, že prečo Argia odišla. No vedel, že tomu poslednému sa nevyhne.

Práve podpisoval nejaký papier o hlásení, ktoré mu priniesol nižší chalan, ktorý ho včera zastúpil v teréne. Tá úloha ho skoro stála život, no Theo nedokázal cítiť vinu za to, že sa na všetko vykašľal. Bol prázdnou škrupinou bez štipky lásky či zľutovania, všetko dobré sa v ňom rozpadlo. Ostal len tvrdý povrch. Neoblomný a kamenný.

Keď papier položil na hŕbu na konci stola, dvere rozrazil vysoký človek s hustými fúzikmi farby černejšej než Temnota. Na vrchu hlavy mal plešinu, no po bokoch sa tiahol pás tmavých za to riedkych vlasov. Vyzeral smiešne.

„Čo to má znamenať?!" vyhŕkol na Thea bez pozdravu.

Theo odul vrchnú peru na znak toho, že jeho správanie je nemožné. Muža to nezaujímalo. Burton Musoro bol vždy nedbalý. „Čo by malo čo znamenať?" spýtal sa po chvíli, keď si Musoro sadol na stoličku oproti nemu.

„Hudsonová," povedal Argiine priezvisko, čoby to všetko vysvetľovalo. Keď videl, že Theo nemá k odpovedi dodal: „Chcem vedieť dôvod, prečo dala moja najlepšia zamestnankyňa výpoveď."

„To sa spýtajte jej," odvrkol Theo naoko nezaangažovane. No v skutočnosti mu vrela v krv v žilách čím dlhšie tým viac.

„Momentálne som si istý tým, že to priamo súvisí s tebou, preto sa pýtam teba," prešpikoval ho pohľadom Musoro, „A vedz, že ak by som si mal vybrať medzi tým, či ju zoberiem späť a teba vykopnem alebo tým, že ty mi tu ostaneš na krk a ona odíde, vyberiem si prvú možnosť."

„Dobre vedieť," odvetil sucho Theo. V tej chvíli mal chuť pozametať ním podlahu. Bol to jeden arogantný sviniar, ktorý bol dokonalým príkladom na nemožnosť ľudského druhu.

„Počúvaj ma, buď mi to povieš, alebo to nedopadne dobre," pohrozil mu.

„Robte si čo chcete!" odsekol Theo oveľa prudšie ako plánoval, „Kašlem na vaše hrozby."

„Nezabúdaj, že som tvoj šéf," pripomenul mu Musoro so smrteľným pokojom.

„Som si toho vedomý," odfrkol si.

„Trocha úcty by bodlo, nemyslíš?" nadvihol oblé obočie Musoro.

„Prečo by som mal byť k vám úctivý? Posrali ste mi život," povedal Theo nevyvrátiteľný fakt.

„Kroť sa chlapče." Musorov hlas prešiel do nebezpečne chladného, no Theovi to bolo jedno. Chcel mu napraviť krivé zuby jedným pohybom. Chcel ho zaškrtiť vlastnými rukami. A bolo mu úplne jedno, že výnimočne nebol on predmetom jeho trápenia.

Theo sa musel postaviť. Potreboval vypadnúť, pretože Musorov nepodarený ksicht priam prosil, aby ho napravil. Vyšiel na chodbu navzdory jeho protestom a zabuchol za sebou dvere. Chodba bola prázdna, no Theo si to sotva všímal.

Cítil sa strašne, potreboval rozptýlenie. No nevedel, kde ho nájsť. Väčšinou mu ho poskytla Argia, no tá možnosť momentálne neprichádzala do úvahy a v kútiku srdca cítil, že už nikdy ani nepríde. Stratil ju. Prišiel o ňu. Navždy.

+++++

Stromi zredli a to Argii potvrdzovalo, že je sotva pár metrov od jej rodného domu. Staré drvené steny boli porastené zaschnutým brečtanom a dodávali domu strašidelný efekt. Hoci bol zvnútra útulný a teplučký. Presne taký, aký ho Argia spoznala.

Spomínala si na dlhé večere, ktoré trávila pred krbom, v ktorom praskal oheň. Plamenné jazyky vrhali tiene všade naokolo aj pozdĺž krehkej tváre malého dievčatka, ktoré sa hralo s malou porcelánovou bábikou.

V mysli mala uložené spoločné rodinné obedy, ktoré sa prelomili v deň, keď do ich domu vtrhol Označený a jej otec prišiel o život. Ona sa schovávala v pivnici spolu s matkou a nenarodenou sestričkou. Spomínala si na tú noc až desivo presne.

Sedela pred kozubom a spievala bábike na dobrú noc. Vtedy bola taká bezstarostná. Jej matka sedela v kresle a s úsmevom na perách ju pozorovala. Otec práve niesol dnu drevo a zložil ho ku krbu. Jeden menší kus sa odkotúľal až k Argiiným nohám a ona to využila. Bábiku posadila na drevo a pokračovala v spievaní. Otec len s úsmevom pokrútil hlavou. „Sisa je už unavené, Argi. Mala by si ju ísť uložiť spať," povedal jej.

Argia pokrútila hlavou. „Sisa nie je unavená. Sisa chce ešte pesničku."

„Ale len poslednú," zamiešala sa do toho jej matka.

„Dobre," prikývla malá Argia, „Ale nech ju zaspieva ocko!"

Jej otec, mohutný chlapík, nadvihol husté obočie: „Čo za to ja dostanem?"

„Pusu na dobrú noc!" zazubila sa Argia.

„Tak to nemôžem odmietnuť!" Jej otec si pomädlil ruky a sklonil sa k nej. Argia mu venovala pusu na líce a on sa len zasmial.

„Čo mám Sise zaspievať?"

„Hocičo," zasmiala sa malá Argia, „Ona miluje tvoje pesničky."

„No dobre." Argiin otec si sadol vedľa svojej dcéry a pozoroval ju očami plnými lásky. Potom pohľad preniesol na porcelánovú bábiku a začal spievať. Jeho melodický hlas sa rozoznel izbou a Argia sa musela usmievať. Milovala, keď počula spev otca.

„Ale teraz šup do postele." Otec jej postrapatil havranie vlásky po tom, čo skončil.

Argia bez protestov vstala a vybehla po schodoch. V ruke vláčila malú bábiku a položila si ju na posteľ. Sama si vedľa nej ľahla. 

Už sa jej zatvárali oči, keď začula lomoz spoza okna. Prebralo ju to z driemot a schmatla bábiku. Zbehla po schodoch bez topánok iba v kvietkovanom pyžame.

„Oci? Mami?" zavolala na rodičov. Strach sa jej šíril telom. Bábiku pustila na zem, tesne pri schodisku a zašla do obývačky. Nikoho tam nebolo. „Oci? Mami?" zvolala hlasnejšie.

„Argi!" začula otcov krik z druhého poschodia, „Kde si?"

„Dole!" skríkla otcovi späť.

„Ani sa nehni, hneď som tam," prikázal jej a ona poslúchla. Strhla sa, keď začula šušťať záclony a za oknom sa niečo mihlo.

„Čo sa deje?" spýtala sa s trasúcim hlasom, keď ju otec vzal na ruky.

„Nič, zlatko," prehovoril, no Argii neuniklo napätie v jeho hlase, „Len teraz ma musíš poslúchať, áno?"

Argia bez váhania prikývla.

„Skvelé." Otec sa jej zadíval do očí a zložil ju pri schodisku, kde ležala aj bábika. „Pôjdeš dole. Sú tam dvere, na ktoré trikrát zaklopeš. Maminka ti otvorí a počkáš tam až do rána, áno?"

„A čo ty?" spýtala sa s trasúcim hlasom.

„Ja mám ešte robotu, zlatko," povedal láskavo ale jeho čokoládové oči vysielali strach. „Vezmi si Sisu, ona na teba a na maminku dá pozor." Vtisol jej do rúk bábiku.

Argia zasmrkala a po porcelánových lícach jej stiekli slzy. Bábiku vrátil ockovi. „Tu máš. Ona dá pozor na teba."

Otec sa na ňu usmial a v jeho očiach po prvý krát zbadala slzy. „Ďakujem, Argi."

V tom začula lomoz, ktorý trhal jej ušné bubienky. Ticho skríkla. Otec ju naposledy objal a strčil smerom ku schodisku, ktoré viedlo do pivnice. „Bež, zlatko."

Argia naňho vrhla posledný pohľad, no on sa už otáčal. Zbehla po schodoch, slzy ju chladili na lícach. Trikrát zaklopala, presne ako jej povedal ocko a mama jej otvorila. Vtiahla ju dnu, do náručia a zas zamkla.

„Čo sa deje?" spýtala sa pošepky Argia.

„Tvoj otec je hrdina," povedala jej mama namiesto odpovede.

V tom začula Argia hrozný krik, ktorý patril jej otcovi. Vytrhla sa z matkinej náruče a začala zbesilo búšiť na dvere, aby sa dostala von. Počula otcov krik. Ona kričala tiež.

Keď sa to skončilo, Argia bezvládne klesla na zem. Tíško plakala a jej matka sa na ňu pozerala. V ten deň sa v oboch z nich niečo zlomilo. Argiu to prebralo, vytrhla sa z detského sna a stala sa dospelou. A jej matka padla na dno, z ktorého sa už nikdy poriadne nepozbierala. Obe ostali zlomené. A Argia myslela len na to, že to bola naozaj posledná pesnička jeho otca.

Na Argiu rekordne dlhá časť :D Dúfam, že sa vám páčila, podľa mňa je celkom dobrá :D Ďakujem vám za všetko :D