Vychutnávala si slnečné lúče, ako tak sedela na lavičke v starom parku. Fontána z modrých kachličiek už dávno vyschla, tráva bola usušená, akoby spálená a stromy boli len kostry z dreva.

Nikde nebola žiadna zeleň, ani nijaké iné zámky života. Voľná príroda, ako taká prestala fungovať už pred niekoľkými rokmi, ešte keď bola Argia len batoľa. Spočiatku, využívala príroda svoje zásoby, aby sa ubránila pred nemilostivými pazúrmi Temnoty, no všetko postupne chradlo.

Niektorý ľudia, vytvorili rezervácie, kde ešte bolo možné nájsť skutočné rastliny a zvieratá. Kyslík dotvárali umelé prístroje a potrava bola taktiež tvorená strojmi.

Pamätala si na, keď ju na narodeniny prekvapili výletom do jednej z tých rezervácii. Bolo to ďaleko od domova, vraj na tom mieste niekedy postával park Yellowstone. Argia vtedy videla prvý krát skutočné zvieratá a rastliny, ktoré neboli zoschnuté a netvorili ich tŕne.

Nikdy nezabudne na všetko, čo videla. To bola skutočná mágia a nie šamani, či ich kúzla. Živá príroda bola magická, pamätala sa, ako jej matka zalapala po dychu, keď uvidela tie bujné rastliny. Jej slová mala vpísané do mozgu.

„Toto, dcérka, je skutočnosť. Nie ten smog a dym, ktorý vládne na zvyšku sveta, ale toto. Zeleň v kompozícii s ostatnými farbami, ktoré sa navzájom dopĺňajú." Argia pozorne sledovala mamin pohľad, ktorý spočíval na orchideách. Bolo zvláštne vidieť ich aj inde, ako na stránkach kníh. „Neuvedomovala som si, aká je príroda krásna, až kým sme o ňu neprišli." Smutne sa pousmiala jej matka.

Argia na ňu len zízala, ani si nevšimla, ako k nej priletel malý motýľ s krásnymi modrými krídlami. Ten druh nepoznala.

„To je modrý Morpho," našepkala jej matka. „Jeden z najkrajších motýľov, ktorý kedy brázdil túto zem." Argia sa nedokázala ani nadýchnuť, to čo vtedy cítila bolo neopísateľné. Množstvo krát, videla ako sa Označení menia na prach, či šamanov, ktorí bublali nejaké odvary vo svojich hrncoch. No toto bola mágia iného druhu- v tom čase oveľa zriedkavejšieho druhu.

Smutne sa pousmiala pri tej spomienke. Ešte pred pár mesiacmi plánovala opätovný výlet do Yellowstonu, no to čo sa stalo nedávno jej ilúziu opäť vidieť krásy sveta, zmazalo ako neposlušnú šmuhu zo skla. Chcela tam vziať aj Thea, ktorý ešte tiež nič také nevidel. Bol o rok straší, ako ona, ale už si nepamätal, aké to bolo keď zeleň pokrývala zem.

Argiine plány však ten incident nadobro prekazil. Ak by tam šla... nielenže, by sa prezradila ale ešte aj zničila tú krásu, ktorá tam vládla. Bola ako jed pre život. Vsávala do seba energiu živých organizmov, hoci o to nestála. Srdce jej to trhalo, keď vedela, že čo i len letmí dotyk s jej pokožkou pôsobí ako najprudkejšia kyselina na všetky rastliny.

Sedela tam trpko, len zízala na prázdnu fontánu, z ktorej sa kedysi valili masy vody. Nikdy ten pohľad nezažila.

+++++++++++

Po dlhých dňoch cítila opäť šťastie. Takú malú, sotva badateľnú iskričku, ktorá rýchlo vzplanula na obrovský oheň. Stačil jeden pohľad do jej belasých očí.

Rozbehla sa, v tom momente jej bolo všetko jedno. Cítila sa jednoducho šťastná. Jej malá sestrička, osemročná Galera, sa rozbehla tiež jej smerom a padla do náruče svojej staršej sestry.

Argiu šteklili jej jemné vlásky, ktoré cítila na lícach. Počula jej dych, ktorý sa jej zarýval do uší. „Gal," vydýchla šeptom a tuhšie ju objala. Už ju nevidela tak dlho...

Čiernovlasé dievčatko sa od nej odtiahlo a zasmrkalo. Bolo prinajmenšom rovnako šťastné ako Argia. Mala na sebe čiernu nariasenú sukničku a biele tielko. Vyzerala tak roztomilo.

„Ako si sa sem dostala?" spýtala sa šeptom a pohľad zabodávala do bledých dúhoviek Galeri.

Dievča myklo plecom a a pohľad preniesla za Argiu. Tá sa postavila a zvrtla sa na päte, aby videla toho, kto môže za príchod jej malej sestričky. Čakala, že tam bude stáť jej matka s krátkymi, pre ňu typickými, čiernymi vlasmi. No mýlila sa.

Stála zoči-voči človekovi, ktorý bol pre ňu hneď po Gal, najdôležitejší.

Svetlé vlasy mal rozstrapatené a zelené dúhovky mu iskrili, ako ich pozoroval. „Theo," vydýchla s úžasom. On ju vedel stále prekvapiť.

Theo roztiahol ruky a prikročil k Argii jedným dlhým krokom a vtiahol ju do objatia. Nevedela ani slovami popísať, ako úžasne sa cítila. Po dňoch zavretých v izbe medzi štyrmi stenami to bola rozhodne zmena.

V nose ju šteklila jeho výrazná korenistá vôňa, ktorá k nemu patrila. Silno sa stískali, akoby sa videli po sto rokoch a pritom to nebolo tak dávno, čo spolu deň, čo deň, obchádzali tmavé ulice mesta.

Theo sa cítil podobne, ako Argia. Jej dlhé čierne vlasy ho jemne hladili a on silno vdychoval jej vôňu, podobnú ružiam. Jej pokožka bola prehriata slnkom a vysielala impulzy všade, kde sa jej dotkol.

Žasol nad tým, že je v tých šatách. Pamätal si jej úsmev, keď jej ich dával. Vtedy netušil, ako na ne zareaguje. Nikdy predtým, ju nevidel v ničom inom ako v jej typických krátkych nohaviciach, či legínach, ktoré obopínali jej stehná. Nemal ani poňatia, či sa jej budú páčiť, no rozhodol sa riskovať.

Tie šaty získal za horibilnú cenu, no teraz, ako ju v nich videl, už nepochyboval, že to stálo za to. Vyzerala úžasne. Celá v čiernom, s čiernymi vlasmi a s tými krásnymi žiarivými očami. Ešte aj jej bledá pokožka vyzerala nadýchnutá slnka a získala o čosi živšiu farbu. Nevedel sa jej vynadívať.

„Čo ťa sem privádza? Aj s mojou sestrou?" nadvihla naňho obočie, keď sa odtiahla.

Usmial sa tak úprimne, ako to dokázal len on. „Povedal som si, že včera si vyzerala dosť skleslo. Tak som ťa chcel rozveseliť."

„Si ten najlepší kamarát, akého si človek môže želať." Usmiala sa sladko a vtisla mu sesterský bozk na líce.

Thea pri tých slovách zabolelo v srdci. Lebo on bol vždy len kamarát.

Tak, troška iná časť, ale mne sa celkom páči :D Dúfam, že aj vám :) Ďakujem vám za všetko, stretneme sa o týždeň :D :)