Keď jej zazvonil mobil a začula hlas toho protivného starca, ktorý bol ešte donedávna jej šéfom, nebolo jej všetko jedno. Argia vedela, že ak by sa nebolo niečo stalo, Musoro by jej nevolal.

Po tom, čo Musoro zložil, Argii sa roztriasli ruky. Štvrť, kde bývala Kalana nebola odtiaľ, kde sa nachádzali oni, ďaleko. To bolo prvé, čo jej napadlo. Asi to bolo spôsobené tým, že nebola schopná uveriť faktu, že tá stará milá tetuška, s ktorou sa len nedávno rozprávala, bola neodvratne preč.

Tvárou sa otočila k matke, ktorá sa na ňu zvedavo pozerala. „Mami, ja musím ísť," povedala ospravedlňujúco ale jej matka sa len usmiala a pohladila ju po líci.

„Bež, Argia," kývla jej, že dvere sú otvorené, nič ju tu už nedrží.

„Potom sa porozprávame," vychrlila čiernovláska, schmatla svoju tašku a ešte predtým, ako zmizla za dverami, postrapatila tmavé vlásky jej malej sestry.

Do auta nasadla rýchlo, nehovoriac o tom, ako rýchlo brala ulicu za ulicou v nemožnej nádeji, že ak sa poponáhľa, môže tetu Kalanu zachrániť. Dobre vedela, že je to zbožné želanie, ale nechcela ten fakt prijať.

Bolo len niečo po piatej poobede, takže sa nebála, žeby sa len tak zrazu začala meniť. Síce to bolo v posledných dňoch pomerne nevyspytateľné, nikdy sa to nestalo skôr, ako pred deviatou.

Teraz ale nadchádzala otázka, že ak sa Označení ešte nepremieňali, ako mohli napadnúť chránenú ulicu a zabiť Kalanu. Odpoveď bola jednoduchá, no o to znepokojujúcejšia.

Označení, sa delili na dva rody. Na Prvotných a Druhotných. Prvotní boli tá mala skupinka Označených, ktorí ostávali beštiami vo dne i v noci a to z dôvodu, že ich neoznačil iní Označení, ale niektorí zo štyroch démonov, ktorí to celé začali. Tí Označení už neboli ľudia, boli to len bezduché človečie schránky, ktorým nebolo pomoci. Boli silnejší, tvrdší a riadili všetko. Povráva sa dokonca, že dokázali rozprávať.

No a Druhotní, boli tá prevažujúcejšia časť ich spoločenstva. Medzi nich patrila aj Argia. Boli to ľudia, ktorých označili Označení a tým ich priradili k armáde pre démonov, ktorá sa pomaly formovala. Vo dne boli ľuďmi, v noci stvoreniami, ktoré sa nevedeli ovládať.

A keďže bolo ešte len po piatej poobede, Argia nepochybovala o tom, že to boli práve Prvotní, ktorí zabili tetu Kalanu a zbúrali obranu v ďalšej časti mesta.

Argia zaparkovala pred starým domom, kde sa to už hemžilo agentmi Officia. No najhoršie na tom celom bolo, že Argia si všimla aj čierne auto, ktoré patrilo Theovi.

Z auta vystúpila so zlou predtuchou a nebolo to len z dôvodu, že mala Thea zas príliš blízko, ale doslova cítila v každej jednej bunke, že to, čo sa tu udialo, nebola náhoda.

Míňala ľudí, ktorí boli ešte nedávno jej spolupracovníci, ale nedala na sebe znať, žeby ju ich zvedavé pohľady rozhodili. Kráčala vyrovnane, hoci by sa najradšej schúlila do klbka a už sa nikdy nepostavila.

Do domu vošla s rezervou, radšej sa chytila steny, aby ju náhodou neprevalilo. Bola už na viacerých akciách a dobre vedela, ako to vyzerá, keď sa Označení poriadne vybláznia.

Bohužiaľ, jej obavy sa naplnili a ruku si musela priložiť pred ústa, aby nevykríkla. Telo starej ženy ležalo na dlážke. Krv okolo nej sa tiahla v presnej hviezdici so šiestimi cípmi. Tvár a krk mala celú od lepkavej tekutiny karmínovej farby. Ústa aj oči mala vytreštené v agonickom výkriku a jej telo bolo zvláštne deformované, akoby vytočené v deväťdesiat stupňovom uhle.

Argia nasala vzduch cez ústa, aby sa vyhla nepríjemnému zápachu krvi a hniloby. Doteraz si ani nevšimla, ale z druhej strany izby na ňu hľadeli dvoje očí, ktoré patrili človekovi, na ktorom jej tak záležalo.

Theo sa na ňu mlčky díval cez celú izbu ale Argia sa to snažila ignorovať. Bolo toho na ňu priveľa. Len potichu prešla k telu a prekročila hviezdu z krvi. Zohla sa k starej žene a natrčila ruku chlapíkovi vedľa, aby jej podal rukavice. Chvíľu to trvalo, no na jej bledej dlani pristáli gumené rukavice a ona si ich šikovne natiahla na obe ruky.

Síce už nepracovala pre Officium, nikto nemohol poprieť, že ona bola v teréne tá najlepšia. Preto si bola istá tým, že nebude namietať ani len Musoro, ktorý sa bavil s dvojicou zamestnancov v rohu.

Nadvihla starej žene bradu a všimla si, že má podrezaný krk. Ako jej tak prešla po sánke, cítila, že ju má vykĺbenú a keď sa jej zahľadela do úst, mala vyrezaný jazyk. Argia len mlčky dúfala, že jej najskôr podrezali hrdlo, až po tom vykonali ostatné zverstvá.

Kalana mala na zadnej časti hlavy veľkú krvavú ranu, ktorá svedčila o tom, že ju niekto zozadu tresol. Ramená mala vykĺbené a zvláštne vytočené. Nohy prehýbané na miestach, kde by to nemalo byť možné. Argii sa z toho dvíhal žalúdok, ale plne sa sústredila. Radšej brala mŕtvolu, ako fakt, že sa ku nej sklonil Theo a pozorne sledoval, čo robí.

„Prišla si," prehovoril napokon potichu a to už Argia nemohla jeho prítomnosť ignorovať.

Zodvihla sa a zhodila si z rúk rukavice, ktoré boli už celé od krvi. Jednou rukou si zastokla pár prameňov vlasov za ucho a obrátila sa tvárou k Theovi. „Samozrejme, že som prišla."

„Prekvapilo ma to," vydýchol a odvrátil od nej pohľad.

„Nie som bezcitná, Theo."

„To som ani nikdy netvrdil, ale neraz to tak vyzerá. A nebudem ti klamať, dotklo sa ma, že si mi o tom celom nepovedala. Neviem, čo si o tebe myslieť." Theo hovoril úprimne, všetko, čo mal na srdci. Premohli ho emócie a nedokázal sa od Argie držať bokom. Nemal toľko síl.

„Ja som ti to chcela povedať," hájila sa Argia, „To ty si nemohol prísť a potom na to už nebola možnosť."

„Ľutujem, že som to vtedy nestihol, Argia, ale nevedel som, že je to také dôležité." Zrazu mal pocit, že on je jediný, komu by mohla dávať Argia za vinu. Mala totiž pravdu. Ak by v ten večer prišiel, ona by mu to povedala a mohlo to dopadnúť úplne ináč.

„Netvár sa tak previnilo a zúbožene. Obaja dobre vieme, že ten, kto z nás pochodil horšie, som ja. Tak sa netvár, akoby sa ti zrútil celý svet. Sám si mi povedal, aby som dala výpoveď a aby sme sa držali od seba čo najďalej, tak prečo ma nemôžeš jednoducho ignorovať?" Jej slová boli síce tvrdé a vraveli pravdu, no Argiu dusili zvnútra. Nechcela, aby sa jej Theo vyhýbal, ale nemala silu na to, aby ho k sebe pustila. Teraz určite nie.

Thea jej slová ranili o to viacej, že boli pravdivé. Naozaj jej to šplechol do tváre a to mu bolo teraz neskutočne ľúto. „Nedokážem to," šepol, ledva to Argia zachytila.

Ani jeden z nich si neuvedomil, že počas reči vyšli na dvor so zoschnutou trávou. Bola pomerne veľká tma, ale zopár lámp na ulici svietilo. Preto sa vybrali práve k jednej takej lampe a postavili sa pod ňu.

Theo chytil Argiinu dlaň do svojej ruky, hoci jej sa to veľmi nepozdávalo. „Je mi ľúto, že som ti minule povedal také veci. Nezaslúžila si si ich. Ty nie si ako oni. Ty si Argia Hudsonová, nie nejaká príšera. Je mi ľúto, že som to v tej chvíli nevidel."

„Neľutuj svoje činy, Theo," vydýchla a stisla jeho dlaň, „Mal si pravdu. Mali by sme sa od seba držať čo najďalej. Tak bude skutočnosť menej bolestivá."

„Som ochotný prijať bolesť len mi dovoľ, aby som ti pomohol."

„Nedá sa mi pomôcť, ty to dobre vieš," odsekla tvrdšia ako plánovala a vymanila si dlaň z jeho zovretia, „Neexistuje na to žiadny liek, tak mi nedávaj falošné nádeje. Ja som sa s tým zmierila a mal by si sa aj ty, Theo."

Chcela odpochodovať, no Theo ju chytil za lakeť, keď sa otáčala. Pritiahol si ju tesne k sebe až cítila jeho dych, dokonca aj to, ako mu tlčie srdce. Hľadela mu do zelených očí, v ktorých sa odzrkadľovalo toľko nevypovedaných pocitov.

Theo sa zas zahľadel do tých jej, v ktorých videl niečo ako náznak strachu, no aj tak to boli tie krásne modré oči, tvrdé ako diamant.

Zrazu sa nevedel ovládnuť a s pocitom, aký už dávno nezažil, pritisol pery na tie jej. Ona sa doslova mykla, keď pocítila teplo, ktoré zalialo jej pery, no neodtiahla sa. Opatrne prehĺbila bozk, hoci vedela, že robí chybu. Obrovskú chybu, ktorá neskôr neskutočne zabolí oboch.

Ja viem, ja viem, minulý týždeň nebola časť, ale na moju obranu, nebola to moja chyba. Na notebooku mi wattpad jednoducho odmieta pri Argii vytvoriť novú časť. Aj teraz som to musela robiť cez mobil aj notebook aby mi to šlo...a to ešte stále nie som si istá, či mi to aj publikuje -_- Fakticky som sa s tým babrala celý týždeň ale ani tak to nepomohlo... jednoducho nechápem -_-

No späť k tejto časti... som s ňou celkom spokojná, ani neviem prečo :D a je aj dosť dlhá, aspoň na pomery tohto príbehu... so, dúfam, že sa časť páčila aj vám a nehneváte sa na mňa za to, že som týždeň vynechala (zase) :D  Mimochodom, čo vravíte na vývoj udalostí? :D