Nate

Stál som ráno pred prednáškou v kaviarni, v ktorej majú študenti zľavu, a v duchu preklínal Lea, ktorý zabudol kúpiť kávu, a tak nám obom znepríjemnil začiatok dňa. Stihli sme sa preto pohádať v kuchyni a skončilo to tak, že on sa vytratil behať a ja som krátko po ňom vyrazil do školy s jediným cieľom: nájsť kofeín skôr, ako sa posadím do lavice alebo sa rozhodnem svojho spolubývajúceho zabiť.

Zväčša mi káva len spríjemňuje ráno, ale dnes som naozaj unavený. Včera po práci som trénoval do neskorého večera a každý sval v tele ma sladko bolel. Najmä tie v okolí kolena, ale je to stále lepšie a lepšie.

Zhlboka som sa nadýchol omamnej vône kávy, ktorá upokojovala moju myseľ a tešil sa na to, keď sa konečne kofeín dostane do tela.

„Nie, nerozumieš! Ona sa na to skrátka vykašľala a teraz,"

Dievča si vzalo objednávku a ako sa otočilo, vrazilo do mojej hrude. Odskočil som, keď mi horúca káva presiakla sveter. Mobil, kľúče, študentské preukazy i peňaženka skončili na zemi.

„Coño!" Ukončila hovor. „J-ja sa strašne ospravedlňujem!"

Obaja sme si kvokli a zbierali svoje veci z podlahy. Dievča sa rýchlo postavilo, načahujúc sa po servítky z pultu.

Vzal som jej ich jemne z rúk a jej vyplašené ónyxové oči sa stretli s mojimi.

Trvalo mi sotva dva sekundy, kým som ju spoznal.

„Nič sa nedeje, Shakira," usmial som sa, utierajúc zo seba a následne i z podlahy tie najväčšie škody.

Shakira sa nervózne zasmiala, utierajúc vlastné dlhé prsty.

„T-ty si ma pamätáš?"

Pobavene som nadvihol obočie. Samozrejme, že si pamätám zúrivú tigricu z klubu po víťazstve nášho mužstva. Keby mi to jeden kretén vtedy nebol pokazil, spoznali by sme sa príliš blízko.

Rýchlo zavrtela hlavou a urobila krok vzad.

„Dovoľ mi pozvať ťa na kávu! Ako kompenzáciu za to, že som na teba zaútočila tou svojou."

„Nemusíš si robiť starosti. Však sa toľko nestalo."

„Ale áno, stalo!" trvala na svojom a otočila sa na baristu, pred ktorého na pult položila platobnú kartu.

„Čokoľvek si dá, platím. A ja ťa poprosím ešte raz to lungo."

Dnes ráno som naozaj nemal silu ďalej protestovať. Nie, keď mi mozog fungoval len na polovicu. Už ani neviem koľkokrát som v priebehu sotva pár hodín preklial svojho spolubývajúceho a jeho odmietavý postoj k nákupnému zoznamu.

Barista nám podal objednávky a spoločne sme vyšli do slnečného rána.

„Ehm, no ja idem smerom k učebniam tamto," prehodila rozpačito.

„Tak, aby sme sa vyhli trápnemu momentu, že za tebou budem kráčať ako stalker, môžeme ísť spolu."

„To budem rada," široko sa usmiala. „Nestíhaš?"

„Meškáme?"

„Teda do prvej hodiny je stále čas, myslela som niekam inam. Ešte som ťa totiž v tejto kaviarni nevidela, tak či nezažívaš šialené, ubehané ráno."

Zboku som na ňu nechápavo pozrel.

„To máš tak nasledovaných zákazníkov?"

„Dá sa povedať. Pracujem tam, preto ma každé ráno čaká káva zadarmo. Jedna zo zamestnaneckých výhod."

„Šikovne zariadené. Ja musím trpieť, že spolubývajúci zabudol kúpiť kávu. Povedz mi, ako sa vôbec dá zabudnúť kúpiť tak podstatná vec? Nedáva si človek na toto väčšmi pozor ako napríklad na zubnú pastu?"

Shakira sa rozosmiala.

„Kedykoľvek budeš potrebovať, zastav sa u nás. Teda, myslím v kaviarni! Síce, ak by bolo zatvorené, môžeš aj na internát, prečo nie, však?" Rýchlo si priložila papierový pohár k perám a zvraštila nos, keď si obarila jazyk. Vystrčila ho ako mačiatko a ja som nedokázal potlačiť smiech. Bolo to roztomilé.

Zahanbene odvrátila zrak a zaryla nos do šálu.

Premeral som si jej drobnú postavu skrytú v kabáte a zamotanú v šále. Pri nej by mal človek pocit, že je obdobie silných mrazov a fujavíc, nie jar.

„To ti je taká zima?"

„Hm?"

„Len sa pýtam!" zdvihol som ruky na obranu. „Jasné, aj jarné rána sú chladné, ale-"

Shakira si odfrkla.

„Samozrejme. Vy Kanaďania ste ľadové medvede. Na toto som si tu naozaj ešte nezvykla." Tak odtiaľ vietor fúka!

„Výmenná študentka?"

„Nie, nie," usmiala sa, „Ale pochádzam z Čile. Otec dostal v Thunder Bay dobrú prácu, takže sme sa pred rokmi presťahovali tam, no študovať ma lákalo v Toronte, a tak som teraz tu."

„Dobrý výber."

Prikývla a opäť zdvihla papierový pohár k perám.

„Ako sa má tvoja kamarátka?"

„Och, myslíš Megan? Rozstrihala spoločné fotky a zablokovala jeho číslo i sociálne siete. Sedela som pri nej, keď to robila."

„Až tak?"

„Zlomené srdce je vážne zranenie."

Krátko neveselo som sa zasmial.

„To máš pravdu."

„Oi, to ma mrzí, nevedela som-" zaspätkovala.

Pokrútil som hlavou, zaháňajúc čierne myšlienky. Nie, teraz na ne rozhodne nie je čas ani priestor. Bola to blbosť hneď od začiatku, teraz sa len otrepať a pokračovať ďalej.

„To sa stáva."

„Ktokoľvek ťa nechal, prišiel oveľa. Teda nie, že by som ťa poznala dobre, ale v ten večer s tebou bola zábava, takže hádam, že si vtipný. Od prvého momentu si sympatický, ten typ človeka, ktorého sa nedá mať nerád. A ako si sa zastal vtedy Megan, bolo veľmi milé. Tiež si sexy. Nie, že by to bola extrémne podstatná vlastnosť, ale doparoma, je to fakt a určite si si aj ty vedomý svojho sexepílu. Por díos, naozaj pred tebou práve bľabocem o tom, aký si atraktívny? Okej, zabudni na to," mávla rukami. Čudujem sa, že tú kávu zase nerozliala.

„Chcela som len povedať, že je mi to ľúto a nájdeš niekoho, kto si ťa zaslúži. Presne. To som chcela povedať a tým som mala začať aj skončiť."

Jej líca nabrali rumenec a znova sa pokúšala skryť za pohárik s kávou a šál.

Srdce mi zahrialo a nebudem klamať, ego slastne zapriadlo. Nikdy v živote som nedostal toľko komplimentov, nieto ešte od jedného človeka v priebehu krátkeho rozhovoru.

„Nie, nie, prosím pokračuj. Rád si vypočujem, čo ďalšie je na mne úžasné."

Hravo ma drgla do boku. Zasmial som sa.

„Skús na to, prosím ťa, zabudnúť."

„Ani nápad! Spríjemnila si mi ráno."

„N-naozaj?" vyvalila ónyxové oči.

Miesto odpovede som sa len usmial.

Naozaj.

♦ ♦ ♦

„Doriti!" zanadával som, keď sa opäť ozval zvuk zamietnutého prístupu.

„Čo robíš?"

„Nechce mi zobrať kartu! Asi je niečo s čítačkou."

„Pusti ma k tomu."

Leo priložil študentskú kartu a dvere sa okamžite otvorili. Drzo sa uškrnul a vošiel na štadión. Zamračene som ho nasledoval a pohľadom skĺzol na svoj vlastný preukaz, ktorý ma zradil.

„Čo? Skenoval si vodičák?"

„Nie. Iný preukaz."

„Ako iný?" nadvihol nechápavo obočie.

„Patrí Reyne Sanchézovej."

Leo vyprskol do smiechu.

„Odkiaľ si ho vzal, preboha?"

„Museli sme si ho vymeniť včera, keď sme do seba vrazili."

Kamarát len pobavene zavrtel hlavou.

„To ste si ani jeden nevšimli, že od včerajška máte cudzí preukaz?"

Prevrátil som oči. Očividne. Študentskú kartu zväčša používam len v rámci štadiónu a včera som na ľade nebol.

Leo sa uškrnul.

„To dievča ale náhodou poznám. Máme spolu spotrebiteľské správanie."

„Aká je šanca, že máš jej číslo, Instagram, všetko alebo niečo?"

„Vysoká. A že si to ty, nechcem za to nič."

„Choď do čerta!" precedil som, vyťahujúc korčule.

Leo prstami behal po mobile a keď ten môj cinkol, vedel som, že mi kontakt poslal. Kým si kamarát viazal korčule, ja som ťukal správu.

NateCollins: Ahoj, tu Nate Collins. Leo mi dal tvoje číslo. Počuj, mám tvoj študentský preukaz a ty asi ten môj. Mohli by sme sa stretnúť?

ReynaSanchézová: Por díos! Máš pravdu, mám ho a až teraz som si to všimla😱 Prepáč, prepáč, prepáč!🙏🙏

ReynaSanchézová: V kaviarni končím o 19 h. Stretneme sa tam? Alebo mi daj tak 10-15 min., kým sa dostanem na intrák. D477.

Krátko som sa zasmial pri myšlienke, že snáď nikdy som tak rýchlo a najmä nevinne od dievčaťa nezískal adresu, a rýchlo ťukal odpoveď.

NateCollins: Nemohla by si sa, prosím, zastaviť na štadióne? Teda ak nič nemáš. Skôr ako o 21.00 sa odtiaľto pravdepodobne nedostanem. Najskôr tréning, potom akcia.

ReynaSanchézová: Budem tam😇

„Dohodnuté?" nadvihol Leo obočie už obutý v korčuliach, čakajúc kedy si zaviažem ja tie svoje. Odložil som mobil do tašky a prikývol.

„Zastaví sa tu po práci."

♦ ♦ ♦

„Nate!" zakričal na mňa Miles a kývol mi, aby som prišiel k nemu.

Akurát som si prihrával s troma dievčatami, ktoré sa slušne udržali na korčuliach.

„Ide vám to super, baby! Môžete si skúsiť útok na brankára, ale buďte k nemu ohľaduplné, prosím."

Zasmiali sa a pobrali sa pred bránu ku skupinke, ktorá si skúšala streľbu.

Toto bola zaujímavá akcia. Šlo najmä o zážitok pre zahraničných študentov, ale samozrejme aj tých našich. Trošku oživiť študentský život akoby nebol dosť bohatý. Torontskí modrí hokejisti dnes učili korčuľovať, prihrávky alebo nájazdy a na večer si zahráme aj skrátený miernejší zápas so skupinkami, ktoré sa nahlásia u jednej spolužiačky. Pomerne nový event, ale teší sa úspechu.

Keď som prikorčuľoval k Milesovi, oči mi rýchlo spadli na dievča na striedačke. Spoluhráč ma potľapkal po pleci s vševediacim úškrnom a ponáhľal k niektorej zo skupiniek.

„Ahoj."

„Ahoj!" široko sa usmiala a podala mi moju študentskú kartu. „Ešte raz ma to mrzí. Netuším, ako sa to stalo a že som si to nevšimla hneď. Síce na intrák som šla so spolubývajúcou a ona otvárala, tak asi preto."

„To nič. Ver mi, aj mne to došlo až keď som sa nemohol dostať na štadión."

Zasmiala sa a vzala si svoju kartu.

„Nápad ste odkopírovali od nášho štúdia?" oprela sa o mantinel a sledovala dianie na ľade, množstvo ľudí s hokejkami i bez nich na ňom, viacej bránok na určitých častiach a veľký počet pukov, ktoré sa povaľovali kade tade.

Nechápavo som naklonil hlavu.

„Túto akciu. Na ľade s hokejistami."

„Ani neviem, kto s tým prišiel," priznal som úprimne. Tímu bolo len povedané, kedy sa to koná a čo budeme robiť bez toho, aby sa nás ktokoľvek čo i len opýtal na názor, čo je myslím si aj pochopiteľné, lebo keby máme na výber, ani jeden hráč sa tu dobrovoľne neukáže. Vzápätí mi došiel význam toho, čo povedala.

„Moment! Prečo obviňuješ nás, že sme kopírovali? Čo ak to bolo vaše štúdio? Máte celkom dobrého špeha."

Reyna nadvihla obočie.

„Nehovor."

Oprel som sa dlaňami o mantinel a naklonil sa k nej. Vypliešťala na mňa svoje tmavé oči v tichej otázke. Uškrnul som sa.

„Teba predsa!"

Plytko sa nadýchla nosom a odstrčila ma.

„Obviňuješ ma z kradnutia nápadu?" teatrálne sa dotkla svojej hrude.

„Len konštatujem."

Prižmúrila oči a teraz sa ona naklonila ku mne tak, ako ja predtým. Musela sa postaviť na špičky a aj tak mi nesiahala ani len po bradu.

„Možno niektorí z tvojich spoluhráčov chodí tajne na hodiny tanca. Uznávam, nepoznám mená všetkých tvojich spoluhráčov, ale môžem to jednoducho zistiť."

Pobavene som naklonil hlavu.

„Naozaj veríš, že jeden z Modrých hokejistov chodí tajne na balet?"

„Okrem iných druhov, ktoré naše štúdiu ponúka, áno. A mal by si to skúsiť. Lepšie by si ovládal svoje telo," nevinne zažmurkala a ja som neveril vlastným ušiam. Keby nás vtedy neprerušil jeden kretén, mohla byť priamym svedkom, ako viem svoje telo ovládať.

„Okej, fajn. Urobíme to takto. Ak sa ty s tým svojím ovládaním tela a flexibilitou trafíš tu a teraz do brány, prídem na tú vašu akciu, čo si odkopírovala od nás."

Reyna sa nadychovala, aby sa zase začala hádať, kto sa kým inšpiroval, no nakoniec zavrela ústa a pozrela na ľad za mnou.

„Čo ak sa netrafím?"

„Doživotná káva zadarmo vo vašej kaviarni."

„Fajn. Aké sú podmienky?"

Tiež som sa otočil a zvažoval možnosti. Ideálne by bolo nechať ju strieľať zo stredovej čiary, avšak ľad je teraz rozdelený na niekoľko častí, pričom celá jedna polovica je venovaná len korčuľovaniu. Nevadí, prispôsobíme sa podmienkam.

„Tri pokusy tamto k improvizovanému bránkovisku. Traf sa raz a prídem."

Dievča nadvihlo jedno obočie.

„Tri pokusy proti univerzitnému brankárovi, hoci ledva stojím na korčuliach? Trošku nefér, nemyslíš?" prekrížila si ruky na prsiach. „Päť pokusov a prázdna brána."

Otvoril som ústa. A to moja ponuka bola nespravodlivá?

„Tri pokusy a v bráne budem ja."

Kriticky si ma premerala pohľadom hodnotiac, či je to pasca alebo férová ponuka. Trpezlivo som čakal na jej odpoveď, no jej slová ma prekvapili.

„Čo ak ťa trafím pukom do tváre?"

Úprimne som sa rozosmial. Naozaj pochybujem, že toto dievča niekedy vôbec držalo hokejku v rukách, nieto ešte aby mi spôsobila otras mozgu strelou.

„Prilba, rukavice a betóny, okej?"

Prikývla a podala mi drobnú ruku, ktorá sa ľahko stratila v tej mojej.

„Teraz ti zájdeme po korčule."

Reyna stála v korčuliach na ľade ako mladé sŕňa, ktoré sa len učí chodiť. V rukách zvierala hokejku a prebodávala ma pohľadom. Vyzerala v tomto prostredí stratená a maličká, no bojovný duch tigra jej horel v očiach.

Vymenil som si miesto s Ericom Wongom, naším brankárom, a požičal si jeho betóny. Prilbu i rukavice som si ponechal vlastné. Začínal som si ale myslieť, že tie betóny neboli úplne dobrý nápad, keďže moja bežná ladnosť sa v nich tak trochu strácala.

„Do toho, dievča! Je to mizerný brankár, neboj sa!" povzbudzoval Eric nadšene Reynu, ktorá, podľa pohľadu na ňu, vypočítavala, akou silou a pod akým uhlom má puk vystreliť. Postavila sa do pozície ako na golf, napriahla sa a vypálila. Strela však bola prislabá a navyše úplne mimo bránku, takže som sa nemusel ani len natiahnuť hokejkou.

„Radšej po ľade, nie ako loptičku," snažil sa Eric poradiť.

Zazrel som po ňom, no on sa len nevinne uškrnul a pokrčil plecami.

„Neviem, o čo tu ide, ale chcem ťa vidieť prehrať túto hru, Collins. Navyše, kedy máš možnosť vyskúšať si moju ťažkú prácu?"

„Všetci ťa pre tvoje zázračné reflexy milujeme, Wong, a ty to veľmi dobre vieš!"

Zasmial sa a poslal mi vzdušný bozk.

Reyna sa prikrčila a skúsila druhý pokus. Puk sa blížil oveľa rýchlejšie. Vysunul som nohu neskoro, avšak nebolo to nutné, puk trafil tyčku. Reyna nespokojne našpúlila pery. Spokojne som sa oprel o bránku, zdvihnúc hokejku. Eric mal pravdu, brankár nie som bohvieaký, ale Reynine útoky boli mimo bránu, takže moje víťazstvo je jednoduché.

Zhlboka sa nadýchla, opäť sa prikrčila a skúmala očami postavenie bránky. Vrátil som sa do pozície, nohy od seba, pripravený na útok k rohom, zadok k sieti, hokejka pevne v rukách.

Reyna vystrelila. Puk letel skrz ľad. Čakal som jej pokusy na rohoch, kam jej to utekalo dva pokusy, preto ma pomerne presný útok na stred prekvapil. Snažil som sa spojiť nohy a hodil sa po puku. No napriek tomu, že moje telo narazilo na ľad, puk mi preletel pomedzi nohy a padol gól.

Zdvihol som hlavu a mohol vidieť, ako Reyna spokojne tancuje s hokejkou v ruke a Eric nadšene tlieska rukami, pričom dievča chválil.

„Ale pekný zákrok, Nate," otočil sa s úškrnom na mňa.

Prevrátil som oči a prikorčuľoval k nim.

„Vyhrala som," spokojne sa usmiala.

Teatrálne som si povzdychol.

„Šťastie začiatočníka bolo na tvojej strane."

„Hovor si tomu, ako chceš. Pošlem ti detaily ohľadom lekcie spoločenských tancov v Marmora Studio," žmurkla. Mne spadla sánka a Eric vyprskol do smiechu.

„Vy ste sa stavili, že ak sa trafíš, Nate bude musieť ísť na lekciu spoločenských tancov? Tak to je brutálne!"

„Nevedel som, že sú to spoločenské tance," ohradil som sa. Asi ale skutočne môžem byť rád, že nepôjde o balet, no nečakal som ani spoločenské tance. Možno nejakú prehliadku alebo možnosť vyskúšania si pár tanečných krokov z hip-hopu alebo tak.

„Nepýtal si sa, čo je to za akciu," pokrčila Reyna plecami s anjelským úsmevom na perách. Pobavene som zavrtel hlavou.

Vtedy som ani len netušil, že toto je len začiatok niečoho úžasného.