Nate

Pád nenastal Juliettiným odmietnutím. Teda nie úplne. Akosi sa to nazbieralo.

Od toho dňa som s Juliette neprehovoril ani sa jej nijako neozval. Čo som vôbec do správy mohol napísať? Cítil som sa ako idiot. Posral som to. Úplne som to posral. Zle som si situáciu prečítal. Zbytočne rýchlo som sa do toho vrhol.

Zbytočne rýchlo? Ako fakt?

Keby som počkal...

Keby si počkal? Na čo? Nie si jej typ! Nepriťahuješ ju. Nie si nič viac ako kamarát. Nikdy by ťa nevidela ako niečo viac. Preboha, nemôžeš byť až tak naivný!

Zavrtel som hlavou snažiac sa striasť pravdu. No nemohol som ju poprieť. Povedala mi to do očí. Nebude so mnou. Nechce byť so mnou. Možno aj keby som čakal večnosť, nezmenilo by sa to. A možno áno. Lenže to už asi nezistím, pretože som to fatálne pokafral.

Ale ani čierny myšlienky mi nezabránili kontrolovať mobil, pretože čo ak.

No ani ona sa neozvala. Žiadna správa, hovor, nič. V škole alebo v meste sme sa našťastie alebo nanešťastie nestreli. Nie som si istý, či by som sa od hanby neotočil na päte a neutiekol kade ľahšie.

Netuším na čom teraz sme. Ako veľmi som vzťah medzi nami poslal do pekla?

Bude alebo sa mi už vyhýba? Nechce ma ani len vidieť? Rozprávala sa už s Adamsom? Sú zase spolu alebo sa rozišli? Čo s ňou vôbec je? Ako sa má?

Nevedel som o nej vôbec nič.

A možno to tak bolo najlepšie. Aspoň som si to navrával.

♦ ♦ ♦

Pozdravil som Ellie na recepcii a hneď po zložení vecí zamieril ku kotercom. Aspoň na pár minút sa chcem zavrieť k svojej obľúbenkyni a nechať sa od nej povzbudiť tak, ako dokáže len pes. Došiel som k známemu kotercu, ale na moje prekvapenie bol prázdny. Nazrel som teda na dvor, ale aj ten zíval prázdnotou.

Zmätene som sa vrátil k Ellie.

„Neskončila už náhodou predchádzajúca zmena?"

„Ale áno, prečo?"

„Nikto teda nie je so psami vonku?"

„Nie. Niektoré ešte neboli a čakala som na teba."

„Tak kde je Honey?"

„Och!" usmiala sa Ellie. „Sarah mi hovorila, že predpoludním tu bola jedna zlatá rodinka a adoptovali si ju. Honey sa vraj skoro zbláznila od nadšenia a oni tiež. Sarah je presvedčená, že Honey si našla dokonalý domov."

Po chrbte mi prebehol mráz.

„Aha," podarilo sa mi zo seba vytisnúť.

„Všetko v poriadku?" naklonila hlavu nabok.

Donútil som sa k úsmevu.

„Samozrejme! Som rád, že konečne našla svoj domov. Je úžasná."

A naozaj som šťastný bol. Honey si zaslúži tú najlepšiu rodinu, ktorá ju prijme medzi seba, bude ju milovať a postará sa o ňu. Bola tu dlho a konečne sa dočkala. Verím úsudku Sarah, že kokeršpanielka skončila u správnych ľudí.

Na druhej strane som dúfal, že keď tento deň príde, budem pri tom. Na vlastné oči sa presvedčím, že bude v dobrých rukách. A budem sa môcť rozlúčiť. Milujem všetky psy, ktoré k nám prídu, ale Honey som mal najradšej. Keby som mohol, adoptoval by som si ju už dávno. Netušil som, že o jej posledné pohladenie som prišiel. A najmä teraz, kedy by ma jej prítomnosť povzbudila.

„Pôjdeme hneď či chceš porobiť predtým iné veci?"

„Môžeme aj hneď."

Psy. Psy ma zamestnajú. Potešia. Naozaj mi bodne prechádzka aj aportovanie.

„Fajn. Beriem si Remiho!"

Krátko som sa zasmial.

Remi je nový hotelový hosť. Priviezli ho len predvčerom. Je to corgi a Ellie je z neho úplne hotová. Mám trochu obavy, či ho bude schopná vrátiť pôvodným majiteľom.

„Je mi to jasné."

♦ ♦ ♦

Týždeň pred posledným zápasom sezóny som s nádejou navštívil lekára. Noha sa mi zdala úplne v poriadku – už potrebuje len rozohriatie, aby som sa mohol pridať k spoluhráčom a vrátil sa do formy.

Po konštatovaní, že sa zranenie pekne hojí, som sa nadšene opýtal, či by som predsa len nemohol zápas odohrať. Ortézu už nepotrebujem, je schovaná niekde v skrini, a stačilo by mi pár minút. Napríklad sa párkrát prestriedať. Stačí mi byť náhradníkom. Hocičo! Viem, že nie som v stopercentnej forme, ale môžem pomôcť. Môžem byť užitočný!

Doktor pozrel na mňa ako na kolosálneho idiota.

Nie, stále nemôžem hrať. A keďže po tom fiasku, kedy mi koleno vyskočilo na mojom ľahkom korčuľovaní, tréner trvá na tom, že musím doložiť, že som úplne v poriadku, aby mi dovolil najskôr tréning a potom zápas, som v prdeli. Bez papiera z toho nijako nevykorčuľujem.

Lekár si všimol moje sklamanie a položil mi ruku na rameno.

„Nasledujúcu sezónu nastúpite, pán Collins. Určite. A trénovať budete môcť, verím, že už koncom mesiaca. Zatiaľ sa stále šetrite."

Ale to bude už po zápasoch! Nemôžem uveriť, že som v tom chalanov nechal.

Keď som sa vrátil do bytu, snažil som sa venovať len seminárke zo sociológie. Ale môj skurvený mozog ma neznáša. Myšlienky sa prelievali a vrieskali jedna cez druhú až zostal len chaos, ktorý prešiel do otupenosti. Všetko vo mne vrelo, a zároveň bolo násilím stíšené. Ako kričiace ticho. Bolo to mätúce, frustrujúce a únavné. Nemohol som nič konkrétne zachytiť. Iba sa zmietal v chaose.

Z hmly ma vytiahol spolubývajúci, keď ako lavína rozrazil dvere. Červený v tvári sa opieral o zárubňu.

„Tak čo povedal doktor?"

Nadvihol som obočie.

„To si kvôli tomu bežal? Vieš, že stačilo napísať alebo mi zavolať, však?"

„Oboje by si mal možnosť ignorovať."

Prevrátil som oči, ale otočil sa na stoličke.

„Koncom mesiaca by som sa mohol vrátiť. Ale proti Jazvecom nenastúpim."

Leove oči zmäkli a mne pri jeho ľútosti zovrelo hrdlo.

„Stále si dúfal, že aspoň posledný zápas, však?"

Povzdychol som si a pomasíroval si koreň nosa.

„Na tom nezáleží. Wood ma na ľad nepustí, pokiaľ nebudem mať papier od doktora."

„Stále nemôžem uveriť, že sa ti vyhrážal naším maskotom," snažil sa Leo odľahčiť atmosféru. Ale ja som nespolupracoval.

Otočil som sa naspäť k laptopu.

„Prepáč, ale mám tu kopec roboty."

Leo pochopil, že sa ho snažím taktne vyhodiť a vzďaľujúce kroky mi povedali, že sa nebude hádať a nechá ma na pokoji.

♦ ♦ ♦

Sledovať zápas s Brockskými jazvecmi bolo na jednej strane ako sedieť na tŕňoch, na druhej sa hral krásny hokej. Akčný. Dynamický. O to viac ma mrzelo, že som nemohol byť medzi hráčmi a užiť si ho pod vlastnými korčuľami.

Skóre bolo do poslednej minúty vyrovnané. Jedna jedna.

Noha mi nervózne vibrovala hore-dole, zuby hrýzli hánky. Hráme o bronz na tomto vysokoškolskom šampionáte. Nemôže nám uniknúť. Táto sezóna nebola pre Torontskú univerzitu práve hviezdna, ale nemusíme skončiť bez miesta. Nie, keď sme tak tvrdo makali. Zaslúžime si to!

No tak, chalani! Vezmime Jazvecom bronz na ich vlastnom ľade!

A potom to prišlo.

Už som bol zmierený s predĺžením, keď Miles našiel Pelletierovu hokejku. Ten ju posunul Leovi, ktorý na seba nalákal obrancu z Brocku a vrátil puk Pelletierovi, ktorý vystrelil do brány. A síce ju zachytil obranca, Miles do neho vrazil a pred bránkoviskom Jazvecov nastal boj o puk. Hokejky narážali o seba, tak ako telá hráčov. Napokon sa ale predsa podarilo Ryanovi Pelletierovi puk posunúť do siete.

Vyskočil som zo sedadla spolu so svojimi spoluhráčmi a zreval od radosti.

Máme to! Máme to!

Hráči sa vrhli na nášho hrdinu, ktorý nám svojím posledným gólom dvanásť sekúnd pred koncom získal bronz.

♦ ♦ ♦

A na oslave to všetko prasklo. Nie som si istý ako, nie som si istý prečo. Ale stalo sa to a padol som na dno. Hlboko.

Zo začiatku bolo všetko navonok fajn. Oslavoval som s chalanmi v bare v kampuse spolu s fanúšikmi. Oslavovalo sa naše víťazstvo i koniec sezóny.

„Počuj, Ryan, je to pravda, že podpíšeš zmluvu s Vancouver Canucks?" otočil sa Derek na hrdinu zápasu.

Skoro mi zabehlo pivo. To vážne? Ryanovi Pelletierovi pristála na stole zmluva? Kedy, preboha? Nedočkavo som čakal na útočníkovu odpoveď.

Ryan sa pousmial.

„Zatiaľ nie. Teda, prejavili o mňa záujem, že by si ma vychovali, ale nič som ešte nepodpísal a ani zmluvu nedostal. Je to všetko na začiatku," rozpačito si vošiel do svetlých vlasov a mne spadla sánka.

„Paráda, Ryan!" zdvihol Logan svoje pivo na prípitok a my sme jeho príklad nasledovali.

„Vďaka, chalani. Ale ako vravím, ešte nie je k čomu gratulovať."

„Ale prosím ťa, zahoď tú skromnosť! Rozhodne je k čomu gratulovať! Zaslúžiš si to, kamoš!" prevrátil Derek oči a drgol ho ramenom.

Mal pravdu. Ryan si to zaslúži. Je to skvelý útočník a skôr by ma šokovalo, keby o neho nikto neprejavil záujem a Ryan by v NHL vôbec nehral. Možno hneď nedostane veľa minút na ľade, ale rozhodne sa k nim dopracuje.

Odpil som si z piva a zrak mi náhodou zaletel k baru.

Mal by som sa otočiť a ignorovať ju, ale keď som ju zbadal, nemohol som oči od nej odlepiť. Ťahala moju pozornosť bez môjho vedomia. Okolo nej sa smialo niekoľko jej kamarátok. A okolo bokov sa krútila ako had rovnako potetovaná paža. Zovrelo mi hrdlo. Takže sa k sebe predsa len vrátili.

Adams sa otočil a naše oči sa stretli. Neuhol som pohľadom, hoci som vedel, že ma prichytil pri okukávaní jeho frajerky. Nadvihol obočie vo výzve a pritiahol si ju bližšie k sebe, skloniac sa k jej smotanovému krku. Tentoraz som nadvihol obočie ja. Vie, kto som? Vie, čo som urobil?

Keď sa jeho pery dotkli jej pokožky, odvrátil som sa späť k spoluhráčom. Na chrbte som stále cítil Adamsov víťazný pohľad.

„Niečo tvrdšie?"

Spoluhráči sa zasmiali a prikývli.

A toto je ten moment, ktorým som sa prepadol do pekla.