Nate

„Odkiaľ to máš?" vyvalila Juliette oči, keď som jej zamával jointom pred nosom.

„Mám svoje zdroje."

„Tvoj kamarát majiteľ klubu?"

S úsmevom som zavrtel hlavou a priložil jej k perám drogu. Pravda je taká, že mi trávu zohnal Miles. Bruškami prstov som sa nepatrne dotkol jej mäkkej pokožky. Upierala na mňa svoje nebeské oči, pod ktorými mi horelo celé telo. Z vrecka som vytiahol zapaľovač a zapálil jej.

„Dámy majú prednosť."

Zasmiala sa a potiahla marihuanu do pľúc. Ponúkla mi joint naspäť, oprela sa dozadu o lavičku, orieškové dlhé vlasy padajúc na drevo za ňou. Na perách jej žiaril uvoľnený úsmev. Rád som ju videl bezstarostnú. Spokojnú.

„Stále sa vyhýbaš tomu svojmu? Môžem ho vôbec ešte tak volať?" prehodil som zvedavo.

Už sú to dva týždne, čo mi povedala, že si s tým kreténom dala pauzu. A pauzy končia rovnako. Rozchodom. Len čo sa zase tí dvaja stretnú, aby sa porozprávali, Juliette ho pošle k vode. Viem to. Len začínam byť asi trochu netrpezlivý.

Prečo som si taký istý, že príde koniec? Pretože, keď vo vzťahu dôjde k situácií, kedy si musia dať ľudia od seba pauzu, sú nalomení. Veľmi, veľmi nalomení a vzdávajú to. Pauza je posledná nitka, na ktorej vzťah drží, no blíži sa k rozchodu. A zväčša, kto okúsi chuť slobody a zistí, že toho druhého nepotrebuje, nastáva definitívny koniec.

Nechápem ale, prečo to páry robia a hneď to neodpískajú. Rovnako nerozumiem tomu, prečo sa niekto stále rozchádza a zase dáva dokopy. Na čo? Tak buď buďme spolu alebo sa úplne rozíďme. Pamätám si spoluhráča zo strednej, ktorý sa rozišiel s frajerkou päťkrát. Nemám poňatia, či sú stále spolu, vo fáze konca, alebo sa definitívne rozišli.

Mám dojem, že takto ma osud schválne naťahuje a skúša, koľko vydržím.

Juliette sa krátko zasmiala.

„Nevyhýbam sa mu! Len sa nekontaktujeme a ani nestretávame. Som rada, že to chápe a nie je jeden z tých, čo by ma bombardoval správami až by som ho musela zablokovať."

Za toto som bol tomu kreténovi aj ja vďačný. Pretože Juliette trávila viac času so mnou. Buď sme bezcieľne jazdili Torontom alebo sa prechádzali parkami a ulicami. Párkrát sme boli aj v grafitovej uličke, do ktorej som predtým nevkročil a navštívili sme aj zoo. To je deň.

Po večeroch sú to filmové maratóny, teda aspoň snaha o ne. S Juliette máme, pekne povedané, rozdielne názory na to, čo je dobrý film. Má mizerný vkus. Naozaj príšerný! Trpím, keď film vyberie. A ona si myslí to isté o mne. Takže jeden sa nadšene díva a druhý si nedokáže odpustiť hlúpe poznámky. Mimochodom začala s nimi ona, ja jej to len vraciam.

A keď máme chuť ísť medzi ďalších ľudí, skočíme do Diamantového jaguára. Caleb si ma stále doberá, či som prišiel žiadať o miesto.

Potiahol som si a opäť jej joint ponúkol.

„Vieš, Nate, s tebou mi je naozaj dobre."

„Ešte aby ti bolo zle," prehodil som sarkasticky.

Zvonivo sa rozosmiala a drgla do mňa lakťom.

„Myslím to tak, že ako niektorí ľudia z teba vysávajú energiu ako upíri krv, ty ju naopak dodávaš. Môžem byť pri tebe sama sebou, môžem ti čokoľvek povedať. Nech prídem za tebou s akoukoľvek blbosťou, nesúdiš ma. Teda až na tie filmy. Na tom ešte popracujeme a snáď ti vštepím trochu vkusu." Otváral som ústa na protest, no pokračovala. „Skrátka mi je s tebou dobre."

„Ani ja sa nesťažujem," podpichol som ju, no srdce mi zalialo teplo.

Mám šancu. Naozaj mám šancu! Nádej už dva týždne horela tak veľmi, že dokázala pochybnosti udusiť a stále rástla. Cítil som sa ako pes, ktorý má maškrtu na dosah. Stačí, keď ukáže, že je dobrý chlapec.

Vyprskla do smiechu a hravo ma tresla do hrude.

„Ešte aby si sa! Som úžasná!"

„To teda si," povedal som úprimne.

Juliettine líca očerveneli a zahanbene sklopila zrak, no vzápätí ho zase zdvihla k mojej tvári.

„Vieš, že to platí aj opačne, však?"

„Hm?"

„Môžeš prísť za mnou s čímkoľvek."

„Čímkoľvek?"

„Čímkoľvek."

A v ten moment som sa dotkol jej líca a pobozkal ju.

Zariskoval som a vystrelil. Nerozmýšľal. Bola to šanca, ktorú som využil. Nenechal som ju prekĺznuť mi pomedzi prsty, aby som potom ľutoval opak, že som čakal pridlho, váhal. Musel som to urobiť. Sníval som o tom od okamihu, ako som ju uvidel zadychčanú vbehnúť skrz dvere hotela, dostávajúc zo seba slová, že je majiteľkou bernského salašníckeho psa.

Stratil som hlavu v chaose, ktorý vyvolal dotyk našich pier. Nebol to žiadny divoký bozk. Nevrhli sme sa na seba ako hladné zvery. Bolo to pohladenie. Pozdrav. Ale stačil na to, aby som zabudol na priestor aj čas.

Sladká. Bola tak sladká. A mäkká. Napätie povolilo, svaly sa uvoľnili pod náporom tepla, ktoré vyvolal ten nežný dotyk úst. Krv mi hučala v ušiach a pohltila okolitý zvuk. Pod viečkami mi tancoval ohňostroj a do nosa udrel jej svieži parfum nejakého exotického kvetu. Juliette mi opantala všetky zmysly a ja som bol hlboko, ale naozaj hlboko, v prdeli.

Keď som sa pomaly odtiahol, prekvapene zažmurkala, rovnako stratená ako ja.

„Nate? Čo-?"

„Buď so mnou, Juliette."

Vytasil som poslednú kartu na stôl. Pravdivé srdce, ktoré sa šlo zblázniť pri dievčati predo mnou.

Vzhliadla ku mne s pootvorenými červenými perami. Znovu som sa naklonil, cítiac jej horúci dych na tvári. Vábila ma ako pieseň kobru. Chcel som sa opäť ponoriť do toho mäkkého tepla.

„Stále som s Markom."

„Ani nie."

Zatlačila ma do hrude, klopiac nebeské oči.

„Nerozišli sme sa, Nate. Iba som ho požiadala o priestor a čas, neukončila som to." Odtiahla sa a zavrtela hlavou. Mal som na jazyku námietky, protesty, že nič zlé nerobí, nech nemá výčitky, ale nestihol ich vysloviť.

„Mám ťa naozaj rada. A veľmi. Si jeden z mojich najbližších priateľov. Záleží mi na tebe. Ale nie takto. Nevedela som, že ty... že ty cítiš niečo viac. Mrzí ma to, ale nebudem s tebou."

Šíp.

Do hrude ma bodol šíp a hrot vyliezol z druhej strany.

Postavila sa a vtisla mi bozk do vlasov.

„Mala by som ísť."

A s tým aj odišla.

Nezastavil som ju. Ako správny chlapec od vedľa som zostal sedieť na lavičke a nezastavil ju, aby sa rozbehla do náručia hlavnému hrdinovi – kreténovi – ktorý si to pravdepodobne ani nezaslúži. Tu moje scény končia a jej príbeh pokračuje k happy endu.

A síce som toto všetko vedel a túžil sa osudu vzoprieť, nedonútil som nohy k pohybu ani hrdlo k výkriku. Zamrzol som na mieste, zatiaľ čo svet okolo mňa sa hýbal ďalej, ignorujúc krvácajúcu ranu v hrudi. Pretože, čo som mohol robiť? Jej srdce patrí niekomu inému a ja to nedokážem zmeniť. Láska nie je len o tom zmeniť výzor a svoj charakter, svoje správanie, skrytie zjazvenej tváre. Je v tom ešte niečo navyše. Iskra, ktorá má prebehnúť medzi ľuďmi. Niečo, čo ich k sebe záhadne ťahá až napokon podľahnú. A práve toto ja nemám a Mark Adams áno.

Bol som skurvene naivný, keď som si myslel, že by to mohlo byť inak, že by som to mohol získať, keď jej srdce strážil niekto iný. Vystrelil som, no obrancu neprekonal.

Zariskoval som a opäť bol poslaný do riti. Už ma nebaví mať stále zlomené srdce, byť tým druhým. Byť neviditeľným a slúžiť ako poondiata nezaujímavá vedľajšia postava, ktorá existuje snáď len pre gradáciu deja alebo na upokojenie niekoho iného. Sedieť na lavičke a čakať, kedy ma tréner pustí na ľad. Mám toho po krk!

Stačilo!