Nate

„Si v pohode? Včera si nebol na ľade a ani si mi neodpovedal na správy."

Zažmurkal som.

Doriti, na to som zabudol! Viem, že do útulku som volal, že si ruším zmenu, ale Leovi som nedal vedieť, nech ma nečaká a má ísť na tréning normálne, nie o hodinu skôr, ako chodí kvôli mne.

Ako som vôbec mohol zabudnúť, že včera som mal ísť na ľad? Jasné. Mal som plnú hlavu Juliette LaRue. Dopekla, to dievča ma má omotaného okolo prsta a ani o tom nevie.

„Hej, všetko v pohode. Prepáč, úplne som zabudol."

„Ty si zabudol na tréning?" nadvihol Leo pochybovačne obočie. „Tyler ťa ani nevidel na cestovnom ruchu. Kde si bol?"

„Toto je výsluch?" zavrčal som.

Leo nadvihol obočie.

„Možno," mykol plecami. „Záleží, ako sa k tomu postavíš."

Zamračil som sa a snažil sa z Leovho skúmavého pohľadu vyčítať, čo si myslí a čo vôbec odo mňa čaká.

„Včera som si spravil voľno a jednoducho zabudol na tréning. Fakt ma mrzí, že som ti nedal vedieť, že neprídem a zbytočne si hodinu čakal na tréning. Len mi to vyfučalo z hlavy."

Neodvážil som sa povedať mu celú pravdu. Viem, čo si o Juliette myslí. Teda najmä o fakte, že chodí s Adamsom. Zatiaľ. Podľa toho, čo mi povedala, to škrípe viac a viac. Takže sa možno rozídu. Som vytrvalý. Počkám. A budem tu pre ňu, keď to bude potrebovať.

Zavrtel som hlavou, meniac tému.

„Počuj, Louisova základka bude mať zápas na domácom ľade. Nepôjdeme ho povzbudiť?"

„Odkedy chodíme na zápasy partnerskej školy?"

„Kvôli Louisovi. Vraj tam nebude mať nikoho."

„Že ty tam chceš ísť len kvôli jeho sestre Juliette?"

Prevrátil som oči.

„Nechoď, ak nechceš. Navrhnem to ale ešte chalanom, keďže spolu hrali."

Postavil som sa. Musel som sa z celej tejto nepríjemnej situácie dostať. Najmä preto, že som si nebol istý, či Leo netrafil klinec po hlavičke a naozaj mám len postranné úmysly.

„Idem na plaváreň. Tyler mi vybavil študentskú permanentku."

„Takže dnes nevaríš? Dúfal som, že obed bude domáci. Mám dojem, že si nevaril večnosť! No tak, kamoš! Už si ma rozmaznal, nemôžeš s tým odrazu prestať!"

Krátko som sa zasmial nad Leovým pokusom o odľahčenie atmosféry, ktorá nad nami zhustla, no nemal som náladu zostávať v byte ani o minútu dlhšie.

„Niečo objednaj."

♦ ♦ ♦

Juliette na plavárni nebola.

Usmial som sa na Audrey a zaliezol do šatne, aby som sa prezliekol do plaviek. Keby som nebol zbabelec, šiel by som behať, no mám dojem, že plávanie bude ešte chvíľu lepšou voľbou.

Skočil som do vody a rozhýbal svaly, aby sa posúvali po hladine.

Juliette včera Adamsa ani nespomenula. Ani keď som si ju doberal, že mám hrať jej frajera pred rodičmi. Nepovedala na to nič. Rozišli sa alebo sú len stále rozhádaní? Nechcel som sa pýtať a kaziť náladu. Najmä, keď som videl, ako jej žiaria oči v kasíne.

Tvrdila, že v ňom nikdy nebola, ale ten svet jej nebol cudzí. Tušila, čo nás čaká a poznala pravidlá hazardu, zatiaľ čo ja som pôsobil ako totálny idiot, ktorý sa tam náhodou ocitol. Čo bola trochu aj pravda.

Predtým som si myslel všeličo. Nedala mi ani len nápovedu. Čakal som, že ma zavedie na nejaké svoje obľúbené miesto alebo budeme bezcieľne jazdiť Torontom. Ale nie, že ma zavedie do luxusného rezortu na partičku blackjacka.

Princíp som pri stole pochytil len zbežne. Ale možno so správnou stratégiou by som o zárobok neprišiel. Našťastie som nevsadil vlastné peniaze. Nie, že by som žil od výplaty do úst, ale som študent, pracujúci na polovičný úväzok! Pre zranenie mám viac času chodiť do práce, ale počas sezóny a zdravý trénujem päťkrát až šesťkrát týždenne a často som uťahaný ako kôň, nie aby som sa ešte hnal za hyperaktívnym dobermanom.

Ponoril som sa.

Zaujímalo by ma, čo si Juliette myslela. Čo si vôbec myslí. Vidí ma inak? Nemám pocit, že by som toho urobil veľa, ale čo by som aj mohol? Nemám rozbehnutý žiadny špinavý biznis. Mám nejaký začať?

Nadýchol som sa a zaprel sa o okraj bazéna.

Jasné a s čím asi? S drogami? Kde by som ich vzal, preboha? A komu by som ich vôbec predával? Nemám poňatia, ako tieto veci fungujú. Ako sa k tomu vôbec človek dostane? Teda, myslím z podnikateľského, nie užívateľského hľadiska.

Nemôžem byť vrahom, pasákom ani obchodníkom s bielym mäsom. Z viacerých dôvodov.

Povzdychol som si, odrazil sa a len tak sa vznášal na vode.

Niečo som zanedbal. Zaostávam a netuším, ako to dobehnúť, čo vymyslieť. Neskrývam žiadne temné tajomstvo, vzťahy s rodinou mám skvelé, nemám potrebu skrývať sa pred zákonom.

Mám sa stať zlodejom? No určite. Aby ma chytili už pri prvom trápnom pokuse? A čo by som asi tak kradol? Umeniu sa nevyznám (kam by som vôbec tie obrazy dával?!) a asi aj pri šperkoch by som sa dal ľahko oklamať, keďže nespoznám rozdiel medzi napodobeninou a originálom.

Ešte môžem byť kurevník. Ale ako mi sex pomôže zbaliť Juliette? Dá sa vôbec na sex zbaliť dievča na vzťah? Však je to šialené! Nie, vážne! Tým, že budem preťahovať jedno dievča za druhým, ako získam to, po ktorom túžim? To nedáva žiadny zmysel.

Pre seba som sa na moment uškrnul. O mojom sexuálnom živote počula. Je to trocha divné, ale nie nezvyčajné. Viem, že dievčatá majú zvyk podeliť sa o zážitky s najlepšími kamoškami a akosi sa to začne šíriť. Nevadí mi to, tie reči nie sú zlé.

Ale Juliette si zakladá na dôvere. Čo ak by mi po tom, čo by som začal striedať ženy ako ponožky, nedokázala dôverovať?

Kriste, prečo sú ženy tak komplikované?

Mark je mafián. Teda Juliette tvrdí, že nie, ale už raz ju predsa oklamal. No ako sa stať mafiánom? Najmä tak, aby ma nezabili alebo nestrčili za mreže. A aby som neskončil v rovnakej skupine ako jej terajší frajer. Navyše byť mafiánom spadá asi pod kategóriu s vrahom alebo?

Čo má, doriti, urobiť? Čo?

Nestačí to. Nikdy nebudeš dosť dobrý.

ŠPLECH!

Zaliala ma spŕška vody. Nohy automaticky klesli ku dnu a rukami som si pretrel tvár, hľadajúc príčinu cunami. Vedľa mňa sa rehotal Tyler Holt. Zvrčal som a dlaňou sa zahnal po vode, snažiac sa mu to vrátiť.

„Nadrábaš?"

„Nadrábam?"

„Včera si vraj nebol na ľade."

„Ešte ty s tým začínaj!"

Tyler urobil niekoľko záberov.

„Hej! Len sa pýtam, nemusíš hneď po mne skákať."

„Pokiaľ viem, ty si skočil na mňa!"

Tyler nevinne mykol plecami a natiahol sa na hladinu, tvárou k stropu. Vyskočil som na okraj a mračil sa na obrancu, keď mi myseľ pošteklila nepríjemná myšlienka.

„Leo žaloval alebo čomu vďačím za tvoju návštevu?"

Tyler zložil nohy a oprel sa o okraj bazéna, kde som sedel.

„Náhode."

Pochybovačne som nadvihol obočie. Tyler prevrátil oči.

„Si čudný v poslednom čase."

„Čo tým myslíš?"

„Neviem... Posledné dni si podráždený. Robíš veci, ktoré si predtým nerobil. Plávať som ťa tu videl len raz, čo som bol vtedy s tebou, a to som naozaj čakal, že ťa naopak z vody budem musieť ťahať. Teraz začínaš vynechávať tréningy-"

„Vynechal som jeden!"

„Tým to začína!" zvýšil hlas a vzápätí zavrtel hlavou. „Si naozaj v pohode, Nate? Ak ide o to, že nedokončíš sezónu-"

„Som v pohode!" skočil som mu do reči.

Nechcel som, aby sa v tom hlbšie vŕtal. Ani on, ani Leo, ani nikto! Pretože pravdou je, že už ani neviem, či hovorím pravdu. Sám sa začínam strácať v tom, kedy klamem a kedy som úprimný. Nie, že by som sa stratil v klbku lží, ale neviem odlíšiť jedno od druhého, keď mi slová vychádzajú z úst. Začínam byť z toho unavený.

„Základka bude mať zápas."

Tyler zažmurkal nad náhlou zmenou témy.

„Okej? A čo s tým?"

„Louisova základka. Hovoril som s Juliette a nemá ho kto prísť podporiť. Predsa len je to ešte dieťa a to zamrzí. Tak mi napadlo, že to napravíme. Pôjdeš?"

„Jasné. Prídu aj chalani?"

„Ešte som im to nepovedal."

„Myslím, že aj s nimi môžeš rátať. Však ten drobec vytrel zrak aj Derekovi."

Zasmial som sa pri spomienke na spoločný hokej. Louis LaRue je naozaj skvelý útočník a keď bude starší a pri hokeji vydrží, o jeho talent bude veľký záujem.

Tyler ma schmatol za zápästie a stiahol do vody.

„Hej!"

„Prišiel si plávať alebo sa opaľovať?"

♦ ♦ ♦

Posadali sme si na plastové stoličky nášho štadiónu, ktorý sa stal teraz domácim ľadom chlapcom zo základnej školy. Pomaly sa začali dnu zbiehať rodičia a súrodenci hráčov, ktorí čoskoro skočia do ringu. Ja a moji spoluhráči sme tu boli trochu od veci, ale bolo nám to jedno. Prišli sme podporiť Louisa. A partnerskú školu, samozrejme.

Chalanov som nemusel dvakrát presviedčať. Will síce nemohol doraziť, lebo bol v práci, ale ostatní z nášho malého zápasu prišli, zvedavý, ako hrá Louis proti rovnako vysokým.

Keď chlapci vybehli na ľad, so spoluhráčmi sme začali ručať a vyskočili zo sedadiel. Vyslúžili sme si prekvapené, no pobavené pohľady. Drobci k nám zvedavo otáčali hlavy a zvlášť jedna sa rozžiarila.

„Čo tu robíte?" prikorčuľoval k nám Louis v čiernom drese svojho tímu.

„Fandíme!" zreval Tyler naspäť s rukami nad hlavou.

Chlapec sa široko usmial spoza klietky, no na volanie svojich spoluhráčov sa otočil, zamával nám a pridal sa k rozohriatiu.

„Vaše stávky, páni?" otočil sa na nás Miles z kraja.

„Dva jedna pre Louisov tím!" navrhol hneď Leo.

„Len? Tri nula pre Louisov tím," uškrnul sa Tyler.

„Tri dva, tiež pre Louisa," pridal sa Adam.

„Vsádzam na remízu a v predĺžení strelí Louis gól," špekuloval Logan.

„Súhlasím s Loganom," prikývol Derek.

„Až takto?" zasmial som sa.

„A čo si myslíš ty?"

„Som s Adamom. Tri dva."

„Ani jeden z nás nezvažuje prehru Louisovho tímu. To sa mi páči," pomädlil si Tyler ruky.

Sledovať hokej osem-deväťročných detí bol rozhodne zážitok. Chlapci oduševnene naháňali puk hokejkami až im ľad odstreľoval spod korčúľ. Mnohokrát padali a kĺzali sa ako tučniaky, ale rýchlo sa zase stavali na nohy a pokračovali v hre. Rodičia musia mať radosť z tých nervov, či si ich ratolesti neublížia, pokiaľ si ešte nezvykli.

Niektorí hráči, ktorí zvládali prácu s hokejkou o niečo lepšie, nemali problém krásne si obohrať protivníka a trošku sa s ním aj pohrať. Brankári zase statočne bránili v strelách útočníkov a neváhali sa hodiť na ľad.

Louis bol naozaj jeden z najrýchlejších chlapcov v oboch tímoch. Často nechával súpera ďaleko za sebou, no žiaľ niekedy aj spoluhráčov. Útok mu znemožňoval najmä jeden sľubný obranca s číslom dvadsaťšesť.

Síce prvá tretina skončila bez gólu, nič nebolo stratené.

V druhej však uchmatol vedenie súper. Bolo vidieť, že to s našou partnerskou školou trošku otriaslo a stiahli sa do defenzívy.

Nahlas sme povzbudzovali, snažiac sa im dodať nádeje, no to sa napokon podarilo drobcovi s číslom jedenásť, ktorý sám zaútočil na súperovu bránku, zmiatol obrancu a strelil gól do brankárovej medzery. Bola to krásna akcia, ale riskantná. Priveľmi riskantná. Riziko by sa ľahko zmiernilo, keby prihrávku posunul svojmu spoluhráčovi, ktorý nebol tiesnený súperom a mal aj lepšiu pozíciu vystreliť.

Hneď po vyrovnaní šla jedenástka striedať, pričom sa k chlapcovi sklonil tréner a niečo mu hovoril, pravdepodobne upozorňoval na rovnakú chybu. Je to ten istý hráč, o ktorom mi hovoril Louis, že hráva sólovo, alebo ide o náhodu?

Napokon zápas skončil víťazstvom našej partnerskej školy, kedy sa ešte jednému chlapcovi podarilo streliť gól v tretej tretine.

So svojimi spoluhráčmi som vyskočil z plastových sedadiel a nadšene revali a pískali. Chlapci sa zmätene na nás dívali, len Louis nám opäť vyšiel naproti. Tyler sa rozbehol prvý až si skoro nohy dolámal. Ostatní ho nasledovali jeleními skokmi skrz sedadlá, len ja som zišiel po schodoch ako normálny človek. A nie, nebolo to z dôvodu, že rozmýšľam inak.

„Hrali ste fantasticky, Louis!" rozhodil Tyler rukami do vzduchu.

„V tej druhej tretine to bol pekný zákrok," uznanlivo kývol Derek.

„Ďakujem." Drobcovi žiarili oči, tvár mal stále červenú zo zápasu.

Pomaly k nám prichádzali aj jeho spoluhráči.

„Ako ste vedeli, že dnes hráme?"

„Nate nám o tom povedal," uškrnul sa Logan a drgol ma lakťom do boku.

Louis otočil ku mne tvár so širokánskym štrbavým úsmevom.

„A prišli ste nás pozrieť!"

„Jasné! Treba fandiť budúcej generácií!" žmurkol som.

„Čo mi pripomína, platíte, somári," uškrnul sa Leo a neochotne sme mu strčili bankovky do natrčenej ruky. Louis sa nahlas rozosmial.

„A kto ste?" ozval sa jeden z jeho spoluhráčov.

„Torontskí modrí. Z univerzity, na ktorej štadióne trénujeme," odpovedal miesto nás ich tréner.

Chlapci vyvalili oči od údivu a zvedavo si nás premeriavali, šepkajúc si medzi sebou.

„A ja ich poznám!" hrdo zdvihol bradu Louis. Okamžite sa na neho upriamila všetka pozornosť jeho spoluhráčov, ktorý ho zavalili otázkami.

„Do šatní, decká! Nech na vás rodičia dlho nečakajú!"

„Ideme s niekoľkými chalanmi na pizzu. Pridáte sa?" otočil sa k nám Louis.

Zboku som pozrel na spoluhráčov, ale bolo mi jasné, že sa nechcú pliesť medzi rodinami drobných hokejistov a mnohí už mali program.

„Vďaka, ale už musíme ísť. Prišli sme len na zápas. Možno niekedy inokedy?"

„Platí! Tak ahojte!"

„Ahoj!" zamávali sme im.

„Čo ste spravili, že vás Wood poslal dnes sem?" pobavene nadvihol obočie tréner základnej školy.

Náš kapitán sa rozosmial.

„Neprišli sme za trest, pane! Louisa sme nedávno tak trochu spoznali a Nate sa dozvedel o zápase. Tak sme si povedali, prečo nie?"

V duchu som ďakoval Derekovi, že si dával pozor na jazyk a nepovedal trénerovi, ako Louisa vlastne spoznali.

„Chlapcov ste rozhodne potešili. A budú len radi, ak sa niekedy ešte objavíte."

„Budeme na to myslieť."