Nate
„Kde, dočerta, si?!" zavrčal miesto pozdravu hnedovlasý, široko ramenný útočník, hodiac sa na miesto spolujazdca. Leo Griffin.
„V práci."
„Prosím ťa, čo už ťa len mohlo zdržať v psom hoteli? Privalil ťa bernardín alebo čo?" naklonil sa dopredu mohutný obranca s hnedou pokožkou a čiernymi krátkymi vrkôčikmi na hlave. Tyler Holt. Prevrátil som oči a naštartoval.
„Nie. Dievča."
Nemusel som sa na nich ani len pozrieť a vedel som, že si vymenili veľavravné pohľady. Vyšiel som na hlavnú cestu a zaradil sa do premávky.
„Okej, toto už začína byť zaujímavé. Nová posila či si prišla adoptovať šteniatko?" dobiedzal Tyler. Zasmial som sa.
„Ani jedno. Našli sme jej psa a zavolali jej, nech si poňho príde."
„A?" uškrnul sa Leo.
„No dosť meškala a jej pes je veľký a navyše aj veľmi hravý, plus sa jej pokazilo auto, tak som sa ponúkol, že ich zveziem. Do Markhamu."
„Do Markhamu?! To musela byť riadna kočka, keď si nás skoro nechal v štichu. Alebo nie až taká, keď si sa po nás vrátil."
„Nenechal som vás v štichu. Ale áno, bola pekná." Nádherná.
„Aj ti patrične poďakovala?"
Leo vyprskol do smiechu, no ja som nad Tylerom prevrátil oči.
„Nie! Mala zlý deň, nepotrebovala, aby po nej ešte vyštartoval nejaký idiot, ktorého len spoznala," zamrmlal som.
„Takže si ju len ako ten najväčší gentleman, akým si, odprevadil ku dverám spolu s jej psom a poprial jej dobrú noc? To je všetko? Mal si si aspoň vypýtať telefónne číslo alebo ju niekam rovno pozvať," odfrkol Leo. Poznal ma až pridobre.
„Prosím, však vieš aspoň jej meno," zaskučal Tyler.
„Nečudoval by som sa, keby ani to nevedel," otočil sa Leo dozadu a obaja chalani sa nahlas zasmiali.
„Juliette," precedil som, pevne zvierajúc volant. Tyler zahvízdal a potľapkal ma po pleci.
„No Romeo, síce si stratil svoju Juliette, ale môžeš skúsiť šťastie inde. Odmeň sa, hrdina! Ale nezabudni, že nás máš ešte odviesť domov!"
V klube sme sa rozdelili. Tyler zamieril k baru objednať, zatiaľ, čo ja s Leom sme našli voľné miesta na sedenie.
„Naozaj ti stálo za to ísť do roboty?" prehovoril Leo z gauča, skenujúc ma modrými očami. Prikývol som a natiahol nohu s ortézou. Bolela po náročnom dni s Barneym, ale mohol som sa hýbať a kráčať bez toho, aby som nohu za sebou ťahal ako postrelený jeleň. No bez liekov to dnes nešlo.
„Nie je to nič príšerné. V pondelok zájdem za Woodom, či by som mohol pred alebo po tréningoch využiť ľad."
„Už? Nie je to skoro?" nadvihol Leo obočie. „Nie, že by si mi nechýbal na ľade, ale nech to väčšmi neposerieš. Čítal som, že jeden chlap to podcenil a nemohol hrať dva roky! Sezóna končí, kamoš, a ja dúfam, že tú ďalšiu ťa už budeme mať."
„Hovoril som s doktorom. Nemôžem sa zatiaľ zúčastniť normálnych tréningov, túto sezónu naozaj asi nenastúpim, ale chcem sa dostať aspoň na ľad. Vieš, v rámci rehabilitácie. Doktor súhlasil, pokiaľ to bude len ľahké korčuľovanie. Ver mi, tie jeho reči, že ak to budem brať na ľahkú váhu môžem s hokejom rovno seknúť, mi nedajú v noci spávať."
Leo sa rozosmial.
„Chceš spoločnosť? Vieš, keby ťa niekto musel zbierať zo zeme."
„To sa už nikdy nezopakuje!" Cítil som, ako mi zahoreli uši od hanby.
„To dúfam!"
„Už sa to nesie!" ohlásil sa Tyler a na stôl položil dva poháre whisky a studenú sklenenú fľašu minerálky pre mňa. To je teda študentský život...
„Na skvelý večer!"
♦ ♦ ♦
Vyšiel som z rozhorúčeného klubu. Už sa to tam naozaj nedalo vydržať, dokonca aj studená minerálka mi prišla teplá v tom sparne. Nemal som náladu sa zoznamovať s dotieravými dievčatami, ktoré si k nám neskôr prisadli a celkovo som sa nudil. Takto sa aspoň budem nudiť mimo sauny. Vietor mi postrapatil vlasy a príjemne ma schladil na krku. Predral som sa skrz prichádzajúcich a urobil niekoľko krokov, snažiac sa vyhnúť davu. Chvíľková nepozornosť a do niekoho som zdravým kolenom vrazil.
„Hej!" skríkol chalan sediaci na schodoch, o ktorého som zakopol ako o túlavú mačku. Nižší, bledý, s havraními vlasmi zviazanými v chvoste na temene. Bol celý v čiernej koži, pod sivými očami mu svietili kruhy akoby niekoľko nocí nespal, uši mal prebodnuté niekoľkými piercingami.
„Prepáč," zamrmlal som. Zazrel po mne, no potom mu oči spadli na bar za nami.
„Skrývaš sa pred niekým?"
„Nie, prečo?"
Mykol plecami.
„Z baru nikto sám neuniká, a už vôbec nie triezvy. Priateľka? Priateľ? Ex? Alebo len niekto otravný?"
„Ani jedno. Nebaví ma to tam," odvetil som a prestúpil z nohy na nohu. „Ty sa skrývaš?"
„Nie. Nebaví ma to tam," uškrnul sa a vytiahol krabičku cigariet z vrecka koženej bundy.
„Chceš?"
Zaváhal som, ale nakoniec prikývol a vzal si ponúkanú cigaretu. Sadol som si si k nemu a nechal si zapáliť. Potiahol som a vzápätí vyfúkol dym spomedzi pier. Okamžite ma obkolesil pokoj. Pred zranením som dlho nefajčil, no po ňom akoby som nikdy neprestal. Snažím sa toho znova zbaviť, ale nie je to ľahké. Navyše, keď mám pokušenie na dosah. Nepomáha ani fakt, že mi cigareta upokojí nervy, čo dobre padne po pesimistických víziách doktora a zákazu hokeja.
„Prečo nejdeš domov, keď ťa to tu nebaví?" opýtal sa chalan.
„Som dnes šoférom, takže sa chalanom nemôžem len tak vytratiť."
„Môžeš, ale nechceš," prehodil so zlomyseľným úsmevom. Vyfúkol som dym.
„A čo ty? Prečo neodídeš?"
„Sám neviem. Možno len čakám."
„Má prísť za tebou nejaké dievča? Môžem odísť," začal som sa stavať, no chalan ma so smiechom stiahol nazad.
„Som gay. Ale nie, nečakám ani na nijakého chalana. Len na niečo."
„Aha."
Mlčky sme fajčili a pozorovali vchádzajúcich a vychádzajúcich ľudí. Okolo nás prechádzalo dievča, ktoré držalo chlapca za ruku. Obaja si vymieňali hladné sprisahanecké pohľady a ponáhľali sa nájsť ako-také súkromie.
„Plytké," prehovoril ten chalan. Nadvihol som obočie.
„To dievča má možno priateľa, ale bude sa tu kurviť s cudzincom a tomu chudákovi, ktorý ju doma miluje, roztrhá srdce na franforce. Alebo je to možno naopak, a ten chalan je kretén a teraz podvádza svoju priateľku. A možno obaja sú sviniari. Človek si povie, že nikomu neublížia viac ako svojim polovičkám. Ale so zlomeným srdcom sa trápi aj okolie. Priatelia sa snažia, robia, čo môžu, aby zlomených pomohli, pretože ich milujú, no oni to nevidia. Sú príliš zaslepení takýmito kreténmi a kurvami, aby to videli. A prečo? Nestojí za to trápiť sa nad ľuďmi bez chrbtovej kosti."
„Pretože ich milujú alebo milovali. Tak ako ich milujú priatelia. A tí by tu mali byť pre nich. Nie trápiť sa za nich alebo s nimi."
„Lenže priatelia už niekedy naozaj nevládzu," povzdychol si. „Niekedy mám príšernú chuť zatriasť ním a všetko mu vykričať. Bože, a skoro som to aj urobil! Konečne som sa vzchopil a on prišiel s tým, že má priateľku. Snažil som sa byť kvôli nemu šťastný a naozaj mu to prial, predsa len ju chcel dlho," zavrtel hlavou a potiahol si z cigarety.
„A teraz ho odkopla, pretože sa nedostala cez svojho ex a on bol celý čas len náhrada," odfrkol. „Nechcem byť tým, čím bol on pre ňu. Ale viem, že so mnou by mohol byť šťastnejší a možno by som aj mal šancu, keďže ho priťahujú aj muži, ale... To je to! Je tu ale."
„Keď ho miluješ a už si vydržal tak dlho, zabije ťa ešte chvíľa?" pousmial som sa a vyfúkol dym. Chalan sa smutne zasmial a pohrával sa s cigaretou medzi prstami.
„Zabíja ma, aký je teraz nešťastný."
„Tak to zmeň a urob ho znova šťastným."
„Vravím ti, že nechcem byť náhrada!"
„Nie ako partner. Ale ako priateľ. Zlomené srdce skrátka bolí, ale spamätá sa z toho. Navyše, naozaj si myslíš, že po tom, čo sa stalo jemu, by to isté urobil tebe?"
Chalan neodpovedal, iba sa opýtal.
„Čakal si na niekoho a dúfal, že budeš s ním?"
„Áno."
„A ako to dopadlo?"
„Je s niekým iným. Vždy bola do neho zaľúbená. Navrával som si, keď on je taký idiot, že to nevidí, mám šancu. Ale aj tak som bol stále len ten druhý."
„Au! Aspoň ťa nemusela vodiť za nos."
„Nie, nie! Ona je v tom nevinne. Veľmi dobre som vedel, že po ňom ide. A ja som bol len kamarát. Ale keď som videl príležitosť, zariskoval som. Žiaľ, nevyšlo to. No život ide ďalej a je to v pohode."
Chalan zažmurkal.
„Je to šťastný alebo tragický koniec? Pre teba."
„Šťastný. Sme najlepší priatelia a naozaj im to prajem. Hoci, medzi nami, ak jej náhodou ublíži, zlomím mu nos."
Rozosmial sa, no vzápätí zvážnel.
„Tiež by som chcel šťastný koniec. Ale s ním."
„Ak to teraz vzdáš, tak oň prídeš."
„Ako si môžeš byť taký istý?"
„Nie som. Som optimistický."
Zavrtel hlavou.
„Študuješ psychológiu alebo si naozaj taxikár? Na takéto rady si totiž triezvy."
„Pedagogiku," uškrnul som sa.
Chalan sa znova zasmial, zdvihol cigaretu k perám, potiahol si a vydýchol. Prehrabol si husté vlasy, hlavu podoprel rukou. S úsmevom si ma premeriaval. Spýtavo som nadvihol obočie.
„Vďaka ti za rozhovor, cudzinec," postavil sa. „Je fajn sa o tom s niekým porozprávať."
V ten moment sa za nami ozval známy hlasný smiech. Obzrel som sa a Tyler práve tlačil rehotajúceho sa Lea von. Rýchlo som odhodil cigaretu a zašliapol ju. Nepotreboval som, aby sa na mňa Leo oboril, že som zase začal.
„Zdá sa, že už ti ide priepustka domov," uškrnul sa neznámy.
„Hej," prikývol som.
„Tiež pôjdem. Aspoň sa dám trochu dokopy. Maj sa," zamával mi a vykročil do noci.
„Nate!" skríkol Leo. Otočil som sa. Chalani smerovali ku mne.
„Kde máte dievčatá?"
„Príliš lepkavé a o nejakej Kelly vieme úplne všetko, hoci sme ju v živote nestretli."
Hola!
Dnes trochu kratšia kapitola, ale aspoň ste sa zoznámili s novými postavami a načrtla sa aj Natova nehoda. Na túto časť som sa veľmi tešila, ale písať ju napokon také ľahké nebolo😅 Mi amors muchas gracias za všetky vaše povzbudivé a nadšené komentáre, za všetky hviezdičky. Díos, nečakala som, že Vás príbeh tak rýchlo zaujme. Ste úžasní! Gracias🥺😍 *CleoDeFuego*
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top