Nate

„Honey, dosť! No tak dievča, už musím ísť!" smial som sa počas toho, ako sa snažil od seba odtrhnúť malú kokeršpanielku so zlatistou srsťou. Nadšene vrtela chvostom, oblizovala mi tvár a prednými labkami sa snažila dostať bližšie ku mne.

Takto som sa maznal s každým zvieraťom v hoteli a útulku, v ktorom brigádujem. Teda, keď som nemusel upratovať alebo robiť papiere. Hotelovým hosťom chýbajú majitelia a nájomníkom útulku zase ľudia celkovo. Nechcem, aby sa cítili osamelí a opustení. Najmä tí bez domova. Najradšej by som si ich všetkým adoptoval, ale viem, že to nejde.

Podarilo sa mi vymaniť z Honeyinho láskavého objatia a rýchlo za sebou zavrel koterec. Naklonila hlavičku nabok a prilepila sa k mrežiam, vystrkujúc ružový jazýček. Usmial som sa a na rozlúčku sa dotkol jej ňufáka.

„Dobrú noc!" zavolal som ešte vo dverách.

„Skončil si so svojím rituálom?" podpichla ma Rosemary, ktorá mala nočnú službu, na recepcii. Zasmial som sa a oprel o pult, za ktorým sedela. Vedela, že mám na tie zvieratá slabosť.

„Po Barneyho si stále nikto neprišiel."

„Možno si potrebovali cestou ešte niečo zariadiť. Ale sú na ceste."

„Dúfam," zamrmlal som. „Je to o to smutnejšie, keď sľubujú, že prídu a nedorazia."

Rosemary sa povzbudivo pousmiala.

Barneyho priviezol Drew. Našiel ho behať popri hlavnej ceste dnes popoludní. Priviezol je asi zlý výraz. Barney s Drewom na recepciu vleteli ako šialení. Krásny bernský salašnícky pes vrtel chvostom a Drewa za sebou priam ťahal ako býk. Na všetko bol zvedavý, všetko chcel oňuchať, s každým sa pomaznať. Bol taký nadšený z pozornosti, ktorú sme mu venovali až skoro nebolo možné ho identifikovať, keď sa stále hýbal, vrtel a oblizoval tváre. Číslo z obojku sme diktovali Sarah skoro dobrých desať minút. A to nehovorím, kým sa mi ho podarilo zavrieť do koterca. Majitelia boli asi tri hovory obsadení, kým sme sa konečne dovolali. No stále sa neukázali. Ľudia svoje psy niekedy nezvládnu a keď im utečú, už po nich nepátrajú. Je to smutné, ale stáva sa to.

V ten moment sa rozleteli dvere a do haly vletelo mladé dievča. Oprelo si ruky o kolená a lapalo po dychu, orieškové vlasy jej padali do tváre. Vymenil som si s Rosemary prekvapený pohľad.

„Si v poriadku?" opýtal som sa jemne.

Zdvihla ruku s vystretým ukazovákom, snažiac sa nadýchnuť. Zmätene som nadvihol obočie a čakal. Keď našla dych, vystrela sa a konečne na nás pozrela.

Stuhol som.

Krajšie dievča som ešte nevidel. Mohla byť v mojom veku, možno mladšia. Štíhla postava s dokonalo tvarovanými bokmi a, bože, tie dlhé nohy. Orieškové vlasy sa vymotali z gumičky, trčiac do strán okolo jej krásnej a teraz červenej tváre. Zopár prameňov sa končekmi dotýkalo lákavých ružových pier. No najviac ma zaujali jej oči. Tak prenikavé. Sivé? Nie. Modré? Áno, modré. Nádherne nebeské oči s dlhými mihalnicami. Svet okolo mňa prestal existovať. Akoby som sa ocitol v čudnej bubline. Bola prekrásna.

Odhrnula si vlasy z tváre a pery sa zdvihli do rozpačitého úsmevu.

„V-vraj... Vraj ste našli... môjho psa. Barneyho," dychčala. „Bernský salašnícky pes... Som Juliette... Juliette LaRue. Volali... Volali sme spolu."

Juliette. To meno sa k nej perfektne hodí. Možno ešte nemá Romea.

Rýchlo som zažmurkal a vrátil sa nohami na zem, keď mi došiel do mozgu aj zvyšok jej slov.

„Poď so mnou," kývol som hlavou a vykročil naspäť ku kotercom.

Psy sa rozbrechali a mačky otrávene otvorili svoje bystré oči. Pousmial som sa, no zastavil sa len pri jednom koterci, o ktorého pletivo sa opieral čiernobiely chlpáč a vrtel chvostom ako prachovkou. Som rád, že to pletivo vydržalo. Nadšene zaštekal, keď zbadal svoju majiteľku a netrpezlivo poskakoval. Otvoril som koterec a pes sa vyrútil na Juliette, nadšene jej oblizujúc tvár. Zasmiala sa, keď ju Barneyho váha zložila z nôh, no neprestávala hladkať svojho psa. Musel som sa usmiať.

„Bože, vieš, ako si ma vystrašil? Nemôžeš sa rozbehnúť za každou veveričkou, ktorú uvidíš! Takmer som kvôli tebe dostala infarkt, Barney!" karhala psa, stále ho objímajúc. Nežne jej oblízal tvár.

„Skoro sme sa ti ani nemohli dovolať. Bolo ťažké dostať sa k jeho obojku, keď sa chcel len hrať a nechať sa škrabkať," prehovoril som. Juliette zdvihla zrak.

„To verím. Je to veľký maznáčik. Vyrúti sa na človeka ako blázon a neuvedomuje si svoju veľkosť a váhu. Však, zlatko?" vtisla mu bozk na ňufák. „Doma máme našťastie bezpečnostný systém, pretože ak by sme sa mali spoliehať na Barneyho, vrahovia a zlodeji by mali dvere otvorené."

Rozosmial som sa.

„Ešte ťa poprosím podpísať pár papierov, že si si ho prevzala."

Prikývla a odtrhla sa od psa, pripevniac mu vôdzku. Barney okamžite začal ťahať ku dverám a Juliette mala čo robiť, aby ju nevláčil za sebou, no bola pevná.

Na recepcii Rosemary hľadela nadšene na chlpáča. Barney sa k nej rozbehol a položil si veľkú hlavu na jej kolená, užívajúc si ďalšiu várku pozornosti a lásky. Juliette zastonala.

„Prepáčte," zamumlala, no Rosemary len mávla rukou a škrabkala psa za ušami. Išiel sa zblázniť od radosti. Ja som medzitým položil na stôl papiere a pero. Juliette si vôdzku pevne omotala okolo pravého zápästia a do ľavej ruky vzala pero, aby vyplnila formulár.

„Ďakujem, že ste mi ho našli. Ani si neviete predstaviť, aká som vám vďačná."

Posledný podpis.

„A mrzí ma, že som prišla tak neskoro. Pokazilo sa mi auto, a to som ešte rada, že sa mi podarilo vybaviť servis, no kým sa sem dostanem z Markhamu vlakom," zavrtela hlavou.

„Hlavne, že sa k tebe vrátil. Nie všetci majú to šťastie," kývol som ku kotercom.

Juliette sa smutne usmiala.

„Ešte raz ďakujem," podala mi papiere a cmukla na Barneyho. Otočil k nej hlavu a vykročil popredu. Toto stačí, aby bral niekoho na vedomie alebo je to len Juliettino čaro?

„Počkaj!" vykríkol som skôr, ako mi vôbec mozog dokázal spracovať, čo robím.

Juliette sa otočila.

„Končí mi zmena a mám tu auto, tak ak chceš, môžem vás zviesť domov. S Barneym to bude vo vlaku ťažké, keď má tak rád ľudí."

Zažmurkala. Jej líca nabrali ešte sýtejší odtieň červenej.

„T-to je veľmi milé. Ale nie, ďakujem. Nerada by som ťa otravovala. Navyše bývam až v Markhame a je piatok večer. Určite už máš nejaké plány. Pozrela som si vlaky a nebudem ani dlho čakať na stanici, ak teraz vyrazím. A Barneyho nejako zvládnem. Dám si väčší pozor."

Mávol som rukou, založil papiere a vzal si svoje veci.

„Naozaj je to v pohode," trval som na svojom.

„Nemusíš sa báť, dievča. Náš Nate ťa rozhodne neunesie. Na to je priveľký dobrák. A keby mu preplo, som svedok na svojej strane," žmurkla na ňu Rosemary. Juliette stuhla. Zasmial som sa a vytiahol kľúčiky od auta.

„Príjemnú zmenu, Rosemary," zaprial som jej a vyšiel spolu s Juliette a Barneym do chladného večera.

„Naozaj si nemusíš robiť starosti. Navyše, ani sa nepoznáme a,"

„Som Nate Collins," skočil som jej do reči s úsmevom a z peňaženky vytiahol študentský preukaz, aby som konečne zahnal jej pochybnosti, že som nejaký únosca alebo vrah. Juliette zažmurkala a pevnejšie zovrela vôdzku, keď Barney potiahol.

„Ty hráš v hokejovom tíme našej univerzity!" spadla jej sánka. Po tvári je prebehlo poznanie a vrátila mi kartu.

S úškrnom som prikývol.

„Takže tiež Torontská univerzita?"

„Áno. Manažment," usmiala sa. Odomkol som auto a otvoril zadné dvere.

„Takže, keď si si už istá, že ťa nemienim uniesť a poznáš, identitu toho, s kým sadáš do auta, dovolíš mi teba a Barneyho odviesť? A skôr ako sa oženieš s tým, že bývaš mimo kampusu, hovorím ti, že mi to neprekáža. Je to len polhodina."

„A čo Barney?"

Pozrel som na salašníckeho psa, ktorý tak ďaleko, ako mu dovoľovala vôdzka, ňuchal okolie. Ucítil môj pohľad a venoval mi nevinné naklonenie hlavy a vyplazený jazyk. Vzápätí sa vrátil k zaujímavému trsu trávy.

„Verím, že bude dobrý."

Rezignovane zvesila plecia.

„Fajn. Ale nie že mi dáš potom preplatiť vysávanie auta!" zdvihla prst.

Rozosmial som sa a prikývol.

„Barney!" zavolala a pes zdvihol hlavu. Podišiel k nej, ňufákom sa obtrel o jej dlaň, snažiac sa ju presvedčiť, aby ho hladkala. Juliette ale kývla k autu a jemne do neho strčila. Prekvapilo ma, ako ľahko poslúchol. Juliette nastúpila za ním a položila si jeho veľkú hlavu na kolená.

„Radšej budem vzadu s ním, aby nerobil neporiadok."

Prikývol som, zavrel dvere a nastúpil na miesto vodiča. Adresu, ktorú mi zadala Juliette, som hodil do navigácie.

„Naozaj ďakujem. Bála som sa, že som Barneyho definitívne stratila. Hľadám ho tri dni a idem sa zblázniť. Ešte dobre, že rodičia sú na služobke, inak by ma boli zabili. Hoci som ho vzala mimo mesta, neboli sme až v Toronte. Nemám poňatia, ako sa dostal až sem."

„Má veľa energie, je chladno a nie je ľahké ho chytiť. Drew mal rušné dopoludnie, kým ho k nám doviezol. A to bola ešte zábava dostať sa k jeho obojku."

Juliette sa krátko zasmiala.

„To verím. Nie, že by bol Barney úplne nevychovaný, ale zas ani neposlúcha na slovo. A je... hravý," zaborila si tvár do čiernej srsti. Barney zmätene zdvihol hlavu a ňufákom drgol do majiteľky.

„Ale našli ste sa a to je hlavné. Keď si nechodila, bál som sa, že skončí ako psy, čo máme väčšinou v útulku. Opustený."

„Nie je smutné pracovať v útulku?"

„Je to aj hotel, takže ani nie. A tiež záleží, ako sa k tomu postavíš. Som niekoľko hodín týždenne obklopený zvieratami a môžem sa s nimi hrať. Hoci niektorí nemajú svojich majiteľov, snažím sa im to vynahradiť. Och, a keby si len videla tú radosť, keď sa niekto dočká adopcie alebo sa majitelia vrátia zo svojej cesty."

„V kampuse asi nie sú povolené zvieratá, čo?"

„Nebývam v kampuse. A kamarát, s ktorým som v podnájme, odmieta v byte zviera. Vraj by sme pôsobili ako pár s dieťaťom a keď sa jeden z nás odsťahuje, nedokázal by sa zvieraťa vzdať. Striedavá starostlivosť neprichádza do úvahy."

„Skúšal si ho presvedčiť?"

„Niekoľkokrát! Chcel som mačku, keďže obaja máme toho veľa. Hokej, školu, prácu. Na psa by sme nemali toľko času. Aj tak ma poslal do riti," odfrkol som.

„Vybral si si zle spolubývajúceho."

„Vyzerá to tak. Dokonca aj o varenie sa starám ja."

„Ty vieš variť?" prekvapene nadvihla obočie.

„Samozrejme! Prečo sa tak divíš?"

„Muži väčšinou variť nevedia. A v kuchyni zavadzajú."

„Bože, to je strašne sexistické! Myslíš si, že ženy sú jediné tvory, čo vedia variť?"

„Väčšinou je to pravda. Vy chlapi veľa vecí spálite alebo rovno podpálite."

„Naozaj? A čo taký Leroy Didier? Alebo Yannick Alleno?"

„Budem hádať. Kuchári?"

„Špičkoví kuchári."

„V živote som o nich nepočula, ale budem ti musieť veriť."

„Je mi jasné, že keby som bol spomenul Gordona Ramseyho vieš hneď."

Juliette sa rozosmiala.

„Viem si ťa živo predstaviť v kuchyni. Hokejový útočník v kvietkovanej zástere a miesto hokejky drží varešku. A popri tom si spieva Bruna Marsa."

„Teraz sa smeješ, ale keby si ochutnala moje jedlo, zistila by si, čo je nebíčko v papuľke. A viem aj piecť."

„O tom nepochybujem. Možno by som si ťa mala pozvať domov miesto Zoey, našej kuchárky. Vieš, aby si oddýchla a ja budem môcť ohodnotiť tvoju zručnosť v kuchyni."

Nadvihol som obočie.

„Vašej kuchárky? Čo si z kráľovskej rodiny?"

„Také niečo. Študuješ za kuchára?"

„Na čo študovať niečo, čo viem?"

„Kvôli výučnému listu?"

„Dobrá poznámka. Ale študujem pedagogiku."

„Neprestávaš ma prekvapovať! Naozaj učiteľ?"

„Skôr dúfam, že tréner."

„Tak toto ma už neprekvapuje," rozosmiala sa.

„A čo ty, princezná? Manažment, aby si vedela spravovať a zveľaďovať svoje kráľovstvo?"

„Samozrejme. A raz sa mohla stať kráľovnou."

„Ty máš ale ambície."

„Aký budeš rád, ak si ťa najmem ako trénera kráľovského hokejového družstva. A keďže ti budem platiť málo, budeš mi musieť robiť aj kuchára."

„Chcel som ti poďakovať za tú česť, kým som sa nedozvedel, že budem musieť robiť dve roboty. Povedz mi, prečo by som sa k tebe vôbec zamestnal?"

„Pretože sa budeš môcť chváliť, že pracuješ pre kráľovnú."

„Radšej budem pracovať pre prezidenta."

„Prezident nebude mať také silné mužstvo."

„Keď ho budem trénovať ja, tak áno."

„Tvoj spolubývajúci je tiež hokejista?"

„Hej."

„Tak si najmem jeho!"

„To je zrada!"

Cesta sa niesla v príjemnom duchu. Barney ticho ležal na Juliettiných kolenách.

Doparoma! Je úžasná! Nádherná. Milá. Vtipná. Skvelo si rozumieme. Chcel som, aby cesta bola nekonečná. Zamrzelo ma, že tak rýchlo ubehla a zastal som pred domom, na ktorý ma zaviedla navigácia. Dom je slabé slovo. Bola to vila! Preboha, ona je asi naozaj z kráľovskej rodiny! Ani som nestihol ako skutočný gentleman vyskočiť z auta a otvoriť jej dvere. Juliette ich prosto otvorila sama. Barney okamžite zdvihol hlavu, vrtiac chvostom. Vyskočil von, no jeho majiteľka pevne zvierala vôdzku a nedovolila mu ujsť. Vyškriabala sa von a otočila sa na rozlúčku.

„Naozaj ďakujem, Nate! Za všetko!"

„Pre vašu výsosť čokoľvek," uškrnul som sa. Juliette sa zachichotala.

Otváral som ústa, aby som si vypýtal telefónne číslo, twitter, vlastne čokoľvek, keď Barney zaštekal a prudko potiahol. Juliette to nečakala a zatackala sa za ním niekoľko krokov.

„Barney!" okríkla bernského salašníckeho psa a mykla vôdzkou. Otočil sa na ňu s nevinným pohľadom. „Už ideme domov, neboj sa."

„Ešte raz ďakujem. A ahoj," zamávala mi.

Pozdrav som jej s úsmevom vrátil a hľadel na ňu, až kým neprešla cez bránu.

Hola!

Tak asi teda začíname😅 Strašne sa teším na to, čo Nata čaká, ale na druhej strane veľa vecí môžem pokaziť. Tak držte palce nech ich pokazím čo najmenej😅 Gracias, že ste sa so mnou rozhodli navštíviť Peklo (v Toronte) a dúfam, že to pre Vás nebude strata času😇 Kapitoly by mali vychádzať každú sobotu. Ak by sa niečo zmenilo, oneskorenie atď, dám vedieť (Díos, ideme sa staviť, ako dlho mi vydrží tá pravidelnosť?😂). Vopred gracias za všetky Vaše reakcie, komentáre hviezdičky ♥                                     *CleoDeFuego*